260. Rodina nemôže prestať byť miestom opory, sprevádzania, vedenia, aj keď musí znovu vynájsť svoje metódy a objaviť nové zdroje. Potrebuje si ujasniť, čomu chce svoje deti vystaviť. Preto sa nesmie vyhýbať tomu, aby si položila otázku, kto sú tí, ktorí sa deťom starajú o poskytovanie zábavy a kratochvíle; tí, ktorí vstupujú do ich príbytkov prostredníctvom obrazoviek, tí, ktorých vedeniu deti zverujeme počas voľného času. Len okamihy, ktoré s nimi trávime, hovoriac jednoducho a s citom o dôležitých veciach, zdravé príležitosti, ktoré vytvárame, aby mohli vyplniť ich čas, deťom umožnia vyhnúť sa škodlivému vplyvu. Vždy je potrebné mať sa na pozore. Zanedbanie detí sa nikdy nevypláca. Rodičia musia deti aj dospievajúcich usmerniť a pripraviť tak, aby dokázali čeliť situáciám, v ktorých sa môžu vyskytnúť napríklad riziká agresie, zneužitia alebo drogovej závislosti.
261. Predsa však, posadnutnosť nepôsobí výchovne, a nie je možné kontrolovať všetky situácie, v ktorých by sa dieťa mohlo nachádzať. Platí tu princíp, že „čas je dôležitejší ako priestor“.291
Totiž ide skôr o spúšťanie procesov, než o ovládanie priestorov. Ak je rodič posadnutý sledovaním, kde sa jeho dieťa nachádza, a kontrolovaním všetkých jeho pohybov, bude sa len snažiť ovládať jeho priestor. Takýmto spôsobom ho však nevychová, neposilní, nepripraví čeliť výzvam. Záleží predovšetkým na tom, aby sme s veľkou láskou v dieťati spúšťali procesy dozrievania jeho slobody, prípravy, celistvého rastu, pestovania autentickej samostatnosti. Iba tak bude mať dieťa v sebe prvky, ktoré potrebuje, aby vedelo obstáť a v zložitých okolnostiach konalo s inteligenciou a obozretnosťou. Preto hlavnou otázkou nie je, kde sa dieťa nachádza fyzicky, s kým je v tomto okamihu, ale kde sa nachádza v existenciálnom zmysle, aká je jeho poloha z hľadiska jeho presvedčenia, cieľov, túžob, životného plánu. Preto rodičom kladiem tieto otázky: „Snažíme sa chápať ,kde‘ sa deti naozaj nachádzajú na svojej ceste? Vieme, kde je ich duša skutočne? A predovšetkým: chceme to vlastne vedieť?“292
262. Ak by dozrievanie bolo len rozvojom čohosi, čo je už obsiahnuté v genetickom kóde, nebolo by s tým veľa práce. Prezieravosť, súdnosť a zdravý rozum však nezáležia na čisto kvantitatívnych rastových faktoroch, ale na celom reťazci prvkov, ktoré sa syntetizujú vnútri osoby; aby sme boli presnejší, uprostred jej slobody. Je nevyhnutné, aby nás každé dieťa prekvapilo plánmi, ktoré pramenia z tejto slobody; aby narušilo naše schémy – a je dobré, keď sa to stane. Výchova obsahuje úlohu podporovať zodpovedné prejavy slobody, vďaka ktorým sa človek v kľúčových okamihoch dokáže rozhodovať so zdravým rozumom a inteligenciou; [formovať] osoby, ktoré bez výhrad chápu, že ich život aj život ich spoločenstva je v ich rukách a že táto sloboda je nesmiernym darom.
263. I keď rodičia potrebujú školu, aby deťom zabezpečila základné vzdelanie, ich morálnu výchovu nikdy nemôžu celkom delegovať. Citový a etický rozvoj človeka si vyžaduje jednu základnú skúsenosť: veriť, že vlastným rodičom možno dôverovať. Z toho vyplýva zodpovednosť vo výchovnej oblasti: s citom a osobným svedectvom vzbudzovať v deťoch dôveru, inšpirovať v nich láskavý rešpekt. Keď dieťa prestane cítiť, že je pre svojich rodičov vzácne aj napriek nedokonalosti, alebo keď necíti, že o neho majú úprimnú starosť, spôsobuje to hlboké zranenia, ktoré zapríčiňujú mnohé ťažkosti pri jeho dozrievaní. Tento nedostatok, toto emočné zanedbanie vyvoláva väčšiu bolesť než prípadné pokarhanie, ktoré mohlo dostať za zlé správanie.
264. Súčasťou poslania rodičov je výchova vôle a rozvoj správnych návykov a emočných sklonov k dobru. To znamená prezentovať ako želateľné isté typy správania, ktoré sa treba naučiť, a sklony, ku ktorým treba dozrieť. Vždy však ide o proces, ktorý napreduje od nedokonalosti k väčšej ucelenosti. Túžba adaptovať sa do spoločnosti alebo zvyklosť vzdať sa okamžitého uspokojenia kvôli prispôsobeniu sa nejakej norme a zabezpečeniu dobrého súžitia, je už sama osebe východiskovou hodnotou, ktorá vytvára dispozície pre ďalší postup k vyšším hodnotám. Morálna formácia by sa vždy mala uskutočňovať prostredníctvom aktívnych metód a výchovného dialógu, ktorý zapája citlivosť a vlastné výrazové prostriedky detí. Okrem toho sa táto formácia musí robiť induktívnym spôsobom; tak, aby dieťa dokázalo samo od seba odhaliť dôležitosť určitých hodnôt, princípov a noriem – skôr než by mu boli vnútené ako pravdy, o ktorých sa nediskutuje.
265. Pre konanie dobra nestačí „adekvátne posudzovať“ alebo jasne vedieť, čo treba robiť, i keď aj to je prioritné. Často však nekonáme v zhode s naším osobným presvedčením, dokonca ani vtedy, keď sú naozaj pevné. I keď nám svedomie diktuje určitý morálny súd, niekedy majú väčšiu silu iné veci, ktoré nás priťahujú – ak sme ešte nedosiahli, aby sa dobro pochopené mysľou v nás zakorenilo aj vo forme citovej náklonnosti, záľuby pre dobro, ktorá zaváži viac než iné lákadlá a ktorá nám pomôže vnímať, že to, čo sme pochopili ako dobro, je dobrom aj „pre nás“, tu a teraz. Účinná etická formácia znamená ukázať človeku, do akej miery je konanie dobra vhodné preňho samého. Dnes je často neúčinné žiadať niečo, čo si vyžaduje úsilie a odriekanie – bez toho, aby sme jasne prezentovali dobro, ktoré sa tým môže dosiahnuť.
266. Je nevyhnutné vypestovať zvyky. Aj zvyklosti naučené v detstve majú pozitívnu funkciu; umožňujú, aby sa veľké zvnútornené hodnoty premietli do zdravých a stabilných vonkajších prejavov správania. Niekto môže mať zmysel pre družnosť a pozitívnu ústretovosť voči druhým, ale ak si dlhý čas pod vplyvom naliehania dospelých nezvykal hovoriť „prosím“, „dovolíš“, „ďakujem“, jeho dobrá vnútorná dispozícia sa len tak ľahko do týchto výrazov nepremietne. Posilňovanie vôle a opakovanie určitých činností buduje morálne správanie a bez vedomého, slobodného a pochopeného opakovania istých dobrých prejavov správania nemožno výchovu k takému správaniu doviesť do konca. Pohnútky alebo príťažlivosť, ktorú pociťujeme k určitej hodnote, sa nestanú čnosťami bez týchto adekvátne motivovaných skutkov.
267. Sloboda je čosi veľkolepé, ale môžeme ju aj stratiť. Morálna výchova je pestovanie slobody prostredníctvom ponúk, motivácií, praktických aplikácií, stimulov, ocenení, príkladov, vzorov, symbolov, úvah, napomenutí, prehodnotení spôsobov správania a dialógov, ktoré pomáhajú ľuďom rozvíjať tie stabilné vnútorné princípy, ktoré môžu viesť k spontánnemu konaniu dobra. Čnosť je presvedčenie, ktoré sa premenilo na vnútorný a stabilný princíp konania. Čnostný život preto buduje slobodu, posilňuje ju a vychováva; vyhýba sa tomu, aby sa človek stal otrokom nutkavých, dehumanizujúcich a antisociálnych sklonov. Samotná ľudská dôstojnosť si vyžaduje, aby každý konal „podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením“.293
268. Rovnako je nevyhnutné viesť dieťa a dospievajúceho k uvedomeniu si, že zlé skutky majú následky. Treba prebúdzať schopnosť predstaviť si seba samého na mieste druhého a oľutovať spôsobené utrpenie, keď sa druhému ublížilo. Niektoré tresty – za antisociálne a agresívne prejavy správania – môžu čiastočne naplniť tento účel. Je dôležité dieťa dôrazne usmerniť, aby požiadalo o prepáčenie a napravilo škodu spôsobenú druhým. Keď výchovný proces prinesie svoje plody v dozretí osobnej slobody, dieťa samotné v určitom momente začne s vďačnosťou chápať, že preň bolo dobré vyrastať v rodine a znášať aj nároky uložené celým formačným procesom.
269. Pokarhanie pôsobí ako stimul, ak sa zároveň ocenia a uznajú snahy a ak dieťa zistí, že rodičia k nemu stále prechovávajú živú a trpezlivú dôveru. Dieťa pokarhané s láskou cíti, že ho berú do úvahy; vníma, že je niekto, pozoruje, že rodičia uznávajú jeho schopnosti. To si nevyžaduje, aby rodičia boli bezchybní, ale aby dokázali s pokorou uznať vlastné limity a preukázali svoje osobné úsilie byť lepšími. Deti potrebujú zažiť od svojich rodičov svedectvo, že sa nedajú ovládnuť hnevom. Dieťa, ktoré spácha zlý skutok, musí byť pokarhané, ale nikdy nie ako nepriateľ alebo ako niekto, na koho sa vychrlí vlastná agresivita. Okrem toho dospelý musí uznať, že niektoré zlé skutky sú spojené s krehkosťou a obmedzeniami vlastnými veku. Bol by preto na škodu postoj neustáleho trestania, ktorý by nenapomáhal chápaniu rozličnej závažnosti skutkov a vyvolal by malomyseľnosť a podráždenie: „Otcovia, nedráždite svoje deti“ (Ef 6, 4; porov. Kol 3, 21).