20. Cesta utrpenia a krvi prechádza cez mnohé stránky Biblie, od bratovražedného násilia Kaina voči Ábelovi; od rozličných hádok medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba: „Mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili. […] Môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham“ (Jób 19, 13. 17).
21. Sám Ježiš sa rodí v skromnej rodine, ktorá čoskoro musí utiecť do cudzej zeme. Vstupuje do Petrovho domu, kde leží chorá svokra (porov. Mk 1, 30 – 31); nechá sa zapojiť do drámy smrti v dome Jaira a v dome Lazára (porov. Mk 5, 22 – 24. 35 – 43; Jn 11, 1 – 44); počúva zúfalý plač naimskej vdovy nad jej mŕtvym synom (porov. Lk 7, 11 – 15); prijme prosbu otca epileptického chlapca v malej dedinke na vidieku (porov. Mk 9, 17 – 27). Stretáva sa s mýtnikmi Matúšom a Zachejom v ich domoch (porov. Mt 9, 9 – 13; Lk 19, 1 – 10) a tiež s hriešnikmi – ako so ženou, ktorá vojde do domu farizeja (porov. Lk 7, 36 – 50). Pozná úzkosti a napätia rodín a vkladá ich do svojich podobenstiev: od synov, ktorí odchádzajú z domu hľadajúc dobrodružstvo (porov. Lk 15, 11 – 32), po neposlušných synov s nevysvetliteľnými spôsobmi správania (porov. Mt 21, 28 – 31) alebo obete násilia (porov. Mk 12, 1 – 9). Stará sa o svadbu, ktorej hrozí, že skončí trápne pre nedostatok vína (porov. Jn 2, 1 – 10) alebo pre neprítomnosť pozvaných hostí (porov. Mt 22, 1 – 10), a pozná aj skľúčenosť zo straty mince v chudobnej rodine (porov. Lk 15, 8 – 10).
22. Pri tomto krátkom putovaní môžeme vidieť, že Božie slovo sa neprejavuje ako sled abstraktných téz, ale ako spoločník na ceste aj pre rodiny, ktoré sú v kríze alebo zažívajú nejakú bolesť, a ukazuje im cieľ ich putovania: keď im Boh „zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude“ (Zjv 21, 4).
23. Na začiatku 128. žalmu je otec predstavený ako robotník, ktorý sa prácou svojich rúk môže postarať o fyzický blahobyt a pokoj svojej rodiny: „Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre“ (v. 2). To, že práca je základnou súčasťou dôstojnosti ľudského života, možno dedukovať už z prvých strán Biblie, kde sa hovorí, že Boh vzal „človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Je to obraz robotníka, ktorý premieňa hmotu a využíva energie stvoreného sveta, dorába „ťažko zarobený chlieb“ (Ž 127, 2) a popritom zveľaďuje samého seba.
24. Práca zároveň umožňuje aj rozvoj spoločnosti, obživu rodiny a tiež jej stabilitu a plodnosť: „Aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov“ (Ž 128, 5 – 6). V Knihe prísloví sa predstavuje úloha matky rodiny, ktorej práca je opísaná vo všetkých každodenných konkrétnostiach: zasluhuje si pochvalu manžela i detí (porov. 31, 10 – 31). Aj apoštol Pavol bol hrdý na to, že žil bez toho, aby bol na ťarchu druhým, pretože pracoval svojimi rukami a tak si zabezpečoval obživu (porov. Sk 18, 3; 1 Kor 4, 12; 9, 12). Bol taký presvedčený o potrebe práce, že ustanovil pre svoje spoločenstvá železnú normu: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10; porov. 1 Sol 4, 11).
25. Na základe týchto vyjadrení je pochopiteľné, že nezamestnanosť a neistota práce spôsobujú utrpenie, ako to možno zaznamenať v Knihe Rút a ako to pripomína aj Ježiš v podobenstve o nádenníkoch, ktorí posedávajú v nútenej nečinnosti na námestí obce (porov. Mt 20, 1 – 16), alebo ako to on sám zažíva, keď ho obkolesujú chudobní a hladní. Toto isté spoločnosť tragicky prežíva v mnohých krajinách a tento nedostatok práce rozličnými spôsobmi narúša pokoj rodín.
26. Nemôžeme zabudnúť ani na degeneráciu, ktorú hriech vovádza do spoločnosti – keď sa ľudská bytosť správa ako tyran vzhľadom na prírodu, devastuje ju, používa ju egoistickým či dokonca brutálnym spôsobom. Dôsledkom toho je premieňanie pôdy na púšť (porov. Gn 3, 17 – 19), ako aj ekonomické a spoločenské poruchy rovnováhy, proti ktorým sa jasne dvíha hlas prorokov, od Eliáša (porov. 1 Kr 21) až po slová, ktoré sám Ježiš prednáša proti nespravodlivosti (porov. Lk 12, 13 – 21; 16, 1 – 31).
27. Ježiš predstavil ako charakteristický znak pre svojich apoštolov najmä zákon lásky a sebadarovania (porov. Mt 22, 39; Jn 13, 34), a urobil to prostredníctvom princípu, ktorý otec a matka zvyčajne dosvedčujú vlastnou existenciou: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Ovocím lásky je aj milosrdenstvo a odpustenie. V tomto zmysle je veľmi emblematická scéna, ktorá ukazuje cudzoložnicu na nádvorí chrámu v Jeruzaleme, obklopenú žalobcami, a potom osamelú, len s Ježišom, ktorý ju neodsudzuje, ale pozýva k dôstojnejšiemu životu (porov. Jn 8, 1 – 11).
28. V horizonte lásky, základnej pre kresťanskú skúsenosť manželstva a rodiny, sa vyníma ešte ďalšia čnosť, neraz ignorovaná v týchto časoch frenetických a povrchných vzťahov: nežnosť. Pozrime sa na jemný, ale výrazný Žalm 131. Ako to možno vidieť aj v iných textoch (porov. Ex 4, 22; Iz 49, 15; Ž 27, 10), jednota medzi veriacim a jeho Pánom je vyjadrená znakmi otcovskej a materinskej lásky. Objavuje sa tu krehká a nežná intimita, ktorá existuje medzi matkou a jej dieťaťom, novonarodeným bábätkom, ktoré spí v náručí svojej matky potom, čo sa nasýtilo. Ako naznačuje hebrejské slovo gamul, ide už o odstavené dieťa, ktoré sa vedome drží svojej matky, nosiacej ho na prsiach. Je to teda vedomá, nielen biologická intimita. Žalmista preto spieva: „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí“ (Ž 131, 2). Paralelne môžeme prejsť k ďalšej scéne, pri ktorej prorok Ozeáš vkladá do úst Boha ako Otca tieto dojímavé slová: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho […], vodil som (ho) […], povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som ako kto dvíha jarmo ponad ich líca a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (11, 1. 3 – 4).
29. S týmto pohľadom, tvoreným vierou a láskou, milosťou a horlivosťou ľudskej rodiny a božskej Trojice, kontemplujeme rodinu, ktorú Božie Slovo zveruje do rúk muža, ženy a detí, aby vytvárali spoločenstvo osôb, ktoré bude obrazom jednoty medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Plodiaca a výchovná aktivita je zasa odrazom stvoriteľského diela Otca. Rodina je povolaná zdieľať dennú modlitbu, čítanie Božieho slova a eucharistické spoločenstvo, aby v nej rástla láska a premieňala sa čoraz viac na chrám, v ktorom prebýva Duch.