15. V manželstve a rodine sa vytvára súhrn medziosobných vzťahov – manželský vzťah, otcovstvo a materstvo, vzťah detí a súrodencov – ktorými sa každý človek vovádza do „ľudskej rodiny“ i do „Božej rodiny“, ktorou je Cirkev.
Manželstvo a kresťanská rodina budujú Cirkev: ľudská osoba sa totiž v rodine nielen rodí a postupne výchovou uvádza do ľudského spoločenstva, ale znovuzrodením v krste a výchovou vo viere sa uvádza aj do Božej rodiny, ktorou je Cirkev.
Ľudská rodina, vo svojej jednote rozbitá hriechom, sa obnovuje výkupnou silou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.37
Kresťanské manželstvo, účastné na spásonosnej účinnosti tejto udalosti, je prirodzeným miestom, kde sa ľudská osoba včleňuje do veľkej rodiny Cirkvi.
Príkaz daný na počiatku mužovi a žene, aby rástli a množili sa, nadobúda takto celú svoju pravdu a svoje plné uskutočnenie.
Cirkev nachádza takto v rodine, zrodenej zo sviatosti, svoju kolísku a miesto, kde môže uskutočniť svoje začlenenie do ľudských pokolení, a ony zasa do Cirkvi.
16. Panenstvo a bezženstvo pre Božie kráľovstvo nielenže neodporujú dôstojnosti manželstva, ale skôr ju predpokladajú a potvrdzujú. Manželstvo a panenstvo sú dva spôsoby prejavu a prežívania jediného tajomstva zmluvy Boha s jeho ľudom. Ak chýba úcta k manželstvu, nemôže jestvovať ani panenstvo zasvätené Bohu. A ak sa ľudská sexualita nepokladá za veľkú, Stvoriteľom darovanú hodnotu, stráca všetku silu aj zrieknutie sa jej pre Božie kráľovstvo.
Veľmi správne podotýka svätý Ján Zlatoústy: „Kto zavrhuje manželstvo, ten aj panenstvo zbavuje jeho slávy; kto ho chváli, ten aj panenstvo robí obdivuhodnejším a vznešenejším. Lebo čo sa zdá dobré len pri porovnaní so zlom, sotva môže byť nejakým dobrom. Ale to, čo je lepšie než všeobecne uznávané dobro, je vynikajúce dobro.“38
V panenstve očakáva človek, i telesne, eschatologické zásnuby Krista s Cirkvou tým, že sa úplne darúva Cirkvi v nádeji, že aj Kristus sa Cirkvi daruje v plnej pravde večného života. Osoba, žijúca v panenstve takto vlastne vo svojom tele nosí už predzvesť nového sveta budúceho vzkriesenia.39
Silou tohto svedectva panenstvo udržuje v Cirkvi živé vedomie tajomstva manželstva a chráni ho pred akýmkoľvek znižovaním a ochudobnením.
Keď sa srdce človeka zvláštnym spôsobom oslobodilo,40
„aby zahorelo väčšou láskou k Bohu a ku všetkým ľuďom“,41
panenstvo svedčí o tom, že Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť sú tou prevzácnou perlou, ktorej treba dať prednosť pred každou inou hodnotou, akokoľvek cennou, ba ktorú treba dokonca hľadať ako jedinú, istú a trvalú hodnotu. Práve preto Cirkev v priebehu svojich dejín vždy hájila nadradenosť tohto daru nad manželstvom, a to pre celkom jedinečné puto, ktoré ho viaže k Božiemu kráľovstvu.42
Panenská osoba, hoci sa vzdala telesnej plodnosti, stáva sa duchovne plodnou osobou, otcom a matkou mnohých, a tak prispieva k budovaniu rodiny podľa Božieho plánu.
Kresťanskí manželia majú preto právo očakávať od osôb, ktoré si zvolili panenstvo, dobrý príklad a svedectvo vernosti svojmu povolaniu až do smrti. Ako pre manželov sa niekedy vernosť stáva ťažkou a úsilie darovať sa vyžaduje umŕtvovanie a sebazaprenie, tak sa to môže stať aj osobám žijúcim v panenstve. Ich vernosť má aj v prípadných pokušeniach napomáhať manželom v ich vernosti.43
Tieto úvahy o panenstve môžu poslúžiť ako osvietenie a pomoc tým, ktorí z príčin nezávislých od ich vôle nemohli uzavrieť manželstvo a prijali svoj stav v duchu služby druhým.
17. V pláne Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa rodina spoznáva nielen svoju „totožnosť“, čiže to, čím sama „je“, ale i svoje „povolanie“, čiže to, čo môže a má „robiť“. Úlohy, ktoré má rodina v priebehu dejín plniť, pramenia z jej samej povahy a ukazujú na jej dynamický a existenciálny vývoj. Každá rodina objavuje a nachádza v sebe samej výzvu, ktorú nemožno umlčať a ktorá súčasne určuje jej dôstojnosť i úlohu: Rodina, „staň sa“ tým, čím „si“!
Rodina sa teda musí nevyhnutne vrátiť k „počiatku“ Božej stvoriteľskej činnosti, ak sa chce spoznať a realizovať podľa vnútornej pravdy nielen svojho bytia, ale aj svojho historického konania. Nakoľko podľa Božieho plánu rodina je „dôverné spoločenstvo života a lásky“,44
má za úlohu stále viac stávať sa tým, čím je, čiže spoločenstvom života a lásky, a to v takom úsilí, ktoré, ako každá stvorená a vykúpená skutočnosť, nájde svoje zavŕšenie v Božom kráľovstve. Okrem toho z istého hľadiska, ktoré siaha až k samým koreňom skutočnosti, treba povedať, že podstatu a úlohy rodiny určuje koniec koncov láska. Preto rodina dostáva poslanie strážiť, prejavovať a sprostredkúvať lásku ako živú ozvenu a skutočnú účasť na Božej láske k ľudskému pokoleniu a na láske Krista Pána k Cirkvi, jeho neveste.
Každá osobitná úloha rodiny je výrazom a konkrétnym uskutočnením tohoto základného poslania. Treba teda hlbšie vniknúť do jedinečného bohatstva poslania rodiny a preskúmať jeho mnohoraký a pritom jednotný obsah.
V tomto zmysle posledná synoda, ktorá vychádzala z lásky a stále ju mala na zreteli, vyzdvihla tieto štyri hlavné úlohy rodiny:
18. Rodina, založená na láske a ňou oživovaná, je spoločenstvom osôb: muža a ženy spojených manželstvom, rodičov a detí, ako aj príbuzných. Jej prvou úlohou je verne prežívať skutočnosť tohoto spoločenstva v ustavičnom úsilí o rozvoj opravdivého spoločenstva osôb.
Vnútorným princípom, stálou hnacou silou a najvyšším cieľom tejto úlohy je láska: ako rodina bez lásky nie je spoločenstvom osôb, rovnako bez lásky nemôže rodina ani žiť, ani rásť a zdokonaľovať sa ako spoločenstvo osôb. To, čo sme napísali v encyklike Redemptor hominis, prirodzeným a jedinečným spôsobom sa vzťahuje na rodinu ako takú: „Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť.“45
Lásku medzi mužom a ženou v manželstve a z nej prameniacu a šíriacu sa lásku medzi členmi rodiny – medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami, príbuznými a domácimi – oduševňuje a poháňa ustavične vnútorná dynamická sila, ktorá robí rodinu stále viac pevnejším a prežívanejším spoločenstvom, ktoré je základom a dušou manželského a rodinného spoločenstva.
19. Prvé spoločenstvo je to, ktoré vzniká a rozvíja sa medzi manželmi. Silou zmluvy manželskej lásky muž a žena „nie sú už dvaja, ale jedno telo“46
a sú pobádaní k neprestajnému rastu vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu o vzájomnom a plnom darovaní sa.
Toto manželské spoločenstvo má korene v prirodzenom dopĺňaní sa muža a ženy a živí ho rozhodnutie samých manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú. Takéto spoločenstvo je preto plodom a znakom hlboko ľudskej požiadavky. Boh však v Kristovi, Pánovi, berie túto ľudskú požiadavku, potvrdzuje ju, očisťuje, povznáša a sviatosťou manželstva zdokonaľuje. Duch Svätý, vyliaty pri sviatostnom slávení, poskytuje kresťanským manželom dar nového spoločenstva lásky, ktoré je živým a skutočným obrazom tej jedinečnej jednoty, ktorá robí z Cirkvi nedeliteľné tajomné telo Pána Ježiša.
Dar Ducha je pre kresťanských manželov prikázaním života a súčasne povzbudzujúcim podnetom, aby sa každodenne čím dokonalejšie zjednocovali na všetkých rovinách: tiel, pováh, sŕdc, rozumu, vôle a duší,47
a tak zjavovali Cirkvi a svetu nové spoločenstvo lásky, ktoré je darom Kristovej milosti.
Takémuto spoločenstvu radikálne odporuje mnohoženstvo. Priamo totiž popiera Boží plán, ako bol na samom počiatku zjavený, lebo odporuje rovnakej osobnej dôstojnosti muža i ženy, ktorí sa v manželstve jeden druhému darujú celou, čiže jedinou a výlučnou láskou. Druhý vatikánsky koncil o tom napísal: „Jednota manželstva, Pánom potvrdená, navidomoči vysvitá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske.“48