Vzťah Tradície a Svätého písma k Učiteľskému úradu Cirkvi

10.  Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova, ktorý je zverený Cirkvi. Tým, že sa ho pridŕža celý svätý ľud, zjednotený so svojimi pastiermi, stále zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve, pri lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2, 42 gr.), takže sa vytvára jedinečná zhoda medzi pastiermi a veriacimi v zachovávaní, praktizovaní a vo vyznávaní odovzdanej viery.14

Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo,15 písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi,16 ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista. Tento učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, lebo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vykladá, a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.

Je zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhého by neobstálo, a všetky spolu – každé svojím spôsobom – pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.

Tretia kapitolaBožia inšpirácia Svätého písma a jeho výklad

Inšpirácia a pravda v Písme

11.  Bohom zjavené pravdy, písomne vyjadrené a zachované vo Svätom písme, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20, 31; 2 Tim 3, 16; 2 Pt 1, 19 – 21; 3, 15 – 16), majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi.17 Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily,18 no on účinkoval v nich a skrze nich,19 aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel.20

Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu.21 A teda „celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17 gr.).

Ako sa má vykladať Sväté písmo

12.  Keďže vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom,22 aby vykladač Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré zjaviť ich slovami.

Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy. Lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo sú napísané v iných druhoch vyjadrovania. Ďalej je potrebné, aby vykladač hľadal zmysel, ktorý svätopisec chcel v daných okolnostiach vyjadriť a skutočne vyjadril pomocou vtedy používaných literárnych druhov, podľa podmienok svojej doby a kultúry.23 Aby sa totiž správne pochopilo, čo chcel posvätný autor povedať tým, čo napísal, treba venovať náležitú pozornosť obvyklým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali vo svätopiscových časoch, ako aj spôsobom, ktoré sa vtedy používali vo vzájomných ľudských stykoch.24

Keďže Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané,25 aby sa zistil pravý zmysel posvätných textov, nemenšiu pozornosť treba venovať i obsahu a jednote celého Písma a brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi a na analógiu viery. Úlohou exegétov je usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby na základe predchádzajúceho bádania dozrievalo rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo súvisí s vykladaním Písma, nakoniec podlieha rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a službu zachovávať a vysvetľovať Božie slovo.26

Blahosklonnosť Božej múdrosti

13.  Vo Svätom písme sa teda prejavuje – bez akéhokoľvek narušenia Božej pravdivosti a svätosti – obdivuhodná blahosklonnosť večnej Múdrosti, aby sme sa naučili poznávať nevýslovnú Božiu dobrotu, ako aj to, do akej miery prispôsobil Boh svoju reč vo svojej prozreteľnostnej starostlivosti o našu prirodzenosť.27 Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.

Štvrtá kapitolaStarý zákon

Dejiny spásy v knihách Starého zákona

14.  Keď láskyplný Boh mal v úmysle a starostlivo pripravoval spásu ľudstva, vyvolil si so zvláštnym zámerom národ, ktorému by zveril svoje prisľúbenia. Keď totiž uzavrel zmluvu s Abrahámom (porov. Gn 15, 18) a prostredníctvom Mojžiša s izraelským ľudom (porov. Ex 24, 8), slovami a skutkami sa národu, ktorý si získal, zjavil ako jediný pravý a živý Boh, aby sa tak Izrael zo skúsenosti naučil poznávať, aké sú Božie plány s ľuďmi, a aby ich skrze prorokov, ktorých ústami hovoril sám Boh, chápal čoraz dôkladnejšie a jasnejšie a šíril ich poznanie medzi národmi (porov. Ž 22, 28 – 29; 95, 1 – 3; Iz 2, 1 – 4; Jer 3, 17). A Boží plán spásy, ktorý predpovedali, vyrozprávali a vysvetlili posvätní autori, nachádza sa ako pravé Božie slovo v knihách Starého zákona. Práve preto majú tieto Bohom inšpirované knihy trvácu hodnotu: „A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej“ (Rim 15, 4).

Význam Starého zákona pre kresťanov

15.  Veď starozákonný plán spásy bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil, prorocky predpovedal (porov. Lk 24, 44; Jn 5, 39; 1 Pt 1, 10) a v rozličných predobrazoch naznačil príchod Krista, Vykupiteľa sveta, a jeho mesiášskeho kráľovstva (porov. 1 Kor 10, 11). Teda knihy Starého zákona, primerane stavu ľudstva v časoch, ktoré predchádzali vykúpeniu uskutočnenému Kristom, všetkým dávajú poznať Boha a človeka, ale aj akým spôsobom spravodlivý a milosrdný Boh zaobchodí s ľuďmi. Tieto knihy, hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci, umožňujú pochopiť pravú Božiu pedagogiku.28 Kresťania majú tieto knihy nábožne prijímať, lebo vyjadrujú živý zmysel pre Boha, je v nich uložené vznešené učenie o Bohu a spásonosná múdrosť o živote človeka i obdivuhodné poklady modlitieb, a napokon sa v nich skrýva tajomstvo našej spásy.

Jednota obidvoch zákonov

16.  Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý.29 Lebo i keď Kristus uzavrel novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25), predsa knihy Starého zákona, ktoré boli vcelku prevzaté do ohlasovania evanjelia,30 nadobúdajú a prejavujú svoj plný zmysel v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25 – 26; 2 Kor 3, 14 – 16), a ten zas objasňujú a vysvetľujú.

Piata kapitolaNový zákon

Význam Nového zákona

17.  Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí (porov. Rim 1, 16), vynikajúcim spôsobom je prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona. Keď prišla plnosť časov (porov. Gal 4, 4), Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami plné milosti a pravdy (porov. Jn 1, 14). Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, slovami i skutkami zjavil svojho Otca a samého seba, a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dokonal svoje dielo. Vyzdvihnutý od zeme, všetkých priťahuje k sebe (porov. Jn 12, 32 gr.), on, ktorý jediný má slová večného života (porov. Jn 6, 68). A toto tajomstvo nebolo vyjavené predošlým pokoleniam tak, ako sa teraz v Duchu Svätom zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom (porov. Ef 3, 4 – 6 gr.), aby hlásali evanjelium, vzbudzovali vieru v Pána Ježiša Krista a zhromažďovali Cirkev. Spisy Nového zákona sú trvalým a božským svedectvom o týchto veciach.

Apoštolský pôvod evanjelií

18.  Nemožno si nevšimnúť, že medzi všetkými knihami Písma, a to aj Nového zákona, právom vynikajú evanjeliá, lebo sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa.

Cirkev vždy a všade tvrdila a tvrdí, že štyri evanjeliá majú apoštolský pôvod. Lebo čo apoštoli z Kristovho poverenia hlásali, neskôr nám oni sami a ich spolupracovníci z vnuknutia Božieho Ducha zanechali na písme ako základ viery, totiž evanjelium v štyroch podobách podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána.31

Historický charakter evanjelií

19.  Svätá matka Cirkev rozhodne a ustavične tvrdila a tvrdí, že spomenuté štyri evanjeliá, ktorých historickosť bezpochyby potvrdzuje, verne podávajú to, čo Ježiš, Syn Boží, za svojho pozemského života až do dňa, keď bol vzatý do neba, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí (porov. Sk 1, 1 – 2). Apoštoli totiž po nanebovstúpení Pána odovzdali svojim poslucháčom to, čo on hovoril a konal, s tým hlbším poznaním, ktorému sa oni sami tešili,32 poučení slávnym Kristovým účinkovaním a osvietení Duchom pravdy.33 Svätopisci napísali štyri evanjeliá tak, že niečo vybrali z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo už aj písomne odovzdané, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili so zreteľom na stav cirkví, pričom ponechali kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám o Ježišovi podali pravdivé a úprimné údaje.34 Písali totiž buď na základe vlastnej pamäti a svojich spomienok, alebo podľa svedectva tých, „čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova“, s tým úmyslom, aby sme poznali vierohodnosť tých vecí, o ktorých nás učia (porov. Lk 1, 2 – 4).