130. Na druhej strane, radosť sa obnovuje v bolesti. Ako hovorieval svätý Augustín, „čím väčšie bolo nebezpečenstvo v bitke, tým intenzívnejšia je radosť z víťazstva“.131 Po spoločnom utrpení a boji môžu manželia zažiť, že to stálo za to, pretože získali niečo dobré; niečo sa spolu naučili, alebo dokážu viac oceniť to, čo majú. Máloktoré ľudské radosti sú také hlboké a slávnostné ako keď dve osoby, ktoré sa navzájom milujú, dosiahli spolu niečo, čo ich stálo veľké spoločné úsilie.

Zosobášiť sa z lásky

131. Chcem mladým povedať, že nič z toho všetkého nie je ohrozené, keď láska nadobudne formu manželskej inštitúcie. Zväzok v tejto inštitúcii nachádza spôsob, ako usmerniť svoju stabilitu a svoj konkrétny, reálny rast. Je pravda, že láska je oveľa viac než len vonkajší súhlas alebo forma manželskej zmluvy; ale je tiež isté, že rozhodnutie dať manželstvu viditeľnú podobu – v spoločnosti, s určitými záväzkami – dokazuje jeho význam: dáva najavo vážnosť stotožnenia sa s druhým, potvrdzuje prekonanie pubertálneho individualizmu a vyjadruje pevné rozhodnutie patriť si navzájom. Zosobášiť sa – to je spôsob, ako vyjadriť, že sme naozaj opustili materinské hniezdo, aby sme vytvorili iné, pevné putá a vzali na seba novú zodpovednosť pred inou osobou. Má to oveľa väčšiu hodnotu, než len spontánne spojenie pre obojstranné uspokojenie, ktoré by bolo len privatizáciou manželstva. Manželstvo ako spoločenská inštitúcia je ochranou i nástrojom obojstranného záväzku a dozrievania v láske – aby rozhodnutie pre druhého rástlo v stabilite, konkrétnosti a hĺbke, a zároveň aby mohlo splniť svoje poslanie v spoločnosti. Manželstvo preto prekonáva každú chvíľkovú módu a zostáva trvalé. Jeho podstata je zakorenená v samej prirodzenosti ľudskej osoby a jej spoločenského charakteru. Vyplýva z neho viacero záväzkov, ktoré ale pramenia zo samotnej lásky – z lásky takej rozhodnej a ušľachtilej, že má odvahu čeliť rizikám budúcnosti.

132. Vybrať si týmto spôsobom manželstvo je vyjadrením reálneho a účinného rozhodnutia urobiť z dvoch ciest jednu – nech sa stane čokoľvek, napriek akýmkoľvek prekážkam. Kvôli vážnosti tohto verejného záväzku lásky to nesmie byť unáhlené rozhodnutie, ale z toho istého dôvodu to nemožno donekonečna odkladať. Vziať na seba záväzok s druhou osobou výlučným a definitívnym spôsobom, to je vždy určité riziko a odvážne rozhodnutie. Odmietnutie prijať taký záväzok je egoistické, zištné, biedne; nedokáže uznať práva druhého a nikdy ho nepredstaví spoločnosti ako hodného bezpodmienečnej lásky. Naproti tomu tí, ktorí sú skutočne zamilovaní, chcú svoju lásku prejaviť aj pred druhými. Láska skonkretizovaná v manželstve uzavretom pred druhými, so všetkými povinnosťami, ktoré vyplývajú z tejto inštitucionalizácie, je vyjadrením i ochranou toho „áno“, ktoré sa dáva bez limitov a ohraničení. Toto „áno“ znamená povedať druhému, že sa môže vždy spoľahnúť, že nezostane opustený, ani ak stratí príťažlivosť, ak sa dostane do ťažkostí alebo ak sa nám naskytnú nové príležitosti pre pôžitok či egoistické záujmy.

Láska, ktorá sa ukazuje a rastie

133. Láska založená na priateľstve zjednocuje všetky aspekty manželského života a pomáha členom rodiny, aby napredovali v jeho jednotlivých fázach. Gestá, ktoré vyjadrujú túto lásku, preto treba neustále pestovať, bez skúposti, bohatstvom ušľachtilých slov. V rodine „je nevyhnutné používať tri slová. Rád by som to zopakoval. Tri slová: dovolíš, ďakujem, prepáč. Tri kľúčové slová!“132 „Keď v rodine ľudia nie sú dotieraví a vedia požiadať o ,dovolenie‘; keď nie sú egoisti a učia sa povedať ,ďakujem‘, a keď si človek v rodine všimne, že urobil niečo zlé a požiada o ,prepáčenie‘; v takej rodine je pokoj a radosť.“133 Nebuďme skúpi na používanie týchto slov, prejavme štedrosť pri ich každodennom opakovaní, pretože „niektoré tichá sú ťaživé – občas aj v rodine, medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami“.134 Naopak, primerané slová, vyslovené vo vhodnom okamihu, lásku chránia a deň za dňom vyživujú.

134. Toto všetko sa uskutočňuje na ceste trvalého rastu. Manželstvo ako osobitná forma lásky je povolané k neustálemu dozrievaniu, pretože naň treba vždy aplikovať to, čo svätý Tomáš Akvinský hovoril o láske (caritas): „Láska, čo sa týka jej prirodzenosti, nemá ohraničenie v raste, pretože je účasťou na nekonečnej láske, ktorou je Duch Svätý... Ani zo strany subjektu ju nemožno obmedziť, pretože s rastom lásky rastie vždy aj schopnosť ďalšieho zväčšovania.“135 Svätý Pavol dôrazne upozorňoval: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým“ (1 Sol 3, 12) a dodával: „O bratskej láske... vás, bratia, prosíme, aby ste v [nej] čoraz väčšmi rástli“ (1 Sol 4, 9 – 10). Čoraz väčšmi. Manželská láska sa nechráni na prvom mieste rozprávaním o povinnosti nerozlučiteľnosti alebo opakovaním doktríny – ale jej posilňovaním, vďaka neustálemu rastu pod vplyvom milosti. Láska, ktorá nerastie, začína byť ohrozená – a rásť môžeme iba v zhode s Božou milosťou, prostredníctvom viacerých skutkov lásky, častejšími skutkami náklonnosti, intenzívnejšími, štedrejšími, nežnejšími, radostnejšími. Manžel a manželka „prežívajú zmysel svojej jednoty a čoraz plnšie ju dosahujú“.136 Dar Božej lásky, ktorý sa vylieva na manželov, je zároveň výzvou na neustále rozvíjanie tohto daru milosti.

135. Fantázie o idylickej a dokonalej láske neosožia: pripravujú lásku o podnety pre rast. Myšlienka lásky nebeskej tu na zemi zabúda, že lepšie býva to, čo ešte nenastalo – víno dozreté časom. Ako pripomenuli čílski biskupi, „neexistujú dokonalé rodiny, ktoré nám predkladá konzumná, zavádzajúca reklama. V nich neplynú roky, neexistujú choroby, bolesť a smrť... Konzumná reklama ukazuje ilúziu nemajúcu nič spoločné so skutočnosťou, ktorej musia deň čo deň čeliť otcovia a matky rodín“.137 Zdravšie je realisticky prijať obmedzenia, ťažkosti a nedokonalosti, počúvať výzvu na spoločný rast, na dozrievanie v láske a kultivovanie pevnosti zväzku, nech sa stane čokoľvek.

Dialóg

136. Dialóg je privilegovanou a nenahraditeľnou formou prežívania, vyjadrovania a dozrievania lásky v manželskom a rodinnom živote. Vyžaduje si však dlhú a náročnú prax. Muži a ženy, dospelí a mladí, majú rozličné spôsoby komunikácie, používajú rôzne jazykové prostriedky, riadia sa odlišnými pravidlami. Spôsob kladenia otázok, štýl odpovedí, použitie tónu, daný okamih a mnoho ďalších okolností môžu ovplyvňovať komunikáciu. Okrem toho je vždy nutné rozvíjať určité postoje, ktoré sú prejavom lásky a umožňujú autentický dialóg.

137. Nechať si čas, kvalitný čas, ktorý spočíva v trpezlivom a pozornom počúvaní, až kým druhý nevyjadril všetko, čo potreboval vyjadriť. To si vyžaduje askézu: nehovoriť skôr, než príde vhodný okamih. Namiesto toho, aby sme začali ponúkať svoje názory a rady, treba sa uistiť, že sme vypočuli všetko, čo druhý potreboval povedať. To znamená vytvoriť vnútorné ticho, aby sme počúvali bez ruchov v srdci a v mysli: vzdať sa všetkého uponáh­ľania, odložiť nabok vlastné potreby a vytvoriť priestor. Neraz jeden z manželov nepotrebuje ani tak riešenie pre svoje problémy, ako byť vypočutý. Potrebuje cítiť, že sme pochopili jeho bolesť, jeho sklamanie, jeho strach, jeho hnev, jeho nádej, jeho sen. Časté bývajú takéto sťažnosti: „Nepočúva ma. A keď sa zdá, že ma počúva, v skutočnosti myslí na niečo iné.“ „Rozprávam a cítim, že čaká, kedy už skončím.“ „Keď rozprávam, snaží sa zmeniť tému alebo mi dá rýchle odpovede, aby ukončil konverzáciu.“

138. Pestovať postoj, že druhého berieme naozaj vážne. Treba oceniť hodnotu jeho osoby a priznať, že má právo, aby existoval, myslel autonómnym spôsobom a bol šťastný. Netreba nikdy podceňovať to, čo hovorí alebo na čo sa sťažuje, i keď musíme vyjadriť aj svoj vlastný uhol pohľadu. Vyplýva to z presvedčenia, že všetci majú čím prispieť, pretože majú svoju vlastnú životnú skúsenosť, na veci sa pozerajú zo svojej perspektívy, majú vlastné starosti, schopnosti a intuície. Je možné pochopiť pravdu druhého, dôležitosť jeho najhlbších starostí i pozadie toho, čo hovorí – aj cez agresívne slová. Na to je potrebné „vžiť sa do jeho kože“, interpretovať hĺbku jeho srdca, zistiť, čo ho nadchýna a použiť toto nadšenie ako východiskový bod na prehĺbenie dialógu.

139. Duchovná šírka: aby sme sa obsesívne neuzavreli len do niekoľkých myšlienok; flexibilita na pozmenenie a doplnenie vlastných názorov. Je možné, že z mojich myšlienok a z myšlienok druhého vznikne nová syntéza, ktorá oboch obohatí. Jednota, o ktorú sa treba usilovať, nie je uniformitou, ale „jednotou v rozmanitosti“ alebo „zmierenou rozmanitosťou“. V tomto obohacujúcom štýle bratského spoločenstva sa rozliční ľudia stretajú, rešpektujú a oceňujú, pri zachovaní rôznych odtieňov a akcentov, ktoré zveľaďujú spoločné dobro. Je potrebné oslobodiť sa od povinnosti byť rovnakí. Potrebná je tiež bystrosť, aby sme si včas všimli „interferencie“, ktoré môžu nastať – a nedovolili im zničiť proces dialógu. Napríklad rozpoznať zlé pocity, ktoré sa môžu objaviť, a zabrániť tomu, aby ohrozili komunikáciu. Dôležitá je schopnosť vyjadriť, čo cítime – bez toho, aby sme druhého zranili; používať také jazykové prostriedky a taký spôsob reči, ktorý je pre druhého ľahšie prijateľný alebo tolerovateľný aj pri náročnom obsahu; vyjadriť kritiku, ale bez vylievania hnevu na spôsob pomsty; a vyhnúť sa moralizujúcemu jazyku, ktorý sa snaží len napádať, ironizovať, obviňovať, zraňovať. Mnohé hádky manželských párov nevznikajú pre vážne otázky. Niekedy sú to len malé, nedôležité veci – avšak to, čo mení nálady, je spôsob ich vyslovenia alebo postoj, ktorý sa v dialógu zaujme.