200. Synodálni otcovia trvali na tom, že kresťanské rodiny, vďaka milosti sviatosti manželstva, sú hlavnými subjektmi rodinnej pastorácie najmä preto, že ponúkajú „radostné svedectvo manželov a rodín, domácich cirkví“.225
Preto zdôraznili, že „treba dať pocítiť, že evanjelium rodiny je radosť, ktorá ,napĺňa srdce a celý život‘, pretože v Kristovi sme ,oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie‘ (Evangelii gaudium, 1). Vo svetle podobenstva o rozsievačovi (porov. Mt 13, 3 – 9) je našou úlohou spolupracovať na siatí: zvyšok je Božie dielo. Netreba tiež zabudnúť, že Cirkev, ktorá káže o rodine, je znamením protirečenia“,226
ale manželia oceňujú, keď im pastieri ponúkajú motivácie pre odvážnu stávku na silnú, pevnú a trvalú lásku, schopnú čeliť všetkému, čo sa vyskytne na ceste. Cirkev chce vyjsť rodinám v ústrety s pokorným porozumením, a jej túžbou je „sprevádzať každú z nich i všetky spolu, aby objavili tú najlepšiu cestu na prekonanie ťažkostí, ktoré pri svojom napredovaní stretnú“.227
Nestačí len vložiť všeobecnú starosť o rodinu do veľkých pastoračných plánov. Nato, aby sa rodiny mohli čoraz viac stávať aktívnymi subjektmi v rodinnej pastorácii, je potrebné „evanjelizačné a katechetické úsilie zamerané dovnútra rodiny“228
– aby ju zorientovalo daným smerom.
201. „Preto sa od celej Cirkvi žiada misijná konverzia: je nevyhnutné nezastaviť sa len pri teoretickom ohlasovaní, oddelenom od reálnych problémov ľudí.“229
Rodinná pastorácia „musí dať pocítiť, že evanjelium rodiny je odpoveďou na najhlbšie očakávania ľudskej osoby: na jej dôstojnosť a plné uskutočnenie vo vzájomnosti, v spoločenstve a v plodnosti. Nejde len o predstavenie normatívu, ale o predloženie hodnôt – ako odpovede na ich potrebu, ktorú dnes možno konštatovať aj v najviac sekularizovaných krajinách“.230
Okrem toho bola „rovnako zdôraznená potreba evanjelizácie, ktorá odvážne demaskuje kultúrne, spoločenské, politické a ekonomické nastavenia – napríklad prílišný priestor venovaný logike trhu – ktoré bránia autentickému rodinnému životu, pretože vyvolávajú diskrimináciu, chudobu, vylúčenie a násilie. Preto treba rozvíjať dialóg a spoluprácu so sociálnymi štruktúrami, povzbudzovať a podporovať laikov, ktorí sa angažujú ako kresťania v kultúrnej a sociálno-politickej oblasti“.231
202. „Hlavný príspevok do rodinnej pastorácie ponúka farnosť, ktorá je rodinou rodín, kde sa harmonizujú príspevky malých spoločenstiev, hnutí a cirkevných združení.“232
Spolu s pastoráciou orientovanou špecificky na rodiny javí sa potreba „adekvátnejšej formácie pre kňazov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčky, pre katechétov a ďalších, ktorí sú činní v pastorácii“.233
V odpovediach na konzultácie zaslané do celého sveta sa ukázalo, že vysväteným služobníkom často chýba adekvátna formácia, aby sa mohli zaoberať aktuálnymi problémami rodín. V tomto zmysle môže byť užitočná aj skúsenosť dlhej východnej tradície ženatých kňazov.
203. Seminaristi by mali mať širšiu interdisciplinárnu formáciu ohľadom snúbenectva a manželstva, a nielen ohľadom doktríny. Okrem toho formácia im nie vždy umožňuje vyjadriť svoj vlastný psycho-afektívny svet. Niektorí si so sebou nesú skúsenosť zranenia z vlastnej rodiny, skúsenosť absentujúcich rodičov, emočnú nestabilitu. Počas formácie bude potrebné zabezpečiť také dozrievanie, aby budúci služobníci mohli nadobudnúť psychickú stabilitu, akú si ich úloha vyžaduje. Rodinné zväzky sú základom pre posilnenie zdravej sebaúcty seminaristov. Je preto dôležité, aby rodiny sprevádzali celý proces seminára i kňazstva, pretože ho napomáhajú posilňovať realistickým spôsobom. V tom zmysle je zdravou kombinácia času prežitého v seminári a času vo farnosti, lebo umožňuje nadobudnúť väčší kontakt s konkrétnou realitou rodín. Vskutku počas celého pastoračného života sa kňaz stretáva predovšetkým s rodinami. „Prítomnosť laikov a rodín, osobitným spôsobom prítomnosť žien v kňazskej formácii, pomáha oceniť rôznosť a komplementaritu rozličných povolaní v Cirkvi.“234
204. Odpovede na konzultácie naliehavo vyjadrujú potrebu formovania laických pracovníkov v rodinnej pastorácii, s pomocou psychológov a pedagógov, rodinných a komunitných lekárov, sociálnych asistentov, advokátov pre maloletých a rodinných právnikov, s otvorenosťou pre prijatie prínosov psychológie, sociológie, sexuológie a poradenstva. Odborníci, predovšetkým tí, ktorí majú skúsenosť so sprevádzaním, pomáhajú stelesňovať pastoračné návrhy v reálnych situáciách a v konkrétnych starostiach rodín. „Formačné programy a kurzy špecificky určené pre pastoračných pracovníkov ich môžu urobiť spôsobilými na to, aby postup prípravy na manželstvo vkladali do širšej dynamiky cirkevného života.“235
Dobrá pastoračná príprava je dôležitá „aj v perspektíve osobitných hraničných situácií, vyvolaných prípadmi domáceho násilia a sexuálneho zneužívania“.236
Všetko toto nijakým spôsobom neumenšuje, ale len dopĺňa základnú hodnotu duchovného vedenia, neoceniteľných duchovných prameňov Cirkvi a sviatostného zmierenia.
205. Synodálni otcovia rozličnými spôsobmi povedali, že mladým treba pomôcť objaviť hodnotu a bohatstvo manželstva.237
Potrebujú pochopiť príťažlivosť plnej jednoty, ktorá vyzdvihuje a zdokonaľuje sociálny rozmer existencie, dáva sexualite väčší zmysel a zároveň napomáha dobro detí a ponúka najlepší kontext pre ich dozrievanie a výchovu.
206. „Komplexná sociálna skutočnosť a výzvy, ktorým je dnes rodina povolaná čeliť, si vyžadujú väčšie nasadenie celého kresťanského spoločenstva v príprave snúbencov na manželstvo. Je nevyhnutné pripomínať dôležitosť čností. Medzi nimi je čistota vzácnym predpokladom pre autentický rast medziosobnej lásky. Vzhľadom na túto potrebu sa synodálni otcovia zhodli na zdôraznení požiadavky väčšieho zapojenia celého kresťanského spoločenstva, najmä svedectva samotných rodín, ako aj včlenenia prípravy na manželstvo do programu kresťanskej iniciácie – zdôrazniac spätosť manželstva s krstom a s ďalšími sviatosťami. Rovnako bola podčiarknutá nevyhnutnosť špecifických programov blízkej prípravy na manželstvo, ktoré majú byť ozajstnou skúsenosťou účasti na cirkevnom živote, a prehĺbenia rozličných aspektov rodinného života.“238
207. Pozývam kresťanské spoločenstvá, aby si uvedomili, že sprevádzanie napredovania lásky snúbencov je dobrom aj pre ne samotné. Ako správne povedali talianski biskupi: tí, ktorí vstupujú do manželstva, sú pre kresťanské spoločenstvo „vzácnym zdrojom, lebo keď sa úprimne snažia rásť v láske a vo vzájomnom darovaní, môžu prispieť k obnoveniu samotnej štruktúry celého tela Cirkvi: osobitný spôsob priateľstva, ktorý prežívajú, sa môže stať ,nákazlivým‘, a pomôcť tak celému kresťanskému spoločenstvu, ktorého sú súčasťou, aby rástlo v priateľstve a bratstve“.239
Existujú viaceré legitímne spôsoby organizácie blízkej prípravy na manželstvo – a každá miestna cirkev rozlíši, ktorý z nich je najlepší, zabezpečiac tak adekvátnu formáciu, ktorá zároveň nevzdiali mladých od sviatosti. Nejde tu o to, aby sme im dali celý katechizmus alebo ich presýtili mnohými argumentmi. Aj v tomto prípade naozaj platí, že „nie veľa poznania sýti a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnanie vecí“.240
Viac záleží na kvalite než na kvantite, a spolu s obnoveným hlásaním kerygmy treba dať prednosť tým obsahom, ktoré – keď sa odovzdávajú príťažlivým a srdečným spôsobom – pomáhajú angažovať sa v celom priebehu života „s veľkorysosťou a vnútornou slobodou“.241
Ide o určitý druh ,iniciácie‘ do sviatosti manželstva, ktorá manželom poskytne nevyhnutné prvky nato, aby túto sviatosť mohli prijať s čo najlepšími predpokladmi, a začať tak rodinný život s istou solídnosťou.
208. Okrem toho je vhodné nájsť spôsoby – s využitím misijných rodín, rodín samotných snúbencov a rozličných ďalších pastoračných zdrojov –, ako im ponúknuť vzdialenú prípravu, ktorá ich láske pomôže dozrieť, so sprevádzaním bohatým na blízkosť a svedectvo. Často býva užitočné vytvárať skupinky snúbencov a ponúkať fakultatívne konferencie na rozličné témy, ktoré mladých skutočne zaujímajú. V každom prípade sú nevyhnutné niektoré osobné okamihy, pretože hlavným cieľom je pomáhať každému, aby sa naučil milovať tú konkrétnu osobu, s ktorou túži zdieľať celý život. Naučiť sa niekoho milovať, to nie je čosi, čo sa improvizuje, ani to nemôže byť cieľom krátkeho kurzu pred slávením sviatosti manželstva. V skutočnosti sa každá osoba pripravuje na manželstvo už od narodenia. Všetko to, čo jej dala rodina, by jej malo umožniť vziať si ponaučenie z vlastného príbehu a urobiť ju schopnou plného a definitívneho záväzku. Pravdepodobne najlepšie pripravení na sobáš prichádzajú tí, ktorí sa od vlastných rodičov naučili, čo je to kresťanské manželstvo, v ktorom si obaja vyvolili jeden druhého bez podmienok a pokračujú v obnovovaní tohto rozhodnutia. V tomto zmysle všetky pastoračné činnosti zamerané na to, aby manželom pomohli rásť v láske a prežívaní evanjelia v rodine, sú neoceniteľnou pomocou k tomu, aby sa ich deti pripravili na svoj budúci manželský život. Netreba zabúdať ani na účinný príspevok ľudovej pastorácie. Aby som dal jednoduchý príklad, spomeniem deň svätého Valentína, ktorý je vo viacerých krajinách lepšie využívaný obchodníkmi, než kreativitou pastierov.
209. Príprava tých, ktorí sa už formálne zasnúbili – ak ich farské spoločenstvo dokáže sprevádzať s dostatočným predstihom –, im tiež musí dať možnosť uvedomiť si nezlučiteľnosti a riziká. Týmto spôsobom môžu snúbenci dospieť k poznaniu, že nie je rozumné zameriavať sa na daný vzťah, inak sa vystavia predvídateľnému krachu, ktorý bude mať bolestné následky. Problémom je, že počiatočné zaslepenie vedie k snahe zakrývať alebo bagatelizovať mnohé veci, odsúvať nabok názorové rozdiely, čím sa ťažkosti len tlačia pred sebou. Snúbencov by sme mali stimulovať a pomôcť im, aby dokázali vyjadriť, čo každý z nich očakáva od eventuálneho manželstva – teda vyjadriť vlastný spôsob chápania toho, čo je to láska a záväzok, čo sa čaká od druhého a aký spôsob spoločného života sa chce plánovať. Tieto rozhovory môžu pomôcť pochopiť, že styčných bodov je v skutočnosti málo a že len samotná obojstranná príťažlivosť nebude stačiť na udržanie zväzku. Nič nie je prchavejšie, nestálejšie a nepredvídateľnejšie ako túžba – a k rozhodnutiu uzatvoriť manželstvo netreba nikdy povzbudzovať, ak sa neprehĺbili ďalšie motivácie, ktoré tomuto zväzku dodajú skutočné možnosti stability.