450Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami,668-672 znamená aj – a to už od začiatku kresťanských dejín69 – uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu2242 nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi: Cisár nie je „Pán“.70 „Cirkev... verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.“71

1901Kým autorita sa týka poriadku, ktorý stanovil Boh, „určenie [politického] režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“.21

Rozmanitosť politických režimov je morálne prípustná pod podmienkou, že sú zamerané na oprávnené dobro spoločnosti, ktorá ich prijíma. Režimy, ktoré svojou povahou protirečia prirodzenému zákonu,2242 verejnému poriadku a základným právam osôb, nemôžu uskutočňovať spoločné dobro národov, ktorým sa nanútili.

1902Autorita nemá svoju morálnu oprávnenosť1930 sama od seba. Nemá sa správať despoticky, ale má pracovať pre spoločné dobro „ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy“.22

„Ľudský zákon má povahu zákona v miere,1951 v akej sa zhoduje so správne [mysliacim] rozumom; z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. V miere, v akej sa vzďaľuje od rozumu, sa volá nespravodlivý zákon; a tak nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“23

1903Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku,2242 tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“24