Keď smrť vrazí svoj osteň

253. Na rodinný život niekedy doľahne výzva smrti milovanej osoby. Nesmieme opomenúť ponúknutie svetla viery pre sprevádzanie rodín, ktoré v takýchto situáciách trpia.280 Opustiť rodinu ranenú smrťou by bolo nedostatkom milosrdenstva, premeškaním pastoračnej príležitosti – a tento postoj by nám mohol zavrieť dvere pre akékoľvek ďalšie evanjelizačné pôsobenie.

254. Chápem úzkosť toho, kto stratil milovanú osobu, manželského partnera, s ktorým zdieľal toľké veci. Sám Ježiš bol dojatý a plakal pri smrti svojho priateľa (porov. Jn 11, 33. 35). Ako by sme mohli nechápať nárek človeka, ktorý stratil dieťa? Naozaj „je to akoby sa zastavil čas: otvorí sa priepasť a prehltne minulosť i budúcnosť. […] A niekedy človek dokonca obviňuje Boha. Koľko ľudí – rozumiem im – sa hnevá na Boha“.281 „Vdovstvo je osobitne ťažkou skúsenosťou; […] niektorí dokážu svoje sily s ešte väčšou oddanosťou sústrediť na deti a vnúčence a v tomto prejave lásky nachádzajú nové výchovné poslanie. […] Tí, ktorí nemôžu počítať s prítomnosťou príbuzných, ktorým by sa mohli venovať a od ktorých by mohli prijať náklonnosť a blízkosť, musia byť s osobitnou pozornosťou a ochotou podopretí zo strany kresťanského spoločenstva – predovšetkým ak sa nachádzajú v situáciách núdze.“282

255. Všeobecne, smútok za zosnulými môže trvať dosť dlho, a keď chce pastier človeka na tejto ceste sprevádzať, musí sa prispôsobiť potrebám každého jej štádia. Celé napredovanie je poznačené otázkami: o príčinách smrti, o tom, čo sa ešte mohlo urobiť, čo prežíva človek v okamihu pred smrťou... S úprimným a trpezlivým napredovaním v modlitbe a vo vnútornom oslobodzovaní sa pokoj postupne vráti. V určitom okamihu smútku je ľuďom potrebné pomôcť, aby pochopili, že všetci, ktorí sme stratili milovanú osobu, máme ešte pred sebou poslanie, ktoré treba splniť – a nepomáha nám zámerne predlžovať utrpenie, akoby to bolo na poctu zosnulému. Milovaná osoba nepotrebuje naše utrpenie ani ju neteší, ak si ničíme svoj život. Nie je tiež najlepším prejavom lásky spomínať na ňu a zmieňovať ju v každom okamihu, pretože to znamená zostávať zviazaní s minulosťou, ktorá už neexistuje, namiesto milovania reálnej osoby, ktorá sa nachádza na druhom svete. Jej fyzická prítomnosť nie je viac možná, ale ak je smrť čosi silné, „láska je mocná ako smrť“ (Pies 8, 6). Láska vlastní intuíciu, ktorá jej umožňuje počúvať bez zvukov a vidieť neviditeľné. To neznamená predstavovať si milovanú osobu takú, aká bola, ale dokázať ju prijať premenenú – takú, aká je teraz. Vzkriesený Ježiš, keď ho jeho priateľka Mária chcela silno objať, požiadal, nech sa ho nedotýka (porov. Jn 20, 17), aby ju doviedol k inému stretnutiu.

256. Je nám útechou vedomie, že nejestvuje úplný zánik tých, ktorí zomierajú, a viera nás uisťuje, že Vzkriesený nás nikdy neopustí. Môžeme tak zabrániť smrti, aby „otrávila náš život, vyprázdnila naše city a nechala nás padnúť do najtemnejšej prázdnoty“.283 Biblia hovorí o Bohu, ktorý nás stvoril z lásky a učinil nás takým spôsobom, že náš život smrťou nekončí (porov. Múd 3, 2 – 3). Svätý Pavol nám hovorí o stretnutí s Kristom hneď po smrti: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23). S ním nás po smrti očakáva to, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (porov. 1 Kor 2, 9). Prefácia liturgie za zosnulých to vyjadruje nádherne: „A hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení.“ Naozaj „naši drahí sa nestratili v tme ničoty: nádej nás uisťuje, že sú v dobrých a mocných rukách Božích“.284

257. Jedným spôsobom, ako komunikovať s našimi drahými zosnulými, je modliť sa za nich.285 Biblia hovorí, že „modliť sa za mŕtvych“ je „svätá a nábožná“ vec (2 Mach 12, 44 – 45). Modliť sa za nich „im môže nielen pomáhať, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás“.286 Zjavenie apoštola Jána nám predstavuje mučeníkov, ako prosia za tých, ktorí trpia neprávosť na zemi (porov. 6, 9 – 11) – v solidarite s týmto svetom, ktorý je ešte na ceste. Niektorí svätci skôr než zomreli, utešovali svojich drahých prísľubom, že im budú nablízku, aby im pomáhali. Svätá Terézia z Lisieux cítila, že chce pokračovať v konaní dobra z neba.287 Svätý Dominik hovoril, že „bude užitočnejší po smrti, […] silnejší v získavaní milostí“.288 Sú to putá lásky,289 pretože „spojenie putujúcich s bratmi, ktorí zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje... spoluúčasťou na duchovných dobrách sa posilňuje“.290

258. Ak smrť prijmeme, môžeme sa na ňu pripraviť. Cestou je rásť v láske k ľuďom, ktorí kráčajú s nami – až do dňa, keď „už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude“ (Zjv 21, 4). Takýmto spôsobom sa pripravíme aj na opätovné stretnutie s našimi drahými, ktorí už zosnuli. Ako Ježiš vrátil matke mŕtveho syna (porov. Lk 7, 15), podobne urobí aj s nami. Nemárnime sily zdržujúc sa celé roky v minulosti. Čím lepšie žijeme na tejto zemi, tým väčšiu radosť budeme môcť zdieľať s našimi drahými v nebi. Čím viac dokážeme zrieť a rásť, tým viac budeme schopní priniesť pekné veci na nebeskú hostinu.