Muž ako manžel a otec

25. V rámci tohto manželského a rodinného spoločenstva a jednoty muž je povolaný na to, aby svoj dar a úlohu manžela a otca dokonale spĺňal svojím životom.

V manželke vidí, ako sa uskutočňuje Boží plán: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“67 A berie za svoje vlastné aj zvolanie Adama, prvého manžela: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela.“68

Pravá manželská láska predpokladá a vyžaduje, aby muž hlboko rešpektoval rovnakú dôstojnosť ženy. Svätý Ambróz píše: „Nie si pánom, ale manželom; nedostal si otrokyňu, ale manželku… Odplácaj sa jej pozornosťou a buď jej vďačný za lásku.“69 Muž má žiť so svojou ženou v „celkom osobitnej forme osobného priateľstva“.70 Kresťan je ďalej povolaný na to, aby pestoval city novej lásky tým, že svojej manželke preukazuje nežnú a súčasne pevnú lásku, akou Kristus miluje Cirkev.71

Láska k manželke ako matke, ako aj láska k deťom sú pre muža prirodzenou cestou k pochopeniu a uskutočňovaniu svojho otcovstva. Najmä tam, kde spoločenské a kultúrne podmienky ľahko privádzajú otca k určitému odstupu od rodiny alebo aspoň k jeho menšej účasti na výchove, treba sa usilovať o to, aby v spoločnosti znova zavládlo presvedčenie, že úloha a poslanie otca v rodine a pre rodinu majú jedinečný a dôležitý význam.72 Sama skúsenosť učí, že otcova neprítomnosť spôsobuje psychologické a mravné poruchy, ako aj vážne ťažkosti v rodinných vzťahoch; podobne aj naopak: deprimujúca prítomnosť otca, najmä tam, kde sa ešte aj dnes vyskytuje prílišné panstvo mužov (po španielsky „machismo“), čiže zneužívanie predností mužských vlastností, čím sa ponižuje žena a prekáža sa rozvoj zdravých rodinných vzťahov.

Muž, ktorý tu na zemi znova robí zjavným a prežíva Božie otcovstvo,73 je povolaný na to, aby zabezpečoval harmonický rozvoj všetkých členov rodiny. Túto úlohu splní, ak si bude veľkodušne uvedomovať zodpovednosť za život počatý pod matkiným srdcom, ak sa bude vo zvýšenej miere usilovať zúčastňovať sa spolu s manželkou na výchove,74 ak bude vykonávať prácu, ktorá nerozvracia, ale povznáša rodinu v jej súdržnosti a pevnosti, a napokon ak bude vydávať svedectvo zrelého kresťanského života, ktoré účinnejšie privádza deti k živému stretnutiu s Kristom a s Cirkvou.

Práva dieťaťa

26. V rodine ako spoločenstve osôb, treba venovať osobitnú pozornosť dieťaťu, a to tak, že sa prechováva veľká úcta k jeho osobnej dôstojnosti, berie sa ohľad na jeho práva a veľkodušne sa one zasadzuje. Vzťahuje sa to na každé dieťa, ale zvlášť je to naliehavé vtedy, keď je dieťa menšie, o mnohé veci ochudobnené, choré, trpiace, alebo postihnuté.

Cirkev plní iste svoje poslanie, keď sa nežne a úzkostlivo stará o každé dieťa, ktoré prichádza na svet. Je povolaná na to, aby v priebehu dejín zjavovala a opakovala príklad a príkaz Krista Pána, ktorý postavil dieťa do stredu Božieho kráľovstva: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“75

Znova opakujeme, čo sme už povedali na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov 2. októbra 1979: „Chcem vyjadriť… radosť, ktorú každému z nás prinášajú deti – jar života a predzvesť budúcich dejín všetkých tu prítomných národov. Nijaká krajina na svete a nijaký politický systém nemôžu pomýšľať na vlastnú budúcnosť inak než tak, že vezmú do úvahy tie nové generácie, ktoré prevezmú od rodičov mnohostranné dedičstvo hodnôt, povinností a túžob toho národa, ku ktorému patria, i celej ľudskej rodiny. Starosť o dieťa ešte pred jeho narodením, už od prvej chvíle počatia a potom v jeho detstve a mladosti je prvým potvrdením úzkych vzťahov medzi ľuďmi. Čo viac možno priať každému národu a celému ľudstvu, ako aj všetkým deťom na svete na prahu tretieho tisícročia, než lepšiu budúcnosť, v ktorej sa rešpektovanie ľudských práv stane skutočnosťou?“76

Neodmysliteľným rozlišovacím znakom kresťanov, najmä kresťanských rodín je, že vedia každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet, prijať, milovať, mať v úcte, postarať sa o jeho mnohostrannú a jednotnú výchovu hmotnú, citovú, vzdelávaciu a duchovnú. Takto deti tým, že budú môcť rásť „v múdrosti a v obľube u Boha i u ľudí“,77 budú cenným prínosom pri budovaní rodinného spoločenstva a posväcovaní samých rodičov.78

Starí ľudia v rodine

27. Jestvujú kultúry, v ktorých sa preukazuje zvláštna úcta a veľká láska k starým ľuďom. Starý človek v nich nie je vôbec vytláčaný z rodiny alebo azda trpený ako neužitočné bremeno, naopak, zostáva plne začlenený do rodinného života a hrá v ňom aj naďalej aktívnu a zodpovednú úlohu, hoci aj on musí rešpektovať tzv. autonómiu novej rodiny. Predovšetkým má plniť cenné poslanie: svedčiť o minulosti a viesť k múdrosti mladých ľudí a budúce pokolenia.

Naproti tomu v iných kultúrach v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí. To potom spôsobuje starým ľuďom bolestné utrpenie a duchovne ochudobňuje mnohé rodiny.

Je potrebné, aby Cirkev vo svojej pastoračnej činnosti podnecovala všetkých k objaveniu a správnemu hodnoteniu úlohy starých ľudí v občianskom a cirkevnom spoločenstve a najmä v rodine. V skutočnosti totiž „život starých ľudí nám pomáha osvetliť stupnicu ľudských hodnôt. Umožňuje pochopiť plynulú následnosť jednotlivých pokolení a obdivuhodne prejavuje vnútornú spolupatričnosť Božieho ľudu. Starí ľudia okrem toho majú charizmu preklenúť priepasti medzi generáciami ešte skôr, než vznikli. Koľko detí našlo porozumenie a lásku v očiach, slovách a nežnostiach starých ľudí! A koľko ľudí, i starých, radostne súhlasilo s inšpirovanými slovami Písma: Korunou starcov sú deti ich detí (Prís 17,6)“.79

1. Odovzdávanie života