Múdrosť sama sa vychvaľuje,
aj u Boha je v úcte
a má chválu aj u svojho ľudu.

Uprostred zástupov Najvyššieho otvára ústa,
pred jeho mocou dostáva sa jej slávy.

Chváli ju aj jej ľud,
obdivuje ju zhromaždenie svätých.

Množstvo vyvolených jej vzdá chválu,
obsiahne väčšie požehnanie ako (všetci) požehnaní. Povie:

Ja som vyšla z úst Najvyššieho
ako prvorodená pred všetkým tvorstvom.

Ja som roznietila na nebi neuhasiteľné svetlo,
ako hmla som pokryla zem.

Svoj príbytok mám na výsostiach,
prestol mám na stĺpe mrakov.

Okruh neba som pochodila a sama,
prenikla som do morských hlbín,
po vlnách mora som kráčala;

na každom mieste zeme som sa zastavila:

u každého ľudu, v každom národe som vládla.

Mocne som pošliapala srdcia všetkých,
ktorí vynikali, alebo boli postavení nízko:
U týchto všetkých som hľadala, kde spočinúť
a zdržovať sa v dedičnom (národe) Pána.

Stvoriteľ vesmíru mi rozkázal a ustanovil –
lebo môj Stvoriteľ spočinul v mojom stánku –

a riekol mi: „V Jakubovom (rode) prebývaj,
v Izraeli maj podiel dedičný
a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene!“

Od počiatku a pred vekmi stvoril ma (Boh),
takže naveky už nikdy nepominiem.
V (Božom) svätostánku som konala bohoslužbu.

Tak som sa trvale usadila na Sione
a na posvätnom mieste mám svoje spočinutie,
lebo v Jeruzaleme mám vládnuť.

V slávnom národe som zapustila korene
v podiele môjho Boha, ktorý jemu patrí dedične,
a medzi zástupom svätých mám príbytok.

Ako céder na Libanone som vyrástla do výšky,
ako cyprus na vrchu Sion.

Vyrástla som ako palma v Engadi,
(som) ako ružový sad v Jerichu;

ako utešená oliva na rovinách; tak sa vznášam
ako platan pri vodách (na námestiach).

Rozvoniavam ako škorica a vonný balzam:
ako vzácna voňavá masť vydávam zo seba vôňu ľúbeznú.

Akoby som si (plodmi) storaxu, galbanu, ónyxu a staktu
a tiež samotokým kadidlom okurovala príbytok.

Ja ako terebinta rozkladám svoje haluze
a moje haluze sú nádherné a utešené.

Ako vinič prinášam ľúbovonné (plody)
a z mojich kvetov vzíde skvelé a prevzácne ovocie.

Ja som matka krásneho milovania,
(matka) bázne, uznanlivosti a svätej nádeje.

U mňa je všetka milosť spravodlivej cesty životnej,
u mňa je všetka nádej silného života.

Pristúpte ku mne všetci, ktorí po mne túžite,
a nasýťte sa z mojich plodov!

Lebo môj duch je sladší ako med
a mať mňa je (sladšie) ako plást medu.

Spomienka na mňa pretrvá večné pokolenia.

Ktorí ma požívajú, budú väčšmi lačnieť,
a ktorí ma pijú, budú väčšmi smädiť.

Kto ma počúva, nezažije zahanbenie,
ktorí sa namáhajú v mojej službe, nezhrešia.

Ktorí (iným) dajú poznať moju jasnosť, obsiahnu večný život.

Toto všetko je obsahom knihy života
a zmluvy s Najvyšším, a tak možno poznať pravdu.

Mojžiš sprostredkoval Zákon ako pravidlo spravodlivosti,
ako dedičstvo Jakubovho rodu a prisľúbenia dané Izraelovi.

(Boh) dal do výhľadu Dávidovi, svojmu synovi,
že z jeho (rodu) vyvedie najmocnejšieho vladára,
ktorý si udrží slávny prestol naveky.

Táto (kniha) preteká múdrosťou ako (rieka) Fison
a ako Tigris, keď sú prvotiny (obilia),

naplňuje rozumnosťou ako Eufrat:
a dáva hojne (múdrosti), ako má Jordán v čase žatvy vody.

Dáva náuku, ako má Níl (vody),
takže vystupuje (z riečišťa) ako v čase vinobrania Gihon.

Nestačí ju preskúmať ani ten, kto sa prvý ujme (práce),
ako ju nepreskúma ani ten, kto sa na to neskôr podujal.

Lebo jej zmysel je hlbší ako more
a jej múdra rada je väčšia ako (morská) priepasť.

Ja, múdrosť, vydala som (zo seba) rieky.

Ja (však) som ako struha z rieky nezmerných vôd,
som ako priekopa vedená od rieky
a ako vodný žliabok, čo vychádza zo záhrady.

Pomyslel som si: „Zvlažím svoju vysadenú záhradu
a napojím úrodu svojej lúky.“

A hľa, žliabok sa mi rozvodnil
a moja rieka vzrástla ako more:

lebo svojou náukou posvietim všetkým ako ranná zora,
budem ju ohlasovať veľmi ďaleko.

Preniknem do všetkých nížin zeme,
poprehliadam všetkých, ktorí spia ešte,
a osvietim všetkých, čo dúfajú v Pána.

Chrliť budem náuku silnejšie, ako je prorocká reč,
zanechám ju tým, ktorí túžia po múdrosti,
a neustanem ani cez ich pokolenia až do posvätného veku.

Viďte, že som nepracoval iba pre seba,
ale pre všetkých, čo hľadajú pravdu.

V trojakej veci má záľubu môj duch,
ktoré schvaľuje Boh aj ľudia:

(To sú:) Svornosť bratov a láska k blížnym
a ďalej: manžel a manželka, ak žijú v dobrej zhode.

Trojaký druh ľudí však nenávidí moja duša
a veľmi ťažko nesiem, že aj takí sú nažive:

pyšného bedára, falošného boháča
a starca, ak je pochabý a bez rozumu.

Čoho si si nenazbieral za mladi
ako to chceš nájsť vo svojej starobe?

Ako veľmi sluší súdnosť šedinám
a starcom, aby vedeli poradiť!

Ako veľmi sluší zostarnutým múdrosť
a osláveným ľuďom rozvaha a rada!

Vencom pre starcov je bohatá skúsenosť
a ich slávou je bázeň pred Pánom.

Chválil som si deväť vecí, o ktorých by sa nik ani nenazdal,
a desiatu oznámim ľuďom svojím jazykom:

Ten, kto sa môže radovať z dietok,
už zaživa vidí skazu svojich nepriateľov.

Blažený, kto nažíva s rozumnou ženou,
kto sa neprevinil jazykom
a kto neotročí od seba nehodnejším ľuďom.

Blažený, kto nájde pravého priateľa
a kto spravodlivosť hlása ušiam, čo ho počúvajú.

Veľký je ten, kto našiel múdrosť a vedomosť,
ale niet nad toho, kto sa bojí Pána.

Bázeň pred Bohom prevyšuje všetko ostatné.

Blažený, kto dostal bázeň pred Bohom do daru:
kto si ju drží pevne – komu ho možno prirovnať?

Bázeň pred Bohom je počiatkom lásky k nemu,
viera však počiatkom oddanosti jemu.

Najväčšia rana je zo zármutku srdca,
najväčšia zloba však, ak je žena ničomná.

(Nech je) akákoľvek rana, len nie rana srdca!

(Nech je) akákoľvek ničomnosť, len nie ničomnosť ženy!

(Nech je) akékoľvek súženie, len nie súženie od nenávistníkov!

(Nech je) akákoľvek pomsta, len nie pomsta od nepriateľov!

Niet horšieho jedu, ako je jed hadí

a niet (horšieho) hnevu nad hnev ženy:
radšej by si si prial bývať spolu s levom a drakom,
ako byť spolu s ničomnou ženou.

Zloba znetvorí tvár ženy:
zachmúri sa jej tvár ako tvár medvedice:
a vyzerá, akoby bola vrecom.

Jej muž vzdychá v kruhu priateľov
a len čo málo (o nej) počuje, zastene.

Akákoľvek zloba je menšia od zloby ženskej,
nech by na ňu zaľahol osud hriešnikov!

Ako ťažko stúpajú nohy starca v piesku,
tak pôsobí jazyčnica na pokojného muža.

Nezahliadaj na krásu ženy,
ani nepožiadaj ženy pre jej pôvab!

Hnev ženy zneucťuje a je veľkou hanbou.

Ak žena raz uchváti moc, vždy odporuje mužovi.

Skľúčená myseľ, tvár bez (znaku) radosti
i zranené srdce – to je (dielo) ničomnej ženy.

Skleslé ruky, trasľavé kolená –
to je (dielo) ženy, ktorá nevie oblažiť muža.

Prvý hriech povstal pre ženu
a pre ňu musíme všetci zomrieť.

Netrp, aby ti čo len málo unikala voda:
ani zlej žene nepriznaj voľnosť na vychádzku!

Ak sa nespráva na (pokyn) tvojej ruky,
hanbu ti zapríčiní pred nepriateľmi.

Oddeľ takú od svojho tela,
aby ti nekrivdila ustavične.

Muž dobrej ženy je blažený:
počet jeho rokov sa zdvojnásobí.

Zdatná žena oblažuje muža,
takže v pokoji prežíva roky života.

Dobrá žena je dobrý podiel dedičný,
muž ju dostane ako odmenu za dobré skutky.

Či je bohatý, či chudobný, veselá je myseľ,
pohľad takých je v každom čase radostný.

Trojaká vec mi napĺňa myseľ strachom:
a pri štvrtej sa mi chveje tvár:

klebety po meste, zbiehanie sa ľudu,

falošné osočovanie, lebo to všetko je ťažšie od smrti.

Bolesť a zármutok zaviní srdcu žiarlivá žena;

u žiarlivej ženy je jazyk bičom pre všetkých, s kým sa stretá.

Zlá žena je ako záprah volov sem-tam hnaných,
kto ju má, akoby držal šťúra.

Opitá žena spôsobuje veľký hnev:
jej potupu a nestydatosť nemožno ukryť.

Smilnú ženu môžeš poznať z jej vyzývavých očí
a podľa mihalníc.

Prísne si stráž ženu, ak sa nechce odvrátiť (od zla),
aby sa ti nespreneverila, keď si nájde príležitosť.

Varuj sa všetkej nehanebnosti jej očí
a nediv sa tomu, ak opovrhne tebou.

Ako smädný pocestný otvára nad prameňom ústa
a pije z každej vody, ktorá sa mu naskytne:
tak aj (ona) sa posadí pred každý kôl
a roztvorí púzdra každému šípu, kým neustane.

Pôvab usilovnej ženy oblažuje muža
a (jej rozvaha) dodáva vzrast jeho kostiam.

Jej rozvážnosť je dar od Boha;

ak je žena rozvážna a mlčanlivá,
nemožno dosť preplatiť takú dobre vychovanú dušu.

Svätá a cudná žena je pôvab nad pôvab,

nijaká protihodnota sa nevyrovná zdržanlivej duši.

Ako osvieti ranné slnko svet z Božích výšin,
tak je ozdobou pre dom pôvab dobrej ženy;

ako žiari svetlo na posvätnom svietniku,
tak žiari aj jej krása na pevnej postave.

Ako zlaté stĺpy na strieborných podstavcoch,
tak pevne sa opierajú na chodidlá nohy urastenej (ženy).

Ako (kladú) večné základy na tvrdú skalu,
také (pevné) sú aj Božie prikázania v srdci svätej ženy.

Synu, zachovaj si zdravú sviežosť svojej mladosti
a svoju schopnosť nemárni s cudzími ženami!

Vyhľadaj si najlepšiu čiastku z poľa
a sej do nej svoje semeno v nádeji šľachetného potomstva;

tak ťa obkľúčia tvoji potomci
a budú vzrastať, keďže majú oporu v šľachetnom pôvode.

Smilnicu treba klásť svini na roveň,
vydatá žena je zas vežou smrti tým, ktorí ju užívajú.

Necudnú ženu dostáva smilník ako svoj údel,
nábožnú ženu zase dostáva bohabojný.

Chlipná žena nedbá na nijakú hanbu,
no cudná žena cíti hanblivosť aj pred svojím mužom.

Ženu bez hanby treba pokladať za podobnú psovi,
ale hanblivá sa bojí Pána.

Ženu, ktorá si ctí muža, všetci uznávajú za múdru,
ale takú, ktorá ním pohŕda, všetci majú za odpornú pre jej pýchu.

Keď sa dobrá žena v niečom aj protiví, robí to pokorne
a budí zdanie, že je to iba iskierka.

Krikľavú ženu a jazyčnicu majú za vojnovú trúbu, ktorá plaší na ústup.
A muž, svojou mysľou podobný jej spôsobom,
prežíva celý svoj život v bojovných nepokojoch.

Pri dvoch veciach zarmucuje sa mi srdce
a pri tretej pochytí ma hnev:

ak udatný bojovník hynie nedostatkom,
keď opovrhujú rozumným mužom

a keď niekto prechádza od spravodlivosti k hriechu.
Pre takého ustanovil Boh meč.

Dva druhy vecí zdajú sa mi ťažké a krajne nebezpečné:
priekupník sa ťažko zbaví nedbalosti (voči pravde)
a obchodník sa nevie zdržať od hriechov svojich perí.

Mnohí ľudia sa prehrešili pre svoj nedostatok:
a kto chce zbohatnúť, odvracia si oko (od pravdy).

Ako vrážajú kôl do škáry medzi kamene,
tak aj hriech sa vtiera medzi kúpu a predaj.

S hriešnikom sa spolu rozpadne aj jeho hriech.

Ak sa nebudeš pilne pridŕžať bázne pred Pánom,
čoskoro sa ti rozpadne dom.

Ako pri osievaní sitom ostávajú smeti,
tak sa javí nedostatok človeka pri spomienke na neho.

Pec skúša výrobky hrnčiara
a spravodlivého skúša súženie.

Ovocie ukáže, ako ošetrovali strom,
a tak aj slovo človeka (ukáže), ako myslí v srdci.

Nechváľ nikoho, dokiaľ neprehovoril,
lebo (reč) je skúška pre ľudí.

Ak sleduješ spravodlivosť, dosiahneš ju
a oblečieš si ju ako ozdobné rúcho;
ak budeš s ňou prebývať, ochráni ťa naveky
a stane sa ti oporou v deň skúšky.

Vták prisadne k sebe podobným
a vernosť sa vracia k tým, ktorí ju konajú.

Lev ustavične číha po koristi:
tak aj hriechy (číhajú) po tých, ktorí robia neprávosť.

Svätý človek vytrvá v múdrosti ako slnko,
kým pochabý sa mení ako mesiac.

V spoločnosti nerozumných si uchovaj slovo na (svoj) čas,
ale v spoločnosti rozvážnych zostávaj trvale.

Rozhovor s hriešnikmi (nech ti je) odporný,
ich smiech (sa ozýva) pri hriešnom hodovaní.

Reč spojená s častou prísahou naježuje vlasy na hlave
a ich nehanebné (reči nútia) zapchať si uši.

Kde sa násilníci hádajú, tam je možné vyliatie krvi;
a ťažko počúvať ich zlorečenia.

Kto vyzradí priateľovo tajomstvo, stráca dôveru
a nenájde viac priateľa po svojej vôli.

Miluj priateľa a verne sa ho drž!

Ak zradíš jeho tajomstvá, už za ním ani nechoď!

Aký je totiž ten, kto sa zbaví priateľa,
taký je aj ten, kto zničí priateľstvo so svojím blížnym.

Ak niekto vypustí vtáka z ruky, (už ho viac nemá),
tak ani ty viac nechytíš blížneho, ak si ho opustil.

Nehoň sa za ním, lebo je už ďaleko:
utečie ti ako srna, keď (sa dostane von) z osídla,
lebo zranili jeho dušu.

(Takú ranu) nemožno zaviazať:
ako sa dá udobriť zlostné slovo?

Kto zradí priateľovo tajomstvo,
pre takú nešťastnú dušu niet už nádeje.

Kto súhlasne (žmurká) okom, zlé veci kuje,
ale neodmietne ho nik.

Pred tvojimi očami mu kypia ústa sladkosťou,
pri tvojich rečiach prejavuje obdiv,
potom si však (s úškľabkom) skriví ústa
a z tvojich slov ti pripravuje pád.

Všeličo nenávidím, ale takému sa už nič nevyrovná;
no aj Pán ho má v nenávisti.

Kto hádže kameňom do výšky, môže mu padnúť na hlavu:
tak aj zákerný úder falošníka rozdáva viaceré rany.

Kto inému jamu kope, sám do nej padá;
kto nastavuje kameň blížnemu, potkne sa oň,
a kto stavia druhému osídlo, zahynie v ňom.

Kto sa zapodieva hriešnym úmyslom (proti iným), spadne to na neho;
ani si neuvedomí, odkiaľ to prišlo.

Výsmech a potupa je (dielo) pyšných,
pomsta však číha po takých ako lev.

V osídle zahynú, čo sa kochajú pri páde spravodlivých:
bolesť ich zožerie prv, ako zomrú.

Hnev a zúrivosť – to obidvoje je odporné,
len hriešny človek sa ich pevne drží.

Kto sa chce pomstiť, ujde sa mu pomsty od Pána,
lebo si jeho hriechy zachová v pevnej pamäti.

Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil:
lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.

Ak človek prechováva hnev proti blížnemu,
ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?

Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva,
a pritom oroduje za svoje hriechy?

Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom,
a pritom prosí o zľutovanie u Boha?
Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť?

Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo,

lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh).

Pamätaj na Božiu bázeň a nehnevaj sa na blížneho!

Pamätaj na zmluvu Najvyššieho a prepáč vinu blížnemu!

Vzďaľuj sa sporu a umenšíš hriechy:

človek totiž v hneve rozdúcha spor,
hriešny človek pobúri (proti sebe) aj priateľov
a vie uviesť nepriateľstvo aj medzi pokojných.

Lebo oheň horí tak, aké je drevo v lese:
ako je kto mocný, taký je aj jeho hnev,
a ako je kto bohatý, tak sa zmocňuje jeho hnev.

Prenáhlený spor zapaľuje oheň;
prenáhlená hádka vylieva krv;
a (zradne) svedčiaci jazyk privádza smrť.

Ak fúkneš na iskru, vzbĺkne ako oheň,
ak však na ňu napľuješ, zadusíš ju.
Obidvoje vychádza z tých (istých) úst.

Prekliaty je našepkávač a ten, kto má dvojaký jazyk,
vie pobúriť mnohých, ktorí žili v pokoji.

„Tretí jazyk“ uviedol mnohých do nepokoja
a hnal ich od národa k národu.

Rozrúcal hradené mestá boháčov
a domy veľmožov podkopal.

Silu národov podlomil
a udatné rody rozbil.

„Tretí jazyk“ povyháňal z domu zdatné ženy
a obral ich (o výsledky) ich námah.

Kto naň bude dbať, nikdy si nenájde pokoja,
nezíska si ani priateľa, u koho by spočinul.

Úder bičom vyvoláva sinku;
úder jazyka až kosti láme.

Mnohí padli ostrím meča,
ale nie toľkí, ako čo zahynú pre jazyk.

Blažený, kto je skrytý pred ničomným jazykom,
aj ten, kto sa nedostal do jeho zúrivosti,
kto si nepritiahol jeho jarmo na seba
a koho neviažu jeho putá.

Lebo jeho jarmo je jarmo železné
a jeho putá sú putá z kovu:

zomrieť od neho je najhroznejšie zomieranie,
od toho lepšie je aj samo podsvetie.

Chcel by vytrvať, ale neudrží sa;
do svojej moci dostane iba tých, čo sú na ceste nespravodlivcov,
svojím plameňom neupáli spravodlivých.

Ktorí opustia Boha, upadnú do jeho (moci),
rozhorí sa v nich neuhasiteľne.
Pustí sa do nich ako lev
a dokaličí ich ako leopard.

Ohraď svoje uši tŕním a nepočúvaj zlý jazyk,
aj na ústa si vlož bránu i zámky!

Zlato a striebro si dobre chrániš,
tak si zadováž aj pre svoje slová vážky
a na ústa si vlož primerané uzdy!

Daj si pozor, aby si jazykom neklesol
a neupadol pred nepriateľmi, čo na teba číhajú.
Tvoj pád nebude možno vyliečiť do smrti.

Kto požičiava blížnemu, almužnu mu dáva:
a kto – ako mocnejší – berie ho za ruku, zachováva príkazy.

Požičaj svojmu blížnemu, keď je v núdzi,
a zasa na svoj čas vráť (pôžičku) blížnemu!

Pevne drž slovo a verne si počínaj voči nemu:
tak dostaneš v každom čase, čo potrebuješ.

Mnohí pokladajú pôžičku za nájdenú vec
a zapríčiňujú trpkosti tým, čo im pomohli.

Kým dostávajú, bozkávajú ruku darcovi,
ich hlas je ponížený, keď všetko sľubujú.

Ale v čase splátky žiada čas (odkladu),
mrzuto rozpráva, reptá a žaluje sa na časy.

Aj keby mohol vrátiť, nechce sa mu,
splatí sotva polovicu dlžoby
a aj to pokladá za nájdenú vec.

Ak nemôže (platiť), chce veriteľa dostať o jeho peniaze,
bez príčiny sa mu stáva nepriateľom.

Odplatí sa mu preklínaním a nadávaním
a miesto vďaky za dobrotu odplatí sa mu potupovaním.

Mnohí nepožičiavajú nie tak zo zloby,
ale boja sa, aby zbytočne neprišli do škody.

Buď však voči ubiedenému veľkodušný
a neodkladaj poskytnúť mu almužnu!

Pre rozkaz (zákona) ujmi sa chudobného
a v jeho nedostatku ho neprepúšťaj naprázdno!

Aj peniaze utrať, ak ide o tvojho brata a priateľa;
(peniaze) neukrývaj pod kameň, kde môžu vziať skazu.

Ukladaj si poklad v príkazoch Najvyššieho
a bude ti to osožiť viac ako zlato.

Svoju almužnu uzavri chudobnému do srdca
a vymodlí ťa za to zo všetkého zla.

Viac ako mohutný štít a oštep
bude bojovať proti tvojmu nepriateľovi.

Dobrý muž sa zaručí za blížneho,
len kto nemá hanby, nechá ho na seba.

Na dobrotu ručiteľa nezabúdaj:
veď sa vydal (do nebezpečenstva) pre teba.

Pred ručiteľom uteká iba hriešnik a nepoctivec.

Hriešnik pokladá majetok ručiteľa za svoj
a v nevďačnej mysli opúšťa svojho záchrancu.

Muž sa zaručuje za svojho blížneho;
ak ten stratí slušnosť, opustí ho aj on.

Nepoctivé ručenie zahubilo už mnoho zámožných ľudí
a otriaslo nimi tak, ako sa kolíšu morské vlny.

Boháčov poslalo do vyhnanstva ako tulákov,
takže sa potulovali medzi cudzincami.

Ak hriešnik prestúpi Božie príkazy,
zapletie sa do nešťastného ručenia:
a kto sa ženie po mnohých podujatiach,
prepadne svojmu odsúdeniu.

Zaujmi sa svojho blížneho, koľko len vládzeš,
ale daj si pozor, aby si neprišiel do skazy.

Hlavné potreby pre život človeka sú: voda, chlieb, dom
a (odev), čo zakrýva nahotu.

Lepšie chutí chudobnému pod drevenou strechou,
ako skvelé hodovanie ďaleko od domova.

Miesto mnohých vecí nech ti stačí aj to málo, čo máš,
a nezačuješ nadávky pri potulke cudzinou.

Zlý je to život od domu k domu si hľadať prístrešie;
a kto je v hostinci, nesmie si voľne počínať ani ústa otvoriť.

Za prijatie do hostinca musí kŕmiť a napájať nevďačníkov
a k tomu počuje trpké slová (za všetko):

„Cudzinec, choď a prestri stôl!“
a čo len v ruke máš, aby si tým kŕmil iných.

„Odíď, lebo si chcem uctiť priateľov,
mám prijať iného na pobyt v svojom dome,
lebo mi je bratom.“

To sú tvrdé slová pre toho, kto to chápe.
Domu sa dostane výčitka a potupné meno: Úžerník!

Kto si miluje syna, často používa (aj) tresty,
aby sa nakoniec radoval a nemusel ohmatávať brány blížnych.

Kto si vyučuje syna, dožije sa na ňom chvály
a môže sa ním honosiť v kruhu svojich domácich.

Kto si vyučuje syna, do žiarlivosti uvádza nepriateľa,
ale v kruhu priateľov sa ním môže chváliť.

Ak mu aj umrie otec, akoby nebol mŕtvy:
lebo podobného (syna) zanecháva po sebe.

Keď ho vidí za života, raduje sa z neho,
pri svojom skone sa nezarmucuje,
ani pred nepriateľmi sa nemá čo hanbiť pre neho.

Lebo svojmu rodu zanecháva obrancu proti nepriateľom
a priateľom vďačného odplatiteľa.

Za maznanie synov bude si viazať rany
a pri každom slove sa mu znepokojí srdce.

Nekrotený kôň je nepoddajný,
voľkaný syn bude bez rozvahy, náhly.

Maznaj sa so synom a naženie ti strachu,
pohrávaj sa s ním a zarmúti ťa.

Nesmej sa mu, by si to neľutoval,
aby ti nakoniec nestŕpli aj zuby.

Nepovoľuj mu mnoho za mladi
a nenechaj jeho myseľ bez povšimnutia!

Ohýbaj ho ešte v mladosti,
trestaj, kde neškodí, kým je mladý,
aby nezostal tvrdohlavý a nevzoprel sa ti,
mal by si žalosť na duši.

Vyučuj si syna a zapracúvaj ho,
aby si nenarazil na jeho neslušnosť.

Lepšie je na tom chudobný, ak je zdravý a mocný v sile,
ako nevládny a neduhom bičovaný boháč.

Nad všetko zlato a striebro drahšia je zdravá myseľ posvätená pravdou
a zdravé telo je viac ako nezmerné bohatstvo.

Niet bohatstva nad bohatstvo zdravého tela;
a niet väčšej blaženosti nad radosť srdca.

Lepšia je smrť ako trpký život
a večné spočinutie je lepšie ako ustavičná choroba.

Maškrty, ktoré nemôžu požiť uzavreté ústa,
podobné sú hodovným pokrmom, ktorými obložia hrob.

Aký pôžitok má z obetovaného (jedla) modla?
Nemôže ani jesť, ani ovoňať:

taký je aj ten, koho Pán odoženie od seba
a dá mu znášať odplatu za neprávosti.

Očami hľadí (na svoje bohatstvo) a stone pri tom,
ako keď eunuch so vzdychom objíma pannu.

Zármutok si nepripusť na myseľ,
ani sa nesužuj svojimi nápadmi!

Veselosť srdca – to je život pre človeka,
a svätosť je nevyčerpateľný poklad:
jasavá radosť dodáva mužovi na veku.

Zľutuj sa nad svojou dušou, ľúbiac sa trvale Bohu,
maj sústredenú myseľ pre svätosť
a ďaleko zaháňaj od seba (všetok) zármutok!

Lebo zármutok zničil už mnohých,
a nikto nemá z toho osoh.

Závisť a hnevlivosť skracujú život
a (mnohé) premýšľanie privádza predčasne starobu.

Jasná a dobrá myseľ sa ukáže pri hodovaní,
lebo hodovanie je časté u neho.

Nespavosť pre bohatstvo zožiera telo
a ustarostenosť oň zaženie spánok.

Starosť o to, ako poznať budúcnosť, ruší myseľ,
ťažká choroba prebúdza dušu k triezvosti.

Boháč sa namáha hromadením bohatstva,
a keď spočinie, má plno statkov.

Namáha sa bedár, takže si odpiera aj živobytie,
ale nakoniec ostáva (naďalej) núdzny.

Kto má rád zlato, nebude bez viny,
a kto sa ženie za svojím zničením, úplne si ho nájde.

Mnohí prišli do záhuby pre zlato,
ale sami si pripravili skazu pre jeho lesk.

Polenom na pád je zlato pre tých, čo sa mu koria,
ako aj tým, ktorí sa po ňom zháňajú;
kto je nemúdry, každý preň zahynie.

Blahoslavený každý, kto sa zachová bez úhony
a kto sa nezháňa po zlate,
ani svoju nádej neskladá v peniazoch a poklade.

Ktože je to? – aby sme ho chválili,
lebo obdivuhodný (príklad) dal svojím životom.

Veď kto sa osvedčil a ukázal, že je dokonalý,
tomu patrí večná sláva!
Lebo mohol prestúpiť (zákon), ale ho neprestúpil,
a mohol robiť zle, ale neurobil tak.

Preto sám Pán upevní jeho bohatstvo (navždy)
a o jeho dobrých skutkoch bude hovoriť celé zhromaždenie svätých.

Ak sedíš za skvelým stolom, neotváraj nad ním prvý ústa!

Ani nehovor: „Ako mnoho je toho, čo je na ňom!“

Pamätaj, že závistlivé oko je zlé.

Čože je zo všetkého stvorenia horšie ako (závistlivé) oko?
Preto zaslzí pri každej veci, ktorú len zazrie.

Nenačahuj prvý rukou (do misy),
aby si sa nemusel znevážený hanbiť pre svoju hltavosť.

Nedaj sa tlačiť pri hostine!

Podľa seba poznaj, čo patrí tvojmu blížnemu;

ako slušný človek požívaj zo všetkého, čo ti predložia:
ale tak, aby neopovrhli tebou, ak by si mnoho jedol.

Prestaň prvý jesť už pre slušnosť;
a nebuď nemierny, aby si niekoho nepohoršil.

Ak sedíš vo veľkej spoločnosti,
nečiahaj prv ako oni rukou (do misy),
ani si nežiadaj prvý piť!

Ako veľmi stačí slušnému človekovi kvapka vína;
pri spánku nebudeš mať od neho bolesti
ani ťa nič trápiť nebude.

Nespavosť, podráždenú žlč a trápne bolesti
má iba nenásytník.

Mierny človek má zdravý spánok,
spí až do rána a v radostnej nálade.

Ak ťa nútia veľa jesť,
vstaň zo spoločnosti, vyvrhni a uľahčí sa ti
a nezapríčiníš si slabosť tela.

Synu, počúvaj ma a neopovrhuj mnou! –
Nakoniec uznáš moje slová (za pravdivé).

Buď zručný pri všetkých svojich dielach,
a tak ťa nestretne nijaká choroba.

Kto je slušný pri jedle, pochvália ho za to ústa premnohých
a svedectvo o jeho pravej (slušnosti) je spoľahlivé.

Proti tomu, kto je neslušný pri jedle, šomre celé mesto
a svedectvo o jeho neslušnosti je tiež pravdivé.

Milovníkov vína nevyzývaj na preteky,
lebo víno už mnohým vyhasilo (život).

Oheň skúša tvrdé železo,
tak aj víno v opilosti požité prezradí srdcia pyšných.

Spokojný život pre ľudí – to je víno s mierou (požité),
ak ho s mierou piješ, ostaneš triezvy.

Akýže je to život, ktorému chybuje víno?

(Čože nás olupuje o život? Smrť.)

Víno je od počiatku stvorené na obveselenie,
ale nie na opilstvo.

Duša a srdce sa (rovnako) radujú
pri mierne požitom víne.

Mierne požitý nápoj je zdravý pre dušu i pre telo.

Len mnoho požitého vína spôsobuje
podráždenosť, hnev a mnohé iné škodlivé prípady.

Trpkosťou pre dušu je,
ak sa pije mnoho vína.

Opilstvom podráždená myseľ vedie nemúdreho k úrazu,
zbavuje ho sily a zadáva mu rany.

Na hostine pri víne nezabŕdaj do blížneho,
ani neopovrhuj ním, ak je rozjarený.

Nehovor mu potupné slová
ani nenaliehaj na neho so svojou pohľadávkou!

Nevypínaj sa, ak ťa ustanovili za usporiadateľa (hostiny),
správaj sa v ich kruhu tak, ako jeden z nich!

Staraj sa najprv o nich, až potom si sadni;
až keď si splnil všetky svoje úlohy, posaď sa (k stolu),

aby si z nich mal radosť
a dostal ozdobný veniec (na znak) vďaky
a získal uznanie od pozvaného zástupu.

Prehovor, starší vekom: sluší ti

prehovoriť s bedlivou rozvahou prvé slovo,
ale ani hudbe a (spevu) neprekážaj!

Keď ťa nepočúvajú, neplytvaj mnohými slovami
a nevypínaj sa nepríhodne svojou múdrosťou!

Ako vyniká rubínový kamienok na zlatej ozdobe,
tomu sa podobá hudba na hostine pri víne.

Ako smaragdová pečať v zlatej obrube
je nápev hudby pri radostnom a miernom požívaní vína.

Načúvaj mlčky
a za tvoju úctu dostane sa ti vďačného uznania.

Ak si mladý, sotva čo povedz v svojej veci!

Ak sa ťa dva razy opýtajú, tvoja odpoveď nech má hlavu!

Pri mnohých (dopytoch) sa rob, akoby si nevedel o veci,
počúvaj mlčky a spolu sa aj dopytuj!

V spoločnosti veľmožov nebuď náročný:
a kde sú starší, tam nehovor mnoho!

Pred krupobitím sa dostavujú blesky:
pred skromnosťou predchádza obľuba,
za úctivosť dostane sa ti milej priazne.

Vo chvíli, keď iní vstávajú, nepočínaj si lenivo,
odbehni ako prvý pred inými domov, tam sa zabávaj a veseľ,

tu si počínaj, ako ti napadne,
nie však hriešne alebo pyšným slovom!

Za to všetko chváľ Pána, ktorý ťa stvoril
a hojne ťa sýti svojimi dobrami.

Kto sa bojí Pána, ten prijíma jeho náuku
a ktorí ho včasne hľadajú, nájdu požehnanie.

Kto sa vhĺbi do Zákona, bude ním úplne preniknutý,
ale kto si pokrytecky počína, potkne sa oň.

Ktorí sa boja Pána, nájdu spravodlivé právo,
ako svetlu dajú svietiť jeho ustanoveniam.

Hriešny človek vyhýba pokarhaniu
a vyhľadáva si poučenie, aké mu lahodí.

Obozretný muž neodmietne rozumnú radu,
len nerozvážny a pyšný sa nebojí strachu:

a keď aj urobil spolu s ním niečo bez rozvahy,
trest nájde v tom, za čím sa hnal.

Synu, nerob nič bez rozvahy,
potom neoľutuješ nič, čo sa stalo.

Nekráčaj po ceste skazy a neudrieš sa o kameň:
ani neschodnej ceste nedôveruj, aby si sa nepriviedol do skazy.

Opatrný buď aj voči svojim synom
a maj sa na pozore pred svojimi domácimi!

Pri všetkom počínaní sa s dôverou spoliehaj na svedomie:
lebo v tom je plnenie príkazov.

Kto verí v Boha, dbá aj o jeho prikázania,
a kto dôveruje v neho, nezažije ujmu.

Bohabojného nezastihne nešťastie,
ale Boh ho pri skúške zachráni a zbaví zlého.

Múdry nemá v nenávisti príkazy a právne predpisy (Zákona)
a nedostane sa na úskalie ako loď za búrky.

Rozvážny človek sa spolieha na Boží Zákon
a Zákon mu bude verne pomáhať.

Kto predpokladá dotaz, pripraví si slovo,
a keď ho požiadajú (o slovo), aj ho vypočujú.
Lebo taký zachová, čo sa sluší, a len tak odpovie.

Myseľ pochabého podobá sa kolu na voze
a jeho zmýšľanie sa obracia ako os.

Priateľ našepkávač je ako bujný žrebec,
zarehce pod každým, kto si naň sadne.

Prečo vyniká deň nad iný deň,
svetlo nad iné svetlo, rok nad iný rok –
(kdeže sú) pod slnkom?

Múdrym (ustanovením) Pána sú (dni) oddelené od seba
utvorením slnka, ktoré zachováva, čo mu prikázal.

(Nariadil), aby sa časy a v nich sviatočné dni zamieňali,
aby (ľudia) svätili sviatočné dni na svoju hodinu.

Niektoré z nich Boh (zvlášť) povýšil a zvelebil,
iné zasa zaradil do počtu všedných dní.
Všetci ľudia sú z hliny, zo zeme, z ktorej stvoril Adama.

Podľa svojej veľkej múdrosti urobil Pán rozdiel medzi nimi
a určil im rozmanité cesty.

Niektorých medzi nimi (zvlášť) požehnal a urobil slávnymi;
iných posvätil a (bližšie) k sebe privinul;
iných z nich zasa preklial a uponížil:
a odstránil aj z miesta, ktoré im určil.

V jeho rukách sú ako hrnčiarska hlina,
premiesi ju, ako pokladá za dobré.

Všetky jej (ďalšie) osudy utvárajú sa podľa jeho rozhodnutia.
Taký je aj (osud) ľudí, riadený rukou Stvoriteľa,
aby im odplatil podľa svojho spravodlivého súdu.

Zlu sa protiví dobré a smrti zasa život:
tak je oproti spravodlivému postavený hriešnik.

Ja ako jeden z posledných bdelo som sa pousiloval,
ako ten, kto paberkuje po oberačoch hrozna.

I ja som dúfal, že Boh požehná moju prácu,
a tak som si aj ja naplnil lis ako ten, kto (riadne) oberá.

Všimnite si, že nie jedine pre seba som sa namáhal,
ale pre všetkých, čo túžia mať poučenie.

Počúvajteže ma, náčelníci a všetky národy,
čujte aj zhromaždení predáci.

Ani synovi a žene, ani bratovi a priateľovi
nedávaj, dokiaľ žiješ, moc nad sebou;
ani svoj majetok nedávaj nikomu, aby si neľutoval,
keď by si musel oň prosiť.

Dokiaľ žiješ a (dokiaľ) dýchaš,
nedovoľ, aby ťa niekto vymenil (v úlohe).

Lepšie je, ak ťa synovia budú prosiť,
ako by si mal ty hľadieť synom na ruky.

Vo všetkom podnikaní si podrž vedenie!

Neuveď škvrnu na svoju slávu!
V deň, keď dokončíš dni svojho života,
vo chvíli svojho odchodu rozdaj svoje dedičstvo!

Oslovi (prislúcha) krm, palica a náklad –
chlieb, prísne zaobchádzanie a práca zasa otrokovi.

Pracuje ti, ak si prísny, ale chce si aj odpočinúť;
uvoľni mu ruky a hľadí sa dostať na slobodu.

Jarmo a remeň sklonia tvrdú šiju,
aj otroka zhrbia ustavičné práce.

Zlomyseľnému otrokovi (patrí) trest a putá,
pošli ho na robotu, aby nezaháľal.

Lebo zaháľanie učí mnohému zlu.

Postav ho do práce: tak mu to prislúcha.
Ak ťa neposlúchne, zohni ho putami!
Ale požiadavky voči nikomu neprepínaj,
bez rozvahy nič dôležité nepodnikni!

Ak máš verného otroka, nech ti je (milý) ako vlastná duša,
zaobchádzaj s ním, akoby ti bol bratom,
lebo si ho nadobudol za cenu krvi.

Ak ho neoprávnene zraníš, utečie ti,

a keď sa raz vzchopí a odíde,
nevieš, ani koho sa pýtať, ani ktorou cestou ho treba hľadať.

Nerozumný človek si robí márne a falošné nádeje
a sny naplňuje namyslenosťou nemúdrych.

Akoby chytal tieň a hnal sa za vetrom,
tak robí ten, kto si všíma falošné videnia.

Videnie vo sne (si vykladá): to zodpovie tomu
tejto ľudskej tvári, jemu zodpovie podobný človek.

Čo môže urobiť čistým, kto sám je nečistý?
A akú pravdu ti povie, kto sám je luhár?

Mylné veštenie, falošné hádačstvo, sny čarodejníkov –
to všetko je márne.

Srdce trpí pri predstavách ako tá, čo pracuje k pôrodu.
Ak videnia nemajú svoj pôvod od Najvyššieho,
nevenuj im svoje srdce!

Lebo sny už mnohých uviedli do bludu
a došli k pádu, ktorí sa spoliehali na ne.

Neomylne sa splní slovo Zákona
a vyplní sa, čo múdrosť spoľahlivo (oznámila) ústami.

Čo môže vedieť taký, kto neprešiel skúškami?
Ale muž v mnohom skúšaný má hlbokú myseľ
a kto sa mnoho učil, vie rozumne hovoriť.

Kto nič neskúsil, málo toho vie,
ale kto prešiel ďalekým (svetom), vie aj mnoho zla urobiť.

Kto neprešiel skúškou (života), akéže veci pozná?
Kto sa už mnoho (sklamal), mnoho zla môže narobiť.

Mnoho som videl na svojich potulkách
a (poznal som) rozličné zvyky, že ich nemožno vyrozprávať.

Pre tieto veci som sa dostal často do nebezpečenstva smrti,
ale Božia milosť ma zachránila.

Duch bohabojných bude mať život
a svojím navštívením ich Boh požehnáva.

Svoju nádej skladajú vo svojom Vysloboditeľovi,
lebo oči Pána sledujú tých, ktorí ho milujú.

Kto sa bojí Pána, pred ničím sa nestrachuje ani neobáva,
lebo on je jeho nádejou.

Blažená duša toho, kto sa bojí Pána!

Na koho iného má upierať svoj zrak, kto je jej posilou?

Oči Pána hľadia na tých, ktorí sa ho boja,
on je ich mocným ochrancom, silnou oporou.
Chráni proti úpalu a zatieni ich proti (horúčave) poludnia.

Uzmieri previnenia, pomáha pri páde,
pozdvihuje dušu, rozžiaruje oči,
poskytuje uzdravenie, život a požehnanie.

Obeta z veci nespravodlivo (nadobudnutej) je poškvrnená,
posmechy rúhačov nemôžu byť milé (Bohu).

Pán (ostáva) jedine s tými, ktorí vytrvajú
na cestách pravdy a spravodlivosti.

Najvyšší neprijíma dary hriešnikov,
obetu hriešnikov si ani nevšimne,
množstvo obiet ho nepohne k zľutovaniu nad ich hriechmi.

Kto prináša obetu z majetku chudobných,
ako keby syna zabíjal pred otcovými očami.

Život chudobných je núdzny chlieb:
kto by takého oklamal, je mužom krvi.

Kto inému odníma v pote zarobený chlieb,
akoby zavraždil svojho blížneho.

Kto vylieva krv a kto krivdí nádenníkovi – sú (rovnakí) bratia.

Ak jeden stavia, druhý rúca – čo z toho majú okrem námahy?

Ak sa jeden modlí, druhý preklína – koho hlas má Boh vypočuť?

Kto sa umyl po dotyku mŕtveho (tela), ale znovu sa ho dotýka,
čo mu osoží všetko jeho očisťovanie?

Tak je to aj s človekom, ktorý sa postí za svoje hriechy,
ale znovu tie isté hriechy pácha,
čo mu osoží všetko, čím sa umŕtvoval,
a jeho modlitbu ktože má vypočuť?

Kto zachováva Zákon, prináša časté obety.

Je to spasiteľná obeta, ak niekto dbá na prikázania
a ďaleký zostáva všetkej neprávosti.

Zmiernu obetu prináša za neprávosti a odprosuje za hriechy,
kto sa vzdiali od neprávosti.

Kto preukazuje lásku, ako keby obetoval jemnú múku,
a kto koná milosrdenstvo, prináša (pravú) obetu.

Pán má v tom záľubu, ak niekto zanechá neprávosti,
a uzmierenie za hriechy je v tom,
ak niekto odstúpi od nespravodlivosti.

Nedostavuj sa pred Pána naprázdno!

Toto všetko treba konať, lebo to prikazuje Boh.

Obeta spravodlivého je tuk na oltári
a (jeho) vôňa vystupuje až pred Najvyššieho.

Obeta spravodlivého je príjemná (Bohu)
a na jeho spomienkovú obetu Najvyšší nezabudne.

S dobrou mysľou vzdávaj Bohu chválu
a neukracuj prvotiny (dorobené) svojimi rukami!

Pri každom dare nech je tvoja tvár veselá
a svoje desiatky s plesaním zasväcuj (Bohu)!

Dávaj Najvyššiemu, ako ti on dáva,
s prívetivým okom prinášaj všetko, čo nájde tvoja ruka.

Lebo Pán je to, ktorý ti odplatí;
a on ti môže odplatiť sedemnásobne.

Neprinášaj podlé veci za obetu,
lebo také ani neprijme.

Nespoliehaj sa na nespravodlivú obetu,
lebo Pán je sudcom
a pred ním sláva osoby (neznamená) nič.

Pán nedáva nikomu prednosť pred chudobným
a vypočuje prosbu ukrivdeného.

Modlitbou siroty neopovrhne,
ani vdovy, keď svoju žalobu prednesie s nárekom.

Či netečú slzy po tvári vdove
a jej výkriky sa nevznášajú (proti tomu), kto ich vyvolal?

Lebo slzy z jej tváre vystupujú do neba
a Pán, keď ju počuje, nebude sa z toho radovať.

Kto sa korí Pánovi, ako sa jemu ľúbi, toho prijme (na milosť),
jeho modlitba sa približuje až k oblakom.

Modlitba pokorného preniká oblaky:
ani sa nevie potešiť, kým sa nedostane do jeho blízkosti,
ani neodstúpi, dokiaľ Najvyšší nezhliadne na neho.

A Pán ho nebude odkladať,
ale spravodlivosť prizná spravodlivým, lebo si počína podľa práva,
a Všemohúci nebude voči (nespravodlivým) zhovievavý,
ale bolestným (úderom) zasiahne im chrbát.

Aj pohanom odplatí pomstou,
až kým nezahubí množstvo pyšných
a nerozláme berly nešľachetných;

kým neodplatí všetkým podľa ich činov,
ako urobil za činy Adama a za jeho opovážlivosť;

kým neprisúdi spravodlivým súdom svojmu ľudu
a svojím milosrdenstvom nerozveselí spravodlivých.

Boh sa vie hojne zľutovať v čase súženia,
(zakročí), akoby (prichádzali) kvapky za veľkého sucha.

Zmiluj sa nad nami, Bože vesmíru, a zhliadni na nás
a ukáž nám jasnosť svojho milosrdenstva!

Uvrhni svoju bázeň na pohanov, ktorí nejdú za tebou,
aby poznali, že okrem teba niet Boha,
a nech ohlasujú tvoje veľké činy!

Pozdvihni svoju ruku proti cudzím národom,
aby uzreli tvoju všemohúcnosť!

Ako si sa na nás ukázal svätým pred ich pohľadom,
tak zasa ukáž pred nami, aký vieš byť mocný proti nim,

aby poznali teba, ako sme my poznali,
že niet Boha okrem teba, Pane.

Obnov podivné znamenia, zopakuj zázraky!

Osláv svoju ruku a pravé rameno!

Prebuď svoju rozhorčenosť a vylej svoj hnev!

Vyhub protivníka a znič nepriateľa!

Urýchli čas a pamätaj (urobiť utrpeniu) koniec,
aby rozprávali o tvojich obdivuhodných činoch!

Nech plameň hnevu zožerie každého,
kto by si myslel, že sa zachráni,
a tí, čo trápia tvoj ľud, nech sa dožijú záhuby!

Rozdrv hlavu nepriateľským vladárom,
ktorí si myslia: „Niet nikoho okrem nás.“

Zhromaždi všetky Jakubove pokolenia,
aby poznali, že okrem teba niet Boha;
nech hovoria o tvojich veľkých činoch
a urob ich svojím dedičstvom, ako to bolo od počiatku.

Zľutuj sa nad svojím ľudom, ktorý nesie tvoje meno,
nad Izraelom, ktorého si rovným urobil svojmu prvorodenému.

Zľutuj sa nad mestom, ktoré je zasvätené tebe,
nad Jeruzalemom, kde máš svoje bývanie.

Naplň Sion svojimi nevysloviteľnými dielami
a svoj ľud svojou slávou!

Osvedč sa tým, ktorí sú prvotinami všetkého stvorenia,
a splň všetko, čo v tvojom mene predpovedali dávni proroci.

Daj odmenu tým, ktorí sa spoliehajú (iba) na teba,
aby sa ukázala spoľahlivosť tvojich prorokov:
vyslyš modlitby svojich služobníkov

podľa Áronovho požehnania, ktoré dal ľudu,
a upravuj nás na spravodlivú cestu!
Nech vedia všetci, ktorí žijú na zemi,
že ty si Boh, ktorý svojím okom sleduješ svet.

Žalúdok požíva každé jedlo,
ale niektoré jedlo je lepšie než druhé.

Ako podnebie rozozná jedlo z divočiny,
tak aj rozvážne srdce (pozná) falošné slová.

Podvodné srdce pôsobí zármutok,
ale skúsený človek mu vie odporovať.

Žena prijíma každého muža,
ale niektorá deva je hodnejšia od inej.

Krása ženy privábi veselosť na tvár jej muža
a túžba (po nej) prevyšuje každú inú túžbu mužovu.

Ak má na jazyku prívetivosť, miernosť a srdečnosť,
jej muž nie je potom ako ostatní ľudskí synovia.

Kto dostal dobrú ženu, ten sa dostáva k bohatstvu,
ona je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa pokojne (opiera).

Kde niet plota, tam voľne kradnú majetok,
kde niet ženy, tam (muž) zastone v biede.

Ktože dôveruje tomu, kto nemá hniezda?
Uchýli sa tam, kde príde naňho súmrak.
Je ako opásaný lúpežník,
skokom sa ženie od jedného mesta k inému mestu.

Každý priateľ hovorí: „Uzavrel som priateľstvo.“
Ale mnohý priateľ je len podľa mena priateľom.
Či to nespôsobí trpkosť až na smrť,

ak sa ti priateľ a druh zmení v nepriateľa?

Ó, krajne ničomná opovážlivosť, kdeže si sa len vzala,
aby si pokryla zem zlosťou a úlisnou falošnosťou?

Priateľ sa raduje s priateľom nad (jeho) blaženosťou,
no v čase súženia stane sa mu protivníkom.

Priateľ má sútrpnosť s priateľom (pre žalúdok):
a proti nepriateľovi sa chopí štítu.

Nezabúdaj na svojho priateľa, ktorý sa ti oddáva s celou dušou,
nezabudni na neho ani pri svojom bohatstve!

Nehľadaj radu u toho, kto číha po tebe,
ukry svoj úmysel pred tými, čo ti závidia.

Každý, kto radí, prednáša svoju mienku,
ale je aj poradca sám pre seba.

Chráň sa pred (takým) poradcom,
najprv sa vyzvedaj, v čom má nedostatok.
Lebo taký myslí (najprv) na seba,

aby ti nezarazil kolík do zeme.
Povie ti: „Správna je tvoja cesta!“ –

a pritom sa postaví stranou, aby videl, čo sa ti stane.

S nepobožným (nemaj) rozhovor o svätosti
a s nespravodlivým o spravodlivosti!
So ženou (nemaj) rozhovor o tej, na ktorú žiarli,
bojazlivému nehovor o vojne!
S obchodníkom (nehovor) o obrate,
s kupcom o predaji,
so závistlivcom zasa o prejave vďaky!

S človekom bez milosrdenstva (nehovor) o milosrdenstve,
s nepočestným o počestnosti,
s roľníckym robotníkom o jeho rozličných prácach!

S robotníkom (zjednaným) na rok nehovor o zakončení roka,
s lenivým otrokom o mnohých pracovných (povinnostiach):
na radu takýchto sa nikdy nespoliehaj!

Stýkaj sa ustavične so svätými mužmi,
o komkoľvek sa dozvieš, že zachováva bázeň pred Bohom,

ktorého duša sa podobá tvojej duši
a ktorý má sútrpnosť s tebou, keby si sa zakolísal vo tme.

Pevne sa drž toho, čo ti radí dobré svedomie,
nad to nemáš nič cennejšie.

Svedomie svätého človeka ti niekedy povie viac
ako sedem strážcov, ktorí sedia vysoko (na veži) a skúmajú (kraj).

Ale pritom vzývaj Najvyššieho,
aby riadil tvoju cestu podľa pravdy.

Pred každým tvojím dielom nech predchádza správne uváženie
a pred každým výkonom pevný úmysel.

Ničomné slovo mení srdce; štyri výhonky z neho vyrastú:
dobré a zlé, život a smrť
a nad nimi trvale vládne jazyk.
Niektorý učiteľ je zbehlý a vyučuje mnohých,
ale sebe vie málo osožiť.

Múdry učiteľ vie poučiť mnohých,
aj sám sebe osoží.

Iný vie múdro hovoriť, ale ho zavrhnú,
takže v každom ohľade trpí núdzu;

nedostal od Boha milosť,
lebo aj v múdrosti má nedostatok.

Iný je zasa múdry iba pre seba
a plody jeho rozvahy sú chvályhodné.

Múdry muž poučuje svoj ľud
a plody jeho múdrosti sú spoľahlivé.

Múdry muž obsiahne plné požehnanie,
ktorí ho vidia, chvália ho.

Život človeka má spočítané dni:
no dni Izraela sú nespočítateľné.

Múdry sa dožije úcty vo svojom národe
a jeho meno bude žiť naveky.

Synu, kým žiješ, skúšaj svoju dušu,
ak nájdeš v sebe ničomnosť, nerob jej povôli!

Nie všetko je na osoh každému jednému
a nie každý druh (vecí) nájde u všetkých rovnaké (zaľúbenie).

Nebuď nenásytný pri každom hodovaní,
ani sa nevrhaj na každé jedlo!

Lebo z mnohého jedenia nastáva choroba
a pažravosť pritiahne ti bolesť žlče.

Pre opilstvo mnohí zahynuli,
kto je zdržanlivý, predlžuje si život.

Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ,
a veď ho stvoril Najvyšší (na pomoc iným).

Lebo uzdravenie pochádza od Boha,
od kráľa dostane nejaké dary.

Vedomosti lekára mu pozdvihujú hlavu
a veľmoži hovoria o ňom s pochvalou.

Najvyšší vytvoril zo zeme liečivé byliny
a múdry muž ich nebude odmietať od seba.

Či nie od dreva sa stala sladkou horká voda,

aby ľudia poznali jeho (liečivú) silu?
Najvyšší dal ľuďom aj znalosť,
aby ho ctili za jeho podivné činy.

Nimi mierni lekár bolesti
a mastičkár z nich vyrába jemné voňavky;
a tiež iné masti na liečenie (dal Boh),
aby jeho diela nezahynuli.

Lebo uzdravenie na zemskom povrchu je od Boha.

Synu, pri chorobe sa nezanedbávaj,
ale modli sa k Pánovi a uzdraví ťa.

Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame;
a očisti si srdce od každej neprávosti!

Obetuj na ľúbeznú vôňu (suchú) obetu z čistej múky
a hojne pokrop tukom svoju obetu!
Ale aj lekárovi daj možnosť, (aby zasiahol),

lebo nato ho stvoril Pán;
a nech neodstúpi od teba,
lebo potrebuješ jeho pomoc.

Príde taký čas, keď sa dostaneš do ich rúk:

ale oni budú prosiť Pána,
aby ich sám riadil (nájsť) úľavu a uzdravenie
pre ich vlastné správanie.

Kto sa však dopustí hriechu pred svojím Stvoriteľom,
upadne do rúk lekára.

Synu, nad mŕtvym vylievaj slzy
a započni žalospev ako kruto postihnutý človek.
Zakry mu telo, ako je spravodlivé,
a nebuď nedbanlivý pri jeho pochovaní!

Aby ťa neohovorili, konaj nad ním trpký žiaľ cez deň,
a potom (hľadaj) útechu na svoju bolesť!

Maj nad ním žalosť, ako si zasluhuje,
aspoň deň-dva, aby ťa neohovorili.

Lebo zármutok urýchľuje smrť a zastiera silu,
najmä zármutok srdca zohýba šiju.

Aj keď odnesú (mŕtvolu), zármutok ostáva:
Život chudobného je taký, aké je jeho srdce.

Svoje srdce neoddávaj (prílišnému) zármutku,
ale zažeň ho od seba a mysli na posledné veci.

Nezabúdaj, že niet návratu (pre mŕtveho),
a tak jemu (zármutkom) nie si na osoh a len sebe škodíš.

Pamätaj na môj osud: taký bude aj tvoj,
včera mne a dnes tebe.

Ako odpočíva mŕtvy, tak nech spočinie aj jeho pamiatka,
potešuj ho, keď odchádza jeho duch (zo sveta).

Zákonníkova múdrosť (sa rodí) v pokojnom čase,
kto nemá povinností veľa, môže sa napĺňať múdrosťou.

Či nadobúda múdrosť, kto sa musí držať pluhu?
Alebo ten, kto honosí sa vrhaním (oštepu)?
Alebo ten, kto ostňom poháňa dobytok a pohybuje sa v ich práci?
Veď takého reč sa okolo teliec točí!

Svoju pozornosť venuje obracaniu brázd,
ani nespí, čo myslí na kŕmenie kráv.

Tak aj tesár a staviteľ
a ten, čo deň a rovnako aj noc venuje sa tomu,
že ryje rytiny do pečatných (kameňov),
vytrvalo vymýšľa rozličné kresby,
a svoju myseľ sústreďuje na to, aby maľby boli podobné;
ani nespí, čo dokonať chce svoje dielo.

Tak aj kováč sedí pri nákove,
prezerá si prácu, ktorú robí zo železa.
Horúčosť ohňa mu páli telo,
ale odporuje peci horúcej.

Úder kladiva mu ohlušuje uši,
ku vzorcu náradia oči upiera.

Svoju myseľ sústreďuje na to, ako vyhotoviť dielo,
svojou bedlivosťou ho vyzdobuje dôkladne.

Tak aj hrnčiar sadá k svojej práci,
pričom nohami poháňa kolo,
ustavične je ustarostený o svoje dielo
a v celom svojom počínaní dbá na úmernosť (diela).

Rukou stvárňuje blato,
ktoré pod jeho nohami stráca svoju tvrdosť.

Svoju myseľ venuje tomu, ako previesť posledný náter,
a starostlivo vec očistí.

Títo všetci spoliehajú sa na svoje ruky
a každý z nich musí sa rozumieť svojmu remeslu.

Bez nich všetkých nemožno budovať mesto.

Nedovoľuje sa im bývať (v cudzine) ani cestovať.
Ale ani do rady (mesta) im nepriznajú vstup,

ani na sudcovskú stolicu si nezasadnú,
nemajú pochop o tom, čo ustanovuje právo,
ani neoznamujú verejnosti, čo vyžaduje poriadok a spravodlivosť.
Ešte menej sa vyznajú v múdrych výpovediach.

Vo svojom svetskom zamestnaní sú však pevne zbehlí,
ich (jedinou) túžbou je: prevádzať svoje remeslo.
(Ináč si počína ten), kto svoju myseľ upriamuje k tomu,
aby premýšľal o zákone Najvyššieho.

Mudrc skúma múdrosť všetkých predkov
a zapodieva sa náukou prorokov.

Má v pamäti, čo kedysi rozprávali slávni muži,
a mysľou preniká do zvratov múdroslovných výpovedí.

Preskúmava tajnosti múdrych výrokov
a zapodieva sa záhadami múdroslovných výpovedí.

U veľmožov koná služby,
ba dostavuje sa aj pred vladára.

Cestuje po krajinách cudzích národov:
skusuje, čo je dobré a čo zlé u ľudí.

Už na úsvite – ako sa prebudí –
svojím srdcom sa oddáva Pánovi, svojmu Stvoriteľovi,
a pred tvárou Najvyššieho si koná svoju modlitbu.

Svoje ústa otvára na modlitbu,
aby odprosoval za svoje previnenia.

Lebo ak náš všemohúci Pán bude tak chcieť,
bohato mu nadelí rozumného ducha,

takže ako lejak bude chrliť zo seba výpovede Božej múdrosti
a modlitbou bude zvelebovať Pána.

On sám bude upravovať jeho myseľ k rozumnosti
a dá mu vysvetlenie o svojich skrytých zámeroch.

Svoju vyspelosť bude prejavovať v múdrosti
a svoju slávu bude zakladať na zákone zmluvy s Pánom.

Premnohí pochvália jeho múdrosť,
lebo ju nebude možno zničiť naveky.

Spomienka na neho nikdy neprestáva
a jeho meno bude žiť z pokolenia na pokolenie.

Jeho múdrosť budú vychvaľovať národy
a jeho chválu bude hlásať zhromaždený (ľud).

Ak bude dlho žiť, zanechá po sebe slávnejšie meno ako tisícerí iní,
ale i keď sa (skôr) vráti k odpočinku, bude mu to na prospech.

Chcem ešte vyrozprávať, (o čom) som uvažoval,
lebo som plný nadchnutia (ako proroci).

Vypočujte ma, zbožní synovia,
vyháňajte do plodu ako ruža, sadená pri vodných tokoch!

Vydávajte zo seba ľúbeznú vôňu ako jemné kadidlo,

rozvíňajte svoje kvety ako ľalie a vydávajte vôňu,
zazelenajte sa utešene a spievajte spoločnú pieseň,
zvelebujte Pána pre jeho diela!

Vzdávajte mu jeho zvelebovanie,
chváľte ho hlasite svojimi perami,
piesňami svojich úst a citarou (ho chváľte)
a vaša chvála nech zaznieva takto:

„Všetky diela Pánove sú veľmi dobré…
Všetko, čo ustanoví, stáva sa na svoj čas.“
Preto nehovorte: „Načo je toto a načo tamto?“ –
lebo svojím časom všetko sa ukáže potrebným.

Na jeho slovo stala sa voda ako mohutný násyp,
na rozkaz jeho úst povstali nádrže vôd.

Lebo na jeho rozkaz sa stane všetko, čo chce,
a nik mu nemôže prekážať, keď chce spasiť (niekoho).

Skutky všetkých ľudí sú (známe) pred ním,
jeho očiam nie je skryté nič.

Od večnosti do večnosti siaha jeho pohľad,
pred ním nič nie je podivuhodné.

Nesluší sa pýtať: „Čo je toto a čo zasa ono?“ –
Všetko bude potrebné na svoj čas.

Jeho požehnanie je také hojné, ako rozvodnená rieka,

ako keď povodeň napája suchú (zem).
Jeho hnev zachváti národy, ktoré ho nehľadali.

Ako vie premeniť na púšť vodou (zvlažený kraj),
takže zem vyschne (úplne),
tak sú jeho cesty priame pre ich chôdzu,
ale pre hriešnikov (sú) ako prekážky pre jeho hnev.

Pre dobrých stvoril všetko dobré od počiatku,
hriešnikom (určil) dobré i zlé veci.

Najpotrebnejšie veci pre život ľudí (sú)
voda, oheň, železo a soľ,
mlieko, jemný pšeničný chlieb a med,
hrozno z viniča, olej a odev.

To všetko dal svätým (ľuďom) k dobru,
ale ničomníkom a hriešnikom sa mení (aj) to na zlo.

Sú vetry, ktoré majú za cieľ trestať,
ktoré, keď rozzúria sa, väčšie utrpenie prinášajú.

Keď na svoj čas plnia (svoju úlohu) a napnú sily,
tak ukájajú hnev svojho Stvoriteľa.

Oheň, krúpy, hlad a smrť –
to všetko je na trest stvorené.

Zuby dravcov, škorpióny a hady
a pomstivý meč je na skazu hriešnikom.

Cítia rozkoš, ak dostanú od neho rozkaz (na zásah),
sú pripravené na zemi, ak sú potrebné,
ale (zasiahnu) na svoj čas, ani neprekročia rozkaz.

Preto o čom som bol od počiatku pevne presvedčený,
premýšľal som o tom a uvažoval, i v písme zanechal.

Všetky Božie diela sú dobré
a on každé dielo uvádza (do činnosti) na svoju hodinu.

Nesluší sa hovoriť: „Toto je horšie ako tamto.“
Všetko sa osvedčuje na svoj čas.

A teraz celým srdcom i ústami chváľte
a zvelebujte meno Pánovo!

Každému človekovi je určená veľká úloha,
pretože preťažké jarmo spočíva na Adamových synoch,
a to odo dňa, keď zo života matky prídu (na svet),
až do dňa pohrebu, keď sa vrátia k matke nás všetkých.

Všetkých trápi premýšľanie a obavy srdca,
starosti o budúcnosť a o deň zakončenia (života),

(od toho počnúc), kto sedí na slávnom prestole,
až po toho, kto je uponížený v zemi a popole;

(počnúc od toho), kto nosí purpurový oblek a na hlave veniec,
až po toho, kto sa iba drsným plátnom odieva;
(všetkých stíha): hnev, závisť, zmätok a neistota,
strach pred smrťou, ustavičné zvady a hašterenia.

A keď si má oddýchnuť na lôžku,
nočný sen mu mení všetku myseľ.

Málo alebo nijakého odpočinku nemá,
akoby aj vo sne strážiť mal, ako to za dňa (robieva).

Poľakaný je videním svojho srdca,
je mu tak, ako keby vyviazol v deň vojny.
Prebúdza sa vo chvíli svojej záchrany
a čuduje sa, že sa nemá čoho obávať.

(To je osud) každého tvora – od človeka až po dobytok –
a hriešnika až sedemnásobný:

okrem toho je stanovená smrť, vyliatie krvi, nesvornosť, meč,
útlaky, hlad, skaza a pohromy.

Proti hriešnikom sú stanovené všetky tieto veci,
veď pre nich prišla (kedysi) aj potopa.

Všetko, čo je zo zeme, do zeme sa navráti,
ako sa vracajú všetky vody do mora.

Každý úplatok a nespravodlivý (dar) zahynie,
len poctivosť pretrvá naveky.

Majetky nespravodlivých vyschnú ako rieky
a odznejú ako mohutný rachot hromu za dažďa.

Raduje sa, kým vládze otvárať ruku,
ale hriešnici nakoniec zmiznú úplne.

Potomstvo bezbožníkov nenasadí veľa výhonkov,
nečisté korene chraštia na strmých skalinách.

Ako sítie, čo rastie pri každej vode na brehoch riek,
býva prv ako ostatné seno skášané.

Dobročinnosť je akoby požehnaný raj,
lebo (zásluha) milosrdenstva pretrvá naveky.

Sladký je život pracovitého a pritom spokojného človeka,
nájdeš poklad aj v takom (živote).

Deti a stavba mesta zachovajú meno človeka,
ale nad to viac treba hodnotiť bezúhonnú ženu.

Hudba a víno rozveseľuje srdce,
ale nad obidvoje viac treba ceniť lásku k múdrosti.

Píšťaly a lutny prinášajú sladkosť do piesne,
ale prívetivý hlas má vyššiu hodnotu ako obidvoje.

Tvoje oko túži za pôvabom a krásou,
ale zeleň siatin je nad oboje.

Priateľ a druh sa z času na čas zídu,
však viac ako oni znamenajú muž a žena.

Bratia si poskytnú pomoc v čase súženia,
ale viac vyslobodenia ako oni prináša milosrdenstvo (iných).

Zlato a striebro dáva nohám pevne stáť:
ale dobrá rada je nad to obidvoje.

Statky a moc (nad inými) pozdvihujú srdce,
ale nad to cennejšia je bázeň pred Bohom.

Ak niekto má bázeň pred (Bohom), nebude mať nedostatok,
pri jej (ochrane) netreba hľadať inú pomoc.

Bázeň pred Pánom je ako požehnaný raj,
pokrytá je slávou nad všetku inú (slávu).

Synu, pokiaľ žiješ, chráň sa nedostatku,
lebo lepšie ti je umrieť, ako v nedostatku žiť.

Ak niekto musí hľadieť na cudzí stôl
jeho život nemožno pokladať za život:
Veď svoj život udržuje iba cudzím pokrmom.

Rozumný a dobre vychovaný muž sa (toho) uchráni.

V ústach nemúdreho sa nájde sladká výhovorka pre biedu,
ale v jeho bruchu horí oheň.

Ó, smrť, aká trpká je spomienka na teba
pre človeka, ktorý spokojne požíva svoje bohatstvo;

pre takého, čo žije si bezstarostne,
ktorého cesty sú hladké vo všetkom
a ktorý má ešte dosť sily, aby jedol (s chuťou).

Ó, smrť, aké dobré je tvoje ustanovenie
pre bedára a takého človeka, ktorého opustili sily,

ktorý je zošlý vekom, ktorý sa musí starať o všetko
a ktorý už (od života) nemá čo čakať a stratil všetku trpezlivosť.

Neľakaj sa zákona smrti!
Spomeň si na to, čo bolo pred tebou a čo príde zasa po tebe:
to je údel od Pána, (ustanovený) pre všetkých ľudí.

Čože ťa môže prekvapiť, ak s tým súhlasí Najvyšší,
či sa (dožiješ) desať, sto alebo tisíc rokov?

V podsvetí prestanú sa žalovať na život.

Z ohavných synov pochádzajú hriešni potomci,
(ale takí budú aj tí), ktorí sa stýkajú s domom zlých.

Dedičstvo hriešnych synov vyjde navnivoč
a ich rodu sa bude trvale držať potupa.

Na nečestného otca žaloby znášajú synovia,
lebo jeho vinou sa dostali do hanby.

Beda vám, hriešni mužovia,
ktorí ste opustili zákon najvyššieho Pána.

Keď sa aj rodením (množíte), prekliate je vaše zrodenie,
a keď zomierate, kliatba je vaším podielom.

Všetko, čo pochádza zo zeme, do zeme sa navráti,
a tak aj bezbožní z kliatby prejdú do záhuby.

Zármutok ľudí (oplakáva) iba telo,
no u zatratených aj meno zanikne.

Maj starosť o svoje dobré meno: ono ti skôr zostane
ako tisíc vzácnych a veľkolepých pokladov.

Dobrý život má spočítané dni:
dobré meno však zostane naveky.

(Synovia, svoje poučenie si zachovajte v pokoji!)
Skrytá múdrosť a poklad, ktorý vidieť nemožno –
akýže je osoh z obidvoch?

Lepší je ten, kto vie ukryť svoju nemúdrosť,
ako ten, kto zakryje svoju múdrosť.

Pocíťte však zahanbenie pri tom,
čo budem prednášať svojimi ústami.

Nie je dobre pýriť sa hanbou za všetko,
ako je zas pravda, že nie všetci rovnako všetko schvaľujú.

Hanbite sa pred otcom a matkou za smilstvo
a pred vladárom a mocnárom (sa hanbite) za lož,

pred kniežaťom a sudcom za zločin;
pred obcou a zástupom (ľudu) za priestupok (zákona),

pred priateľom a druhom za neprávosť
a za krádež pred celým miestom, na ktorom bývaš,

aj za (spreneverenia) proti Božej pravde a jeho zmluve,
za opieranie lakťom pri jedení,
za zneváženie toho, čo dávaš alebo prijímaš,

za mlčanie pri pozdrave,
za pohľady na smilnicu,
za odvrátenie svojej tváre od pokrvného.

Neodvracaj tvár od blížneho,
(hanbiť sa treba) za odňatie čiastky, ktorú si nevrátil.

Nepozeraj po žene iného muža,
ani nečíhaj po jeho otrokyni,
ani sa nepostav k jej lôžku!

(Hanbi sa) pred priateľmi za potupné slová,
a preto, keď máš dať, nerob pritom výčitky.

Neopakuj reč, ktorú si (raz) počul,
(hanbi sa) za prezradenie reči, čo má byť ukrytá.
Tak ťa skutočne nestihne zahanbenie
a budeš obľúbený u všetkých ľudí.
Za toto všetko sa nehanbi,
ani neber na nikoho ohľad, aby si sa neprevinil:

za Zákon Najvyššieho a za jeho zmluvu,
za súd, ktorým aj bezbožníka berieš do ochrany,

za (zúčtovanie) so spoločníkmi a spolucestujúcimi,
za dary zo svojho majetku,

za rovnakú presnosť váh a závažia,
za zisk, či bol väčší alebo menší;

za zisk pri kúpe a obchodovaní,
za prísne vychovávanie synov,
za to, že si ničomného otroka do krvi zbil po boku.

Pre ničomnú ženu je dobrá pečať.

Kde je mnoho rúk, tam zatváraj (veci):
čokoľvek vydávaš, spočítaj si to a odváž,
spíš si (presne), čo vydáš a prijmeš.

(Nehanbi sa) za pokarhanie nerozumného a pochabého,
za starcov, ktorých mladí (radi) posudzujú:
ak budeš dobre vychovaný vo všetkom,
budeš obľúbený u všetkých ľudí.

Dcéra je pre otca skrytý poklad – treba ho strážiť,
starosť o ňu odníma (všetok) spánok,
aby mu azda v slobodnom stave nezostarla,
a keď sa aj vydá za muža, aby sa mu nestala odpornou.

Tiež aby sa za svojho panenstva nepoškvrnila
a v otcovskom dome sa nedostala do druhého stavu,
aby sa nedopustila priestupku, keď už nažíva s mužom;
alebo azda aby sa nestala neplodnou.

Zvýš svoju bdelosť nad dcérou, ktorá má sklon ku smilstvu,
aby ťa nevyviedla na posmech pred tvojimi neprajníkmi.
(Hanbil by si sa za to), že ťa ohovárajú po meste,
že ti ľudia robia výčitky
a že ťa zahanbila pred celým množstvom ľudu.

Neobdivuj krásu nikoho,
ani sa nezdržuj v spoločnosti žien!

Lebo ako zo šiat vychádzajú mole,
tak aj zo ženy (vzíde) neprávosť muža.

Lepší je neláskavý muž ako žena, čo robí dobrotu,
a žena, čo zahanbuje a do potupy (privádza).

Chcem si spomenúť na Pánove diela
a chcem rozhlasovať, čo som videl.
Na rozkaz Pána vznikli všetky jeho diela.

Žiarivé slnko sa rozhliada po vesmíre,
každé dielo je plné slávy Pánovej.

Či neustanovil Pán svätých na to,
aby zvestovali jeho obdivuhodné diela?
A či ich neustanovil všemohúci Pán,
aby pevne stáli na jeho slávu?

Priepasť mora a ľudské srdce (rovnako) skúma
a svojou mysľou postihne ich výmysly.

Lebo Pánovi je známa každá vedomosť,
svojím pohľadom pozoruje znak vekov;
oznamuje, čo pominulo, ako aj to, čo prichádza,
a odhaľuje stopy, čo (vedú) k veciam ukrytým.

Jeho pozornosti neunikne jediná myšlienka,
nijaká reč sa nemôže pred ním skryť.

Skvele usporiadal veľké diela svojej múdrosti
on, ktorý bol pred vekmi a bude naveky.

Nič mu nebolo pridané, nič sa mu nemôže odňať,
nepotrebuje, aby mu niekto radil.

Aké prevzácne sú všetky jeho diela,
hoci je iba iskierka, čo môžeme vidieť.

Všetko to žije a trvá naveky;
a nech by šlo o akúkoľvek potrebu, všetko poslúcha.

Všetko je usporiadané dvojmo: jedno je iné ako druhé,
a nič neutvoril tak, aby bolo nedostatočné.

Dobro pevne zaistil každému (tvoru),
ktože sa vie nasýtiť pohľadom na jeho slávu?

Okrasou výšin je obloha;
krása neba poskytuje veľkolepý pohľad.

Slnko svojím zjavom pri východe hlása:
je to podivné teleso a dielo Najvyššieho.

Napoludnie rozpaľuje zem,
ktože môže obstáť pred jeho horúčosťou?
Akoby udržoval pec pre diela, čo potrebujú horúčavu.

Slnko trojnásobne vypaľuje vrchy,
pálčivé lúče vydychuje zo seba;
a ako žiari svojimi lúčmi, až oslepuje oči.

Veľký Pán je jeho stvoriteľom,
na jeho rozkaz urýchlene koná cestu.

Aj mesiac svieti na svoj čas.
Ukazuje čas a je večným znakom.

Od mesiaca je znamenie pre sviatočný deň
podľa svitu, ktorého ubúda po splne.

Mesačný čas dostal meno podľa jeho mena,
kým podivne narastie po svojom zániku.

Je odznakom pre tábor na výsosti,
keď sa skvele rozsvieti na nebeskej oblohe.

Krásou neba sú (aj) hviezdy jagavé,
nimi Pán na výsostiach osvecuje celý svet.

Na rozkaz Svätého sa postavia, (aby vypočuli) rozsudok,
a neklesajú (silou) na svojich strážnych miestach.

Pohliadni na dúhu a zvelebuj toho, kto ju stvoril,
veľmi je utešená svojím leskom.

Svojím skvostným oblúkom sa vinie po nebi,
ruky Vznešeného ju rozopäli.

Svojím rozkazom urýchlene privádza sneh
a podobne rýchlo zosiela blesky podľa svojho súdu.

Okrem toho otvára zásobárne
a vyletujú (stadiaľ) mraky ako vtáky.

Vo svojej veľkosti ukladá mraky
a rozdrobia sa na kamene krupobitia.

Pri jeho zjave sa otriasajú vrchy
a keď sa mu páči, zaveje vietor od juhu.

Zvuk jeho hromobitia udrie o zem,
keď dujú od severu víchrice a smršte veterné.

Ako sa vták spúšťa na zosadnutie, tak rozsieva sneh,
ktorý poletuje dolu, ako keď sa usádzajú kobylky.

Jeho biely lesk obdivuje oko,
no nad jeho prívalom sa až srdce strachuje.

Mráz – ako soľ – posýpa zem,
a keď mrzne, akoby sa tvorili pichliače bodliaka.

Zaveje mrazivý vietor od severu
a z vody namrzne kryštál,
pokryje všetko, kde je viac vody,
a voda sa odeje akoby pancierom.

A zasa (horúčosť) strávi všetko na vrchoch a vypaľuje púšť,
akoby ohňom vypaľuje všetku zeleň.

Rýchlo prichádzajúce mraky prinesú všetkému osvieženie
a keď spadne rosa, zmierňuje horúčavu (a osviežuje).

Na jeho rozkaz umĺkne vietor,
stačí mu pomyslieť, aby sa utíšilo more;
Pán vysadil (more) ostrovmi.

Námorní plavci vedia rozprávať o nebezpečenstvách (na mori):
i keď iba počúvame o nich, tŕpneme.

Sú aj tam skvelé a podivné diela:
rozličné druhy zverov, zvierat a obludné plemeno.

Skrze (neho) dosiahne plavec bezpečne cieľ (cesty),
lebo jeho slovom bolo všetko usporiadané.

Mohli by sme premnoho hovoriť, no chybuje nám slovo,
koniec všetkých rečí nech je: On je vo všetkom prítomný.

Keď ho treba oslavovať, na čo sa zmôžeme?
Lebo on Všemohúci je väčší nad svoje diela.

Pocit hrôzy budí Pán, lebo veľmi veľký je,
a jeho moc je obdivuhodná.

Oslavujte Pána, koľko len vládzete,
on je ešte väčší,
lebo obdivuhodná je jeho velebnosť.

Dobrorečte Pánovi a zvelebujte ho podľa svojej schopnosti,
je väčší nad všetku chválu.

Pri jeho zvelebovaní vynaložte všetku svoju silu,
aby to nebolo nedostatočné,
ani tak ho nemôžete vystihnúť.

Ktože ho videl a môže o ňom rozprávať?
A kto ho môže zvelebovať takého, aký je od počiatku?

Mnohé veci, väčšie od toho, (čo poznáme), sú skryté,
lebo iba málo vidíme z jeho diel!

Všetko však urobil Pán
a udelil múdrosť tým, ktorí si počínali nábožne.

Chváliť nám patrí slávnych mužov,
svojich otcov podľa ich činov,

svojou odvekou veľkodušnosťou.

Jedni panovali vo svojich ríšach,
boli to slávni mužovia pre svoju udatnosť,
(iní), obdarovaní múdrosťou,
svojimi rečami zvestovali svoju prorockú dôstojnosť.

Stali sa vodcami ľudu v svojom čase
a s hojnou múdrosťou predkladali ľudu posvätnú náuku.

Svojím nadaním zostavovali piesne a nápevy
a písmom zaznačovali básne.

Boli (medzi nimi) aj veľkí boháči, ktorí sa usilovali o krásny (život)
a ktorí si pokojne nažívali vo svojich domoch.

Všetci títo si získali slávu v dejinách svojho národa
a už za ich života sa im dostalo pochvaly.

Ich potomci, z nich zrodení, zanechali meno po sebe,
aby im hlásalo chválu.

A zase sú (iní), ktorí nemajú po sebe ani pamiatky:
pominuli sa, akoby ich ani nebolo bývalo.
A hoci sa zrodili, ako keby sa neboli narodili,
lebo aj ich synovia (sa pominuli) spolu s nimi.

No aj oni boli nábožní mužovia,
ktorým nechýbali dobré skutky.

Pri ich potomstve zostal majetok,

u ich vnukov posvätné dedičstvo.
Pri zmluve zotrváva ich potomstvo,

ich synovia pre nich zostanú naveky:
ani ich potomstvo, ani ich sláva nezaniknú nikdy.

Ich telá pochovali v pokoji,
no ich (slávne) meno žije po večné rody.

O ich múdrosti rozprávať si budú národy
a ich chválu zvestovať bude zhromaždenie (svätých).

Henoch sa ľúbil Bohu, a preto ho preniesol do raja,
aby dal národom (príklad) pokánia.

Noe bol uznaný za dokonalého a spravodlivého:
keď nastával čas hnevu, stal sa zmieriteľom,

a preto bol ako zvyšok (žijúci) ponechaný na zemi,
keď nastala potopa.

Uzavrel s ním večne platnú zmluvu:
že ľudstvo viac nezahynie potopou.

Abrahámovi, veľkému praotcovi mnohých národov,
sa slávou nenašiel nik podobný,
lebo plnil zákon Vznešeného,
a preto s ním uzavrel zmluvu.

Túto zmluvu potvrdil na jeho tele
a on sa osvedčil verným, keď ho (Boh) skúšal…

Preto mu prísahou zaručil
slávu vo vlastnom národe:
že ho rozmnoží ako prach zeme

a jeho potomstvo povýši ako hviezdy;
a že dostane do vlády (zem) od mora k moru,
od (Veľkej) rieky až po kraj zeme.

Aj s Izákom si podobne počínal
pre Abraháma, jeho otca.

Väčšie požehnanie ako všetkým (iným) národom udelil mu Pán
a svoju zmluvu utvrdil nad Jakubovou hlavou.

Uznal (Jakuba) za hodného, aby ho zahrnul svojím požehnaním,
preto mu priznal dedičný podiel;
a on ho rozdelil po čiastkach medzi dvanástimi pokoleniami.

A zachoval mu zbožných mužov,
ktorí boli obľúbení u všetkých ľudí.

Mojžiš je milý Bohu i ľuďom;
jeho spomienku požehnávajú.

Podobne ho oslávil ako svätých (praotcov)
a veľkým ho urobil na postrach nepriateľov.
Na jeho slovo zastavil príšerné udalosti.

Oslávil ho pred tvárou kráľov,
dal mu prikázania, (určené) pre jeho národ,
pri čom mu aj svoju slávu ukázal.

Pre jeho vernosť a pokoru povolal ho na svätú úlohu
a spomedzi všetkých ľudí si ho vyvolil.

Lebo mu dal počuť svoj hlas a uviedol ho do mraku

a osobne mu odovzdal svoje prikázanie: zákon nábožného života,
aby vyučoval Jakubov rod podľa jeho zmluvy,
Izrael podľa toho, čo preň ustanovil.

Jeho brata Árona, z pokolenia Léviho,
zvelebil jemu podobne.

Ujednal s ním večne platnú zmluvu
a dal mu kňazskú (dôstojnosť) v národe;
slávnym (rúchom) blaženým ho urobil:

lebo ho opásal ozdobným opaskom,
obliekol ho do slávnostného rúcha
a ozdobil ho znakmi (kňazskej) moci.

Dal mu (za oblek) spodky, dlhú sukňu a plášť (na ramená)
a obklopil ho zlatými zvončekmi, ktoré hojne (navešal na neho) dokola,

aby sa rozzvučali pri jeho chôdzi,
aby tak bolo počuť ich hlas v chráme
na upomienku synov z jeho rodu.

(Odel ho) do svätého rúcha zo zlata, modrého a červeného purpuru,
s tkaným náprsníkom s osudím;

(bolo to) tkané dielo umného muža, nadaného dokonalou zručnosťou.
(Bola to) umelecká práca zo šarlátovej priadze,
(zdobená) vzácnymi, rytými kameňmi, zasadenými do zlata –
dielom kameňorytca – ktorý do nich vryl upomienku
podľa počtu Izraelových pokolení.

Zlatou stuhou na (veľkňazskej) čiapke (ho ozdobil),
s vyrytým označením: Svätý (Pána) –
nádherná ozdoba, dielo prevzácne,
slasť pre oči: (dokonalá) krása.

Pred ním od prvopočiatku nik nemal toľko krásy (na sebe),

nebol ňou odetý nijaký cudzinec,
ale jedine jeho synovia (to nosievali)
a jeho vnukovia po všetky časy.

Nech jeho obetu spaľuje oheň každodenne.

Mojžiš mu naplnil ruky (obetným mäsom)
a pomazal ho svätým olejom.

Večne platnou zmluvou dostalo sa jemu
a jeho potomstvu – ako sú dni neba –
konať úrad kňazský, prednášať chvály (Bohu)
a požehnanie udeľovať menom jeho ľudu.

Jeho si vyvolil zo všetkých živých:
prinášať obetu Bohu na ľúbeznú vôňu,
kadidlo (páliť) pri suchej obeti
a uzmierovať ho (v zastúpení) ľudu.

Vo svojich prikázaniach mu dal moc
(rozhodovať) o ustanoveniach zmluvy,
vyučovať Jakubov rod podľa jeho zmluvy
a pomocou zákona dávať svetlo Izraelovi.

Proti nemu sa vzbúrili mužovia z iného rodu,
závisťou naplnení mužovia ho obkľúčili v púšti
tí, čo boli (spojení) s Dátanom a Ábironom,
a rozzúrená skupina Koreho.

Pán to videl a neľúbilo sa mu to,
preto ich aj zničil v návale hnevu.

Desné veci spôsobil proti nim,
nechal ich pohltiť plameňom ohňa.

Tak rozmnožil Áronovu česť,
keď mu dal dedičský podiel
a vyhradil mu prvé plody zeme.

Predovšetkým zaopatril im chleba do sýtosti:
lebo jedia z obetných darov Pánových,
ktoré prepustil jemu a jeho potomstvu.

Iný majetok nemá mať v zemi ostatného ľudu,
(nijakú územnú) čiastku nebude mať v národe,
keďže sám (Boh) je jeho čiastkou a dedičstvom.

Finés, Eleazarov syn, je tretí v tejto slávnej (hodnosti),
lebo podobným sa mu stal v bázni Pánovej;

zostal pevný keď sa národ vzbúril,
svojím dobrým a rozhodným duchom (uzmieril) Boha
v zastúpení Izraela.

Preto uzavrel s ním zmluvu pokoja,
(ustanovil ho) za knieža svätyne a ľudu,
aby si podržal on sám a jeho potomstvo
kňazskú hodnosť naveky.

Tak mal aj kráľ Dávid, syn Jesseho, z pokolenia Júdovho,
zmluvu s (Bohom),
že dostane dedičstvo on sám aj jeho potomstvo.
Nech nám dá múdrosti do srdca,
aby sme mohli spravovať ľud podľa pravdy,
aby nevyšli ich dobrá nazmar,
ale aby ich slávu urobil večnou v národe.

Hrdinom v boji bol Jozue, syn Nunov,
Mojžišov nástupca v prorockom úrade.
On sa preslávil tým, čo znamená jeho meno:

bol veľkým záchrancom jeho vyvolených,
porazil nepriateľov, ktorí povstali proti nemu,
aby zaujal dedičstvo pre Izrael.

Akú slávu dosiahol vtedy, keď dvíhal svoje ruky
alebo keď sa s mečom vrhal proti mestám!

Ktože sa mu mohol postaviť naproti?
Lebo sám Pán privádzal nepriateľov (k porážke).

Či nezastavil slnko svojou rozhorčenosťou
a jeden deň stal sa mu akoby dva dni?

Vzýval všemohúceho Najvyššieho,
keď bojoval proti nepriateľom dokola;
náš velebný a svätý Boh ho vypočul,
a (pomohol mu) mohutným kamením krupobitia veľkej sily.

Zaútočil na nepriateľský národ
a na svahu zničil protivníkov,

aby pohanské národy poznali jeho silu
a že nie je ľahké proti Bohu bojovať.
Pretože nasledoval Mocného

a už za Mojžišových čias dosvedčil svoju vernosť,
tak sám, ako aj Kaleb, syn Jefonov, (keď obidvaja radili):
postaviť sa nepriateľom na odpor,
prekaziť hriechy národu
a urobiť koniec zlostnému reptaniu.

Preto oni dvaja boli zachránení,
z počtu šesťstotisíc pešieho (ľudu),
aby ich voviedli do dedičnej (krajiny),
do zeme, ktorá oplýva mliekom a medom.

A Pán udelil aj Kalebovi udatnosť
a túto silu mal až do svojej staroby,

aby Izraelovi synovia videli,
aké dobré je poslúchať svätého Boha.

A sudcovia – nech je ich meno akékoľvek! –
ich srdce nepoznalo (modlárskej) skazy,
ani sa neodvrátili od Pána:

nech je ich pamiatka požehnaná!
Ich kosti nech vydajú na svojom mieste novšie výhonky!

Nech sa zachová ich meno naveky,
nech sláva týchto svätých mužov ustavične prechádza na ich synov!

Od Pána, svojho Boha, milovaný Samuel,
Pánov prorok, uviedol kráľovskú hodnosť
a pomazal (prvých) panovníkov vo svojom národe.

Podľa Pánovho zákona súdil ľud na zhromaždeniach,
a Pán milostivo zhliadol na Jakuba,
a svojou vernosťou sa osvedčil ako jeho pravý prorok.

Z jeho slov poznali, aký bol vždy verný,
lebo videl Boha, ktorý osvecuje.

Vzýval všemohúceho Pána,
keď ho zvierali nepriatelia, ktorí sa postavili zovšadiaľ,
pri obetovaní nepoškvrneného baránka.

Pán mu odpovedal hrmením z neba
a veľkým rachotom mu dal počuť svoj hlas,

a tak mohol rozbiť týrske kniežatá
a všetkých vodcov Filištíncov.

Pred ukončením života a svojho veku
sa osvedčil pred Pánom a pred jeho pomazaným,
že od nikoho neprijímal ani peniaze, ani obuv,
a tak nemohol nik proti nemu pozdvihnúť žalobu.

A keď potom zomrel, ukázal sa kráľovi
a oznámil mu, ako skončí svoj život.
Pozdvihol zo zeme svoj hlas
a svojím proroctvom zotrel neprávosť ľudu.

A po ňom povstal Nátan,
prorok za Dávidovej vlády.

Ako oddeľujú tuk od obetného mäsa,
tak bol oddelený Dávid od Izraelových synov.

S levmi sa hral ako s baránkami
a s medveďmi si počínal podobne ako s baránkami oviec
za svojej mladosti.

Či neporazil obra – a tak neodňal potupu z národa?

Len čo napnul ruku, kameňom z praku povalil chvastavého Goliáša.

Lebo vzýval všemohúceho Pána
a on dal silu jeho pravici,
aby porazil udatného bojovníka,
a tak zvelebil silu svojho národa.

Tak ho oslavovali „desaťtisícami“,
chválili ho pre požehnanie od Pána
a venovali mu slávny veniec.

Lebo rozmlátil nepriateľov zo všetkých strán
a vyhubil filištínskych protivníkov až podnes,
naveky rozbil všetku ich silu.

Pri každom svojom počínaní vzdával chválu
Svätému a Vznešenému oslavnou rečou.

Celým svojím srdcom vychvaľoval Pána,
lebo miloval Boha, svojho stvoriteľa,
a on mu udelil silu proti nepriateľom.

Ustanovil spevákov naproti oltáru
a pre ich spev zložil sladké piesne.

(Sviatočným) oslavám dodal lesku,
(sviatočné) časy skvele upravil až do konca roka,
aby pri nich chválili sväté meno Pána;
od rána sa mala mohutne ozývať svätyňa.

Boh ho očistil od hriechov
a naveky pozdvihol jeho silu:
dal mu pevný prísľub o (dôstojnosti) kráľovskej
a o slávnom prestole v Izraeli.

Po ňom nastúpil jeho premúdry syn
a pre (Dávida Boh) zvrhol všetku nepriateľskú moc.

Šalamún vládol v pokojných časoch;
Boh mu podrobil všetkých nepriateľov,
aby mohol vybudovať dom jeho menu
a pripraviť svätyňu, (trvajúcu) naveky.
Aký si bol múdry vo svojej mladosti,

naplnený si bol múdrosťou ako (mohutná) rieka,
tvoj duch stačil pokryť zem!

Zaplnil si ju tajomnými múdroslovnými výpoveďami,
takže sa tvoje meno rozchýrilo až na ďaleké ostrovy;
i milovali ťa pre tvoju pokojnú dobu.

Pre piesne, príslovia, podobenstvá
a pre výklady krajiny ťa obdivovali.

V mene Pána, Boha, ktorý sa volá Boh Izraelov,

nahromadil si zlata ako mosadze
a striebra si mal hojne, akoby to bolo olovo.

(Neskôr) si sa však s náruživosťou priklonil k ženám
a svojmu telu si povolil bezuzdnosť.

Na svoju slávu si tým uvalil škvrnu
a zhanobil si svoje potomstvo:
tým si uviedol hnev na svoje dietky
a dal si sa dráždiť svojej pochabosti.

Tak si zavinil, že sa rozdvojilo tvoje kráľovstvo
a z Efraima vznikla ríša odbojná.

Ale Boh neopustí svoje milosrdenstvo,
ani nezruší, ani nezničí svoje diela,
nezničí potomkov svojho vyvoleného,
ani nezahubí potomstvo toho, kto miluje Pána.

Ponechal teda Jakubovi (akýsi) zvyšok
a Dávidovi výhonok zo samého koreňa.

Keď Šalamún došiel ku koncu (života)
(a pochovali ho) s jeho otcami,

zanechal po sebe zo svojho potomstva
(najväčšieho) sprostáka v národe,

ktorý nemal nijakej rozvahy – Roboama,
ktorý svojím rozhodnutím priviedol národ k odpadu;

a tiež Jeroboama, Nabatovho syna,
ktorý zviedol Izrael na hriechy
a Efraimovi ukázal hriešnu cestu;
a tak sa ich hriechy rozmnožili čo najviac.

(Hriechy) ich odviedli ďaleko od vlasti,

lebo sa (ľud) hnal za všetkou neprávosťou,
až prišla na nich pomsta.
Ale (Boh) ich zbavil všetkých ich hriechov.

(Potom) povstal Eliáš, prorok ako oheň,
jeho slovo (blčalo) ohňom sťa fakľa.

Uviedol na nich hlad
a klesli počtom tí, ktorí ho nenávisťou dráždili.
Nemohli totiž strpieť prikázania Pána.

Pánovým slovom uzavrel nebo
a tri razy priviedol oheň z neba.

Tak bol oslávený Eliáš svojimi zázrakmi!
Ktože by sa mohol podobne tebe chváliť?

Priviedol si mŕtveho z podsvetia,
z ríše zomrelých slovom Pána, Boha.

Uvrhol si do skazy kráľov,
ľahko si rozlámal všetku ich moc
a oslavovaných mužov (si zvrhol) z ich lóže.

Na Sinaji si vypočul poučenie (od Boha)
a na Horebe (si prijal) rozkazy na pomstu.

Za kráľa si pomazal muža, aby vykonal tresty,
a ustanovil si proroka za svojho nástupcu.

Vzatý si bol v ohnivej víchrici
na voz ohnivých koní.

O tebe je písané, že v ustanovenom čase
máš krotiť rozhorčenosť Pána,
obrátiť srdce otcovo k synovi
a znovu zriadiť pokolenia Jakubove.

Blahoslavení, ktorí ťa videli
a ktorých si vyznačil svojím priateľstvom.

Lebo my žijeme iba dotiaľ, kým nám (trvá) život,
po smrti však nebudeme mať také (slávne) meno.

(Keď) Eliáša zakryla víchrica,
Elizeus dostal celého jeho ducha:
v svojom živote sa nebál vladára
ani násilím ho nepremohol nik.

Nič mu nebolo nemožné:
i jeho mŕtve telo ukázalo (vôľu) prorockú.

Za života konal (mnohé) divy,
ale aj mŕtvy ešte konal podivuhodné činy.

Ale ľud sa ani pri tom všetkom nedával na pokánie,
ani nezanechal svoje hriechy,
až bol vyvrhnutý zo svojej vlasti
a rozmetaný po celej zemi.

A zostala iba malá (čiastka) národa
s panovníkom z Dávidovho rodu.

Niektorí konali, čo bolo bohumilé,
iní sa dopúšťali mnohých hriechov.

Ezechiáš opevnil svoje mesto,
do jeho stredu dal priviesť vodu,
(pričom) museli prerúbať skalu železom,
a vybudovali vodnú nádrž.

Za jeho vlády vytiahol proti nemu Sennacherib,
vyslal rabsakeho, aby napnul ruku proti nim.
Svoju ruku zdvihol proti Sionu
a pyšne si počínal, pretože bol mocný.

Vtedy sa im zachveli srdcia aj s rukami,
zvíjali sa bolesťou ako ženy pri pôrode.

Vzývali Pána, zľutovníka,
rozprestierali ruky, zdvíhali ich k nebu;
a svätý Pán, Boh, rýchlo vypočul ich volanie.

Nespomenul si na ich hriechy,
nevydal ich do rúk ich nepriateľom,
ale zachránil ich rukou svätého proroka Izaiáša.

Zvrhol tábor Asýrov
a Pánov anjel ich (úplne) rozbil.

Lebo Ezechiáš konal, čo bolo milé Bohu,
a verne chodil po cestách svojho otca Dávida,
ako mu prikazoval prorok Izaiáš,
ten veľký a verný muž pred Bohom.

Za jeho života ustúpil späť (tieň) slnka
a (Boh) predĺžil život panovníkovi.

(Izaiáš) svojím veľkým duchom videl budúcnosť,
utešoval tých, ktorí trúchlili na Sione.

Oznámil budúcnosť, (čo siaha) naveky,
a (oznámil) skryté tajomstvá prv, než sa splnili.

Pamiatka na Joziáša vonia ako namiešané voňavky,
ktoré umne pripravil voňavkár.

Jeho pamiatka je sladká ako med v ústach
a (pôsobí) ako hudba pri požívaní vína.

Boh sám ho upravoval, aby sa národ kajal,
a odstránil všetku pohanskú ohavnosť.

Srdce si priamo obracal k Pánovi,
v hriešnom prostredí držal sa zbožnosti.

(Králi) – okrem Dávida, Ezechiáša a Joziáša –
všetci sa dopustili hriechu.

Lebo júdski králi opustili zákon Najvyššieho
a opovrhli bázňou pred Bohom.

Vladárstvo svoje prenechali iným
a svoju slávu (prepustili) cudziemu národu.

Tí vypálili vyvolené mesto s chrámom
a cesty k nemu zanechali pusté –
(ako vopred oznámil Pán) skrze Jeremiáša,

ktorého utrápili, hoci od života jeho matky
si ho (Boh) určil za proroka,
aby rozvracal, vytrhával a ničil,
a zasa budoval, obnovoval a sadil.

Ezechiel mal velebné videnie,
ktoré mu ukázal (Sediaci) na voze cherubov.

Spomenul nepriateľov (podobenstvom) o prívale
a poukázal na požehnanie tých, čo chodia po priamych cestách.

Nech kosti dvanástich prorokov
vyháňajú nové výhonky na svojom mieste:
lebo posilňovali Jakuba
a silnou vierou poučovali o vyslobodení.

Ako zvelebíme Zorobábela? –
Lebo aj on je akoby pečatný (prsteň) na pravej ruke.

A spolu s ním (sa sluší chváliť) aj Jozueho, Jozedekovho syna.
Oni vo svojom čase budovali chrám,
do výšky vytiahli posvätný chrám Pánov,
pripravený na jeho večnú slávu.

Pamiatka na Nehemiáša pretrvá dlhé časy,
lebo on nám vzbudil rozborené hradby,
opravil brány a ich závory
a vybudoval nám bydliská.

Medzi zrodenými na svete nikto sa nevyrovná Henochovi,
lebo aj jeho vzali (hore) zo zeme.

Ani Jozefovi podobný sa nenarodil nik,
knieža svojich bratov, opora svojho rodu,
vladár nad svojimi bratmi, ktorý upevnil ľud.

(Bedlivo) uložili jeho kosti,
ktoré aj po smrti prorokovali.

Set a Sem dosiahli tiež chválu u ľudí:
ale Adam predchádza všetko ľudstvo svojím pôvodom.

Veľkňaz Šimon, syn Oniášov,
za svojho života opravil dom (Boží)
a za svojich čias upevnil chrám.

Vysoká (ohrada) chrámu má svoj pôvod od neho,
stavba to na dvojitú (výšku), aby boli vysoké steny (okolo) chrámu.

Za jeho čias vytesali vodné nádrže
ktorých ohromný objem (robil dojem) mora.

Všemožne sa staral o svoj národ
a zachránil ho od záhuby.

Značne rozšíril aj samo mesto,
získal si slávu svojím správaním sa k ľudu
a rozšíril vchod do (Božieho) domu a jeho nádvoria.

Podobal sa rannej hviezde uprostred mraku,
ako keď sa zachveje plný mesiac na svoj čas,

ako keď zažiari slnko, tak zažiaril aj on v Božom chráme,

bol, ako keď dúha sa zaleskne z nádherných mrakov,
ako zakvitnú ruže, keď príde jar,
ako ľalie, čo rastú pri vodnom toku,
ako rastlinstvo libanonské za letných dní,

ako oheň, čo jasne osvecuje,
ako (dymiace) kadidlo na ohni,

ako nádoba z čistého zlata,
vyzdobená rozličnými drahokamami,

ako košatá oliva a do výšky čnejúci cyprus:
keď na seba bral slávnostné rúcho.
A keď ho odeli všetkými odznakmi (kňazskej) dôstojnosti,

keď vystupoval k svätému oltáru,
keď (aj sám) pridal slávy posvätnému obleku,

keď preberal čiastky (obiet) z rúk kňazov,
ako tam stál vedľa oltára –
a okolo neho veniec bratov,
bolo to, ako mladý cédrový sad na vrchu Libanon.

Tak stáli okolo neho ako palmové ratolesti
všetci synovia Árona vo svojej výzdobe.

V ich rukách spočíval obetný dar pre Pána
pred celým zhromaždeným Izraelom.
A keď dokonal službu pri oltári
– pri ktorej prinášal veľkolepú obetu vznešenému Vládcovi –

napnul ruku (po nádobe) tekutej obety
a rozlieval krv hrozna (ako obetu).

Polial ňou základy oltára
na ľúbeznú vôňu Bohu, vznešenému Kniežaťu.

Tu zaspievali Áronovi synovia,
zatrúbili na svoje tiahle trúby,
mohutné trúbenie bolo počuť (ďaleko),
na upomienku pred Bohom.

Vtedy sa razom zbehol všetok ľud
a vrhol sa tvárou na zem,
aby sa koril pred Pánom, svojím Bohom,
a predniesol svoje modlitby všemohúcemu a velebnému Bohu.

Speváci svojím spevom pokračovali v oslave
a vo veľkolepom chráme sa naplno rozliehal ľúbezný zvuk.

Ľud vo svojej modlitbe prosil svojho vznešeného Pána,
kým sa neukončila Pánova oslava,
(až kňazstvo) ukončilo svoje obrady.

Ako potom zostupoval, vystrel svoje ruky
nad celým zhromaždením izraelských synov,
aby im svojimi ústami udelil slávnostné (požehnanie) od Boha,
aby sa jeho menom mohli honosiť.

A (ľud) sa modlil znovu tú modlitbu,
(ktorou) si žiadal ukázať mu Božiu silu.

Teraz sa modlime k Bohu vesmíru,
ktorý koná veľké diela po celom svete,
ktorý od lona našej matky rozmnožuje naše dni
a zaobchádza s nami podľa svojho milosrdenstva.

Nech udelí nášmu srdcu blažený pocit
a uvedie pokoj za našich čias
v Izraeli na večné veky!

Nech verí Izrael, že s nami je milosrdný Boh,
aby nás vyslobodil, keď nadíde na to čas.

Dva národy nenávidím z duše:
a tretí z tých nenávidených nie je ani národom.

(Sú to): obyvatelia vrchov Seir a Filištínci
a nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme.

Náuku múdrosti a dobrej výchovy spísal
do tejto knihy Jezus, syn Sirachov z Jeruzalema,
ktorému akoby zo srdca vyvierala múdrosť.

Blahoslavený, kto sa zapodieva touto vzácnou vecou,
kto si to berie k srdcu, stane sa múdrym.

Kto si tak bude počínať, bude schopný na všetko,
lebo mu bude svetlo od Boha svietiť na stopy.