50. Kresťanská rodina je povolaná na to, aby sa činne a vedome zúčastňovala na poslaní Cirkvi, a to vlastným a originálnym spôsobom, že sa totiž sama svojím bytím a konaním ako intímne spoločenstvo života a lásky stavia do služieb Cirkvi a spoločnosti.
Ak je kresťanská rodina spoločenstvom, ktorého spojivá obnovuje Kristus vierou a sviatosťami, potom má mať účasť na poslaní Cirkvi ako spoločenstvo: manželia ako manželský pár, rodičia a deti ako rodina majú preukazovať svoje služby Cirkvi a svetu. Vo viere majú byť „jedno srdce a jedna duša“,117
a to spoločným apoštolským duchom, ktorý ich podnecuje, a spoločným úsilím, ktoré ich stmeľuje skutkami služby pre cirkevné a občianske spoločenstvo.
Okrem toho kresťanská rodina buduje Božie kráľovstvo v dejinách tými každodennými vecami, ktoré sa dotýkajú a vytvárajú podmienky jej života. A tak v manželskej a rodinnej láske, prežívanej vo svojej mimoriadnej bohatosti hodnôt a požiadaviek plnosti, jedinečnosti, vernosti a plodnosti,118
sa prejavuje a uskutočňuje účasť kresťanskej rodiny na prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní Ježiša Krista a jeho Cirkvi. Láska a život sú teda jadrom spásonosného poslania kresťanskej rodiny v Cirkvi a pre Cirkev.
Druhý vatikánsky koncil to pripomína, keď píše: „Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvo aj s inými rodinami. Takto kresťanská rodina keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej, má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov a jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov.“119
Keď sme takto položili základy účasti kresťanskej rodiny na cirkevnom poslaní, zostáva ešte osvetliť jej obsah v trojitom a zároveň jedinom spojení s Ježišom Kristom ako Prorokom, Kňazom a Kráľom, a tak predstaviť kresťanskú rodinu ako 1. veriace a evanjelizujúce spoločenstvo, 2. spoločenstvo v dialógu s Bohom a 3. spoločenstvo v službách človeka.
51. Kresťanská rodina účasťou na živote a poslaní Cirkvi, ktorá nábožne počúva Božie slovo a s pevnou dôverou ho hlása,120
plní svoju prorockú úlohu tým, že prijíma a hlása Božie slovo. Tak sa deň čo deň stále viac stáva veriacim a evanjelizujúcim spoločenstvom.
Aj od kresťanských manželov a rodičov sa vyžaduje poslušnosť viere.121
Sú povolaní, aby prijímali Pánovo slovo, ktoré im zjavuje úžasnú novotu – radostnú zvesť – ich manželského a rodinného života, ktorý sa vďaka Kristovi stal svätým a posväcujúcim. Len vo viere môžu totiž objaviť a obdivovať s radostnou vďačnosťou dôstojnosť, na ktorú Boh povýšil manželstvo a rodinu, keď ju urobil znakom a miestom zmluvy lásky medzi Bohom a ľuďmi, medzi Ježišom Kristom a Cirkvou, jeho nevestou.
Už sama príprava na manželstvo je istou cestou viery. Je vynikajúcou príležitosťou, aby snúbenci znova objavili a hlbšie pochopili vieru, ktorú prijali v krste a kresťanskou výchovou sa v nej utužili. Takto spoznávajú a slobodne prijímajú povolanie na to, aby životom v manželskom stave uskutočňovali nasledovanie Krista a konali službu Božiemu kráľovstvu.
Význačným okamihom spoločného vyznania viery snúbencov je slávenie sviatosti manželstva, ktoré už svojou vnútornou povahou je v Cirkvi hlásaním radostnej zvesti o manželskej láske. Je to Božie slovo, ktoré „zjavuje“ a „uskutočňuje“ múdry a láskyplný Boží plán o manželoch, ktorí majú tajomnú a opravdivú účasť na samej Božej láske k ľudstvu. Ak slávenie sviatostného manželstva je samo v sebe hlásaním Božieho slova, potom pre všetkých, čo sa na ňom zúčastňujú (aj keď z rozdielnych dôvodov, buď ako hlavné osoby, alebo ako účastníci), má byť vyznaním viery, ktoré vyslovuje spoločenstvo veriacich v Cirkvi a s Cirkvou.
Toto vyznanie viery má sa predĺžiť na celý čas manželského a rodinného života. Boh totiž, ktorý povolal snúbencov „do manželstva“, povoláva ich aj ďalej „v manželstve“.122
Boh v skutkoch a cez skutky, otázky, ťažkosti a udalosti každodenného života prichádza k nim a ukazuje a predkladá konkrétne „požiadavky“ ich účasti na Kristovej láske k Cirkvi v osobitnej – rodinnej, sociálnej a cirkevnej – situácii, v ktorej sa nachádzajú.
Manželské a rodinné spoločenstvo má „spoločne“ objavovať Boží plán a plniť ho, a to samým ľudským prežívaním lásky, ktorá sa v Kristovom Duchu prejavuje medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi.
Preto tak ako veľkú Cirkev, aj malú domácu cirkev treba stále a dôkladne evanjelizovať. Odtiaľ pramení aj jej povinnosť nepretržitej výchovy vo viere.
52. Kresťanská rodina sa stáva spoločenstvom hlásajúcim evanjelium v takej miere, v akej sama prijíma evanjelium a dozrieva vo viere. Počujme znova Pavla VI.: „Rodina sa má stať práve tak ako Cirkev prostredím, v ktorom sa evanjelium uplatňuje a z ktorého vyžaruje. Preto v rodine, ktorá si je vedomá tejto úlohy, všetky jej zložky ohlasujú evanjelium a súčasne všetkým sa ono ohlasuje. Rodičia nielenže učia svoje deti evanjelium, ale aj na nich môžu zo strany detí pôsobiť vplyvy života podľa evanjelia. Takáto rodina sa stáva hlásateľkou evanjelia aj mnohým iným rodinám a v celom svojom životnom prostredí.“123
Synoda, ktorá prevzala moju výzvu vyhlásenú v Pueble, znova vyhlásila, že budúcnosť evanjelizácie závisí v značnej miere od domácej cirkvi.124
Toto apoštolské poslanie rodiny má svoje korene v krste a milosťou plynúcou zo sviatosti manželstva získava silu na odovzdávanie viery, na posväcovanie a na premenu súčasnej spoločnosti podľa Božieho plánu.
Kresťanská rodina má najmä dnes osobitné poslanie stať sa svedkom Kristovej veľkonočnej zmluvy, a to neprestajným vyžarovaním radosti prúdiacej z lásky a z neotrasiteľnej nádeje, ktorých opravdivosť má dosvedčovať, že „Kresťanská rodina mohutne ohlasuje súčasné čnosti Božieho kráľovstva, ako aj nádej na blažený život.“125
Absolútna potreba rodinnej katechézy sa zvlášť silno prejavuje v určitých situáciách, s ktorými sa Cirkev, žiaľ, na rôznych miestach stretáva: „Tam, kde protináboženské zákony prekážajú výchovu vo viere, kde šíriaca sa nevera alebo takzvaný sekularizmus prakticky znemožňuje pravý náboženský rast, tam táto domáca cirkev zostáva jediným miestom, kde deti a mládež môžu dostávať opravdivú katechézu.“126
53. Služba hlásať evanjelium je vlastnou povinnosťou kresťanských rodičov a ničím ju nemožno nahradiť. Nadobúda typické znaky rodinného života, pretkaného láskou, jednoduchosťou, konkrétnosťou a každodenným svedectvom.127
Rodina má formovať deti pre život tak, aby každé z nich vedelo dokonale plniť svoju úlohu podľa povolania, aké sa mu od Boha dostalo. Rodina je otvorená transcendentným hodnotám, ktorá s radosťou slúži bratom, ktorá s veľkodušnou vernosťou plní svoje úlohy a uvedomuje si svoju každodennú účasť na tajomstve Kristovho slávneho kríža, stáva sa tiež prvým a najlepším seminárom pre život zasvätený Božiemu kráľovstvu.
Evanjelizačná a katechetická služba rodičov má sprevádzať život detí aj v rokoch ich mladosti a dospievania, keď, ako sa to často stáva, kritizujú alebo priamo odmietajú kresťanskú vieru prijatú v prvých rokoch svojho života. Rovnako ako v Cirkvi je hlásanie evanjelia vždy spojené s utrpením apoštola, tak aj v kresťanskej rodine rodičia majú s odvahou a s veľkou duševnou vyrovnanosťou znášať ťažkosti, na ktoré ich apoštolát evanjelizovania naráža niekedy u samých detí.
Neslobodno zabúdať, že služba, ktorú konajú kresťanskí rodičia a manželia v prospech evanjelia, je svojou povahou cirkevnou službou a prebieha v spojitosti s celou Cirkvou ako spoločenstvom, ktoré evanjelium prijíma a hlása. Evanjelizačná a katechetická služba domácej cirkvi, nakoľko vyviera a tkvie v jedinom poslaní Cirkvi a je zameraná na budovanie jediného Kristovho tela,128
musí byť stále úzko spojená a musí byť vedome zladená so všetkými ostatnými evanjelizačnými a katechetickými službami, ktoré jestvujú v cirkevnom spoločenstve, tak v diecéznom, ako aj vo farskom.
54. Vlastným poľom evanjelizácie, vnútorne oživovanej misionárskym elánom a horlivosťou, je celý svet bez hraníc. Je to odpoveď na výslovný a nepochybný Kristov príkaz: „Choďte do celého sveta, hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“129
Aj viera a evanjelizačné poslanie kresťanskej rodiny vlastnia tento katolícky, misionársky impulz. Sviatosť manželstva, ktorá obnovuje a znova predkladá úlohu brániť a šíriť vieru, tkvejúcu svojimi koreňmi vo sviatostiach krstu a birmovania,130
robí z kresťanských manželov a rodičov Kristových svedkov „až po samý kraj zeme“,131
pravých a skutočných „misionárov“ lásky a života.
Určitá forma misionárskej činnosti môže sa rozvíjať už vnútri samej rodiny. Deje sa to vtedy, keď niektorému z jej členov chýba viera, alebo keď ju nevyzná dôsledne. V takom prípade ostatní mu majú poskytovať svedectvo viery, potvrdzované vlastným životom, ktoré by ho podnecovalo a podopieralo na jeho ceste k úplnému prilipnutiu ku Kristovi Spasiteľovi.132
Domáca cirkev, oživovaná misionárskym duchom vo svojom vnútri, je povolaná stať sa žiarivým znakom Kristovej prítomnosti a lásky i pre „vzdialených“, pre rodiny neveriacich i pre samé kresťanské rodiny, ktoré už nežijú dôsledne podľa svojej viery. Je povolaná, aby „svojím príkladom a svedectvom“ osvetľovala „tých, čo hľadajú pravdu“.133
Ako v začiatkoch Cirkvi Akvila a Priscila vystupovali ako misionárska dvojica,134
tak aj dnes Cirkev dokazuje svoju stálu sviežosť a neprestajný rozkvet prítomnosťou kresťanských manželov a rodín, čo idú aspoň na určitý čas do misijných oblastí hlásať evanjelium a slúžiť ľuďom s láskou Ježiša Krista.
Kresťanské rodiny napomáhajú misionárske úsilie Cirkvi osobitným spôsobom, keď pestujú vo svojich synoch a dcérach misionárske povolanie,135
a všeobecne, keď sa svojou výchovnou činnosťou usilujú „od útleho veku privádzať svoje deti k poznaniu Božej lásky voči všetkým ľuďom“.136