Kán. 1 – Kánony tohto Kódexu sa vzťahujú iba na Latinskú cirkev.
Kán. 2 – Kódex zväčša neurčuje obrady, ktoré treba zachovávať pri liturgických sláveniach. Preto doteraz platné liturgické zákony si zachovávajú svoju účinnosť, ak niektorý z nich neodporuje kánonom Kódexu.
Kán. 3 – Kánony Kódexu nerušia, ani nepozmeňujú dohody, ktoré uzavrel Apoštolský stolec s národmi alebo inými politickými spoločnosťami. Preto naďalej zostávajú v platnosti ako doteraz a predpisy tohto Kódexu, ktoré sú s nimi v rozpore, im ani v najmenšom neprekážajú.
Kán. 4 – Nadobudnuté práva, ako aj privilégiá, udelené až doteraz Apoštolským stolcom či fyzickým alebo právnickým osobám, používané a neodvolané, zostávajú nedotknuté, ak ich kánony tohto Kódexu výslovne neodvolávajú.
Kán. 5 – § 1. Doteraz platné univerzálne alebo partikulárne zvyky, ktoré sú v rozpore s predpismi týchto kánonov a samy kánony tohto Kódexu ich zavrhujú, zrušujú sa úplne a ani v budúcnosti sa nepripúšťa ich oživenie. Aj ostatné sa majú považovať za zrušené, ak Kódex výslovne neurčuje niečo iné, alebo sú storočné či jestvujú od nepamäti, možno ich však tolerovať, ak ich podľa úsudku ordinára vzhľadom na okolnosti miesta a osôb nemožno odstrániť.
§ 2. Zvyky mimo práva, tak univerzálne, ako aj partikulárne, ktoré sú doteraz platné, zostávajú zachované.
Kán. 6 – § 1. Nadobudnutím účinnosti tohto Kódexu sa rušia:
1. Kódex kánonického práva vyhlásený roku 1917;
2. aj iné zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, ktoré odporujú predpisom tohto Kódexu, ak sa o partikulárnych výslovne neurčuje niečo iné;
3. všetky trestné zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, vydané Apoštolským stolcom, ak nie sú prevzaté do tohto Kódexu;
4. aj ostatné univerzálne disciplinárne zákony, vzťahujúce sa na matériu, ktorú tento Kódex upravuje v celom rozsahu.
§ 2. Kánony tohto Kódexu, pokiaľ obsahujú staré právo, treba posudzovať aj so zreteľom na kánonickú tradíciu.
Kán. 7 – Zákon sa ustanovuje vyhlásením.
Kán. 8 – § 1. Univerzálne cirkevné zákony sa vyhlasujú uverejnením v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, ak v niektorých jednotlivých prípadoch nie je predpísaný iný spôsob vyhlásenia. Nadobúdajú účinnosť po uplynutí troch mesiacov odo dňa uvedeného v príslušnom čísle Aktov, ak z povahy veci nezaväzujú ihneď, alebo ak sa v samom zákone zvlášť a výslovne nestanovuje kratšia alebo dlhšia vakantná doba.
§ 2. Partikulárne zákony sa vyhlasujú spôsobom, aký vymedzil zákonodarca, a začínajú zaväzovať po mesiaci odo dňa ich vyhlásenia, ak sa v samom zákone nestanovuje iná lehota.
Kán. 9 – Zákony sa vzťahujú na budúcnosť, nie na minulosť, ak sa v nich výslovne nestanovuje niečo o minulosti.
Kán. 10 – Za zneplatňujúce alebo zneschopňujúce treba považovať len tie zákony, ktoré výslovne stanovujú, že úkon je neplatný alebo osoba je neschopná.
Kán. 11 – Čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v Katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo výslovne nestanovuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života.
Kán. 12 – § 1. Univerzálne zákony zaväzujú na celom svete všetkých, pre ktorých boli vynesené.
§ 2. Spod univerzálnych zákonov, ktoré na určitom území neplatia, sú však vyňatí všetci, ktorí sa na tom území skutočne nachádzajú.
§ 3. Zákonom vydaným pre osobitné územie podliehajú tí, pre ktorých boli vydané a ktorí tam majú trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne sa tam skutočne zdržiavajú, pri zachovaní predpisu kán. 13.
Kán. 13 – § 1. O partikulárnych zákonoch sa nepredpokladá, že sú osobné ale územné, ak nie je zrejmé niečo iné.
§ 2. Cudzincov neviažu:
1. partikulárne zákony ich územia, dokiaľ nie sú na ňom prítomní, ak ich prestúpenie nespôsobuje škodu na ich vlastnom území, alebo ak zákony nie sú osobné;
2. ani zákony územia, na ktorom sa nachádzajú, okrem tých, ktoré chránia verejný poriadok alebo vymedzujú formálne náležitosti úkonov, alebo sa vzťahujú na nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území.
§ 3. Potulných viažu tak univerzálne ako aj partikulárne zákony platné na mieste, kde sa nachádzajú.
Kán. 14 – Zákony, aj zneplatňujúce aj zneschopňujúce, v pochybnosti o práve nezaväzujú; ale v pochybnosti o skutku ordinári môžu od nich dišpenzovať, len keď dišpenz, ak ide o rezervovaný, autorita, ktorej je rezervovaný, zvyčajne udeľuje.
Kán. 15 – § 1. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákonov zneplatňujúcich alebo znechopňujúcich, neprekážajú ich účinku, ak sa výslovne nestanovuje niečo iné.
§ 2. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákona alebo trestu, alebo vlastného skutku, alebo skutku iného, ktorý je všeobecne známy, sa nepredpokladajú; keď ide o skutok iného, ktorý nie je všeobecne známy, sa predpokladajú, kým sa nedokáže opak.
Kán. 16 – § 1. Zákony hodnoverne vykladá zákonodarca a ten, komu on zveril moc hodnoverného výkladu.
§ 2. Hodnoverný výklad, daný na spôsob zákona, má tú istú účinnosť ako sám zákon a musí byť vyhlásený. Ak slová zákona, isté samy osebe, iba objasňuje, má spätnú platnosť; ak zužuje alebo rozširuje zákon, alebo pochybný vysvetľuje, nemá spätnú platnosť.
§ 3. Avšak výklad na spôsob súdneho rozsudku alebo administratívneho úkonu v osobitnom prípade nemá účinnosť zákona a zaväzuje iba osoby a vzťahuje sa na veci, pre ktoré bol daný.
Kán. 17 – Cirkevné zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte a v kontexte; ak význam zostal pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a na úmysel zákonodarcu.
Kán. 18 – Zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.
Kán. 19 – Ak o nejakej veci chýba výslovný predpis univerzálneho alebo partikulárneho zákona alebo zvyk, kauzu, ak nie je trestná, treba rozriešiť s prihliadnutím na zákony, vydané v podobných prípadoch, na všeobecné zásady práva, uplatňované s kánonickou miernosťou, na jurisprudenciu a prax Rímskej kúrie, na spoločnú a stálu mienku odborníkov.
Kán. 20 – Neskorší zákon ruší alebo pozmeňuje predchádzajúci zákon, ak to výslovne vyhlasuje alebo je s ním v priamom rozpore, alebo ak znova usporadúva celú matériu predchádzajúceho zákona. Avšak univerzálny zákon vôbec nepozmeňuje partikulárne alebo osobitné právo, ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 21 – V pochybnosti sa odvolanie predchádzajúceho zákona nepredpokladá, ale neskoršie zákony treba porovnať s predchádzajúcimi a podľa možnosti dať ich s nimi do súladu.
Kán. 22 – Občianske zákony, na ktoré právo Cirkvi odkazuje, majú sa v kánonickom práve zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie sú v rozpore s Božím právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.
Kán. 23 – Iba ten zvyk zavedený spoločenstvom veriacich má účinnosť zákona, ktorý schválil zákonodarca podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 24 – § 1. Nijaký zvyk, ktorý je v rozpore s Božím právom, nemôže nadobudnúť účinnosť zákona.
§ 2. Ani zvyk, ktorý je proti kánonickému právu alebo mimo kánonického práva, nemôže nadobudnúť účinnosť zákona, ak nie je rozumný; avšak zvyk, ktorý sa v práve výslovne zavrhuje, nie je rozumný.
Kán. 25 – Nijaký zvyk nenadobudne účinnosť zákona, ak ho spoločenstvo, schopné aspoň prijať zákon, nezachovávalo s úmyslom zaviesť právo.
Kán. 26 – Zvyk, ktorý odporuje platnému kánonickému právu alebo je mimo kánonického zákona a nebol osobitne schválený kompetentným zákonodarcom, účinnosť zákona nadobúda len vtedy, keď bol legitímne zachovávaný súvislých a plných tridsať rokov. Avšak nad kánonickým zákonom, ktorý obsahuje klauzulu, zakazujúcu budúce zvyky, môže prevážiť iba storočný alebo od nepamäti jestvujúci zvyk.
Kán. 27 – Zvyk je najlepším výkladom zákonov.
Kán. 28 – Pri zachovaní predpisu kán. 5, zvyk proti zákonu alebo mimo zákona sa odvoláva protikladným zvykom alebo zákonom; avšak zákon neodvoláva storočné alebo od nepamäti jestvujúce zvyky, ani univerzálny zákon neodvoláva partikulárne zvyky, ak sa o nich výslovne nezmieňuje.
Kán. 29 – Všeobecné dekréty, ktorými kompetentný zákonodarca vydáva spoločné predpisy pre spoločenstvo schopné prijať zákon, sú vlastne zákony a riadia sa predpismi kánonov o zákonoch.