45. Tak ako úzky vzťah medzi rodinou a spoločnosťou vyžaduje od rodiny, aby sa otvárala smerom k spoločnosti a mala účasť na jej živote a rozvoji, rovnako tento vzťah ukladá spoločnosti, aby sa nikdy nespreneverila svojej základnej úlohe, ktorou je rešpektovať a povznášať rodinu.
Úlohy rodiny a spoločnosti sa pri obrane a pri povznášaní dobra všetkých ľudí vôbec, i každého človeka osobitne, iste navzájom dopĺňajú. Ale spoločnosť – a ešte viac štát – majú uznať, že rodina je „spoločenstvo s vlastnými a základnými právami“,111
a preto v ich vzťahoch k rodine ich viaže povinnosť riadiť sa zásadou vzájomnej podpory.
V duchu tejto zásady štát nemôže a ani nesmie oberať rodiny o tie úlohy, ktoré ony samy môžu dobre plniť jednotlivo alebo v slobodnom združení s inými. Naopak, štát má podporovať a domáhať sa zodpovednej iniciatívy rodín. Verejná moc má byť presvedčená, že rodina je nepostrádateľnou a neodcudziteľnou hodnotou občianskej spoločnosti, a preto sa má všemožne usilovať poskytnúť rodinám hospodársku, sociálnu, výchovnú, politickú a kultúrnu pomoc, ktorú potrebujú na zodpovedné plnenie všetkých svojich úloh.
46. Ideál vzájomnej podpory a úsilie o spoločný rozvoj rodiny i spoločnosti často naráža, a to dosť tvrdo, na skutočnosť, že rodina a spoločnosť sú od seba odtrhnuté, ba dokonca majú medzi sebou konflikty.
V skutočnosti, ako to synoda stále vyhlasuje, situácia rodín v mnohých krajinách je problematická, ba priamo hodná odsúdenia. Inštitúcie a zákony nespravodlivo odmietajú brať ohľad na neodňateľné práva rodiny a samej ľudskej osoby a spoločnosť nielenže neslúži rodine, ale ešte aj násilne útočí na jej vlastné hodnoty a základné požiadavky. Takto sa rodina, ktorá je podľa Božieho plánu základnou bunkou spoločnosti a subjektom práv i povinností skôr ako štát a ktorákoľvek iná spoločnosť, nakoniec stáva obeťou spoločnosti, jej ťarbavosti a pomalosti pri poskytovaní pomoci a ešte viac jej zrejmých nespravodlivostí.
Preto Cirkev verejne a dôrazne bráni práva rodiny pred svojvoľnými zásahami spoločnosti a štátu, ktoré nemožno trpieť. Synodálni otcovia pripomenuli okrem iných zvlášť tieto práva rodiny:
– „Žiť a rásť ako rodina. To znamená právo každého človeka, aj chudobného, založiť si rodinu a mať primerané prostriedky na jej udržovanie.
– Právo na zodpovedné odovzdávanie života a výchovu detí.
– Právo na intímny ráz manželského a rodinného života.
– Právo na stabilnosť manželského zväzku a stavu.
– Právo vychovávať deti podľa vlastných tradícií a náboženských i kultúrnych hodnôt pomocou potrebných prostriedkov a inštitúcií.
– Právo na fyzické, sociálne, politické a hospodárske zabezpečenie, najmä pokiaľ ide o chudobných a chorých.
– Právo na primeraný príbytok pre dôstojný rodinný život.
– Právo prejavu a zastúpenia pred hospodárskymi sociálnymi a kultúrnymi verejnými úradmi, aj nižšími, a to priamo, alebo pomocou združení.
– Právo združovať sa s inými rodinami a inštitúciami na primerané a starostlivé plnenie vlastnej úlohy.
– Právo chrániť neplnoletých pomocou vhodných inštitúcií a zákonov pred škodlivými drogami, pornografiou, alkoholizmom atď.
– Právo na slušnú rekreáciu, ktorá by podporovala aj rodinné hodnoty.
– Právo starých osôb na dôstojný život a dôstojnú smrť.
– Právo vysťahovať sa z vlasti ako rodiny za hľadaním lepšieho života.“112
Svätá Stolica, vyhovujúc dôstojnej žiadosti synody, sa postará o to, aby tieto návrhy starostlivo zvážila a aby sa vypracovala „Charta práv rodiny“, ktorá sa potom predloží príslušným úradom a verejným autoritám.
47. Sociálna úloha, ktorá je vlastná každej rodine, stáva sa pre kresťanskú rodinu, ktorá je založená na sviatosti manželstva, novou a pôvodnou úlohou. Nakoľko táto sviatosť zahrňuje v sebe ľudskú skutočnosť manželskej lásky vo všetkých jej prejavoch, uschopňuje a zaväzuje kresťanských manželov a rodičov žiť svoje laické povolanie, a tak „hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha“.113
Sociálna a politická úloha patrí k tomu kráľovskému poslaniu či službe, na ktorej majú kresťanskí manželia účasť na základe sviatosti manželstva. S týmto poslaním dostávajú príkaz, ktorému sa nemôžu vyhnúť, a aj milosť, ktorá ich podopiera a podnecuje.
Tak je kresťanská rodina povolaná na to, aby pred všetkými vydávala svedectvo nezištnej starostlivosti o sociálne otázky najmä tým, že bude dávať „prednostné právo“ chudobným a spoločnosťou odvrhnutým. Osobitnou láskou ku všetkým chudobným kresťanská rodina rastie v nasledovaní Krista; a preto má mať na srdci starosť najmä o hladných, núdznych, starých, chorých, otrokov drog a siroty.
48. Vzhľadom na celosvetový rozmer sociálnych otázok rodina vidí, že sa jej úloha starať sa o rozvoj spoločnosti celkom novým spôsobom rozširuje. Ide tu aj o jej spoluprácu na novom medzinárodnom poriadku, lebo za predpokladu celosvetovej solidárnosti je možné riešiť a vyriešiť nesmierne a dramatické problémy spravodlivosti vo svete, slobody národov a mieru pre celé ľudstvo.
Duchovné spoločenstvo kresťanských rodín zakorenené v spoločnej viere a nádeji a oduševňované láskou vytvára také vnútorné sily, ktoré plodia, rozširujú a rozvíjajú spravodlivosť, vzájomné zmierenie, bratstvo a pokoj medzi ľuďmi.
Preto aj kresťanská rodina ako „malá cirkev“ je povolaná na spôsob „veľkej Cirkvi“, aby bola pre svet znamením jednoty a vykonávala svoju prorockú úlohu tým, že bude vydávať svedectvo o Kristovom kráľovstve a pokoji, ku ktorému smeruje celý svet.
Kresťanské rodiny budú môcť plniť túto úlohu, jednak svojou výchovnou činnosťou, tým, že dávajú deťom vzor života založeného na hodnotách pravdy, slobody, spravodlivosti a lásky, ďalej aktívnym a zodpovedným úsilím o skutočne ľudský rast spoločnosti a jej inštitúcií a napokon tým, že budú rozličným spôsobom podporovať tie združenia, ktoré sa zvlášť zaoberajú otázkami medzinárodného poriadku.
49. Medzi základné úlohy kresťanskej rodiny patrí aj služba v Cirkvi. Rodina je postavená do služieb Božieho kráľovstva v priebehu dejín, a to účasťou na živote a poslaní Cirkvi.
Aby sme lepšie pochopili základy, obsah a vlastnosti tejto účasti, treba dôkladne rozobrať mnohoraké a hlboké putá, ktoré navzájom spájajú Cirkev a kresťanskú rodinu, a z rodiny robia akúsi „miniatúrnu cirkev“ (domácu cirkev),114
a tým jej dávajú silu, aby svojím spôsobom bola živým obrazom a historickým sprítomnením samého tajomstva Cirkvi.
Matka Cirkev tým, že plní spásonosné poslanie, ktoré jej uložil Pán, rodí, vychováva a zveľaďuje kresťanskú rodinu. Cirkev hlásaním Božieho slova zjavuje kresťanskej rodine jej pravú totožnosť, čiže to, čím je a čím má byť podľa Pánovho plánu. Slávením sviatostí Cirkev obohacuje a posilňuje kresťanskú rodinu Kristovou milosťou, aby sa posväcovala na slávu Otca. Neprestajným hlásaním nového prikázania lásky Cirkev oživuje a vedie kresťanskú rodinu do služieb lásky, aby životom obnovovala tú sebaobetavú lásku, ktorou Ježiš Kristus miluje ľudstvo.
Kresťanská rodina je zo svojej strany začlenená do tajomstva Cirkvi v takej miere, že sa svojím spôsobom stáva účastnou na jej spásonosnom poslaní: kresťanskí manželia a rodičia mocou sviatosti manželstva „majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel“.115
Preto nielen „prijímajú“ Kristovu lásku, keď sa stávajú „spaseným“ spoločenstvom, ale sú aj povolaní aby tú istú Kristovu lásku „odovzdávali“ svojim bratom, a tak sa stali „spoločenstvom prinášajúcim spásu“. Takto kresťanská rodina ako plod a znamenie nadprirodzenej plodnosti Cirkvi symbolizuje, vydáva svedectvo a má účasť na materstve Cirkvi.116