1.1. Začiatky monarchie. Samuelova autorita bola viac náboženská ako politická a jeho synovia neboli dosť na výške, aby sa stali jeho nástupcami, ale aj ľud bol zásadne proti tomu. Na vrchoch Efraim sa však usadili Filištínci a čoraz väčšmi ohrozovali Izrael, aj Ammončania obnovili vpády do kraja Gileád [Galaád]. Chýbal kráľ, ktorý by bol zjednocoval ľud proti nepriateľovi.
V opise založenia izraelskej monarchie možno v Prvej knihe Samuelovej vybadať dve protichodné tradície: tendencia proti monarchii (1 Sam 8; 10, 17-27; 12) a pre ňu (porov. 1 Sam 9,1 – 10,16; 11). V antimonarchickej tradícii má hlavnú rolu sudca Samuel, ktorý ostro odsudzuje vôľu ľudu mať svojho kráľa a dôvodí tým, že izraelským kráľom je sám Jahve. Na Boží rozkaz však zhromaždí ľud v Mispe [Masfe], žrebom vyvolí Šaula za kráľa a sám sa stiahne z verejnej činnosti. V tradícii za monarchiu je ústrednou postavou rozprávania Šaul. Samuel sa uvádza ako prorok, ktorý na Jahveho rozkaz tajne pomaže Šaula za kráľa. Táto tradícia je bezpochyby staršia a bližšia historickej skutočnosti. Monarchia je vskutku prirodzeným výsledkom potreby zjednotiť národ proti rastúcemu filištínskemu nebezpečenstvu. Vláda tohto prvého izraelského kráľa má však i naďalej sudcovský ráz. Dokumentujú to charizmatické prvky jeho vlády: vyvolil si ho Boh a obdaril ho svojím Duchom, mocou ktorého urobil veľa obdivuhodných činov. Novým, dôležitým prvkom je fakt, že Šaulovu kráľovskú autoritu a moc uznávajú všetky izraelské kmene. Tak sa prvý raz v histórii izraelského národa stretáme s pojmom monarchického štátneho zriadenia, založeného podľa vzoru okolitých kráľovstiev Moabčanov, Ammončanov, Edomčanov a sýrskych Aramejčanov.
1.2. Kráľ Šaul (1030-1010 pred Kr.). Šaula aklamovali za kráľa v Gilgale [Galgale] a vládol v Gibee [Gabae], asi 7 km severne od Jeruzalema, kde postavil vojenskú pevnosť. Po víťazstve nad Filištíncami v Mikmáse [Machmase] zorganizoval riadne vojsko a postupne zvíťazil aj nad Ammončanmi, Moabčanmi, Edomčanmi a Aramejčanmi. V boji proti Amalekitom sa ťažko prehrešil proti Božiemu rozkazu, a preto ho Boh zavrhol. Jeho previnenie spočívalo v tom, že hľadal kompromis medzi poslušnosťou voči Bohu a žiadosťami ľudu. Medzitým sa na scéne zjavuje Dávid, ktorého Šaul pre jeho vojenské úspechy a rastúcu obľubu u ľudu žiarlivo prenasledoval, lebo v ňom videl nebezpečného soka na tróne. Filištínci r. 1010 v bitke na vrchu Gilboa [Gelboe] porazili izraelské vojsko a Šaul i jeho synovia zahynuli v boji. Ľud však videl i napriek tejto porážke a ťažkým začiatkom monarchie za Šaulovej vlády jedinú nádej záchrany a národnej existencie v kráľovi.
1.3. Kráľ Dávid (1010-970 pred Kr.). Prorok Samuel pomazal Dávida ešte za Šaulovej vlády za kráľa. Po jeho smrti sa Dávid stal kráľom najprv v Chebróne [Hebrone] nad Júdovým kmeňom (porov. 2 Sam 2 – 4) a potom nad celým Izraelom (porov. 2 Sam 5 – 10). Okolo r. 1000 dobyl Jeruzalem a urobil z neho politické a náboženské centrum svojho kráľovstva. V oblasti vnútornej politiky zjednotil všetky izraelské kmene a utvoril z nich jeden národ. Jeho zahraničná politika sa zamerala na podmanenie nepriateľov (Filištíncov, Moabčanov, Aramejčanov, Ammončanov a Edomčanov; porov. 2 Sam 8 – 10) a na rozšírenie územia svojho kráľovstva, ktoré napokon siahalo od Červeného mora až po Libanon. Dávid dal preniesť do Jeruzalema archu zmluvy (porov. 2 Sam 6; 1 Krn 13 a 15), zriadil službu v posvätnom stánku (porov. 1 Krn 23 – 26) a stal sa zakladateľom Jahveho bohoslužby v Jeruzaleme. Zorganizoval a upevnil svoju ríšu z politického i vojenského hľadiska. V Jeruzaleme si postavil nádherný palác a pripravil materiál na stavbu chrámu (porov. 2 Sam 7, 2-17; 1 Krn 22, 5-19). Jeho morálnu veľkosť naštrbil hriech s Bat-šebou a zavraždenie jej manžela Hetejca Uriáša (porov. 2 Sam 11 – 12), čo malo nepriaznivý vplyv na mravný život celej jeho rodiny (porov. 2 Sam 13 – 20). Už za jeho života sa začal boj o následníctvo trónu. Na úkor svojho staršieho brata Adoniáša sa za pomoci matky Bat-šeby, proroka Nátana, veliteľa vojska Benaiáša a kňaza Sádoka presadil Šalamún a bol pomazaný za kráľa (porov. 2 Sam 13; 15, 1 – 19, 9; 1 Kr 1 – 2).
1.4. Kráľ Šalamún (970-931 pred Kr.). Po nastúpení na trón sa postupne zbavil svojich protivníkov (porov. 1 Kr 2, 13-46) a tak upevnil svoje kráľovstvo. Svoje panovanie začal slávnostnými obetami v Gibeóne [Gabaone], kde sa mu zjavil Pán a na jeho prosbu mu dal nielen múdre a chápavé srdce, ale aj bohatstvo, slávu a dlhý vek (porov. 1 Kr 3, 5-28; 2 Krn 1, 3-12). Šalamún neviedol ani jednu vojnu. V zahraničnej politike treba spomenúť jeho priateľské styky s Egyptom (manželstvo s faraónovou dcérou, ktorá dostala do vena mesto Gezer; porov. 1 Kr 3,1; 9, 16), s Arábiou (návšteva kráľovnej zo Sáby; porov. 1 Kr 10, 1-13) a s Feníciou (obchod a úprava hraníc, porov. 1 Kr 9, 10-24). Bezpečnosť krajiny zaistil zmluvami s okolitými národmi a pevnosťami na strategických miestach (porov. 1 Kr 9, 5-18; 2 Krn 8, 4-6) a v Jeruzaleme (porov. 1 Kr 9, 24; 11,27). Za Šalamúnovej vlády žil Izrael významné obdobie svojej histórie, ktoré sa vyznačuje aj hospodárskym rozkvetom krajiny (porov. 1 Kr 5, 1-8). O vnútropolitickej situácii a rozmachu krajiny svedčia Šalamúnove stavby (jeruzalemský chrám, porov. 1 Kr 5, 16 – 6, 38; kráľovský palác, porov. 1 Kr 7, 1-51; lode, porov. 1 Kr 9, 26), zásobovanie kráľovského dvora (porov. 1 Kr 5, 2-4. 6-8; 10, 4-12.23) a administratívna organizácia Izraela (dvanásť daňových okresov, ktorých predstavitelia záviseli priamo od kráľa; porov. 1 Kr 4, 7-19). Šalamúnovu česť poškvrnil jeho liberálny postoj k modlárstvu, ktoré bolo dôsledkom jeho obcovania s pohanskými ženami (porov. 1 Kr 11, 4-11). Po jeho smrti sa kráľovstvo rozpadlo na Izraelské (Severné) a Júdske (Južné).
2.1.1. Asýria. Na konci 11. stor. pred Kr. Asýrska ríša pod tlakom aramejských kočovníkov upadla. Tu Salmanassar II. (1049-1031) preniesol svoje sídlo z Aššuru do Ninive. Aššurdan II. (935-913) zreorganizoval vojsko a hospodárstvo a vtedy vznikla Novoasýrska ríša (912-605), ktorá znamenala vrchol asýrskej moci. Adadnirari II. (912-892) si podmanil Babylončanov a Aramejčanov, kým Aššurnasipal II. (884-859) viedol vojnovú výpravu proti Fenícii a preniesol svoje sídlo do Kalchu. Salmanassar III. (859-824) zviedol r. 853 pri Karkare nad Orontom nerozhodnú bitku s damaským kráľom Ben-Hadadom II. a s izraelským kráľom Achabom. Kráľ Jehú mu do r. 842/1 musel odovzdávať poplatky. Takisto izraelský kráľ Jóaš sa stal poplatníkom Adanirariho III. (810-782). V r. 782-745 bola Asýria politicky oslabená, ale Tiglatpilesar III. (745-727) pripojil k ríši dobyté krajiny a ich obyvateľstvo deportoval. R. 729 sa stal kráľom Babylonie a vládol tam pod menom Púl. Zaujal aj Sýriu a Feníciu a donútil izraelského kráľa Menachéma platiť poplatky (porov. 2 Kr 15, 19).
Keď sa r. 734/3 izraelský kráľ Pekach spojil s damaským kráľom Resínom proti júdskemu kráľovi Achazovi, ktorý hľadal napriek varovaniu proroka Izaiáša (porov. Iz 7) pomoc u asýrskeho kráľa Tiglatpilesara III. (porov. 2 Kr 16,7n.), Tiglatpilesar obidvoch kráľov porazil: Resína usmrtil a sýrske obyvateľstvo odviedol do zajatia do Kiru pri Kaspickom mori (Porov. 2 Kr 16, 9) a Pekacha odstránil a na jeho miesto dosadil Hóšeu. Galileu a Gileád pripojil k svojej ríši a ich obyvateľov odviedol ako zajatcov do Asýrska (porov. 2 Kr 15, 29; 1 Krn 5, 26). Izraelský kráľ Hóšea prestal za vlády Salmanassara V. (726-722) platiť Asýrčanom poplatky. Preto Salmanassar zaútočil na Samáriu (porov. 2 Kr 18,9), ale počas obliehania mesta zomrel. Jeho nástupca Sargon II. (722-705) Samáriu dobyl a r. 722/1 navždy zničil Izraelské kráľovstvo. Obyvateľov desiatich kmeňov odvliekli do asýrskeho zajatia (porov. 2 Kr 18, 9-12) a na ich miesto dosadili cudzích kolonistov, čím vznikla v krajine etnická a náboženská skupina neskôr známa pod menom Samaritáni.
Sennacherib [Sancherib] (704-681) viedol r. 701 vojenskú výpravu proti koalícii západných krajín, medzi ktorými bolo aj Júdske kráľovstvo. Porazil Egypťanov pri Elteke a potom obliehal Lakiš a Jeruzalem, ale s nezdarom. Júdskemu kráľovi Chizkiášovi [Ezechiášovi] odobral štyridsaťšesť miesť a uložil mu poplatky (porov. 2 Kr 18, 13-16; 18, 17-19.37). Za vlády Assarhaddona (680-669) a Aššurbanipala (668-625) dosiahla Asýrska ríša najväčší rozsah: od Perského zálivu a horského pásma Zagros až po Egypt a od Arménskej vysočiny po Arabskú púšť. Assarhaddon priviedol do Samárie nových kolonistov (porov. Ezd 4,2) a uložil vazalské poplatky júdskemu kráľovi Menašemu, ktorého potom v reťaziach odvliekli do zajatia (porov. 2 Krn 33,11). Aššurbanipal viedol dve úspešné vojenské výpravy proti Egypťanom (r. 668 a 663) a vyplienil Théby, ale okolo r. 650 faraón Psamtek I. vyhnal Asýrov z Egypta. Za vlády Šinšariškúna (625-612) babylonský kráľ Nabopolasar a médsky kráľ Kyaxares dobyli Aššur (r. 614) a Ninive (r. 612). Aššur-uballit II. (612-606) sa ešte krátky čas udržal v Chárane pri moci, ale i napriek pomoci egyptského faraóna Necha II. podľahol Babylončanom azda už r. 609, ale určite r. 605 v bitke pri Karkemiši. Tým Asýrska ríša navždy zanikla.
2.1.2. Egypt. Za XXI. dynastie (1085-945) vzrastom moci veľkňazov v Thébach sa kráľovská autorita a politická moc Egypta značne oslabila. Palestína sa vtedy vymanila spod nadvlády Egypta, čo v istom zmysle umožnilo založiť kráľovskú monarchiu Izrealitov a najmä upevniť Dávidovo kráľovstvo. Faraón Siamon (975-955) alebo Psusennes II. (955-950) dal Šalamúnovi za manželku svoju dcéru. Šešonk [Šišak] I. (945-924) viedol okolo r. 924 vojenskú výpravu proti júdskemu kráľovi Rechabeámovi a vyplienil jeruzalemský chrám i kráľovský palác (porov. 1 Kr 14, 25 n.). V 9. stor. a v prvej polovici 8. stor. politická moc Egypta pre rozbroje medzi XXII. dynastiou (sídelné mesto Bubastis) a XIII. dynastiou [Théby] opäť upadla. Faraón Taharka [Tirhaka] (asi 689-663) podporil okolo r. 688 povstanie júdskeho kráľa Chizkiáša [Ezechiáša] proti asýrskemu kráľovi Sennacheribovi. Okolo r. 671 Assarhaddon obsadil severnú časť Egypta. Aššurbanipal viedol proti Egypťanom dve úspešné vojenské výpravy (r. 668 a 663) a vyplienil Théby. Okolo r. 650 faraón Psamtek I. vyhnal Asýrčanov z Egypta. Jeho syn Necho II. (610-595) zabil na svojej výprave proti Babylončanom r. 609 v bitke pri Megidde júdskeho kráľa Jošiáša, ktorý sa mu postavil na odpor (porov. 2 Kr 23, 29 n.) a Júdske kráľovstvo sa stalo vazalom Egypta. Babylonský kráľ Nabuchodonozor [Nebukadnesar] II. r. 605 faraóna Necha II. pri Karkemiši porazil a prenasledoval jeho vojsko až po hranice Egypta, ale Necho r. 601 nad ním zvíťazil. Počas obliehania Jeruzalema r. 587/6 faraón Apries (589-570) tiahol s vojskom proti Babylončanom, ale musel sa hneď pred nimi stiahnuť. Nabuchodonozor r. 568/7 napadol aj Egypt (porov. Jer 46, 13). Perský kráľ Kambyses (529-522) po páde Babylonskej ríše (r. 539) Egypt dobyl a ostal pod nadvládou Peržanov do r. 404. V časoch XXVIII.-XXX. dyn. (404-343) bol Egypt nezávislý, ale počas XXXI. dyn. (343-332) sa opäť dostal pod perskú nadvládu. Alexander Veľký (336-323) si r. 332 podmanil aj Egypt a začlenil ho do svojej ríše. Po jeho smrti bol Egypt až do r. 30 pred Kr. pod nadvládou Ptomleaiovcov.
2.1.3. Sýrski panovníci v Damasku. V severnej Sýrii a v oblasti Libanonu vznikali asi od r. 1000 pred Kr. drobné kráľovstvá Aramejčanov so strediskom v Damasku. Kráľ Dávid si na istý čas kráľovstvo Damasku podrobil (porov. 2 Sam 8, 5-6), ale izraelskí a júdski králi sa museli proti týmto kráľovstvám viackrát vojensky brániť. Okolo r. 950 pred Kr. bol kráľom Damasku Rezón (porov. 1 Kr 11, 23 n.). Jeho nástupca Ben-Hadad I. sa okolo r. 900 spojil s júdskym kráľom Ásom proti izraelskému kráľovi Baešovi (porov. 1 Kr 15, 18-20). Za panovania izraelského kráľa Achaba Ben-Hadad II. (asi 880-842) vpadol do Izraela, ale utrpel porážku. R. 853 zviedol v koalícii s Achabom nerozhodnú bitku s asýrskym kráľom Salmanassarom III. pri Karkare nad Orontom. Ben-Hadadovho nástupcu Chazaela (842-806) Salmanassar III. síce porazil, ale v bitke proti júdskemu kráľovi Achaziášovi a izraelskému kráľovi Jóramovi pri Ramote v Gileáde Chazael zvíťazil (porov. 2 Kr 8, 28). Takisto porazil aj izraelského kráľa Jehúa a zaujal jeho zajordánske územie Gieládu. Ben-Hadad III. napadol okolo r. 800 Izrael, obsadil Gat a Jóachaz sa stal jeho vazalom (porov. 2 Kr 13, 3 n.). Po víťazstve asýrskeho kráľa Adadnirariho III. (810-782) nad Damaskom sa Izrael úplne oslobodil spod jeho nadvlády. Posledným kráľom v Damasku bol Rezín (740-732). On sa spojil s izraelským kráľom Pekachom proti júdskemu kráľovi Achazovi a napadol Jeruzalem. Achaz požiadal Tiglatpilesara III. o pomoc. On r. 732 dobyl Damask a urobil koniec Damaskému kráľovstvu.
2.1.4. Novobabylonská ríša. Novobabylonská ríša sa rozprestierala na území celej Prednej Ázie a stala sa politickým a kultúrnym strediskom antického sveta. Jej zakladateľom bol Nabopolasar (625-605), ktorý spolu s médskym kráľom Kyaxaresom r. 612 dobyl Ninive a urobil koniec Asýrskej ríši. Nabopolasar odrazil r. 609 útok Egypťanov, ktorí tiahli na pomoc Asýrčanom. Následník trónu Nabuchodonozor [Nebukadnesar] II. (605-562) porazil r. 605 v bitke pri Karkemiši egyptského faraóna Necha II., obsadil Sýriu a podrobil si júdskeho kráľa Jójakima (porov. 2 Kr 24,1). Egypťania r. 601 Nabuchodonozora porazili a Jójakim sa vzbúril proti Babylončanom. Medzitým nastúpil na júdsky trón Jójakin. Nabuchodonozor začiatkom r. 597 obľahol Jeruzalem a Jójakin po troch mesiacoch kapituloval a spolu s inými poprednými obyvateľmi (medzi nimi aj prorok Ezechiel) bol odvlečený do zajatia. Nabuchodonozor na jeho miesto dosadil Sidkiáša [Sedekiáša]. Sidkiáš sa r. 589/8 vzbúril proti Babylončanom. Preto Nabuchodonozor r. 587/6 znovu obľahol Jeruzalem dobyl ho, zrúcal chrám a odviedol väčšiu časť júdskeho obyvateľstva do zajatia (porov. 2 Kr 25; Jer 52, 12-16). Za miestodržiteľa v júdskej krajine ustanovil Gedaliáša [Godoliáša], ktorého však zanedlho zavraždili (porov. 2 Kr 25, 22-26). Nabuchodonozor viedol viacero vojenských výprav na západ: od r. 578 trinásť rokov obliehal Týrus, ale dobyť sa mu ho nepodarilo (porov. Ez 26 – 27), r. 582 bol zasa v Júdsku, odkiaľ tretí raz deportoval obyvateľstvo do babylonského zajatia (porov. Jer 52,30) a r. 568 napadol Egypt (porov. Jer 46,13). Nabuchodonozorovým nástupcom sa stal Evil-Merodak (562-560), ktorý po tridsaťsedemročnom väznení omilostil júdskeho kráľa Nabonida (556-539) zachycuje archív „babylonská kronika“, ktorej posledná časť sa bežne nazýva Nabonidova kronika. R. 539 dobyl Babylon perský kráľ Kýros a urobil koniec Novobabylonskej ríši.
2.2.1. Všeobecné poznatky. V Izraelskom kráľovstve sa postupne vystriedali na tróne viaceré panovnícke dynastie. Ich zakladateľmi boli Jarobeám I., Baeša, Omrí, Jehú a Menachém. Ani jeden z týchto panovníckych rodov sa neudržal na tróne viac ako päť generácií. Každý skončil v ozbrojenom povstaní a násilnou smrťou posledného člena. Na čele kráľovstva sa vystriedali viacerí samozvanci; niektorí z nich vládli veľmi krátko (pozri Kniha kráľov 9, 5.2. Chronologická tabuľka). Kráľov spravidla vyvolil ľud, i keď niekedy na zákrok prorokov (porov. napr. 1 Kr 11, 29-39; 2 Kr 9). Izraelskí králi bývali najprv v Šekeme [Sicheme], potom v Tirze a napokon v Samárii. Izraelské kráľovstvo bolo hospodársky bohatšie a politicky mocnejšie ako Júdske, ale nevedelo vždy úspešne odporovať vzrastajúcim útokom aramejského kráľovstva v Damasku (porov. 2 Kr 13, 3.22-25) a najmä vojenskej moci Asýrčanov, ktorí r. 722/1 Izraelské kráľovstvo zničili. Biblická tradícia zavrhuje všetkých izraelských kráľov, lebo podporovali kult mimo Jeruzalema vo svätyniach v Bét-Eli a v Dane. Okrem toho Izraelské kráľovstvo a jeho obyvatelia boli svojou polohou, svojimi politickými a hospodárskymi stykmi s okolitými krajinami a svojím spôsobom života väčšmi vystavení cudziemu, pohanskému vplyvu. To malo za následok úpadok v náboženskej i mravnej oblasti. Po zániku Izraelského kráľovstva sa jeho príslušníci v cudzom prostredí prispôsobili novým životným podmienkach a úplne stratili svoju národnú a náboženskú identitu.
Jarobeám I. (931-910; porov. 1 Kr 12, 20 – 14, 20 a 2 Krn 13). Severné kmene, zhromaždené okolo r. 931 v Šekeme [Sicheme], vyhlásili za kráľa Jarobeáma, ktorý sa vrátil z Egypta, kam ušiel pred kráľom Šalamúnom. Urobil v Bét-Eli a v Dane kultové strediská a zaviedol zakázaný kult a kňazstvo, aby tak zabránil zjednocovaciemu vplyvu Jeruzalema. K Izraelskému kráľovstvu patrilo na začiatku desať severných kmeňov, lebo Benjamínov kmeň bol rozdelený medzi obe kráľovstvá. O Jarobeámovej vláde vieme iba to, že mal stále spory s júdskym kráľom Rechabeámom, ktorého nástupca Abijám v bitke pri Bét-Eli porazil.
Nádab (910-909; porov. 1 Kr 15, 25-32) Jarobeámov syn, stal sa obeťou Baešovho sprisahania. Nádabom vymrela prvá dynastia Izraelského kráľovstva.
Baeša (909-886; porov. 1 Kr 15, 33 – 16,7) zo strachu pred rivalmi vyhubil celú Jarobeámovu rodinu. Vytlačil júdskeho kráľa Ásu za hranice a opevnil mesto Ráma, vzdialené asi 12 km od Jeruzalema. Ása hľadal pomoc u damaského kráľa Ben-Hadada, ktorý napadol Baešu zo severu a zaujal časť jeho krajiny.
Éla (886-885; porov. 1 Kr 16, 8-14) bol Baešov syn, ktorý však vládol iba necelé dva roky, lebo ho veliteľ vozatajstva Zimrí zavraždil.
Zimrí (885; porov. 1 Kr 16, 15-22) dal vyvraždiť všetkých členov Baešovej rodiny. Vládol však iba 7 dní, lebo vojsko vyhlásilo za kráľa veliteľa Omrího a obľahlo Tirsu. Zimrí sa zavrel do kráľovského paláca, podpálil ho a v ňom zahynul. Keďže si však trón nárokoval Tibní, vznikla občianska vojna, ktorá trvala štyri roky, ale nakoniec zvíťazil Omrí.
Omrí (885-874; porov. 1 Kr 16, 21-28) preniesol hlavné mesto z Tirsy do mesta Samária, ktoré zaujalo v Izraeli také kľúčové postavenie, ako Jeruzalem v Júdsku. Hoci Biblia obsahuje málo správ o vláde Omrího, Asýrčania ho považovali za zakladateľa Severného kráľovstva. Mimobiblické texty len tak mimochodom spomínajú jeho vojnu s Damaskom, v ktorej stratil kus svojho územia, ale vo všeobecnosti mala jeho vláda veľký úspech. Urobil koniec sporom s júdskym kráľovstvom a zaistil nadvládu Izraela nad Moabom. Urobil obchodnú zmluvu s Feníčanmi a jeho syn Achab dostal za manželku dcéru sidonského kráľa Etbaala Jezabel.
Mimoriadne dôležitý politický faktor je v tomto období vzrastajúca moc Asýrska za vlády Aššurnasipala II. (884-859).
Achab (874-853; porov. 1 Kr 16, 29 – 22, 40). Bol vynikajúcim panovníkom. O blahobyte a bohatstve jeho kráľovstva svedčia veľké stavby, ktoré objavili v Samárii a v Megidde. Bohužiaľ, materiálny blahobyt priviedol náboženský úpadok. Pod vplyvom kráľovnej Jezabel, ktorá vášnivo propagovala fenické modlárstvo, Achab zavádzal Baalov kult a prenasledoval veriacich v Jahveho. To vyvolalo silnú jahvistickú reakciu prorokov Eliáša a Elizea.
Achab uzavrel zmluvu s júdskym kráľom Jóšafatom, ktorú posilnilo manželstvo jeho syna Jórama s Achabovou dcérou Atáliou. Keďže obchodná zmluva Izraela s Feníciou poškodzovala záujmy Aramejčanov, kráľ Damasu Ben-Hadad II. napadol dvakrát Izrael, ale prehral a musel s Achabom uzavrieť prímerie. Achab so svojimi spojencami Aramejčanmi zviedol r. 853 nerozhodnú bitku s asýrskym kráľom Salmanassarom III. pri Karkare nad Orontom. Achab zomrel v bitke, ktorú viedol spolu s júdskym kráľom Jóšafatom proti Ramotu v Gileáde, ktorý bol v rukách Aramejčanov.
Achaziáš (853-852; porov. 1 Kr 22 – 2 Kr 1, 17) bol Achabov syn, ktorý vládol iba rok. Za jeho panovania sa moabský kráľ Méša vzbúril proti nadvláde Izraela.
Jóram (852-841; porov. 2 Kr 3) viedol spolu s júdskym kráľom Jóramom a edomským kráľom vojenskú výpravu proti moabskému kráľovi Méšovi. Hoci Moab takmer úplne zničili, kráľ Méša r. 841 vojnu vyhral. O jeho víťazstve nad Izraelom svedčí tzv. Méšova stéla, objavená r. 1868 v Dibáne [Dibone] a uchovávaná v parížskom múzeu Louvre. Jóram chcel spolu s júdskym kráľom Achaziášom vydobyť späť od aramejského kráľa Chazaela Ramot v Gileáde, bol však ranený a utiahol sa do Jizreelu. Medzitým jeden z Elizeusových učeníkov pomazal za kráľa veliteľa izraelského vojska Jehúa. On Jórama zabil a pobil celú kráľovskú rodinu i Baalových prorokov a zbúral Baalov chrám.
Jehú (841-814; porov. 2 Kr 9 – 10) bol poplatníkom asýrskeho kráľa Salmanassara III. Vše-možne sa usiloval zlikvidovať v Samárii Baalov kult. Po politickej stránke sa mu nedarilo. Fenícia a Júdske kráľovstvo sa od neho odtrhli a damaský kráľ Chazael sa zmocnil zajordánskej oblasti izraelského Gileádu. Za Jehúovej vlády stratilo Izraelské kráľovstvo dve tretiny územia.
Jóachaz (814-798; porov. 2 Kr 13, 1-9) bol spočiatku spoluvládcom svojho otca Jehúa. Stále musel bojovať proti damaskému kráľovi Chazaelovi a jeho nástupcovi Ben-Hadadovi III., ktorý Jóachaza napadol a obsadil Gat. Prorok Elizeus mal na kráľovskom dvore veľký vplyv a bol morálnou oporou kráľa a ľudu v rôznych ťažkostiach. Okolo r. 802 asýrsky kráľ Adadnirari vyplienil Damask a Izrael sa stal jeho poplatníkom.
Jóaš (798-783; porov. 2 Kr 13, 10 – 14, 16) zvíťazil nad Ben-Hadadom a získal opäť stratené územia. Za jeho vlády Elizeus skončil svoje prorocké poslanie a izraelské kráľovstvo nadobudlo hmotný blahobyt minulých čias. Jóaš sa dostal do konfliktu s júdskym kráľom Amaziášom, ktorého porazil a pritiahol s vojskom až k Jeruzalemu. Bol poplatníkom sýrskeho kráľa Adadnirariho III.
Jarobeám II. (783-743; porov. 2 Kr 14, 23-29). Za jeho dlhého panovania dosiahlo Izraelské kráľovstvo vrcholu svojej moci i hmotného a kultúrneho blahobytu. Svedčia o tom vykopávky v Samárii a Knihy prorokov Amosa a Ozeáša. Krajina sa tešila trvalému pokoju, prekvitalo v nej hospodárstvo a čulý obchodný styk s okolitými krajinami. V Izraelskom kráľovstve sa však vtedy prvý raz zjavila „sociálna otázka“. Bohatstvo bolo v rukách menšiny obyvateľstva, kým masy národa žili v biede. Prorok Amos podáva reálny opis tejto tragickej situácie a spolu s prorokom Ozeášom ostro zakročuje proti boháčom a ich sociálnym krivdám. Po smrti Jarobeáma II. vládla v krajine anarchia.
Zekariáš (743; porov. 2 Kr 15, 8-12) vládol iba šesť mesiacov. Sprisahal sa proti nemu Ša-lúm, zavraždil ho a tým urobil koniec vlády Jehúovej dynastie.
Šalúm (743; porov. 2 Kr 15, 13-15) panoval v Samárii iba jeden mesiac. Z Tirzi pritiahol jeho protivník Menachém, zavraždil ho a zmocnil sa vlády.
Menachém (743-738; porov. 2 Kr 15, 14-22). Bezohľadne a kruto zaobchádzal so svojimi protivníkmi. Podrobil sa asýrskemu kráľovi Tiglatpilesarovi III., veľkými poplatkami si získal jeho priazeň a zaistil si kráľovskú moc. Svojou servilnosťou asýrskej nadvláde znepriatelil si aj šľachtu, aj prostý ľud.
Pekachiáš (738-737; porov. 2 Kr 15, 23-26) sa stal po dvoch rokoch panovania obeťou sprisahania Pekacha, ktorý sa po ňom zmocnil vlády.
Pekach (737-732; porov. 2 Kr 15, 27-31) sa ako protivník Asýrčanov spojil s damaským kráľom Resínom a spolu s Týrom, Sidonom, Gatou, Filištínskom, Edomom a kráľovnou Arabov vytvorili protiasýrsky pakt. A keď sa k nim júdsky kráľ Achaz nechcel pripojiť, vytiahli proti nemu s vojskom a obľahli Jeruzalem. Achaz sa obrátil na Tiglatpilesara III. a požiadal ho o pomoc. Asýrsky kráľ zaujal r. 734/3 Filištínsko a Gazu, Galileu a Gileád pripojil k svojej ríši a obyvateľstvo odviedol do zajatia. R. 732 urobil vojenskú výpravu aj proti Resínovi a urobil koniec Damaskému kráľovstvu. V Izraeli zhodil kráľa Pekacha a na jeho miesto dosadil Hóšeu.
Hóšea (732-724; porov. 2 Kr 17, 1-6). Izraelské kráľovstvo bolo zredukované iba na mesto Samáriu. Ostatné územie bolo rozdelené na tri asýrske provincie: Megiddo, Dor a Gileád. Hóšea hľadal pomoc v spojenectve s Egyptom. Tiglatpilesarov nástupca Salmanassar V. (726-722) dal r. 724 Hóšeu uväzniť a obľahol Samáriu. Mesto odporovalo tri roky, ale keď po Salmanassarovi nastúpil Sargon II. (722-705), Samária podľahla presile Asýrčanov a tým r. 722/1 Izraelské kráľovstvo skončilo. Obyvateľstvo desiatich kmeňov odvliekli do zajatia a na ich miesto dosadili cudzích kolonistov, z ktorých postupne vznikla v krajine nábožensko-etnická skupina, zvaná Samaritáni.
2.3.1. Všeobecné poznatky. Jeho bohoslužobným, náboženským a politickým centrom bol Jeruzalem, kde vládla Dávidova dynastia. Tým bola zaručená nielen náboženská, ale aj politická stabilita kráľovstva. Na rozdiel od Izraelského kráľovstva sa v Júdskom kráľovstve udržal Dávidov rod až do jeho zániku. Z tohto rodu sa mal narodiť mesiášsky kráľ, ktorého kráľovstvo malo trvať naveky. Júdske kráľovstvo bolo z hospodárskej stránky chudobnejšie a politicky slabšie ako izraelské kráľovstvo. Často však viedlo vojny, a nielen obranné, aj útočné, proti Izraelskému kráľovstvu (porov. 2 Kr 14, 8-14). Hoci ho poloha chránila pred útokmi cudzích mocností, bolo často terčom útokov Asýrčanov. Tak obliehal r. 701 pred Kr. Sennacherib (704-681) Jeruzalem, ale nepodarilo sa mu dobyť ho (porov. 2 Kr 18 – 19). Do politických záležitostí Júdskeho kráľovstva začal zasahovať aj vzmáhajúci sa Egypt. R. 609 padol v bitke proti Egypťanom pri Megidde kráľ Jošiáš. No úhlavných nepriateľom Júdskeho kráľovstva boli Babylončania, ktorí po vyvrátení Asýrskej ríše (r. 609) začali ohrozovať aj Júdske kráľovstvo. Roku 597 obsadili Jeruzalem a odvliekli do zajatia značnú časť obyvateľstva, najmä príslušníkov vyššie postavených spoločenských vrstiev. Roku 587/6 babylonský kráľ Nabuchodonozor II. (605-562) dobyl a zničil Jeruzalem, zrúcal chrám a spustošil celé kráľovstvo. Iba malá časť obyvateľstva žijúca na vidieku unikla hrôzam vojny a odvlečeniu do babylonského zajatia.
Z náboženského hľadiska posudzuje biblická tradícia júdskych kráľov miernejšie ako kráľov Izraelského kráľovstva. Zavrhuje iba tých, čo sa oddávali modlárstvu, a odsudzuje tých, čo ešte trpeli bohoslužbu na „výšinách“ mimo Jeruzalema. Plné uznanie priznala biblická tradícia iba Chizkiášovi a Jošiášovi pre ich náboženské reformy (porov. 2 Kr 22 – 23; 2 Krn 29 – 32).
Júdski zajatci si aj v babylonskom zajatí po zániku Júdskeho kráľovstva udržali povedomie vyvoleného ľudu a zásluhou prorokov Ezechiáša a Deutero-Izaiáša zachovávali Jahveho prikázania, najmä v sobotu a obriezku, a odmietali všetko, čo bolo pohanské, dištancovali sa od cudzieho prostredia a v nádeji na návrat do vlasti a na obnovenie bohoslužby v Jeruzaleme si zachovali svoju národnú a náboženskú identitu.
Rechabeám (931-913; porov. 1 Kr 14, 21-31 a 2 Krn 10 – 12). Po Šalamúnovej smrti uznali jeho syna Rechabeáma za júdskeho kráľa. Neúprosným zaobchádzaním s trpiacim ľudom však zavinil rozdelenie kráľovstva. Faraón Šešonk I., ktorý poskytol azyl Jarobeámovi, napadol v 5. roku Rechabeámovho panovania Júdsko a vydrancoval jeruzalemský chrám (porov. 1 Kr 14, 25 n.). Proti jeho ďalším útokom vystaval Rechabeám silné pohraničné opevnenia. Jeho vláda vo všeobecnosti prosperovala, Biblia ho však po náboženskej stránke hodnotí negatívne.
Abijám (913-911; porov. 1 Kr 15, 1-8 a 2 Krn 13). Za jeho vlády sa napätie s Izraelským kráľovstvom zostrilo. Prišlo k vážnemu vojenskému konfliktu, v ktorom Abijám pri Bét-Eli na hlavu porazil Jarobeáma a pripojil celé Benjamínovo územie k svojmu kráľovstvu. Ale biblická tradícia ho pre jeho bezbožný život odsúdila.
Ása (911-970; porov. 1 Kr 15, 9-24 a 2 Krn 14 – 16). Za jeho vlády muselo Júdsko vrátiť Izraelu územia, ktoré zaujal Abijám. Ása úspešne odrazil nájazdy kočovníkov z Negebu. Spojil sa však s damaským kráľom Ben-Hadadom I. proti izraelskému kráľovi Baešovi, ktorý obsadil a opevnil mesto Ráma, asi 10 km na sever od Jeruzalema. Paktovanie s cudzími mocnosťami bol veľký omyl. Biblia však chváli Ásu pre jeho boj proti modloslužbe, i keď sa mu nepodarilo odstrániť kult na „výšinách“. Ása ku koncu svojej vlády ťažko ochorel a brat Jošafat sa stal jeho spoluvládcom.
Jóšafat (870-848; porov. 1 Kr 22, 41-51 a 2 Krn 17 – 20) nadviazal priateľské styky s izraelským kráľom Achabom a oženil syna Jórama s jeho dcérou. Biblia ho posudzuje rozdielnym spôsobom. Podľa 1 Kr bola Jóšafatova vláda neúspešná. Svedčila by o tom jeho účasť vo vojne proti Ramotu v Gileáde, v ktorej padol izraelských kráľ Achab, ako aj stroskotanie loďstva v Esjón-Geberi, ktoré vybudoval spoločne s izraelským kráľom Achaziášom. Naproti tomu sa v 2 Krn vyzdvihuje jeho úprimná náboženská horlivosť a činy, ktoré boli veľkým úspechom pre celé kráľovstvo. Je to politická kontrola nad Edomom, víťazstvo nad presilou spojených vojsk Ammončanov, Moabčanov a Edomčanov a poplatky, ktoré mu museli dávať Filištínci a Arabi. Vo vnútornej politike zorganizoval vojenskú a sudcovskú správu a ustanovil komisiu úradníkov a levitov, aby poúčali ľud o predpisoch tóry. Tieto dva protichodné postoje však možno zosúladiť, ak vychádzame z náboženského zámeru kníh, že Jóšafat mal nešťastie v podujatiach, ktoré robil spoločne s bezbožným Izraelom, ale bol korunovaný úspechom, keď konal sám podľa jahvistických princípov. Osudnej chyby sa však dopustil, keď prijal do Dávidovej rodiny princeznú z Omrího dynastie. To malo naozaj ťažké dôsledky nielen v dynastickej a politickej, ale aj v náboženskej oblasti Júdskeho kráľovstva.
Jóram (848-841; porov. 2 Kr 8, 16-24 a 2 Krn 21). Jeho manželstvo s Achabovou dcérou Atáliou malo za následok zavedenie Baalovho kultu v krajine. Spolu s izraelským kráľom Jóramom viedli vojenskú výpravu proti moabskému kráľovi Méšovi, ale vojnu prehrali. Vtedy sa aj Edom vymanil spod júdskej nadvlády a Filištínci obsadili Libnu. Jóramovým spoluvládcom bol Achaziáš.
Achaziáš (841; porov. 2 Kr 8, 25-29 a 2 Krn 22, 1-9). S izraelským kráľom Jóramom bránil Ramot v Gileáde proti aramejskému kráľovi Charaelovi, ale na Jehúov rozkaz ho zavraždili. Biblia ho pre jeho bezbožný život odsudzuje.
Atália (841-835; porov. 2 Kr 11 a 2 Krn 22, 10 – 23, 21) zavraždila všetkých Achaziášových synov okrem Jóaša, ktorého zachránili a šesť rokov pred ňou skrývali. Jej vláda mala pre jahvistické náboženstvo katastrofálne následky. Baalovi ctitelia postavili v samom Jeruzaleme jeho chrám. Prostý ľud však bol z národných i náboženských dôvodov proti Atálii. Keď mal ukrývaný Jóaš sedem rokov, veľkňaz Jójada zosnoval sprisahanie stráže, Atáliu usmrtili a Jóaša vyhlásili za kráľa.
Jóaš (835-796; porov. 2 Kr 12 a 2 Krn 24) ako presvedčený jahvista očistil chrám a obnovil bohoslužbu. Damaský kráľ Chazael ho prinútil odvádzať ťažké poplatky. Možno preto sa nakoniec stal obeťou sprisahania. Biblia sa o ňom vyslovuje pochvalne, ale vyzdvihuje, že neodstránil kult na „výšinách“.
Amaziáš (796-781; porov. 2 Kr 14, 1-22 a 2 Krn 25) napadol a porazil Edomčanov a zmocnil sa ich pevnosti Sely (= Petra). Opojený víťazstvami, vytiahol aj proti izraelskému kráľovi Jóašovi, ale pri Bét-Šémeši utrpel hroznú porážku. Jóaš ho ako zajatca zaviedol do Jeruzalema a s bohatou korisťou sa vrátil do Samárie. Keď neskôr v Jeruzaleme zosnovali proti Amaziášovi sprisahanie, utiekol do Lakišu, kde ho sprisahanci usmrtili. Biblia chváli jeho náboženský postoj, ale s rezervou, lebo ponechal kult na „výšinách“.
Uziáš alebo Azariáš (781-740; porov. 2 Kr 15, 1-7 a 2 Krn 26) využil oslabenie politickej moci Damasku a Asýrčanov na obchodné a hospodárske povznesenie krajiny. Opevnil Elat pri Akabskom zálive a pripojil ho k Júdsku. Úspešne bojoval proti Arabom, Filištíncom a Ammončanom. Vo vnútri krajiny zveľadil poľnohospodárstvo, zreorganizoval vojsko a opevnil Jeruzalem. Ku koncu vlády ho postihlo malomocenstvo a vládu zveril synovi Jótamovi.
Jótam (740-736; porov. 2 Kr 15, 32-38 a 2 Krn 27). O jeho krátkom panovaní sa vie iba toľko, že vo vonkajšej i vnútornej politike šiel v šľapajach svojho otca. Po náboženskej stránke sa správal ako jeho predchodcovia.
Achaz (736-716; porov. 2 Kr 16 a 2 Krn 28). Keďže nechcel ako predtým jeho otec Jótam vstúpiť do protiasýrskeho paktu, vytiahli proti nemu damaský kráľ Resín, izraelský kráľ Pekach a ich spojenci a obľahli Jeruzalem. Prorok Izaiáš povzbudzoval Achaza, aby dôveroval v pomoc Jahveho. V tomto historickom kontexte vyriekol Izaiáš orákulum o Emanuelovi (porov Iz 7). Achaz sa však radšej svojvoľne ponúkol Asýrčanom za vazala a požiadal o pomoc Tiglatpilesara III., ktorý už pripravoval vojenskú výpravu proti Resínovi a jeho spojencom. Tiglatpilesar si r. 734/3 podmanil Galileu a Gileád, ich obyvateľstvo odviedol do zajatia a r. 732 urobil koniec Damaskému kráľovstvu. Achaz bol svedkom aj zániku Izraelského kráľovstva, keď r. 722/1 Sargon II. dobyl Samáriu. Júdske kráľovstvo sa dostalo do kritickej situácie: politicky bolo asýrskym vazalom a pod vplyvom cudzincov, ktorí oslabovali jeho národné povedomie, sa v krajine zakorenili synkretistické zvyky a kult pohanských národov. Preto Biblia kategoricky ostro odsúdila Achazovo náboženské správanie. Od r. 728 sa Achazovým spolupanovníkom stal syn Chizkiáš.
Chizkiáš [Ezechiáš] (716-687; porov. 2 Kr 18 – 20 a 2 Krn 29 – 32) uskutočnil na podnet proroka Izaiáša zásadnú náboženskú reformu. Hneď v prvom roku svojho panovania otvoril chrámové brány, opravil ich a levitom nariadil, aby očistili a posvätili Pánov dom. Potom obnovil obety v chráme i slávenie Paschy a zreformoval chrámovú bohoslužbu. V akcii centralizácie Božieho kultu odstránil „výšiny“, zrúcal pohanské kultové stĺpy a rozbil medeného hada, ktorého kedysi urobil Mojžiš, lebo mu synovia Izreala až do tých čias „pálili tymian“ (porov. 2 Kr 18, 4).
Od r. 721 do r. 711 sa Berodak Baladan v Babylonii pokúšal vymaniť spod nadvlády Asýrčanov a organizoval proti nim koalíciu západných krajín, medzi ktoré patrilo aj Júdske kráľovstvo (porov. Berodakovo posolstvo Chizkiášovi v 2 Kr 20, 12 n.). R., 711 Sargon obsadil Ašdót [Azót], ale Júdske kráľovstvo nechal na pokoji. Pravdepodobne v tom čase postavili Jeruzalemský vodovod, ktorý privádzal vodu z prameňa Gichón do nádrže Siloe (porov. 2 Kr 20, 20; 2 Krn 32, 3 n. 30; 33, 14; Iz 22, 11). Sennacherib viedol r. 701 vojenskú výpravu proti koalícii západných krajín, podporovaných Egyptom. Porazil Egypťanov pri Elteke a obliehal Lakiš a Jeruzalem, ale s nezdarom. Chizkiášovi však odobral štyridsaťšesť miest a uložil mu poplatky. Pokus o nezávislosť Júdskeho kráľovstva od Asýrska skončil nielen s neúspechom, ale kráľovstvo sa zredukovalo na malé územie hornatého kraja okolo Jeruzalema. Chizkiáš sa v posledných rokoch svojej vlády úplne venoval tomu, aby vrátil ťažko navštívený júdsky ľud do normálneho života. Biblia osobitným spôsobom vyzdvihuje jeho horlivosť a náboženskú reformu.
Menaše [Manasses] (687-642; porov. 2 Kr 21, 1-18 a 2 Krn 33, 1-20). Chizkiášova náboženská reforma nemala dlhodobé účinky, lebo už jeho nástupca Menaše opäť zaviedol modloslužbu a postavil oltáre Baalovi a „výšiny“. Menaše to robil napriek silnému odporu tých, čo ostávali verní jahvistickému monoteizmu a Izaiášovmu učeniu, aj pod vplyvom rastúcej asýrskej moci, ktorá sa v Júdskom kráľovstve miešala nielen do politickej, ale aj do náboženskej a kultovej oblasti. Pán potrestal Menašeho nevernosť tým, že ho Aššurbanipal odvliekol v reťaziach do Babylonu (porov. 2 Krn 33, 11). Po svojom návrate sa síce usiloval robiť niečo pre náboženskú obrodu a opevniť Jeruzalem, ale smrť mu prekazila uskutočniť jeho zámery. Biblia tvrdo odsudzuje jeho bezbožnosť.
Amón (642; porov. 2 Kr 21, 19-26 a 2 Krn 33, 21-25) pokračoval v šľapajach bezbožného otca. Po dvojročnej vláde v Jeruzaleme sa proti nemu sprisahali jeho služobníci a zavraždili ho. Ale tzv. „vidiecky ľud“ (hebr. am ha-arez), čiže vplyvní júdski usadlíci, pomstili jeho smrť a dosadili na trón jeho syna Jošiáša.
Jošiáš (640-609; porov. 2 Kr 22, 1 – 23, 30 a 2 Krn 34 – 35). Jošiášova vláda zapadá do obdobia úpadku a zániku Asýrskej ríše, čo mu dovolilo uskutočniť náboženskú reformu a zreorganizovať kráľovstvo. Náboženskú a kultovú reformu vykonal r. 621 v spojitosti s objavením „Knihy Zákona“ v jeruzalemskom chráme. Reforma v podstate spočívala v odstránení pohanskej modloslužby a svätýň na „výšinách“, v očistení chrámu, v reorganizácii a centralizácii kultu a jeho personálu v Jeruzaleme, v návrate k monoteistickej viere v Jahveho a k zachovávaniu Mojžišovho zákona (porov. 2 Kr 23, 4-25). Jošiáš padol r. 609 v bitke pri Megidde, keď sa postavil na odpor faraónovi Nechovi II., ktorý tiahol na pomoc Asýrom proti Babylončanom. Jošiášova tragická smrť spôsobila, že náboženská reforma nemala dlhotrvajúce účinky a bola predzvesťou zániku Júdskeho kráľovstva. Netreba zdôrazňovať, že Biblia vychvaľuje Jošiášov náboženský postoj a jeho reformné snahy. Za jeho vlády účinkovali v krajine okrem Jeremiáša aj prorok Sofoniáš a Nahum.
Jóachaz (609; porov. 2 Kr 23, 31-35 a 2 Krn 36, 1-4). Hneď po Jošiášovej smrti „vidiecky ľud“ dosadil a deportoval do Egypta. Na jeho miesto ustanovil jeho brata Eliakima, ktorému zmenil meno na Jójakim.
Jójakim (609-598; porov. 2 Kr 23, 36 – 24, 7 a 2 Krn 36, 5-8). Keď r. 605 Nabuchodonozor II. pri Karkemiši porazil egyptského faraóna Necha II., obsadil Sýriu a podmanil si aj Jójakima, ktorý sa stal vazalom Babylončanov. Egypťania r. 601 Nabuchodonozora porazili aj Jójakim sa vzbúril proti babylonskej nadvláde. Nabuchodonozor r. 598 vytiahol proti Júdskemu kráľovstvu, ale medzitým Jójakim záhadne zomrel a na jeho miesto nastúpil Jójakin.
Jójakin [Jechoniáš] (porov. 2 Kr 24, 8-17 a 2 Krn 36, 9-10). V tom čase už Nabuchodonozor obliehal Jeruzalem. Jójakin po troch mesiacoch vlády kapituloval. Spolu s inými poprednými obyvateľmi (medzi nimi aj prorok Ezechiel) bol deportovaný do zajatia. Na jeho miesto Nabuchodonozor dosadil Jójakinovho strýca Mataniáša, ktorému dal meno Sidkiáš [Sedekiáš].
Sidkiáš (598-587; porov. 2 Kr 24, 18 – 25, 7 a 2 Krn 36, 11-13). Deportácia význačných osobností do babylonského zajatia spôsobila v krajine anarchické pomery. Sidkiáš bol slabý a úplne neschopný zaujať osobné stanovisko voči dvom protichodným stranám. Jednu zastupoval Jeremiáš, ktorý radil podrobiť sa Babylončanom, druhú, silnejšiu stranu, ktorá hľadala oporu u Egypťanov, podporovali široké masy ľudu a falošní proroci. Ezechiel v zajatí už predpovedal pád Jeruzalema (porov. Ez 4 – 24). Nakoniec sa Sidkiáš poddal presile stúpencov egyptskej strany, urobil s nimi pakt, ku ktorému sa pripojili aj Ammončania, Týrus a Sidon a r. 589/8 sa vzbúril proti Babylončanom. Nabuchodonozor napadol Júdsko, zaujal jeho pevnosti a obľahol Jeruzalem. Babylončania v júli 586 zrúcali jeho múry, spustošili ho, vypálili chrám a oslepeného Sidkiáša odvliekli spolu s obyvateľstvom do zajatia. Tak Júdske kráľovstvo zaniklo a stalo sa iba jednou z provincií Babylonskej ríše. Za jej miestodržiteľa ustanovili Gedaliáša, ktorého však už v okt./nov. 586 zavraždili. Jeremiáša násilne odviedli do Egypta (porov. Jer 42 – 43), kde pravdepodobne aj zomrel. Napokon r. 582/1 Nabuchodonozor deportoval do babylonského zajatia ešte jednu, poslednú skupinu júdskeho obyvateľstva (porov. Jer 52, 30).