Ctihodným bratom a milovaným synom pozdrav a apoštolské požehnanie!
1. Pokoj na zemi, po ktorom tak veľmi túžili ľudia všetkých čias, možno nastoliť a upevniť len vtedy, ak sa svedomite zachováva Bohom stanovený poriadok.
Z vedeckého pokroku a technických vynálezov jasne vidno, že u živých tvorov i v silách prírody vládne podivuhodný poriadok; zároveň sa v nich zračí veľkosť človeka, ktorý je schopný odhaliť tento poriadok a zhotoviť vhodné nástroje na ovládanie prírodných síl vo svoj prospech.
No vedecký pokrok a technické vynálezy dokazujú predovšetkým nekonečnú veľkosť Boha, ktorý stvoril vesmír i samého človeka. Stvoril svet z ničoho a vložil doň hojnosť svojej múdrosti a dobroty. Preto ho chváli žalmista týmito slovami: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“1
A na inom mieste: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“.2
Boh stvoril aj človeka „na svoj obraz a podobu“,3
obdaril ho rozumom a slobodnou vôľou a urobil ho pánom vesmíru, ako opäť vyznáva žalmista: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“4
19. Našu dobu vystihujú tri významné črty.
Najprv badať hospodársko-sociálny vzostup pracujúcich tried. Na začiatku si totiž pracujúci vymáhali svoje práva, hlavne hospodársko-sociálneho rázu, potom prešli k politickým nárokom a nakoniec sa sústredili na nadobudnutie primeraných kultúrnych vymožeností. Práve preto pracujúci celého sveta v tomto čase dôrazne žiadajú, aby s nimi nikdy nenakladali ako s nejakými nerozumnými a neslobodnými bytosťami, ponechanými na svojvôľu iných, ale ako s ľuďmi vo všetkých oblastiach spoločenského života, teda v hospodársko-sociálnej, politickej i vedecko-osvetovej oblasti.
Ďalej je všeobecne známa skutočnosť, že ženy už majú účasť na verejnom živote. Deje sa to vari rýchlejšie v kresťanských národoch, pomalšie, ale predsa vo veľkých rozmeroch v národoch s inými tradíciami a inou civilizáciou. Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby s nimi zaobchádzali ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom, ale sa dožadujú, aby mali v rodinnom i občianskom živote práva a povinnosti dôstojné ľudskej osoby.
Konečne v týchto našich časoch pozorovať, že ľudské spoločenstvo podstúpilo hlboké sociálnopolitické premeny. Keďže si totiž všetky národy nárokujú alebo hodlajú nárokovať slobodu, čoskoro nebude ani vládnucich ani ovládaných národov.
Všade na svete ľudia sú už občanmi nejakého nezávislého štátu, alebo sa o krátky čas takými stanú. Nijaká národná vospolnosť nechce byť viac pod cudzou zvrchovanosťou. V našich časoch sú už prekonané odveké náhľady, podľa ktorých sa niektoré skupiny ľudí pokladali za menejcenné, kým iné si nárokovali prvé miesta vďaka svojmu hospodársko-sociálnemu postaveniu alebo pohlaviu, prípadne z politických dôvodov.
Naproti tomu sa veľmi rozšírila a ujala mienka, že všetci ľudia majú od prírody tú istú dôstojnosť. Preto v žiadnom prípade nemožno schvaľovať rasovú diskrimináciu. A to má veľmi veľký význam pre stmeľovanie ľudského spoločenstva podľa vyššie vyložených zásad. Keď sa však v človeku prebúdza povedomie vlastných práv, je potrebné, aby si uvedomil aj svoje povinnosti. A tak kto má určité práva, má aj povinnosť dožadovať sa svojich práv, keďže sú výrazom jeho ľudskej dôstojnosti; ostatní však majú povinnosť uznať tieto práva a mať ich v úcte.
A keď sú občianske vzťahy vybudované na právach a povinnostiach, ľudia začínajú mať zmysel pre duchovné hodnoty, začínajú chápať, čo je to pravda, spravodlivosť, láska a sloboda a stávajú sa uvedomelými členmi tejto spoločnosti. A nielen to. Touto cestou ľudia totiž prichádzajú k dokonalejšiemu poznaniu osobného a ľudskú prirodzenosť presahujúceho (transcendentného) Boha. A preto pokladajú svoje vzťahy k Bohu za základ svojho života, tak života vnútorného, ako aj spoločenského.
20. Ľudská spoločnosť nemôže byť usporiadaná ani produktívna, ak v nej niet právoplatnej autority, ktorá by udržiavala spoločenské zriadenie a venovala sa s potrebnou starostlivosťou uskutočňovaniu spoločného dobra. Každá autorita sa však odvodzuje od Boha, ako učí svätý Pavol: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha.“28
Tento apoštolský výrok svätý Ján Zlatoústy komentuje takto: „Čože to hovoríš? Či vari každý nadriadený je ustanovený od Boha? Nie, to nevravím. Tu nie je reč o jednotlivých nadriadených, ale o samej ustanovizni. Tvrdím však, že je dielom Božej múdrosti fakt, že jestvujú vrchnosti, že jedni rozkazujú a iní poslúchajú, a tak nie je všetko ponechané na náhodu a nepredvídavosť.“29
Boh stvoril ľudí ako od prírody spoločenské bytosti. A keďže nijaká spoločnosť nemôže „obstáť, ak niekto nestojí na čele všetkých a nevedie jednotlivcov účinne a jednotne k spoločnému cieľu, preto je pre občianske spoločenstvo potrebná autorita, ktorá by ju spravovala. A táto autorita, takisto ako spoločnosť, je od prírody, a teda pochádza od samého Boha“.30
Avšak neslobodno si myslieť, že autorita nepodlieha nijakým normám. Naopak: ide o schopnosť rozkazovať podľa správnych, rozumných zásad. Práve preto nevyhnutne čerpá svoju záväznosť z mravného poriadku a ten má svoj prvopočiatok a posledný cieľ v Bohu. V tejto veci náš predchodca blahej pamäti Pius XII. pripomína: „Absolútny poriadok živých bytostí a sám cieľ človeka – rozumieme človeka slobodného, ktorý má svoje záväzné povinnosti a nedotknuteľné práva a je pôvodcom i cieľom ľudskej spoločnosti – zahŕňa aj štát ako potrebnú a autoritou vybavenú vospolnosť, bez ktorej by nemohol existovať ani žiť … A keďže tento všeobecný poriadok nemôže mať podľa správneho úsudku a najmä podľa kresťanskej viery svoj pôvod inde než v osobnom Bohu, stvoriteľovi nás všetkých, z toho vyplýva, že i vrchnosti majú od neho svoju vážnosť, nakoľko sú určitým spôsobom účastné na autorite samého Boha.“31
Moc, zakladajúca sa jedine alebo predovšetkým na hrozbách a strachu pred trestami, prípadne na sľubovaní odmien, nemôže účinne viesť k sledovaniu spoločného dobra všetkých. A keby sa tak azda aj stalo, nebolo by to dôstojné ľudí, čo majú a používajú svoj rozum a slobodnú vôľu. Autorita je totiž moc hlavne duchovného rázu; preto verejné vrchnosti majú apelovať na svedomie jednotlivých občanov, t. j. na povinnosť, ktorú má každý z nich, ochotne prispieť svojím podielom k dobru všetkých. Všetci ľudia sú však čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovní; preto nikomu nie je dovolené dakoho vnútorne donucovať: to môže jedine Boh, lebo len on skúma a súdi skryté úmysly srdca.
Občianske vrchnosti môžu viazať ľudí vo svedomí iba vtedy, ak ich autorita je v súlade s Božou autoritou a má na nej účasť.32
21. Kde sa táto zásada zachováva, je zabezpečená i dôstojnosť občanov, pretože svojou poslušnosťou voči úradom sa vlastne nepodriaďujú ľuďom ako takým, ale prejavujú svoju úctu Bohu, starostlivému stvoriteľovi všetkého, ktorý ustanovil, aby sa vzájomné vzťahy medzi ľuďmi spravovali poriadkom, ktorého je on sám pôvodcom; a tým, že preukazujeme Bohu príslušnú úctu, neponižujeme sa, ba skôr sa povznášame a zušľachťujeme. Pretože slúžiť Bohu znamená kraľovať – servire Deo regnare est.33
Keďže autorita je požiadavkou duchovného poriadku a má svoj pôvod v Bohu, keby štátne vrchnosti vydali zákony alebo nariadenia protiviace sa tomuto poriadku, a teda proti Božej vôli, takéto zákony alebo splnomocnenia nemôžu viazať občanov vo svedomí, pretože „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“;34
ba v tom prípade autorita prestáva byť autoritou a zvrháva sa na bezprávie, ako učí svätý Tomáš Akvinský: „Ľudský zákon natoľko má povahu zákona, nakoľko sa zhoduje so zdravým rozumom; i z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. Pokiaľ sa však protiví rozumu, nazýva sa nespravodlivým zákonom, a vtedy nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“35
Avšak z toho, že autorita má svoj pôvod v Bohu, vôbec nemožno uzatvárať, že ľudia nemajú možnosť zvoliť si občianske vrchnosti alebo určiť formu štátneho zriadenia, ako aj stanoviť spôsob a rozsah výkonnej moci. Preto učenie, ktoré sme práve vyložili, možno dať do súladu s ktorýmkoľvek pravým demokratickým režimom.36