Svedectvo života a dialóg

11.  Je dôležité, aby Cirkev bola prítomná vo všetkých ľudských prostrediach prostredníctvom svojich synov a dcér, ktorí v nich žijú alebo sú tam vyslaní. Veď všetci veriaci v Krista, kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom slova ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich posilnil birmovaním, aby tak ostatní, vidiac ich dobré skutky, zvelebovali Otca58 a plnšie pochopili pravý zmysel ľudského života a všeobecné spojenie ľudského spoločenstva.

Aby však mohli s úžitkom vydávať toto svedectvo o Kristovi, nech ich s nimi spájajú vzťahy úcty a lásky, nech sa cítia členmi ľudskej pospolitosti, uprostred ktorej žijú, a nech rozmanitými stretnutiami a podujatiami ľudského nažívania majú účasť na kultúrnom a spoločenskom živote. Nech sa dobre oboznámia s ich národnými i náboženskými tradíciami a nech s radosťou a úctou objavujú semená Slova, ktoré sú v nich skryté. Nech však zároveň pozorne sledujú hlboké zmeny vo vývoji národov a nech pracujú na tom, aby sa ľudia našich čias, priveľmi zaujatí modernou vedou a technikou, neodcudzili Božím veciam, ba naopak, aby sa v nich prebudila živšia túžba po Bohom zjavenej pravde a láske. Ako sám Kristus skúmal srdcia ľudí a opravdivo ľudským dialógom ich viedol k Božiemu svetlu, tak aj jeho učeníci, hlboko preniknutí Kristovým Duchom, majú poznať ľudí, medzi ktorými žijú, a rozvíjať s nimi vzťahy, aby sa aj oni v úprimnom a trpezlivom dialógu naučili, aké bohatstvá udelil Boh vo svojej štedrosti národom. Zároveň sa však majú usilovať osvietiť tieto bohatstvá svetlom evanjelia, oslobodiť ich a priviesť pod vládu Boha Spasiteľa.

Činorodá láska

12.  Prítomnosť kresťanov v ľudských prostrediach nech oživuje láska, ktorou nás miluje Boh: on chce, aby sme sa aj my navzájom milovali tou istou láskou.59 Kresťanská láska sa vzťahuje naozaj na všetkých bez rozdielu rasy, spoločenského postavenia alebo náboženstva a nečaká nijaký zisk alebo vďaku. Tak ako nás Boh miluje nezištnou láskou, aj veriaci sa majú vo svojej láske venovať samému človeku a milovať ho tým istým srdcom, akým Boh hľadal človeka. Tak ako Kristus chodil po všetkých mestách i dedinách a uzdravoval všetky choroby a neduhy na dôkaz príchodu Božieho kráľovstva,60 aj Cirkev sa prostredníctvom svojich synov a dcér spája so všetkými ľuďmi každého postavenia, najmä však s chudobnými a trpiacimi, a ochotne sa im venuje.61 Má účasť na ich radostiach a žalostiach, pozná ich životné túžby a tajomstvá a spolucíti s nimi v smrteľných úzkostiach. Tým, ktorí hľadajú pokoj, túži odpovedať v bratskom dialógu, prinášajúc im pokoj a svetlo evanjelia.

Kresťania sa majú v spolupráci so všetkými ostatnými pričiniť o správne usporiadanie hospodársko-sociálnych záležitostí. Nech sa s osobitnou starostlivosťou venujú výchove detí a mládeže v rozličných druhoch škôl, ktoré treba pokladať nielen za znamenitý prostriedok kresťanskej výchovy a kresťanského vzdelávania mládeže, ale aj za veľmi vzácnu službu ľuďom, najmä rozvojovým národom, na povznesenie ľudskej dôstojnosti a prípravu humánnejších pomerov. Okrem toho nech majú účasť na snahách národov, ktoré bojujú proti hladu, nevedomosti a chorobám, a tak sa usilujú utvoriť lepšie životné podmienky a upevniť pokoj vo svete. V tejto činnosti nech sa veriaci usilujú rozumne spolupracovať na podujatiach, ktoré organizujú súkromné i verejné ustanovizne, vlády, medzinárodné organizácie, rozličné kresťanské spoločenstvá, ako aj nekresťanské náboženstvá.

Avšak Cirkev sa v žiadnom prípade nechce miešať do spravovania pozemskej spoločnosti. Nerobí si nijaké iné nároky, len aby svojou láskou a vernou službou mohla byť s Božou pomocou osožná ľuďom.62

Kristovi učeníci, úzko spojení s ľuďmi vo svojom živote a v činnosti, túžia vydávať im pravé svedectvo o Kristovi a pracovať na ich spáse aj tam, kde nemôžu v plnej miere ohlasovať Krista. Lebo nehľadajú len čisto materiálny pokrok a úžitok pre ľudí, ale usilujú sa zveľadiť ich dôstojnosť a bratskú jednotu tým, že učia náboženským a mravným pravdám, ktoré Kristus prežiaril svojím svetlom, a tak im postupne otvárajú čoraz plnší prístup k Bohu. Tým pomáhajú ľuďom dosiahnuť spásu prostredníctvom lásky k Bohu a blížnemu a umožňujú zažiariť svetlu Kristovho tajomstva, v ktorom sa zjavil nový človek, stvorený podľa Boha,63 a v ktorom sa zjavuje Božia láska.

Evanjelizácia a obrátenie

13.  Kdekoľvek Boh otvára dvere slova, aby sa mohlo hlásať Kristovo tajomstvo64, všetkým ľuďom65 treba s dôverou a vytrvalosťou66 zvestovať67 živého Boha a toho, ktorého poslal na spásu všetkých, Ježiša Krista,68 aby nekresťania, keď im Duch Svätý otvorí srdcia,69 uverili, slobodne sa obrátili k Pánovi a úprimne sa otvorili tomu, ktorý, keďže je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), spĺňa všetky ich duchovné očakávania, ba v nekonečnej miere ich aj prevyšuje.

Toto obrátenie treba bezpochyby chápať ako počiatočné, ale predsa postačujúce, aby si človek uvedomil, že vytrhnutím z hriechu je uvádzaný do tajomstva Božej lásky. Boh ho totiž povoláva nadviazať s ním v Kristovi osobný vzťah. Lebo pôsobením Božej milosti novoobrátený nastupuje duchovnú cestu, na ktorej je už vierou spojený s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania a prechádza od starého človeka k novému, nachádzajúcemu v Kristovi dokonalosť.70 Tento prechod má sprevádzať postupná zmena zmýšľania a správania, ktorá sa musí prejavovať i so svojimi spoločenskými dôsledkami a postupne sa rozvíjať v čase katechumenátu. Keďže Pán, v ktorého veríme, je znamením, ktorému sa odporuje,71 konvertita nezriedka prežíva krízy a odlúčenia, ale aj radosti, ktoré Boh udeľuje v prekypujúcej miere.72

Cirkev prísne zakazuje donucovať niekoho k viere alebo ho k nej privádzať a lákať nevhodným spôsobom a rovnako dôrazne sa domáha práva, aby nik nebol odstrašovaný od viery nespravodlivým šikanovaním.73

Podľa pradávnej obyčaje Cirkvi pohnútky obrátenia treba preskúmať, a keď treba, očistiť ich.

Katechumenát a uvedenie do kresťanského života (iniciácia)

14.  Tí, ktorí prostredníctvom Cirkvi prijali od Boha vieru v Krista,74 nech sú liturgickými obradmi prijatí do katechumenátu. Katechumenát nie je iba jednoduchým výkladom právd viery a prikázaní, ale formáciou a dostatočne trvajúcim obdobím vovádzania do celého kresťanského života, kde učeníci prichádzajú do styku s Kristom, svojím Majstrom. Nech sú teda katechumeni vhodným spôsobom zasväcovaní do tajomstva spásy a do praktizovania evanjeliových zásad. A posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne,75 nech sú uvádzaní do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.

Po tom, čo sú sviatosťami kresťanskej iniciácie vyslobodení z moci tmy,76 zomretí, pochovaní a vzkriesení spolu s Kristom,77 prijímajú Ducha78 adoptívneho synovstva a slávia so všetkým Božím ľudom pamiatku Pánovej smrti a zmŕtvychvstania.

Želateľné je, aby sa veľkopôstna a veľkonočná liturgia obnovila takým spôsobom, aby mohla pripraviť srdcia katechumenov na slávenie veľkonočného tajomstva, počas ktorého sú krstom znovuzrodení v Kristovi.

Kresťanské zasväcovanie počas katechumenátu nemá byť dielom iba samých katechétov alebo kňazov, ale celého spoločenstva veriacich, zvlášť však krstných rodičov, aby katechumeni hneď od začiatku pociťovali svoju príslušnosť k Božiemu ľudu. A keďže život Cirkvi má byť apoštolský, nech sa aj katechumeni učia aktívne spolupracovať na zvestovaní evanjelia a budovaní Cirkvi príkladom svojho života a vyznávaním viery.

Napokon nech sa v novom Kódexe kánonického práva jasnejšie definuje právne postavenie katechumenov. Lebo oni sú už začlenení do Cirkvi,79 už patria do Kristovej rodiny80 a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky.

Úvod

15.  Duch Svätý semenami Slova a hlásaním evanjelia povoláva všetkých ľudí ku Kristovi a vzbudzuje v srdciach otvorenosť pre vieru. A keď v lone krstného prameňa zrodil veriacich v Krista pre nový život, zhromažďuje ich do jediného Božieho ľudu, ktorý je „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9).81

Preto nech misionári, Boží spolupracovníci,82 utvárajú spoločenstvá veriacich, dôstojne žijúce podľa povolania, ktorého sa im dostalo,83 a nech plnia kňazské, prorocké a kráľovské poslanie, ktoré im Boh zveril. Takto sa kresťanské spoločenstvo stáva znamením Božej prítomnosti vo svete. V eucharistickej obete totiž neprestajne prichádza spolu s Kristom k Otcovi;84 horlivo živené Božím slovom,85 vydáva svedectvo o Kristovi86 a napokon žije v láske a prekypuje apoštolským zápalom.87

Kresťanské spoločenstvo sa má hneď od začiatku utvárať takým spôsobom, aby sa podľa možnosti samo mohlo starať o svoje vlastné potreby.

Takéto spoločenstvo veriacich, obohatené kultúrou vlastného národa, nech zapustí v ľude hlboké korene. Nech v ňom vzrastajú rodiny preniknuté duchom evanjelia88 a nech sú im pritom na pomoci primerané školy. Nech si zakladajú aj združenia a skupiny, pomocou ktorých bude môcť apoštolát laikov preniknúť celú spoločnosť duchom evanjelia. Nakoniec nech žiari láska medzi katolíkmi rozličných obradov.89

Nech sa medzi novopokrstenými živí aj ekumenický duch: nech si osvoja správnu mienku, že bratia, ktorí veria v Krista, sú Kristovými učeníkmi a znovuzrodení krstom majú účasť na mnohých dobrách Božieho ľudu. Pokiaľ to dovoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu, ako aj nerozumnej žiarlivosti, aby tak katolíci družne spolupracovali s oddelenými bratmi podľa ustanovení dekrétu o ekumenizme, a nakoľko je to možné, spoločne vyznávali vieru v Boha a Ježiša Krista pred tvárou národov a spolupracovali v sociálnej a technickej oblasti, ako aj v kultúrnej a náboženskej oblasti. Nech spolupracujú najmä pre Krista, ich spoločného Pána, ktorého meno ich spája! A táto spolupráca sa má nadväzovať nielen medzi súkromnými osobami, ale podľa zváženia miestneho ordinára aj medzi cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami a ich dielami.

Kresťania zhromaždení v Cirkvi zo všetkých národov „nelíšia sa od ostatných ľudí krajinou pôvodu ani rečou, ani politickými ustanovizňami“,90 a preto majú žiť pre Boha a pre Krista podľa čestných obyčají svojho národa. Ako dobrí občania nech pestujú pravú lásku k vlasti a varujúc sa rasovej nenávisti a prehnaného nacionalizmu, nech šíria lásku medzi všetkými ľuďmi.

Na dosiahnutie týchto úloh majú veľký význam a zasluhujú si osobitnú pozornosť laici, to jest veriaci krstom privtelení ku Kristovi, ktorí žijú vo svete. Ich vlastným poslaním je, aby preniknutí Kristovým Duchom, pôsobili znútra ako kvas na časné záležitosti a usporadúvali ich tak, žeby sa vždy diali podľa Krista.91

Nestačí však len to, aby kresťanský ľud bol v nejakom národe prítomný a organizovaný ani aby konal len apoštolát dobrého príkladu. Ustanovený je tam na to, aby svojim spoluobčanom nekresťanom slovom aj skutkom zvestoval Krista a pomáhal im plne ho prijať.

Aby Cirkev zapustila korene a aby sa vzmáhalo kresťanské spoločenstvo, potrebné sú aj rozličné služby, ktoré vznikajú z Božieho podnetu v kruhu samých veriacich a ktoré majú všetci veľmi starostlivo podporovať a mať v úcte. Medzi ne patrí poslanie kňazov, diakonov a katechétov i Katolícka akcia. Podobnú nevyhnutnú službu konajú rehoľníci a rehoľníčky jednak modlitbou, jednak aktívnym pôsobením, aby sa Kristovo kráľovstvo ujalo a upevnilo v dušiach a ďalej sa rozširovalo.

Ustanovenie domorodého duchovenstva

16.  Cirkev s veľkou radosťou vzdáva vďaky za neoceniteľný dar kňazského povolania, ktoré Boh udelil toľkým mladým mužom v národoch nedávno získaných pre Krista. Cirkev totiž zapúšťa pevnejšie korene v každom ľudskom prostredí, keď jednotlivé spoločenstvá veriacich majú zo svojich vlastných radov služobníkov spásy v stupni episkopátu, presbyterátu a diakonátu, ktorí stoja v službách svojich bratov, takže novozaložené miestne cirkvi postupne nadobúdajú diecéznu štruktúru so svojím vlastným duchovenstvom.

Čo tento koncil stanovil o kňazskom povolaní a výchove kňazov, nech sa svedomite zachováva tam, kde sa Cirkev zriaďuje po prvýkrát, ako aj v mladých miestnych cirkvách. Treba čo najväčšmi dbať na to, čo je ustanovené o duchovnej formácii a o jej úzkom spojení s vedeckým a pastoračným vzdelávaním, o živote podľa vzoru evanjelia bez ohľadu na osobné alebo rodinné záujmy, ako i o pestovaní hlbokého zmyslu pre tajomstvo Cirkvi. Tak sa vynikajúco naučia úplne sa venovať službe Kristovmu telu a dielu evanjelia, byť vernými a oddanými spolupracovníkmi svojho biskupa a družne pomáhať ostatným spolubratom.92

Aby sa dosiahol tento všeobecný cieľ, celá formácia seminaristov sa má uskutočňovať vo svetle tajomstva spásy, ako ho podáva Sväté písmo. Toto Kristovo tajomstvo a tajomstvo našej spásy majú objaviť a prežívať sprítomnené v liturgii.93

Spoločné požiadavky kňazskej, pastoračnej i praktickej formácie, ktoré koncil naznačil,94 treba dať do súladu so snahou ísť v ústrety osobitnému spôsobu zmýšľania a konania vlastného národa. Seminaristi teda majú nadobudnúť rozhľad a bystrosť úsudku, aby dobre poznali a boli schopní hodnotiť kultúru svojho národa. Pri filozofických a teologických štúdiách nech si uvedomia, v akom vzťahu s kresťanstvom sú tradície a náboženstvo zdedené po otcoch.95 Pri výchove kňazov si treba všímať aj miestne pastoračné potreby. Seminaristi majú študovať dejiny, ciele a spôsob misijnej činnosti Cirkvi i osobitné spoločenské, hospodárske a kultúrne podmienky vlastného ľudu. Majú sa vychovávať v ekumenickom duchu a náležite sa pripravovať na bratský dialóg s nekresťanmi.96 Toto všetko si vyžaduje, aby si počas štúdií v príprave na kňazstvo podľa možností každý udržiaval úzky vzťah so svojím národom a v tom istom životnom rámci.97 Napokon nech sa v štúdiu venuje pozornosť i presnému vedeniu cirkevnej administratívy, a to aj v ekonomickom zmysle.

Okrem toho treba vyberať schopných kňazov, ktorí by si po určitej pastoračnej praxi doplnili vysokoškolské štúdiá na univerzitách, a to aj v zahraničí, predovšetkým v Ríme, i v iných vedeckých inštitútoch, aby tak novozaložené miestne cirkvi mali k dispozícii medzi domácim duchovenstvom primerane vzdelaných a skúsených kňazov, ktorí by mohli prevziať aj náročnejšie cirkevné funkcie.

Tam, kde to biskupské konferencie uznajú za vhodné, nech sa obnoví diakonát ako trvalý životný stav, podľa ustanovení konštitúcie o Cirkvi.98 Je totiž užitočné, aby muži vykonávajúci ozajstnú diakonskú službu tým, že ako katechéti hlásajú Božie slovo alebo v mene farára či biskupa spravujú odľahlé kresťanské spoločenstvá, alebo dobročinne pôsobia v sociálnych a charitatívnych ustanovizniach, boli posilnení vkladaním rúk, pochádzajúcim od apoštolov, a užšie spojení s oltárom, aby tak mohli s pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie plniť svoju službu.

Formácia katechétov

17.  Chvályhodný je aj zástup tých, ktorí sa tak veľmi zaslúžili o misijné dielo medzi národmi, to jest katechéti, muži a ženy, ktorí preniknutí apoštolským duchom, za cenu veľkých námah poskytujú jedinečnú a nevyhnutnú pomoc pri šírení viery a Cirkvi.

V našich časoch, keď nie je dosť duchovných, ktorí by hlásali evanjelium toľkým zástupom a vyvíjali pastoračnú činnosť, služba katechétov je zvrchovane dôležitá. Preto sa má ich príprava uskutočňovať a prispôsobovať kultúrnemu pokroku takým spôsobom, aby ako plnohodnotní spolupracovníci kňazov mohli čo najlepšie plniť svoje poslanie, ktoré sa vzhľadom na nové, neustále rozsiahlejšie úlohy stáva čoraz náročnejším.

Nech teda rastie počet diecéznych a miestnych škôl, v ktorých by sa budúci katechéti vzdelávali v katolíckej náuke, najmä v biblickom a liturgickom odbore, ako aj v katechetickej metóde a pastoračnej praxi, aby sa im dostala formácia v kresťanskej morálke99 v trvalom úsilí nábožne a sväto žiť. Okrem toho treba usporadúvať pravidelné školenia alebo kurzy, na ktorých by sa katechéti oboznamovali s najnovšími poznatkami v odboroch a metódach užitočných na ich účinkovanie a posilňovali sa v duchovnom živote. Popritom tým, ktorí sa celkom venujú tejto práci, treba spravodlivou odmenou zaistiť slušnú životnú úroveň a sociálne zabezpečenie.100

Je želateľné, aby na výchovu a zabezpečenie katechétov osobitnými podporami primerane prispievala aj Posvätná kongregácia pre šírenie viery. Ak sa to uzná za potrebné a vhodné, nech sa založí Dielo pre katechétov.

Miestne cirkvi by mali s uznaním uvítať aj veľkodušnú prácu pomocných katechétov, ktorých pomoc potrebujú. Pomocní katechéti vedú vo svojich spoločenstvách modlitby a vyučujú náboženstvo. Preto sa treba náležite starať o ich vzdelanie a duchovnú formáciu. Je želateľné, aby tam, kde sa to uzná za vhodné, patrične pripravení katechéti dostali cirkevné poverenie (missio canonica) pri verejných liturgických úkonoch, aby tak ich služba viere nadobudla v ľude väčšiu autoritu.

Zveľaďovať rehoľný život

18.  Hneď od počiatočného štádia zakladania miestnej cirkvi treba starostlivo napomáhať rehoľný život. Veď on nielenže prináša vzácnu a nevyhnutnú pomoc pre misijnú činnosť, ale aj dôvernejším zasvätením sa Bohu v Cirkvi je skvelým prejavom a znamením najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania.101

Rehoľné inštitúty spolupracujúce pri zakladaní cirkví a vlastniace hlboké mystické poklady, ktorými sa vyznačuje bohatá náboženská tradícia Cirkvi, sa majú usilovať poukazovať na ne a odovzdávať ich v zhode s vlohami a mentalitou každého národa. Nech pozorne skúmajú, ako by bolo možné prevziať do kresťanského náboženského života asketické a kontemplatívne tradície, ktorých zárodky Boh vložil do starobylých civilizácií ešte pred zvestovaním evanjelia.

V mladých miestnych cirkvách treba rozvíjať rozličné formy rehoľného života, aby dávali najavo rozmanité aspekty Kristovho poslania a života Cirkvi, venovali sa rôznym druhom pastoračnej činnosti a náležite pripravili na ňu svojich členov. Biskupské konferencie nech však dbajú o to, aby sa na škodu rehoľného a apoštolského života nerozmnožovali kongregácie, ktoré majú ten istý apoštolský cieľ.

Osobitnú zmienku si zasluhujú rozličné pokusy o udomácnenie kontemplatívneho života, pričom jedni si ponechávajú základné prvky mníšskeho života, snažiac sa presadiť bohaté tradície svojho rádu, zatiaľ čo druhí sa vracajú k jednoduchším formám dávneho mníšstva. Všetci sa však majú usilovať naozaj sa prispôsobiť miestnym podmienkam. Keďže kontemplatívny život patrí k prítomnosti Cirkvi v jej najplnšej forme, je potrebné ho zavádzať vo všetkých mladých cirkvách.