Chváliť nám patrí slávnych mužov,
svojich otcov podľa ich činov,

svojou odvekou veľkodušnosťou.

Jedni panovali vo svojich ríšach,
boli to slávni mužovia pre svoju udatnosť,
(iní), obdarovaní múdrosťou,
svojimi rečami zvestovali svoju prorockú dôstojnosť.

Stali sa vodcami ľudu v svojom čase
a s hojnou múdrosťou predkladali ľudu posvätnú náuku.

Svojím nadaním zostavovali piesne a nápevy
a písmom zaznačovali básne.

Boli (medzi nimi) aj veľkí boháči, ktorí sa usilovali o krásny (život)
a ktorí si pokojne nažívali vo svojich domoch.

Všetci títo si získali slávu v dejinách svojho národa
a už za ich života sa im dostalo pochvaly.

Ich potomci, z nich zrodení, zanechali meno po sebe,
aby im hlásalo chválu.

A zase sú (iní), ktorí nemajú po sebe ani pamiatky:
pominuli sa, akoby ich ani nebolo bývalo.
A hoci sa zrodili, ako keby sa neboli narodili,
lebo aj ich synovia (sa pominuli) spolu s nimi.

No aj oni boli nábožní mužovia,
ktorým nechýbali dobré skutky.

Pri ich potomstve zostal majetok,

u ich vnukov posvätné dedičstvo.
Pri zmluve zotrváva ich potomstvo,

ich synovia pre nich zostanú naveky:
ani ich potomstvo, ani ich sláva nezaniknú nikdy.

Ich telá pochovali v pokoji,
no ich (slávne) meno žije po večné rody.

O ich múdrosti rozprávať si budú národy
a ich chválu zvestovať bude zhromaždenie (svätých).

Henoch sa ľúbil Bohu, a preto ho preniesol do raja,
aby dal národom (príklad) pokánia.

Noe bol uznaný za dokonalého a spravodlivého:
keď nastával čas hnevu, stal sa zmieriteľom,

a preto bol ako zvyšok (žijúci) ponechaný na zemi,
keď nastala potopa.

Uzavrel s ním večne platnú zmluvu:
že ľudstvo viac nezahynie potopou.

Abrahámovi, veľkému praotcovi mnohých národov,
sa slávou nenašiel nik podobný,
lebo plnil zákon Vznešeného,
a preto s ním uzavrel zmluvu.

Túto zmluvu potvrdil na jeho tele
a on sa osvedčil verným, keď ho (Boh) skúšal…

Preto mu prísahou zaručil
slávu vo vlastnom národe:
že ho rozmnoží ako prach zeme

a jeho potomstvo povýši ako hviezdy;
a že dostane do vlády (zem) od mora k moru,
od (Veľkej) rieky až po kraj zeme.

Aj s Izákom si podobne počínal
pre Abraháma, jeho otca.

Väčšie požehnanie ako všetkým (iným) národom udelil mu Pán
a svoju zmluvu utvrdil nad Jakubovou hlavou.

Uznal (Jakuba) za hodného, aby ho zahrnul svojím požehnaním,
preto mu priznal dedičný podiel;
a on ho rozdelil po čiastkach medzi dvanástimi pokoleniami.

A zachoval mu zbožných mužov,
ktorí boli obľúbení u všetkých ľudí.

Mojžiš je milý Bohu i ľuďom;
jeho spomienku požehnávajú.

Podobne ho oslávil ako svätých (praotcov)
a veľkým ho urobil na postrach nepriateľov.
Na jeho slovo zastavil príšerné udalosti.

Oslávil ho pred tvárou kráľov,
dal mu prikázania, (určené) pre jeho národ,
pri čom mu aj svoju slávu ukázal.

Pre jeho vernosť a pokoru povolal ho na svätú úlohu
a spomedzi všetkých ľudí si ho vyvolil.

Lebo mu dal počuť svoj hlas a uviedol ho do mraku

a osobne mu odovzdal svoje prikázanie: zákon nábožného života,
aby vyučoval Jakubov rod podľa jeho zmluvy,
Izrael podľa toho, čo preň ustanovil.

Jeho brata Árona, z pokolenia Léviho,
zvelebil jemu podobne.

Ujednal s ním večne platnú zmluvu
a dal mu kňazskú (dôstojnosť) v národe;
slávnym (rúchom) blaženým ho urobil:

lebo ho opásal ozdobným opaskom,
obliekol ho do slávnostného rúcha
a ozdobil ho znakmi (kňazskej) moci.

Dal mu (za oblek) spodky, dlhú sukňu a plášť (na ramená)
a obklopil ho zlatými zvončekmi, ktoré hojne (navešal na neho) dokola,

aby sa rozzvučali pri jeho chôdzi,
aby tak bolo počuť ich hlas v chráme
na upomienku synov z jeho rodu.

(Odel ho) do svätého rúcha zo zlata, modrého a červeného purpuru,
s tkaným náprsníkom s osudím;

(bolo to) tkané dielo umného muža, nadaného dokonalou zručnosťou.
(Bola to) umelecká práca zo šarlátovej priadze,
(zdobená) vzácnymi, rytými kameňmi, zasadenými do zlata –
dielom kameňorytca – ktorý do nich vryl upomienku
podľa počtu Izraelových pokolení.

Zlatou stuhou na (veľkňazskej) čiapke (ho ozdobil),
s vyrytým označením: Svätý (Pána) –
nádherná ozdoba, dielo prevzácne,
slasť pre oči: (dokonalá) krása.

Pred ním od prvopočiatku nik nemal toľko krásy (na sebe),

nebol ňou odetý nijaký cudzinec,
ale jedine jeho synovia (to nosievali)
a jeho vnukovia po všetky časy.

Nech jeho obetu spaľuje oheň každodenne.

Mojžiš mu naplnil ruky (obetným mäsom)
a pomazal ho svätým olejom.

Večne platnou zmluvou dostalo sa jemu
a jeho potomstvu – ako sú dni neba –
konať úrad kňazský, prednášať chvály (Bohu)
a požehnanie udeľovať menom jeho ľudu.

Jeho si vyvolil zo všetkých živých:
prinášať obetu Bohu na ľúbeznú vôňu,
kadidlo (páliť) pri suchej obeti
a uzmierovať ho (v zastúpení) ľudu.

Vo svojich prikázaniach mu dal moc
(rozhodovať) o ustanoveniach zmluvy,
vyučovať Jakubov rod podľa jeho zmluvy
a pomocou zákona dávať svetlo Izraelovi.

Proti nemu sa vzbúrili mužovia z iného rodu,
závisťou naplnení mužovia ho obkľúčili v púšti
tí, čo boli (spojení) s Dátanom a Ábironom,
a rozzúrená skupina Koreho.

Pán to videl a neľúbilo sa mu to,
preto ich aj zničil v návale hnevu.

Desné veci spôsobil proti nim,
nechal ich pohltiť plameňom ohňa.

Tak rozmnožil Áronovu česť,
keď mu dal dedičský podiel
a vyhradil mu prvé plody zeme.

Predovšetkým zaopatril im chleba do sýtosti:
lebo jedia z obetných darov Pánových,
ktoré prepustil jemu a jeho potomstvu.

Iný majetok nemá mať v zemi ostatného ľudu,
(nijakú územnú) čiastku nebude mať v národe,
keďže sám (Boh) je jeho čiastkou a dedičstvom.

Finés, Eleazarov syn, je tretí v tejto slávnej (hodnosti),
lebo podobným sa mu stal v bázni Pánovej;

zostal pevný keď sa národ vzbúril,
svojím dobrým a rozhodným duchom (uzmieril) Boha
v zastúpení Izraela.

Preto uzavrel s ním zmluvu pokoja,
(ustanovil ho) za knieža svätyne a ľudu,
aby si podržal on sám a jeho potomstvo
kňazskú hodnosť naveky.

Tak mal aj kráľ Dávid, syn Jesseho, z pokolenia Júdovho,
zmluvu s (Bohom),
že dostane dedičstvo on sám aj jeho potomstvo.
Nech nám dá múdrosti do srdca,
aby sme mohli spravovať ľud podľa pravdy,
aby nevyšli ich dobrá nazmar,
ale aby ich slávu urobil večnou v národe.

Hrdinom v boji bol Jozue, syn Nunov,
Mojžišov nástupca v prorockom úrade.
On sa preslávil tým, čo znamená jeho meno:

bol veľkým záchrancom jeho vyvolených,
porazil nepriateľov, ktorí povstali proti nemu,
aby zaujal dedičstvo pre Izrael.

Akú slávu dosiahol vtedy, keď dvíhal svoje ruky
alebo keď sa s mečom vrhal proti mestám!

Ktože sa mu mohol postaviť naproti?
Lebo sám Pán privádzal nepriateľov (k porážke).

Či nezastavil slnko svojou rozhorčenosťou
a jeden deň stal sa mu akoby dva dni?

Vzýval všemohúceho Najvyššieho,
keď bojoval proti nepriateľom dokola;
náš velebný a svätý Boh ho vypočul,
a (pomohol mu) mohutným kamením krupobitia veľkej sily.

Zaútočil na nepriateľský národ
a na svahu zničil protivníkov,

aby pohanské národy poznali jeho silu
a že nie je ľahké proti Bohu bojovať.
Pretože nasledoval Mocného

a už za Mojžišových čias dosvedčil svoju vernosť,
tak sám, ako aj Kaleb, syn Jefonov, (keď obidvaja radili):
postaviť sa nepriateľom na odpor,
prekaziť hriechy národu
a urobiť koniec zlostnému reptaniu.

Preto oni dvaja boli zachránení,
z počtu šesťstotisíc pešieho (ľudu),
aby ich voviedli do dedičnej (krajiny),
do zeme, ktorá oplýva mliekom a medom.

A Pán udelil aj Kalebovi udatnosť
a túto silu mal až do svojej staroby,

aby Izraelovi synovia videli,
aké dobré je poslúchať svätého Boha.

A sudcovia – nech je ich meno akékoľvek! –
ich srdce nepoznalo (modlárskej) skazy,
ani sa neodvrátili od Pána:

nech je ich pamiatka požehnaná!
Ich kosti nech vydajú na svojom mieste novšie výhonky!

Nech sa zachová ich meno naveky,
nech sláva týchto svätých mužov ustavične prechádza na ich synov!

Od Pána, svojho Boha, milovaný Samuel,
Pánov prorok, uviedol kráľovskú hodnosť
a pomazal (prvých) panovníkov vo svojom národe.

Podľa Pánovho zákona súdil ľud na zhromaždeniach,
a Pán milostivo zhliadol na Jakuba,
a svojou vernosťou sa osvedčil ako jeho pravý prorok.

Z jeho slov poznali, aký bol vždy verný,
lebo videl Boha, ktorý osvecuje.

Vzýval všemohúceho Pána,
keď ho zvierali nepriatelia, ktorí sa postavili zovšadiaľ,
pri obetovaní nepoškvrneného baránka.

Pán mu odpovedal hrmením z neba
a veľkým rachotom mu dal počuť svoj hlas,

a tak mohol rozbiť týrske kniežatá
a všetkých vodcov Filištíncov.

Pred ukončením života a svojho veku
sa osvedčil pred Pánom a pred jeho pomazaným,
že od nikoho neprijímal ani peniaze, ani obuv,
a tak nemohol nik proti nemu pozdvihnúť žalobu.

A keď potom zomrel, ukázal sa kráľovi
a oznámil mu, ako skončí svoj život.
Pozdvihol zo zeme svoj hlas
a svojím proroctvom zotrel neprávosť ľudu.

A po ňom povstal Nátan,
prorok za Dávidovej vlády.

Ako oddeľujú tuk od obetného mäsa,
tak bol oddelený Dávid od Izraelových synov.

S levmi sa hral ako s baránkami
a s medveďmi si počínal podobne ako s baránkami oviec
za svojej mladosti.

Či neporazil obra – a tak neodňal potupu z národa?

Len čo napnul ruku, kameňom z praku povalil chvastavého Goliáša.

Lebo vzýval všemohúceho Pána
a on dal silu jeho pravici,
aby porazil udatného bojovníka,
a tak zvelebil silu svojho národa.

Tak ho oslavovali „desaťtisícami“,
chválili ho pre požehnanie od Pána
a venovali mu slávny veniec.

Lebo rozmlátil nepriateľov zo všetkých strán
a vyhubil filištínskych protivníkov až podnes,
naveky rozbil všetku ich silu.

Pri každom svojom počínaní vzdával chválu
Svätému a Vznešenému oslavnou rečou.

Celým svojím srdcom vychvaľoval Pána,
lebo miloval Boha, svojho stvoriteľa,
a on mu udelil silu proti nepriateľom.

Ustanovil spevákov naproti oltáru
a pre ich spev zložil sladké piesne.

(Sviatočným) oslavám dodal lesku,
(sviatočné) časy skvele upravil až do konca roka,
aby pri nich chválili sväté meno Pána;
od rána sa mala mohutne ozývať svätyňa.

Boh ho očistil od hriechov
a naveky pozdvihol jeho silu:
dal mu pevný prísľub o (dôstojnosti) kráľovskej
a o slávnom prestole v Izraeli.

Po ňom nastúpil jeho premúdry syn
a pre (Dávida Boh) zvrhol všetku nepriateľskú moc.

Šalamún vládol v pokojných časoch;
Boh mu podrobil všetkých nepriateľov,
aby mohol vybudovať dom jeho menu
a pripraviť svätyňu, (trvajúcu) naveky.
Aký si bol múdry vo svojej mladosti,

naplnený si bol múdrosťou ako (mohutná) rieka,
tvoj duch stačil pokryť zem!

Zaplnil si ju tajomnými múdroslovnými výpoveďami,
takže sa tvoje meno rozchýrilo až na ďaleké ostrovy;
i milovali ťa pre tvoju pokojnú dobu.

Pre piesne, príslovia, podobenstvá
a pre výklady krajiny ťa obdivovali.

V mene Pána, Boha, ktorý sa volá Boh Izraelov,

nahromadil si zlata ako mosadze
a striebra si mal hojne, akoby to bolo olovo.

(Neskôr) si sa však s náruživosťou priklonil k ženám
a svojmu telu si povolil bezuzdnosť.

Na svoju slávu si tým uvalil škvrnu
a zhanobil si svoje potomstvo:
tým si uviedol hnev na svoje dietky
a dal si sa dráždiť svojej pochabosti.

Tak si zavinil, že sa rozdvojilo tvoje kráľovstvo
a z Efraima vznikla ríša odbojná.

Ale Boh neopustí svoje milosrdenstvo,
ani nezruší, ani nezničí svoje diela,
nezničí potomkov svojho vyvoleného,
ani nezahubí potomstvo toho, kto miluje Pána.

Ponechal teda Jakubovi (akýsi) zvyšok
a Dávidovi výhonok zo samého koreňa.

Keď Šalamún došiel ku koncu (života)
(a pochovali ho) s jeho otcami,

zanechal po sebe zo svojho potomstva
(najväčšieho) sprostáka v národe,

ktorý nemal nijakej rozvahy – Roboama,
ktorý svojím rozhodnutím priviedol národ k odpadu;

a tiež Jeroboama, Nabatovho syna,
ktorý zviedol Izrael na hriechy
a Efraimovi ukázal hriešnu cestu;
a tak sa ich hriechy rozmnožili čo najviac.

(Hriechy) ich odviedli ďaleko od vlasti,

lebo sa (ľud) hnal za všetkou neprávosťou,
až prišla na nich pomsta.
Ale (Boh) ich zbavil všetkých ich hriechov.

(Potom) povstal Eliáš, prorok ako oheň,
jeho slovo (blčalo) ohňom sťa fakľa.

Uviedol na nich hlad
a klesli počtom tí, ktorí ho nenávisťou dráždili.
Nemohli totiž strpieť prikázania Pána.

Pánovým slovom uzavrel nebo
a tri razy priviedol oheň z neba.

Tak bol oslávený Eliáš svojimi zázrakmi!
Ktože by sa mohol podobne tebe chváliť?

Priviedol si mŕtveho z podsvetia,
z ríše zomrelých slovom Pána, Boha.

Uvrhol si do skazy kráľov,
ľahko si rozlámal všetku ich moc
a oslavovaných mužov (si zvrhol) z ich lóže.

Na Sinaji si vypočul poučenie (od Boha)
a na Horebe (si prijal) rozkazy na pomstu.

Za kráľa si pomazal muža, aby vykonal tresty,
a ustanovil si proroka za svojho nástupcu.

Vzatý si bol v ohnivej víchrici
na voz ohnivých koní.

O tebe je písané, že v ustanovenom čase
máš krotiť rozhorčenosť Pána,
obrátiť srdce otcovo k synovi
a znovu zriadiť pokolenia Jakubove.

Blahoslavení, ktorí ťa videli
a ktorých si vyznačil svojím priateľstvom.

Lebo my žijeme iba dotiaľ, kým nám (trvá) život,
po smrti však nebudeme mať také (slávne) meno.

(Keď) Eliáša zakryla víchrica,
Elizeus dostal celého jeho ducha:
v svojom živote sa nebál vladára
ani násilím ho nepremohol nik.

Nič mu nebolo nemožné:
i jeho mŕtve telo ukázalo (vôľu) prorockú.

Za života konal (mnohé) divy,
ale aj mŕtvy ešte konal podivuhodné činy.

Ale ľud sa ani pri tom všetkom nedával na pokánie,
ani nezanechal svoje hriechy,
až bol vyvrhnutý zo svojej vlasti
a rozmetaný po celej zemi.

A zostala iba malá (čiastka) národa
s panovníkom z Dávidovho rodu.

Niektorí konali, čo bolo bohumilé,
iní sa dopúšťali mnohých hriechov.

Ezechiáš opevnil svoje mesto,
do jeho stredu dal priviesť vodu,
(pričom) museli prerúbať skalu železom,
a vybudovali vodnú nádrž.

Za jeho vlády vytiahol proti nemu Sennacherib,
vyslal rabsakeho, aby napnul ruku proti nim.
Svoju ruku zdvihol proti Sionu
a pyšne si počínal, pretože bol mocný.

Vtedy sa im zachveli srdcia aj s rukami,
zvíjali sa bolesťou ako ženy pri pôrode.

Vzývali Pána, zľutovníka,
rozprestierali ruky, zdvíhali ich k nebu;
a svätý Pán, Boh, rýchlo vypočul ich volanie.

Nespomenul si na ich hriechy,
nevydal ich do rúk ich nepriateľom,
ale zachránil ich rukou svätého proroka Izaiáša.

Zvrhol tábor Asýrov
a Pánov anjel ich (úplne) rozbil.

Lebo Ezechiáš konal, čo bolo milé Bohu,
a verne chodil po cestách svojho otca Dávida,
ako mu prikazoval prorok Izaiáš,
ten veľký a verný muž pred Bohom.

Za jeho života ustúpil späť (tieň) slnka
a (Boh) predĺžil život panovníkovi.

(Izaiáš) svojím veľkým duchom videl budúcnosť,
utešoval tých, ktorí trúchlili na Sione.

Oznámil budúcnosť, (čo siaha) naveky,
a (oznámil) skryté tajomstvá prv, než sa splnili.

Pamiatka na Joziáša vonia ako namiešané voňavky,
ktoré umne pripravil voňavkár.

Jeho pamiatka je sladká ako med v ústach
a (pôsobí) ako hudba pri požívaní vína.

Boh sám ho upravoval, aby sa národ kajal,
a odstránil všetku pohanskú ohavnosť.

Srdce si priamo obracal k Pánovi,
v hriešnom prostredí držal sa zbožnosti.

(Králi) – okrem Dávida, Ezechiáša a Joziáša –
všetci sa dopustili hriechu.

Lebo júdski králi opustili zákon Najvyššieho
a opovrhli bázňou pred Bohom.

Vladárstvo svoje prenechali iným
a svoju slávu (prepustili) cudziemu národu.

Tí vypálili vyvolené mesto s chrámom
a cesty k nemu zanechali pusté –
(ako vopred oznámil Pán) skrze Jeremiáša,

ktorého utrápili, hoci od života jeho matky
si ho (Boh) určil za proroka,
aby rozvracal, vytrhával a ničil,
a zasa budoval, obnovoval a sadil.

Ezechiel mal velebné videnie,
ktoré mu ukázal (Sediaci) na voze cherubov.

Spomenul nepriateľov (podobenstvom) o prívale
a poukázal na požehnanie tých, čo chodia po priamych cestách.

Nech kosti dvanástich prorokov
vyháňajú nové výhonky na svojom mieste:
lebo posilňovali Jakuba
a silnou vierou poučovali o vyslobodení.

Ako zvelebíme Zorobábela? –
Lebo aj on je akoby pečatný (prsteň) na pravej ruke.

A spolu s ním (sa sluší chváliť) aj Jozueho, Jozedekovho syna.
Oni vo svojom čase budovali chrám,
do výšky vytiahli posvätný chrám Pánov,
pripravený na jeho večnú slávu.

Pamiatka na Nehemiáša pretrvá dlhé časy,
lebo on nám vzbudil rozborené hradby,
opravil brány a ich závory
a vybudoval nám bydliská.

Medzi zrodenými na svete nikto sa nevyrovná Henochovi,
lebo aj jeho vzali (hore) zo zeme.

Ani Jozefovi podobný sa nenarodil nik,
knieža svojich bratov, opora svojho rodu,
vladár nad svojimi bratmi, ktorý upevnil ľud.

(Bedlivo) uložili jeho kosti,
ktoré aj po smrti prorokovali.

Set a Sem dosiahli tiež chválu u ľudí:
ale Adam predchádza všetko ľudstvo svojím pôvodom.

Veľkňaz Šimon, syn Oniášov,
za svojho života opravil dom (Boží)
a za svojich čias upevnil chrám.

Vysoká (ohrada) chrámu má svoj pôvod od neho,
stavba to na dvojitú (výšku), aby boli vysoké steny (okolo) chrámu.

Za jeho čias vytesali vodné nádrže
ktorých ohromný objem (robil dojem) mora.

Všemožne sa staral o svoj národ
a zachránil ho od záhuby.

Značne rozšíril aj samo mesto,
získal si slávu svojím správaním sa k ľudu
a rozšíril vchod do (Božieho) domu a jeho nádvoria.

Podobal sa rannej hviezde uprostred mraku,
ako keď sa zachveje plný mesiac na svoj čas,

ako keď zažiari slnko, tak zažiaril aj on v Božom chráme,

bol, ako keď dúha sa zaleskne z nádherných mrakov,
ako zakvitnú ruže, keď príde jar,
ako ľalie, čo rastú pri vodnom toku,
ako rastlinstvo libanonské za letných dní,

ako oheň, čo jasne osvecuje,
ako (dymiace) kadidlo na ohni,

ako nádoba z čistého zlata,
vyzdobená rozličnými drahokamami,

ako košatá oliva a do výšky čnejúci cyprus:
keď na seba bral slávnostné rúcho.
A keď ho odeli všetkými odznakmi (kňazskej) dôstojnosti,

keď vystupoval k svätému oltáru,
keď (aj sám) pridal slávy posvätnému obleku,

keď preberal čiastky (obiet) z rúk kňazov,
ako tam stál vedľa oltára –
a okolo neho veniec bratov,
bolo to, ako mladý cédrový sad na vrchu Libanon.

Tak stáli okolo neho ako palmové ratolesti
všetci synovia Árona vo svojej výzdobe.

V ich rukách spočíval obetný dar pre Pána
pred celým zhromaždeným Izraelom.
A keď dokonal službu pri oltári
– pri ktorej prinášal veľkolepú obetu vznešenému Vládcovi –

napnul ruku (po nádobe) tekutej obety
a rozlieval krv hrozna (ako obetu).

Polial ňou základy oltára
na ľúbeznú vôňu Bohu, vznešenému Kniežaťu.

Tu zaspievali Áronovi synovia,
zatrúbili na svoje tiahle trúby,
mohutné trúbenie bolo počuť (ďaleko),
na upomienku pred Bohom.

Vtedy sa razom zbehol všetok ľud
a vrhol sa tvárou na zem,
aby sa koril pred Pánom, svojím Bohom,
a predniesol svoje modlitby všemohúcemu a velebnému Bohu.

Speváci svojím spevom pokračovali v oslave
a vo veľkolepom chráme sa naplno rozliehal ľúbezný zvuk.

Ľud vo svojej modlitbe prosil svojho vznešeného Pána,
kým sa neukončila Pánova oslava,
(až kňazstvo) ukončilo svoje obrady.

Ako potom zostupoval, vystrel svoje ruky
nad celým zhromaždením izraelských synov,
aby im svojimi ústami udelil slávnostné (požehnanie) od Boha,
aby sa jeho menom mohli honosiť.

A (ľud) sa modlil znovu tú modlitbu,
(ktorou) si žiadal ukázať mu Božiu silu.

Teraz sa modlime k Bohu vesmíru,
ktorý koná veľké diela po celom svete,
ktorý od lona našej matky rozmnožuje naše dni
a zaobchádza s nami podľa svojho milosrdenstva.

Nech udelí nášmu srdcu blažený pocit
a uvedie pokoj za našich čias
v Izraeli na večné veky!

Nech verí Izrael, že s nami je milosrdný Boh,
aby nás vyslobodil, keď nadíde na to čas.

Dva národy nenávidím z duše:
a tretí z tých nenávidených nie je ani národom.

(Sú to): obyvatelia vrchov Seir a Filištínci
a nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme.