140. Robiť gestá pozornosti voči druhému a prejavovať náklonnosť. Láska prekonáva aj tie najhoršie bariéry. Keď niekoho milujeme alebo keď sa cítime byť milovaní, lepšie pochopíme to, čo chce vyjadriť, a aj skôr dosiahneme, aby nám porozumel. Treba premáhať krehkosť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa druhého báli, akoby bol pre nás „konkurentom“. Je dôležité zakladať svoju istotu na dôkladných rozhodnutiach, na presvedčeniach a hodnotách, a nie na víťazstve v diskusii alebo na tom, že nám niekto dá za pravdu.

141. Napokon uznajme, že nato, aby bol dialóg osožný, je potrebné mať čo povedať, a to si vyžaduje vnútorné bohatstvo, ktoré sa živí čítaním, osobným uvažovaním, modlitbou a otvorenosťou pre spoločnosť. Inak sa rozhovory stanú nudnými a nepodstatnými. Keď sa manželia nestarajú o pestovanie vlastného ducha a nemajú rozmanité vzťahy s inými osobami, rodinný život sa stáva uzatvoreným do seba – a dialóg sa ochudobňuje.

Svet emócií

143. Túžby, city, emócie, to, čo klasici nazývali „vášne“, zaujímajú v manželstve dôležité miesto. Vznikajú, keď sa niekto „druhý“ objaví a ukáže v našom živote. Každej živej bytosti je vlastné, že smeruje k druhej skutočnosti, a táto tendencia má vždy základné afektívne znaky: potešenie alebo bolesť, radosť alebo smútok, nežnosť alebo strach. Sú predpokladom najzákladnejšej psychologickej činnosti. Človek je živý tvor tejto zeme – a všetko, čo robí a o čo sa usiluje, je plné vášní.

144. Ježiš ako pravý človek prežíval veci s dávkou emócií. Preto ho bolelo odmietnutie Jeruzalema (porov. Mt 23, 37) a priviedlo ho to až k slzám (porov. Lk 19, 41). Rovnako súcitil s utrpením ľudí (porov. Mk 6, 34). Keď videl, že druhí plačú, dojímalo ho to a znepokojovalo (porov. Jn 11, 33), a on sám oplakával smrť priateľa (porov. Jn 11, 35). Tieto prejavy jeho citlivosti ukazovali, do akej miery bolo jeho ľudské srdce otvorené pre druhých.

145. Prežívať emóciu nie je samo osebe morálne dobré ani zlé.140 Pocítiť túžbu alebo odmietnutie nie je hriešne ani zavrhnutiahodné. Dobrý alebo zlý je až skutok, ktorý človek vykoná vedený alebo sprevádzaný vášňou. Ak však city živíme a vyhľadávame – a kvôli nim potom spáchame zlé činy – zlo spočíva v rozhodnutí živiť ich, a v zlých skutkoch, ktoré z nich vyplynú. V tej istej línii platí, že nachádzať v niekom potešenie ešte samo osebe nie je dobrom. Ak si na základe tohto potešenia z danej osoby urobím otroka, cit bude slúžiť len môjmu egoizmu. Myslieť si, že sme dobrí len preto, že „máme nejaké pocity“, je náramný klam. Existujú osoby, ktoré sa cítia schopné veľkej lásky len preto, že majú veľkú potrebu náklonnosti, avšak nie sú schopné bojovať za šťastie druhých a žijú uzavreté do svojich túžob. V takom prípade city odvádzajú od veľkých hodnôt a skrývajú egocentrizmus, ktorý neumožňuje pestovať zdravý a šťastný rodinný život.

146. Na druhej strane, ak vášeň sprevádza slobodný skutok, môže byť prejavom hĺbky rozhodnutia. Manželská láska vedie k takému konaniu, aby celý citový život slúžil na dobro rodiny a pre spoločný život. Rodina dozrieva, keď sa citový život jej členov premieňa na citlivosť, ktorá neovláda ani nezatieňuje dôležité rozhodnutia a hodnoty, ale nasleduje ich slobodu:141 z nej vyplýva, ju obohacuje, skrášľuje a robí harmonickejšou na dobro všetkých.

Boh miluje radosť svojich detí

147. To si však vyžaduje pedagogický postup; proces, ktorého súčasťou sú aj odriekania. Je to presvedčenie Cirkvi, mnohokrát odmietané – ako keby bolo nepriateľské k ľudskému šťastiu. Benedikt XVI. túto otázku zachytil veľmi jasne: „Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské?“142 Odpovedal však, že i keď v kresťanstve nechýbali zveličenia a pomýlené asketizmy, oficiálne učenie Cirkvi, verné Písmam, neodmietlo „eros ako taký. Vyhlásilo len vojnu ničivému prekrúcaniu, pretože falošné zbožstvovanie erosu... ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho“.143

148. Výchova citovosti a inštinktu je nevyhnutná – a na ten cieľ je niekedy potrebné stanoviť limity. Nadmiera, neprítomnosť kontroly a obsesia pre jediný spomedzi pôžitkov vedú len k oslabeniu a onemocneniu pôžitku samotného,144 a poškodzujú život rodiny. V skutočnosti možno s vášňami kráčať po dobrej ceste, čo znamená orientovať ich smerom k sebadarovaniu a plnému sebauskutočneniu, ktoré obohacuje medziosobné vzťahy vnútri rodiny. Neznamená to zrieknuť sa okamihov intenzívnej radosti,145 ale vložiť ich do prieniku s inými momentmi štedrého darovania, trpezlivej nádeje, nevyhnutnej únavy, úsilia o ideál. Rodinný život je týmto všetkým – a zaslúži si byť prežívaný vo svojej úplnosti.

149. Niektoré duchovné prúdy nástoja na potlačení túžby – kvôli oslobodeniu od bolesti. My však veríme, že Boh miluje radosť človeka, že on všetko stvoril „na užívanie“ (1 Tim 6, 17). Dovoľme, aby prepukla radosť nad jeho nežnosťou, keď nám hovorí: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si... Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Aj manželský pár odpovedá na Božiu vôľu, keď prijíma toto biblické pozvanie: „V deň blaženosti buď blažený“ (Kaz 7, 14). Otázka je mať slobodu na prijatie toho, že pôžitok môže nadobúdať rozličné formy vyjadrenia v rôznych okamihoch života, podľa potrieb vzájomnej lásky. V tomto zmysle je možné prijať návrh niektorých východných majstrov, ktorí trvajú na rozširovaní vedomia, aby sme nezostali väzňami príliš obmedzenej skúsenosti, ktorá by nám uzavrela perspektívy. Takéto rozšírenie vedomia nie je popretím alebo deštrukciou túžby, ale jej dilatáciou a zdokonalením.