10. Je v zhode so stálou tradíciou Cirkvi, že prijíma z kultúry národov všetko, čo pomáha lepšie vyjadriť nevystihnuteľné Kristovo bohatstvo.18
Toto bohatstvo bude môcť jasnejšie zažiariť a Cirkev bude môcť napredovať zo dňa na deň k hlbšiemu a plnšiemu poznávaniu pravdy, ktorú jej už dal celú jej Pán, iba za spolupráce všetkých prejavov ľudskej kultúry.
Predovšetkým biskupské konferencie a kompetentné úrady Rímskej kúrie – majúc na zreteli dvojitý princíp zlučiteľnosti rôznych prijímaných kultúr s evanjeliom a spoločenstva s univerzlánou Cirkvou – majú pokračovať v skúmaniach a v pastoračnom úsilí, aby kresťanská viera čím viac prenikla do ľudských kultúr aj do samého prostredia manželstva a rodiny.
Práve týmto včlenením do kultúr možno dôjsť k plnému obnoveniu zmluvy s Božou múdrosťou, ktorou je sám Kristus. Takto bude celá Cirkev obohatená i tými kultúrami, ktorým síce chýba technická vyspelosť, no sú bohaté na ľudskú múdrosť a oživované hlbokými mravnými hodnotami.
Aby cieľ tohto procesu bol jasný a cesta, ktorá k nemu vedie, spoľahlivá, synoda predovšetkým, a tak je to správne, do hĺbky zvážila pôvodný Boží plán o manželstve a rodine, že sa totiž podľa Kristovho príkazu „treba vrátiť k počiatku“.19
11. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu.20
Tým, že ho z lásky povolal k životu, zároveň ho aj určil pre lásku.
Boh je láska21
a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz a stále ju udržuje v bytí, Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve.22
Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka.
Človek, nakoľko je vteleným duchom, čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele, a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske.
Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Obe, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že „je na Boží obraz.“
Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti. Plné telesné oddanie sa by bolo klamstvom, keby nebolo znamením a ovocím celého osobného darovania sa, v ktorom je prítomná celá osobnosť i so svojím pozemským rozmerom; keby si človek niečo podržal pre seba, hoci len možnosť rozhodnúť sa neskôr inak, už preto by sa plne nedaroval.
Táto plnosť, ktorú vyžaduje manželská láska, je v súlade s požiadavkami zodpovednej plodnosti, ktorá, nakoľko smeruje k splodeniu človeka, prevyšuje svojou povahou čisto biologický poriadok a zahŕňa v sebe osobné hodnoty, ktoré pre svoj harmonický rast nevyhnutne potrebujú stály a svorný prínos oboch manželov.
Jediným „miestom“, kde sa môže udiať toto darovanie sa v celej svojej pravde, je manželstvo, čiže zmluva manželskej lásky alebo vedomá a slobodná voľba, ktorou muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré sám Boh ustanovil23
a ktoré iba v tomto svetle ukazuje svoj pravý význam. Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority, ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha Stvoriteľa. Táto vernosť nijako nepotláča slobodu osobnosti, naopak, zabezpečuje ju pred akýmkoľvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju účastnou na stvoriteľskej Múdrosti.
12. Spoločenstvo lásky medzi Bohom a ľuďmi, ktoré je obsahom Zjavenia a skúsenosti viery Izraela, nadobúda významné vyjadrenie v manželskom zväzku, uzavretom medzi mužom a ženou.
Preto ústredný výrok Zjavenia, že „Boh miluje svoj ľud“, opakujú aj živé a konkrétne slová, ktorými si muž a žena vyznávajú svoju manželskú lásku. Puto ich lásky stáva sa obrazom a symbolom zmluvy, ktorá spája Boha s jeho ľudom24.
Naproti tomu hriech, ktorý môže narušiť manželskú zmluvu, stáva sa obrazom nevery ľudu voči svojmu Bohu: modloslužba je prostitúciou25, nevera cudzoložstvom, neposlušnosť voči zákonu odmietnutím Pánovej manželskej lásky. Avšak nevernosť izraelského ľudu neničí Pánovu večnú vernosť, a preto vždy verná Božia láska sa predkladá ako vzor úzkeho vzťahu vernej lásky, aký má byť medzi manželmi26.
13. Spoločenstvo medzi Bohom a ľuďmi sa definitívne dovršuje v Ježišovi Kristovi, Ženíchovi, ktorý miluje ľudstvo a dáva sa mu ako Spasiteľ, keď sa spája s ním ako so svojím telom.
To on zjavuje pôvodnú pravdu o manželstve, pravdu o „počiatku“,27
a tým, že oslobodzuje človeka od zatvrdlivosti srdca, uschopňuje ho, aby túto pravdu plne uskutočňoval.
Toto zjavenie dosahuje svoju konečnú plnosť tak v dare lásky, ktorý ľuďom prináša Božie Slovo tým, že berie na seba ľudskú podobu, ako aj v obete seba samého, ktorú Ježiš Kristus koná na kríži za svoju nevestu Cirkev. V tejto obete sa plne odhaľuje plán, ktorý Boh uložil do ľudskej prirodzenosti muža a ženy už pri ich stvorení.28
Manželstvo pokrstených sa tak stáva skutočným symbolom novej a večnej zmluvy, potvrdenej Kristovou krvou. Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus. Manželská láska dosahuje tú plnosť, ku ktorej je vnútorne určená, totiž nadprirodzenú manželskú lásku (caritas), ktorá je vlastným a špecifickým spôsobom, ktorým sa manželia zúčastňujú na láske samého Krista, obetujúceho sa na kríži, a sú povolaní, aby v nej žili.
Právom svedčí Tertulián krásnymi slovami o veľkosti a kráse tohto manželského života v Kristovi: „Ako by som vedel opísať blaženosť takého manželstva, ktoré Cirkev spája, Eucharistia potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje? Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení v jedinej nádeji, v jedinej poslušnosti a v jedinej službe! Obaja sú bratia, obidvaja spolusluhovia, medzi ktorými niet ani duchovný ani telesný rozdiel. Skutočne sú dvaja v jednom tele a kde je jedno telo, tam je i jeden duch.“29
Cirkev, ktorá verne prijíma Božie slovo a rozjíma o ňom, slávnostne učila a učí, že manželstvo pokrstených je jednou zo siedmych sviatostí Nového zákona.30
Krstom sa muž a žena stávajú raz navždy účastnými na novej a večnej Zmluve, zásnubnej zmluve Krista s Cirkvou. A práve pre toto nezmazateľné zapojenie sa povznáša a zahŕňa dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ,31
do zásnubnej lásky Krista, podporovanej a obohacovanej jeho výkupnou silou.
Mocou sviatostnej povahy svojho manželstva manželia sú navzájom spojení nerozlučiteľným putom. Tým, že navzájom k sebe patria, vyjadrujú prostredníctvom sviatostného znaku spojenie Krista s Cirkvou.
Manželia sú teda pre Cirkev ustavičnou pripomienkou toho, čo sa odohralo na kríži. Sú jeden pre druhého i pre deti svedkami spásy, na ktorej ich sviatosť robí účastnými. Manželstvo, ako každá iná sviatosť, je spomienkou, uskutočnením a proroctvom tejto spásy. „Ako spomienka im táto sviatosť dáva milosť a povinnosť pripomínať si veľké Božie skutky a vydávať o nich svedectvo pred deťmi. Ako uskutočnenie spásy dáva im milosť a povinnosť spĺňať už teraz jeden voči druhému a voči deťom požiadavky lásky, ktorá odpúšťa a vykupuje. Ako proroctvo im dáva milosť a povinnosť prežívať a vydávať svedectvo o nádeji na budúce stretnutie s Kristom.“32
Ako každá zo siedmich sviatostí, aj manželstvo je pravým znakom spásy, pravda, osobitným spôsobom. „Manželia sa na nej zúčastňujú, nakoľko sú manželia, nakoľko sú dvaja, nakoľko sú pár, takže prvý a bezprostredný účinok manželstva (rest et sacramentum) nie je sama nadprirodzená milosť, ale kresťanský manželský zväzok, typické kresťanské spoločenstvo dvoch, pretože predstavuje tajomstvo Kristovho vtelenia a jeho tajomstvo Zmluvy. Aj obsah ich účasti na Kristovom živote je špecifický. Manželská láska predstavuje takú úplnosť, v ktorej dostávajú miesto všetky zložky osobnosti – požiadavky tela i pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorej nejde len o telesné spojenie, ale vytvára jedno srdce a jednu dušu. Vyžaduje však nerozlučnosť a vernosť tohoto vzájomného definitívneho darovania a otvára sa pre plodnosť (porov. Humanae vitae 9). Jedným slovom, ide tu o bežné vlastnosti každej prirodzenej manželskej lásky, ale s novým významom, ktorý ich nielen očisťuje a spevňuje, ale až tak povznáša, že sa stávajú výrazom rýdzo kresťanských hodnôt.“33
14. Podľa Božieho ustanovenia manželstvo je základom širšieho rodinného spoločenstva, pretože sám manželský stav a manželská láska sú určené na plodenie a výchovu potomstva, v čom nachádzajú svoje dovŕšenie.34
Láska vo svojej najhlbšej skutočnosti je v podstate dar. Manželská láska, ktorá vedie manželov k „poznaniu“ a robí z nich „jedno telo“,35
nijako sa nevyčerpáva v rámci manželského páru, pretože ich robí schopnými najväčšieho možného darovania, ktorým sa stávajú Božími spolupracovníkmi pri odovzdávaní daru života novému človekovi. Takto manželia, keď sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako aj živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva.
Keď sa manželia stávajú rodičmi, dostávajú od Boha dar novej úlohy, spojenej so zodpovednosťou. Ich rodičovská láska sa má stať pre deti viditeľným znakom samej Božej lásky, „od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi“.36
Neslobodno však zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu ani vtedy, keď plodenie nie je možné. Telesná neplodnosť môže byť totiž manželom príležitosťou na to, aby preukazovali iné dôležité služby ľudskej osobe, ako je napríklad prijatie dieťaťa za svoje, rôzne výchovné akcie, pomoc iným rodinám alebo chudobným a postihnutým deťom.