1. Bohatý na milosrdenstvo1
je Boh, ktorého nám Ježiš Kristus zjavil ako Otca: ba tento jeho Syn nám ho v sebe samom názorne ukázal.2
Treba tu pripomenúť chvíľu, keď Filip, jeden z dvanástich apoštolov, požiadal Krista: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“; a Kristus mu na to odpovedal: „… toľký čas som s vami a nepoznáš ma?… Kto vidí mňa, vidí Otca.“3
Tieto slová boli vyslovené v poslednom rozhovore, ktorým sa Kristus lúčil so svojimi pri veľkonočnej večeri, po ktorej nasledovali udalosti tých posvätných dní, v ktorých raz navždy bolo treba dokázať, že „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom“.4
Podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu a s prihliadnutím na zvláštne potreby našej doby som venoval svoju encykliku Redemptor hominis pravde o človekovi, ktorá sa nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. Teraz však, v týchto vážnych a ťažkých dňoch, ma pobáda iná, nie menej vážna potreba, totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca, ktorý je vskutku „Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy“.5
V konštitúcii Gaudium et spes totiž čítame: „Kristus, nový Adam… v plnej miere odhaľuje človeka samému človeku a dáva mu najavo jeho vznešené povolanie“; toto však uskutočňuje práve tým, že „zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky“.6
Tieto slová koncilu veľmi jasne dosvedčujú, že nemožno predstaviť človeka v plnej dôstojnosti jeho prirodzenosti bez úplného zamerania na Boha, a to nielen iba teoreticky, ale v celej životnej skutočnosti. Lebo človek a jeho najvyššie povolanie sa ozrejmujú v Kristovi skrze zjavenie tajomstva Otca a jeho lásky.
Preto je zaiste vhodné venovať sa teraz tomuto tajomstvu: povzbudzuje nás k tomu mnohonásobnáskúsenosť Cirkvi a dnešných ľudí: vyžadujú to aj úpenlivé prosby mnohých ľudských sŕdc, taktiež ich bolesti a nádeje, ich úzkosti a očakávania. Ak je pritom pravdou to, čo som uviedol v encyklike Redemptor hominis, totiž že v určitom zmysle každý človek je cestou pre Cirkev, tak potom evanjelium a celá tradícia stále v tejto dobe pripomínajú, že máme túto cestu s jednotlivými ľuďmi vykonať tak, ako ju označil Kristus, keď v sebe samom zjavil Otca a jeho lásku.7
Kedykoľvek sa teda v Ježišovi Kristovi zameriava na človeka tá cesta, ktorá bola v rámci premenlivých dobových pomerov raz navždy zverená Cirkvi, vždy sa ide v ústrety Otcovi a jeho láske. Druhý vatikánsky koncil túto pravdu vzhľadom na naše časy znova potvrdil.
Čím viac sa však poslanie Cirkvi obracia na človeka, t. j. čím viac sa tak povediac, stáva antropocentrickým (považujúc za stred svojej činnosti človeka), tým viac sa musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považujúc za svoj základ a stred Boha): musí byť totiž v Ježišovi Kristovi zamerané na Otca. Hoci sa vyskytli rozličné ľudské mienky a smery tak v minulosti, ako aj v novších časoch, ba i teraz jestvujú snahy, ktoré chcú rozdeliť alebo priam uviesť do protikladu teocentrizmus a antropocentrizmus, Cirkev sa v dejinách ľudstva usiluje podľa Kristovho príkladu spojiť ich do vnútornej a súladnej jednoty. Toto je jedna zo základných myšlienok, azda práve tá najzávažnejšia v učení posledného koncilu. Keď teda v terajšom úseku cirkevných dejín vidím svoju hlavnú úlohu v tom, aby som uskutočňoval náuku tohto koncilu, musím sa s vierou, s otvorenou mysľou a s ochotným srdcom hlásiť k tejto základnej myšlienke. Už v spomenutej encyklike Redemptor hominis som sa pokúsil poukázať na to, že hlbšie a mnohonásobne bohatšie poznanie Cirkvi, ktoré je tiež ovocím koncilu, má našu myseľ a naše srdce vo väčšej miere otvoriť Kristovi. Dnes chcem znova prízvukovať, že nik sa nemôže takto otvoriť Kristovi, ktorý ako Vykupiteľ sveta plne odhaľuje človeka človeku, iba pomocou dokonalejšieho vzťahu k Otcovi a k jeho láske.
2. Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle“,8
predsa sa prihovára človekovi rečou celého vesmíru: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí.“9
Toto nepriame a nedokonalé poznanie je výsledkom činnosti rozumu, ktorý hľadá Boha pomocou tvorov, pričom vychádza z viditeľného sveta, avšak neznamená „vidieť Otca“. Lebo „Boha nikto nikdy nevidel“, hovorí svätý Ján, aby túto pravdu tým viac zdôraznil, takže „len jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“.10
Toto „zvestovanie“ zjavuje Boha v nevyspytateľnom tajomstve jeho života – ako jedného a trojosobného –, ktorý prebýva v neprístupnom svetle.11
Týmto Kristovým „zvestovaním“ však poznávame Boha predovšetkým v jeho láske voči človekovi, t. j. v jeho „ľudomilnosti“.12
V nej sa totiž „jeho neviditeľná bytosť“ význačným spôsobom stáva „viditeľnou“, v neporovnateľnej miere viditeľnejšou než vo všetkých ostatných dielach, „ktoré stvoril“: lebo sa stáva viditeľnou v Kristovi a skrze Krista, v jeho skutkoch a slovách a konečne v jeho smrti na kríži a v jeho zmŕtvychvstaní.
Takto sa v Kristovi a skrze Krista jedinečným spôsobom prejavuje Boh vo svojom milosrdenstve; zdôrazňuje sa totiž tá Božia vlastnosť, ktorú už Starý zákon pomocou rozličných obrazov a výrazov nazval „milosrdenstvom“. Tejto starozákonnej tradícii o Božom milosrdenstve dáva Kristus konečnoplatný zmysel. Nielenže hovorí o milosrdenstve a vysvetľuje ho príkladmi i podobenstvami, ale predovšetkým ho v sebe samom stelesňuje a vo svojej osobe predstavuje. Lebo v istom zmysle on sám je milosrdenstvo. Ktokoľvek teda to milosrdenstvo v ňom vidí a nájde, tomu sa Boh zvláštnym spôsobom stane „viditeľný“ ako Otec, ktorý je „bohatý na milosrdenstvo“.13
Tak sa zdá, že zmýšľanie ľudí terajšieho veku – azda viac než predtým – sa stavia do protivy voči Bohu milosrdenstva a snaží sa odstrániť zo života a zo srdca človeka aj myšlienku milosrdenstva. Lebo slovo a náplň milosrdenstva akoby znamenali obmedzenie pre človeka, ktorý v dôsledku nesmierneho a predtým nepoznaného pokroku vedy a techniky teraz oveľa väčšmi rozšíril svoje panstvo a podrobil si i ovládol zem.14
Toto ovládanie zeme, ktoré sa niekedy chápe len jednostranne a povrchne, akoby nenechávalo nijaké miesto pre milosrdenstvo. V tomto ohľade však môžeme užitočne poukázať na „položenie človeka v súčasnom svete“, ktoré je opísané v úvodnej časti konštitúcie Gaudium et spes. Medziiným tam čítame tieto výroky: „Za takýchto okolností (o ktorých je reč v predchádzajúcej časti konštitúcie) dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným urobiť to najlepšie alebo to najhoršie; otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že je jeho úlohou, aby správne usmerňoval sily, ktoré on sám vyvolal a ktoré ho môžu privaliť alebo mu môžu slúžiť.“15
Položenie terajšieho sveta ukazuje nielen také zmeny, ktoré dávajú nádej na lepšiu budúcnosť ľudí na tejto zemi, ale aj viacero takých hrozieb, ktoré ďaleko prevyšujú všetky doteraz poznané nebezpečenstvá. Cirkev síce na tieto hrozby pri rozličných príležitostiach neustále poukazuje (napr. vo vyhláseniach pred OSN, UNESCO, FAO a inde). Pritom však musí o týchto hrozbách uvažovať aj vo svetle pravdy, ktorú dostala od Boha.
Lebo v Kristovi zjavená pravda o Bohu ako o „otcovi milosrdenstva“16
nám dovoľuje „vidieť“ ho ako veľmi blízkeho človeku, najmä keď človek trpí a je vystavený nebezpečenstvu vzhľadom na svoj život a na svoju dôstojnosť. Z tohto dôvodu sa v terajšom položení Cirkvi a sveta mnohí ľudia – a ich združenia – vedení živým citom viery takrečeno samočinne obracajú na Božie milosrdenstvo. Bezpochyby ich k tomu mocne pobáda sám Kristus, ktorý skrze svojho Ducha účinkuje v ľudských dušiach. Lebo tajomstvo Boha ako „Otca milosrdenstva“, ktoré on zjavil, sa v terajších okolnostiach človečenstva stáva pre Cirkev akousi zvláštnou výzvou.
Preto touto encyklikou chcem nadviazať na túto výzvu; chcem čerpať z toho, čo hovorí jeho večne platné a pritom vo svojej jednoduchosti a hĺbke neporovnateľné zjavenie a viera, aby som tak pred Bohom a pred ľuďmi znova poukázal na veľké starosti našej doby.
Lebo viera a zjavenie nás napomínajú, aby sme na tajomstvo Boha ako na „Otca milosrdenstva“ nehľadeli len akoby teoreticky, ale aby sme sa k tomuto milosrdenstvu v Kristovom mene a spolu s Kristom vrúcne utiekali. Či nám Kristus azda nepovedal, že náš Otec, „ktorý vidí v skrytosti“,17
stále od nás čaká, aby sme sa v každej svojej núdzi obrátili na neho, aby sme vždy vybadali jeho tajomstvo, totiž tajomstvo Otca a jeho lásky?18
Preto si želám, aby nasledujúce úvahy priviedli ono tajomstvo bližšie ku všetkým a aby vyzneli ako úpenlivá prosba Cirkvi o milosrdenstvo, ktoré človek a terajší svet tak veľmi potrebujú. A skutočne ho potrebujú, aj keď o tom často ani nevedia.