Organické communio: rozdielnosť a komplementarita

20. Pri dôkladnejšom pozorovaní sa communio Cirkvi predstavuje ako „organické communio“, podobne ako je to so živým a činným telom: Toto communio sa vyznačuje koexistenciou rôznosti a komplementarity povolaní, životných situácií, služieb, chariziem a zodpovedností. Vďaka tejto rôznosti a komplementarite sa každý laik nachádza vo vzťahu k celému Telu a vnáša do neho svoj príspevok. Sv. Pavol zdôrazňuje celkom zvláštnym spôsobom organické communio Kristovho mystického Tela. Jeho bohaté učenie nachádzame v syntéze, ktorú nám poskytol Koncil: „Ježiš Kristus“ – tak čítame v konštitúcii Lumen Gentium – „tým, že udelil svojho Ducha, zo svojich bratov, povolaných zo všetkých národov, tajomne vytvoril sťaby svoje Telo. V tomto Tele sa vlieva život Kristov veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutočným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom... Nuž, ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria len jedno telo, tak aj veriaci v Kristovi (por. 1Kor 12,12). Aj pri výstavbe Kristovho Tela jestvuje rozmanitosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje svoje rozličné dary pre dobro Cirkvi podľa svojej štedrosti a podľa potreby služieb (por. 1Kor 12,1-11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov. (por. 1Kor 14) Ten istý Duch svojou prítomnosťou a pôsobnosťou, ako aj súdržnosťou údov zjednocuje Telo, a tým vzbudzuje a roznecuje lásku. Preto, keď trpí jeden úd, s ním trpia aj všetky ostatné údy. A keď sa dostane cti jednému údu, s ním sa radujú aj všetky ostatné údy (por. 1Kor 12,26).“60

Dynamickým princípom rôznosti a jednoty Cirkvi a v Cirkvi je vždy ten istý Duch. V konštitúcii Lumen Gentium čítame ďalej: „Aby sme sa však v Ňom neprestajne obnovovali (por. Ef 4,23), dal nám zo svojho Ducha, ktorý je ten istý v Hlave i v údoch, celé Telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že svätí Otcovia Jeho účinkovanie mohli porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša v ľudskom tele“.61 V inej pasáži, ktorej nutnosť a plnosť otvára „organickosť“ communia Cirkvi aj zo zorného uhla jej trvalého rastu smerom k dokonalému communiu, píše Koncil: „Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (por. 1Kor 3,16) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za deti Božie. (por. Gal 4,6; Rim 8,15-16 a 26) Cirkev, ktorú privádza k všetkej pravde (por. Jn 16,13) a zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe – vystrojuje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a okrášľuje ju svojím ovocím (por. Ef 4,11-13; 1Kor 12,4; Gal 5,22). Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom. Lebo Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď!“ (por. Zjv 22,17)“62

Communio Cirkvi je teda dar, veľký dar Ducha Svätého, ktorý majú laici s vďačnosťou prijať a žiť s hlbokým vedomím zodpovednosti. To sa konkrétne deje prostredníctvom ich účasti na živote a poslaní Cirkvi, do služieb ktorej dávajú svoje rozličné a komplementárne poverenia a charizmy.

Laik „sa nemôže uzavrieť do seba a duchovne sa odtrhnúť od spoločenstva, musí žiť v trvalej výmene s inými, zo živého zmyslu pre bratskosť, v radosti z rovnakej dôstojnosti a v úsilí spoločne sa pričiňovať o to, že by sa veľký poklad, ktorý bol prijatý ako dedičstvo, stal plodným. Pánov Duch mu darúva, ako aj ostatným, mnohoraké charizmy, pozýva ho k rozličným službám a úlohám a pripomína mu, tak ako vzhľadom na neho pripomína druhým, že to, čo ho odlišuje, nie je vyššou dôstojnosťou, ale je zvláštnym a komplementárnym uschopnením k službe... Tak existujú charizmy, služby a úlohy laikov v communiu a pre communio. Sú komplementárnymi bohatstvami pre službu všetkým, pod múdrym vedením pastierov.“63

Úrady a charizmy, dary Ducha Cirkvi

21. Druhý vatikánsky koncil predstavuje úrady a charizmy ako dary Ducha pre výstavbu Kristovho Tela a pre jeho spásne poslanie vo svete.64 Cirkev je riadená a vedená Duchom a On poskytuje pokrsteným rozličné hierarchické a charizmatické dary a povoláva každého jedného, aby sa stal svojím spôsobom aktívnym spoluzodpovedným.

Teraz by sme chceli uvažovať o úradoch a charizmách v ich bezprostrednom vzťahu k laikom a k ich účasti na živote Cirkvi ako communia.

Úrady odvodené zo svätenia

22. V Cirkvi sa ponajprv stretáme s posvätnými úradmi, to znamená s úradmi, ktoré sa odvodzujú zo sviatosti orda (kňazstva). Pán Ježiš vyvolil a ustanovil apoštolov ako zárodok nového Izraela a pôvod hierarchie65 – s poverením, aby zo všetkých ľudí robili jeho učeníkov (por. Mt 28,19), aby ustanovili a riadili kňazský ľud. Poverenie apoštolov, ktoré Pán Ježiš ďalej odovzdáva pastierom svojho ľudu, je v pravom slova zmysle služba, ktorá sa vo Svätom Písme pozoruhodným spôsobom nazýva ako „diakonia“, to znamená služba alebo úrad. Nositelia úradu prijímajú vo sviatosti svätenia od vzkrieseného Krista v neprerušenej apoštolskej postupnosti charizmu Ducha Svätého. Tým prijímajú autoritu a posvätnú moc, aby slúžili Cirkvi tým, že konajú „In persona Christi Capitis“ (v osobe Krista – Hlavy)66 a ju v Duchu Svätom zjednocujú pomocou Evanjelia a sviatostí.

Úrady, vyplývajúce zo svätenia sú väčšou milosťou pre celú Cirkev, než pre tých ľudí, ktorí ich prijímajú. Uskutočňujú a zviditeľňujú iný druh účasti na kňazstve Ježiša Krista, ktorá sa líši nielen stupňom, ale podstatne od tej účasti, ktorá je daná všetkým veriacim s krstom a birmovaním. Na druhej strane je úradné kňazstvo, ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil, podstatne zamerané na kráľovské kňazstvo všetkých veriacich a jemu priradené.67

Z tohto dôvodu a preto, aby zaisťovali a prehlbovali communio Cirkvi predovšetkým v oblasti komplementárnych služieb, musia si byť pastieri vedomí toho, že ich úrad je zásadne zameraný na službu celému Božiemu ľudu (por. Hebr. 5,1). Laici zo svojej strany musia uznávať, že úradné kňazstvo je nevyhnutné pre ich život a pre ich účasť na poslaní.68

Služby, úlohy a funkcie laikov

23. Spásne poslanie Cirkvi vo svete sa neuskutočňuje iba nositeľmi úradu na základe sviatosti svätenia, ale aj všetkými laikmi. Ako pokrstení a na základe špecifického povolania, sa títo zúčatňujú v miere, ktorá zodpovedá každému jednému, na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade. Preto musia pastieri uznávať a podporovať služby, úlohy a funkcie laikov. Tieto majú svoj sviatostný podklad v krste a birmovaní a mnohokrát aj v manželstve.

Keď je to osožné a potrebné pre dobro Cirkvi, môžu pastieri, zodpovedajúco normám všeobecného práva, zveriť laikom určité úlohy, ktoré sú síce spojené s ich vlastným pastierskym úradom, avšak nepredpokladajú charakter svätenia. Kódex píše: „Kde si to potreba Cirkvi vyžaduje, pretože nie sú k dispozícii poverení pre tieto služby, môžu aj laici, hoci nie sú lektormi alebo akolytmi, spĺňať určité úlohy podľa smerníc právnych predpisov, totiž službu slova, vedenie liturgických modlitieb, udeľovanie krstu a rozdeľovanie sv. prijímania“.69 Avšak spĺňanie takejto úlohy nerobí z laika pastiera: nie úloha konštituuje úrad, ale sviatosť svätenia.

Iba sviatosť svätenia udeľuje posvätenému nositeľovi úradu zvláštnu účasť na úrade Krista, Hlavy a pastiera a na jeho večnom kňazstve.70 Úloha, ktorá sa uskutočňuje v zastúpení, odvodzuje svoju legitímnosť formálne a bezprostredne z oficiálneho poverenia pastiermi. Jej konkrétne spĺňanie podlieha vedeniu cirkevnej autority.71

Posledná Synoda poskytla širokú a významovo bohatú panorámu situácie služieb, úloh a funkcií pokrstených v Cirkvi. Otcovia vyslovili svoje plné uznanie hodnotným apoštolským prínosom laikov, mužov i žien, ktoré sa zasadzujú za evanjelizáciu, posvätenie a kresťanské inšpirovanie svetského prostredia, ako aj za ich veľkodušnú ochotu nasadiť sa ako zástupcovia pastierov v situáciách akútnej alebo trvalej núdze.72

V procese liturgickej obnovy, ktorú podporuje koncil, laici vedomejšie spoznali úlohy, ktoré im prináležia pri liturgických zhromaždeniach a pri ich príprave; ochotne sa dali k dispozícii, aby tieto úlohy spĺňali, lebo liturgická slávnosť je posvätnou činnosťou, ktorú uskutočňuje nielen klérus, ale celé zhromaždenie. Je preto samozrejmé, že úlohy, ktoré špecificky neprislúchajú posvätným nositeľom úradu, preberajú laici.73 Spontánne sa uskutočnil prechod od efektívneho spoluúčinkovania laikov na liturgii až po ich spoluprácu pri hlásaní Božieho Slova a v dušpastierstve.74

Pri tomto plenárnom zasadaní Synody popri pozitívnych, nechýbali ani kritické posúdenia nediferencovaného používania termínu – „ministeria“, nejasnosti a opätovného nivelizovania medzi všeobecným kňazstvom a úradným kňazstvom, nedostatočného rešpektovania určitých cirkevných noriem a ustanovení, svojvoľnej interpretácie pojmu „zastupovanie“, tendencie ku „klerikalizovaniu laikov“ a rizika vytvoriť de facto štruktúru služby, ktorá by stála paralelne ku službe, spočívajúcej na sviatosti svätenia.

Aby sa vyhlo týmto nebezpečenstvám, synodálni Otcovia zdôrazňovali potrebu jasne vyzdvihnúť, nie v poslednom rade – pomocou používania precíznejšej terminológie,75 jednotu jedného poslania Cirkvi, na ktorom sa zúčastňujú všetci pokrstení, ale aj podstatný rozdiel úradu pastierov, ktorý spočíva na sviatosti svätenia voči iným službám, úlohám a funkciám v Cirkvi, ktoré sú odôvodnené vo sviatostiach krstu a birmovania.

Preto nesmú v prvom rade pastieri pri prenášaní rozličných služieb, úloh a funkcií na laikov zanedbať ich starostlivé poučenie o koreňoch týchto služieb, spočívajúcich v krste.

Okrem toho pastieri musia bdieť nad tým, aby sa ľahkomyseľne, alebo dokonca neoprávnene neaplikovali domnelé „núdzové situácie“ alebo nutnosť „zastupovania“, kde tieto skutočnosti nejestvujú, alebo kde sa im možno vyhnúť racionálnejším pastoračným plánovaním.

„Vlastným poľom ich evanjelizačnej činnosti je rozsiahly a zložitý svet politický, hospodársky a sociálny, ako aj svet kultúry, vied a umení, medzinárodného života a hromadných oznamovacích prostriedkov. Sú však ešte aj iné osobitné vhodné oblasti pre evanjelizáciu, ako manželská láska, rodina, výchova detí a dospievajúcej mládeže, pôsobenie na pracoviskách a ľudské utrpenie. Čím viac bude laikov naplnených duchom evanjelia, zodpovedných za prácu v týchto oblastiach a otvorene budú tejto práci oddaní; čím lepšie ju budú môcť zvládnuť a budú si vedomí, že majú vynaložiť všetky svoje kresťanské sily, ktoré často driemu skryté a nevyužité, tým viac bude táto práca slúžiť na výstavbu Božieho kráľovstva a prinesie spásu v Ježišovi Kristovi. Pri tom nič nestratia, ani sa neumenší ľudská pôsobnosť, naopak, pole ich činnosti sa rozšíri o práce vyššieho stupňa.“76

V priebehu synodálnych prác venovali Otcovia zvláštnu pozornosť lektorátu a akolytátu. Tieto jestvovali v minulosti v latinskej Cirkvi iba ako duchovné etapy na ceste k posvätnému úradu. S Motu proprio Pavla VI. Ministeria quaedam (15. augusta 1972) dostali vlastnú autonómiu a stabilitu a stali sa prístupnými pre laikov, i keď iba pre mužov. Nový kódex pokračuje v tejto línii.77

Otcovia teraz vyslovili želanie, aby sa „Motu proprio“ Ministeria quaedam preskúmalo na pozadí praxe, ktorá sa vyvinula v čiastkových cirkvách a predovšetkým vzhľadom na určenie kritérií, podľa ktorých sa majú vyberať adresáti každej jednej služby.“78

Tak bola ustanovená zvláštna komisia, ktorá má zodpovedať nielen tomuto želaniu synodálnych otcov, ale má aj prehĺbiť rozličné teologické, liturgické, právne a pastorálne problémy, ktoré vyplývajú z aktuálne rastúceho počtu služieb, úloh a funkcií, ktoré sa zverujú laikom. V očakávaní, že komisia ukončí svoje skúmanie a tým sa bude cirkevná prax služieb, ktoré sa zverujú laikom, vykonávať usporiadane a plodne, majú sa vyššie pripomenuté teologické princípy verne zachovávať vo všetkých čiastkových cirkvách, predovšetkým vzhľadom na podstatný rozdiel medzi úradným kňazstvom a všeobecným kňazstvom a tým medzi úradmi, ktoré sa odvodzujú zo sviatosti krstu a birmovania.

Charizmy

24. Cirkvi ako communiu zveruje Duch Svätý rozličné úrady. Súčasne ju obohacuje inými zvláštnymi darmi a impulzami, nazývanými charizmy. Ako výraz dokonalej slobody Ducha, ktorý ich darúva, alebo ako odpoveď na mnohoraké potreby v priebehu dejín Cirkvi môžu tieto nadobúdať rozličné formy. Opísanie a klasifikácia týchto darov v spisoch Nového Zákona dokazujú ich veľkú pestrosť. „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky.“ (1Kor 12,7-10; por. 1Kor 12,4-6.28-31; Rim 12,6-8; 1Pt 4,10-11).

Či už sú mimoriadne alebo skromné a jednoduché, predstavujú charizmy dary Ducha Svätého, ktoré bezprostredne alebo sprostredkovane sú na osoh Cirkvi, pretože sú zamerané na jej výstavbu, na dobro ľudí a na potreby sveta.

Ani v našich časoch nechýba výskyt rozličných chariziem medzi laikmi, mužmi a ženami. Sú dané jednotlivcovi, môžu sa však na nich podieľať aj iní, takže pretrvávajú v čase ako cenné a živé dedičstvo a vytvárajú medzi jednotlivými údmi zvláštne duchovné príbuzenstvo. Práve vzhľadom na laický apoštolát píše Druhý vatikánsky koncil: „Na vykonanie tohto apoštolátu Duch Svätý, ktorý posväcuje ľud Boží kňazským účinkovaním a sviatosťami, udeľuje veriacim i osobitné dary (por. 1Kor 12,7), každému zvlášť ako chce (1Kor 12,11), aby aj oni – každý podľa toho, aký dar milosti prijal – navzájom si ňou pomáhali, ako dobrí správcovia mnohotvárnej milosti Božej (1Pt 4,10), na zveľadenie celého Tela v láske (por. Ef 4,16).“79

Podľa logiky pôvodného darovania, z ktorej tieto dary Ducha vychádzajú, vyžadujú si, aby tí, ktorí ich prijali, používali ich pre rast celej Cirkvi, tak ako nám to pripomenul Koncil80.

Tí, čo dostali charizmy, ako aj celá Cirkev, musia ich prijímať s vďačnosťou. Obsahujú zvláštne bohatstvo milosti pre apoštolskú dynamiku a pre svätosť celého Kristovho Tela za predpokladu, že sa jedná o dary, ktoré v skutočnosti pochádzajú od Ducha a vykonávajú sa v dokonalom súlade s opravdivými popudmi Ducha. K tomu je vždy nutné rozlišovanie chariziem. Ako to vyjadrili synodálni Otcovia, „nedá sa vždy s ľahkosťou rozoznať a prijať pôsobenie Ducha, ktorý veje, kam chce. Vieme, že Boh pôsobí vo všetkých veriacich a sme si vedomí dobrodení, ktorých sa nám z chariziem dostáva, či už je to vzhľadom na jednotlivcov, alebo na celé cirkevné spoločenstvo, avšak vieme aj o moci Zlého a o jeho úsilí rušiť a rozvracať život veriacich a spoločenstvá.“81

Preto žiadna charizma nedišpenzuje od naviazania na pastierov Cirkvi a od podriadenia sa im. Koncil píše s veľkou jasnosťou: „Súdiť o ich pravosti (chariziem) a správnom používaní náleží tým, čo sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť prislúcha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (por. 1Sol 5,12 a 19-21)“,82 aby všetky charizmy vo svojej rôznosti a komplementarite prispievali ku všeobecnému dobru.83