3. Pri pohľade na dvetisícročnú históriu Božej Cirkvi, riadenú múdrym pôsobením Ducha Svätého, plní vďačnosti obdivujeme vývoj obradných foriem – usporiadaný v čase –, v ktorých si pripomíname udalosť našej spásy. Od rozličných foriem prvých storočí, ktoré ešte prežarujú v obradoch starobylých východných cirkví, až po rozšírenie latinského rítu; od jasných usmernení Tridentského koncilu a Misála sv. Pia V. až po liturgickú obnovu zavedenú Druhým vatikánskym koncilom: v každej etape dejín Cirkvi žiari slávenie Eucharistie, ktorá je prameňom a vrcholom jej života a poslania a v liturgickom obrade žiari v celom svojom mnohotvárnom bohatstve. Jedenáste riadne plenárne zasadanie Biskupskej synody, ktoré sa konalo od 2. do 23. októbra 2005 vo Vatikáne, vyjadrilo hlbokú vďačnosť Bohu za tieto dejiny, spoznajúc v nich vedenie Ducha Svätého. Synodálni otcovia konštatovali a zdôraznili predovšetkým pozitívny vplyv, ktorý mala liturgická reforma uskutočnená po Druhom vatikánskom koncile na život Cikrvi.5
Biskupská synoda mala možnosť kladne ohodnotiť jeho prijatie po skončení koncilových zasadaní. Veľmi mnohé veci sa ocenili. Ako sa konštatovalo, problémy a tiež niektoré zneužitia nemôžu zatemniť dobro a oprávnenosť liturgickej obnovy, ktorá zahŕňa aj ešte nie úplne preskúmané bohatstvá. Konkrétne ide o chápanie zmien, ktoré chcel koncil zaviesť v rámci jednoty charakterizujúcej historickývývoj samotného rítu bez toho, aby sa zavádzali umelé zlomy.6
4. Okrem toho treba zdôrazniť vzťah nedávno konaného zasadnutia Biskupskej synody o Eucharistii s tým, čo sa udialo v posledných rokoch v živote Cirkvi. Predovšetkým sa v duchu musíme spojiť s Veľkým jubileom roku 2000, ktorým môj milovaný predchodca, Boží služobník Ján Pavol II., voviedol Cirkev do tretieho kresťanského tisícročia. Jubilejný rok bol bezpochyby poznačený v silne eucharistickom zmysle. Nemožno tiež zabudnúť, že Biskupskú synodu predchádzal a v istom zmysle tiež pripravoval Rok Eucharistie, ktorý predvídavo zvolil Ján Pavol II. pre celú Cirkev. Toto obdobie sa začalo Medzinárodným eucharistickým kongresom v Guadalajare v októbri 2004 a bolo ukončené 23. októbra 2005, na záver XI. zasadania Biskupskej synody, blahorečením piatich blahoslavených, ktorých osobitným spôsobom charakterizovala úcta k Eucharistii: biskupa Józefa Bilczewského, kňazov Gaetana Catanosu, Zygmunta Gorazdowského a Alberta Hurtada Cruchaga a rehoľníka kapucína Felice da Nicosia. Vďaka náuke predloženej Jánom Pavlom II. v jeho apoštolskom liste Mane nobiscum Domine7
a cenným odporúčaniam Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí8
sa uskutočnili mnohé podujatia, ktoré zorganizovali diecézy a rôzne cirkevné inštitúcie, aby u veriacich prebudili a podnietili vzrast eucharistickej viery, aby sa viac dbalo na liturgické slávenia a podporila eucharistická adorácia, aby sa povzbudili do skutočnej solidarity, ktorá vychádzajúc z Eucharistie dosahuje núdznych. Nakoniec treba spomenúť význam encykliky Ecclesia de Eucharistia,9
v ktorej nám môj ctený predchodca zanechal bezpečný odkaz Magistéria, pokiaľ ide o eucharistické učenie a posledné svedectvo o ústrednom mieste, ktoré táto božská sviatosť zaujímala v jeho živote.
15. Eucharistia je teda konštitutívna pre samo bytie a činnosť Cirkvi. Preto sa v starokresťanskom vyjadrovaní tými istými slovami corpus Christi označovalo telo, narodené z Panny Márie, eucharistické telo a ekleziálne Kristovo telo.34
Táto skutočnosť, jasne prítomná v Tradícii, nám pomáha viac si uvedomiť nerozlučnosť Krista a Cirkvi. Pán Ježiš, obetujúc sám seba za nás, vo svojom dare účinne predpovedal tajomstvo Cirkvi. Pozoruhodné je, že Druhá eucharistická modlitba pri zvolávaní Ducha Svätého takto formuluje modlitbu za jednotu Cirkvi: „nech nás všetkých, ktorí máme účasť na Kristovom tele a krvi, združí v jedno Duch Svätý“. Tieto slová nám jasne vysvetľujú, že res eucharistickej sviatosti je jednota veriacich v cirkevnom spoločenstve. Eucharistia sa tak javí v základoch Cirkvi ako tajomstvo spoločenstva.35
Na vzťah medzi Eucharistiou a communiom už upriamil pozornosť aj Boží sluha Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia. O Kristovej pamiatke hovoril ako o „najvyššom sviatostnom prejave spoločenstva Cirkvi“.36
Jednota cirkevného spoločenstva sa konkrétne prejavuje v cirkevných komunitách a obnovuje sa v eucharistickom akte, ktorý ich spája a diferencuje do partikulárnych cirkví, „in quibus et ex quibus una et unica Ecclesia catholica existit“.37
Práve skutočnosť jedinej Eucharistie, ktorá sa v každej diecéze slávi okolo vlastného biskupa, nám ukazuje, ako samotné partikulárne cirkvi jestvujú in a ex Ecclesia. Preto „jednota a nerozlučnosť Pánovho eucharistického tela zahŕňa jednotu jeho mystického tela, ktorým je jedna a nerozlučná Cirkev. Z eucharistického centra pramení nevyhnutná otvorenosť každého sláviaceho spoločenstva, každej partikulárnej cirkvi: pritiahnutá do Pánovho otvoreného náručia je včlenená do jeho tela, jediného a nerozdeleného“.38
Z tohto dôvodu sa každý veriaci pri eucharistickom slávení nachádza vo svojej Cirkvi, teda v Kristovej Cirkvi. V tejto eucharistickej perspektíve, primerane chápanej, sa cirkevné spoločenstvo javí ako skutočnosť svojou povahou katolícka.39
Podčiarknutie tohto eucharistického koreňa cirkevného spoločenstva môže účinne prispieť aj k ekumenickému dialógu s cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ktoré nie sú v plnej jednote s Petrovým stolcom. Veď Eucharistia objektívne vytvára silné puto jednoty medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami, ktoré si zachovali pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva. Zároveň sa dôraz na ekleziálny charakter Eucharistie môže stať privilegovaným prvkom aj v dialógu s cirkevnými spoločenstvami, zrodenými z reformácie.40