3. Na konci synody Otcovia predstavili Svätému Otcovi veľmi bohatú dokumentáciu, obsahujúcu rozličné prejavy počas ich zhromaždenia, posolstvá, ktoré s jeho súhlasom poslali Božiemu ľudu7, a najmä bohatú zbierku „Návrhov“, v ktorých vyjadrovali svoje náhľady na mnohé aspekty katechézy v súčasnej dobe.
Táto synoda pracovala vo výnimočnom ovzduší nádeje a vďačnosti voči Bohu. Videla v katechetickej obnove vzácny dar Ducha Svätého pre súčasnú Cirkev, dar na ktorý všade vo svete kresťanské spoločenstvá na každej úrovni odpovedajú veľkodušne a s vynaliezavou pohotovosťou, ktorá vzbudzuje obdiv. Potrebná diferenciácia sa teda mohla vykonávať na veľmi živej skutočnosti a nájsť v Božom ľude veľkú ochotu voči Pánovej milosti a voči direktívam Učiteľského úradu Cirkvi.
4. Ctihodní bratia a drahí synovia a dcéry, túto apoštolskú exhortáciu vám dnes posielam v tom istom ovzduší viery a nádeje. Z veľmi širokej tematiky si zachováva iba niektoré najaktuálnejšie a najdôležitejšie aspekty, aby sme zdôraznili najšťastnejšie výsledky synody. V podstate preberá úvahy pápeža Pavla VI. a využíva bohatú dokumentáciu, ktorú zanechala synoda. Pápež Ján Pavol I., ktorého horlivosť a dary katechétu nás všetkých udivovali, ich zozbieral a chystal sa ich vydať, keď ho náhle Boh povolal k sebe. Všetkým nám dal príklad katechézy sústredenej na podstatné veci a súčasne ľudovej, s jednoduchými počinmi a slovami, súcimi dotknúť sa sŕdc. Ja teda preberám dedičstvo týchto dvoch pápežov, aby som vyhovel žiadosti biskupov, ktorú vyjadrili na záver 4. všeobecného zhromaždenia synody a ktorú prijal pápež Pavol VI. vo svojom záverečnom príhovore.8
Robím to aj preto, aby som splnil jednu z hlavných povinností svojej apoštolskej funkcie. Napokon, katechéza bola vždy ústrednou myšlienkou mojej kňazskej a biskupskej služby.
Mojou vrúcnou túžbou je, aby táto apoštolská exhortácia, určená pre celú Cirkev, posilnila vieru a kresťanský život, dala novú životnú silu terajším iniciatívam, s potrebnou diskrétnosťou podnietila kreativitu a v komunitách prispela k zvýšeniu radosti, že môžu prinášať svetu Kristovo tajomstvo.
15. Druhá úloha sa vzťahuje na miesto katechézy v pastoračných programoch Cirkvi. Čím viac Cirkev dokáže – na miestnej a všeobecnej úrovni – dať prvenstvo katechéze pred inými dielami a iniciatívami, ktorých výsledky by mohli byť veľkolepejšie, tým viac nachádza v katechéze účinný činiteľ konsolidácie svojho vnútorného života ako komunita veriacich a svojej vonkajšej činnosti ako komunita misionárska. V tomto 20. storočí, čo sa chýli ku koncu, Boh, ako aj udalosti, ktoré sú takisto Božími výzvami, vyzývajú Cirkev obnoviť svoju dôveru v katechetickú činnosť ako v absolútne prvoradú úlohu svojho poslania. Vyzývajú Cirkev, aby venovala katechéze svojich najlepších ľudí a sily, nešetriac pritom úsilím, námahou a materiálnymi prostriedkami, aby lepšie organizovala a pripravila kvalifikovaných pracovníkov. Nejde tu o jednoduchý ľudský výpočet, ale o postoj viery. A postoj viery sa vždy vzťahuje na dôveru Bohu, ktorý vždy odpovie.