280. Druhý vatikánsky koncil naznačil, že treba zabezpečiť „pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu“ pre deti a mládež „primerané veku“ a „sledujúc pokrok psychológie, pedagogiky a didaktiky“.301
Mali by sme sa pýtať, či naše výchovné inštitúcie prijali túto výzvu. Je ťažké uvažovať o sexuálnej výchove v dobe, keď existuje tendencia sexualitu banalizovať a ochudobňovať. Dalo by sa o nej hovoriť len v rámci výchovy k láske, k vzájomnému darovaniu. Takým spôsobom výrazové prostriedky lásky nie sú žalostne ochudobnené, ale objasnené. Sexuálny pud môže byť kultivovaný na ceste sebapoznania a pri rozvoji kapacity sebaovládania, ktoré môžu pomôcť vyniknúť vzácnym schopnostiam radosti a láskyplného stretnutia.
281. Sexuálna výchova ponúka informácie, ale bez zabúdania na to, že deti a mládež ešte nedosiahli úplnú zrelosť. Informácia musí prichádzať vo vhodnom momente a spôsobom zodpovedajúcim fáze, ktorú prežívajú. Netreba ich presýtiť údajmi, bez rozvíjania kritického úsudku vzhľadom na inváziu ponúk, na pornografiu bez kontroly a neúnosný prebytok stimulov, ktoré môžu sexualitu zmrzačiť. Mladí si potrebujú uvedomiť, že sú bombardovaní posolstvami, ktorým nejde o ich dobro a dozrievanie. Je potrebné pomôcť im rozpoznať a vyhľadávať pozitívne vplyvy a zároveň zachovať odstup od všetkého, čo deformuje ich schopnosť milovať. Rovnako musíme pripustiť, že „predovšetkým v okamihu, keď deti a mládež treba vovádzať do témy sexuality, objavuje sa požiadavka nových a primeranejších jazykových prostriedkov“.302
282. Sexuálna výchova, ktorá uchováva zdravú hanblivosť, má nesmiernu hodnotu, i keď niektorí sa dnes domnievajú, že je to vec minulosti. Je to prirodzená obrana osoby, ktorá si chráni svoje vnútro a predchádza tomu, aby sa zmenila len na obyčajný objekt. Bez hanblivosti môžeme náklonnosť a sexualitu zredukovať na obsesie, ktoré sa koncentrujú len na pohlavný akt; na chorobné prejavy, ktoré deformujú našu schopnosť milovať; a na rozličné formy sexuálneho násilia, ktoré nás vedú k neľudskému zaobchádzaniu alebo k poškodzovaniu druhých.
283. Sexuálna výchova sa často koncentruje na pozvanie „chrániť sa“ v snahe o „bezpečný sex“. Tieto výrazy odovzdávajú negatívny postoj k prirodzenej finalite sexuality, ktorou je plodnosť, akoby prípadné dieťa bolo nepriateľom, pred ktorým sa treba chrániť. Tak sa podporuje narcistická agresivita namiesto prijatia. Nezodpovedné je každé pozvanie mladých hrať sa so svojimi telami a svojimi túžbami – akoby už mali zrelosť, hodnoty, vzájomný záväzok a ciele patriace do manželstva. Takto sú s ľahkým srdcom povzbudzovaní použiť druhú osobu ako predmet zážitkov na kompenzovanie svojich nedostatkov a ohraničení. Naopak, je dôležité naučiť ich ceste k rozličným vyjadreniam lásky, k vzájomnej starostlivosti, k rešpektujúcej nežnosti, k bohatej, zmysluplnej komunikácii. Toto všetko človeka pripravuje na integrálne a ušľachtilé sebadarovanie, ktoré – po prijatí verejného záväzku – bude vyjadrené v darovaní tiel. Sexuálne spojenie v manželstve sa tak bude javiť ako znak úplného záväzku, obohatený celým predchádzajúcim napredovaním.
284. Mladých netreba mýliť, aby si nezamieňali rôzne roviny: príťažlivosť „vytvára na chvíľu ilúziu zjednotenia, avšak bez lásky toto ,zjednotenie‘ zanecháva oboch rovnako cudzími a rozdelenými ako predtým“.303
Reč tela si vyžaduje trpezlivé učenie sa, ktoré umožní vlastné túžby interpretovať a vychovávať pre skutočné sebadarovanie. Keď sa chce darovať všetko naraz, je možné, že sa nedaruje vôbec nič. Jedna vec je chápať krehkosť veku alebo jeho zmätenosť, druhá vec je povzbudzovať dospievajúcich, aby predlžovali nezrelosť svojho spôsobu milovania. Kto však o týchto veciach dnes hovorí? Kto je schopný brať mladých vážne? Kto im pomáha, aby sa seriózne pripravili na veľkú a štedrú lásku? Sexuálna výchova sa berie príliš na ľahkú váhu.
285. Sexuálna výchova by mala obsahovať aj rešpekt a úctu voči rozdielnosti, ktorá každému ukazuje možnosť prekonať uzavretosť svojich ohraničení, aby sa otvoril pre prijatie druhého. Ponad pochopiteľné ťažkosti, ktoré každý človek môže zažívať, je potrebné pomôcť mu prijať vlastné telo tak, ako bolo stvorené, pretože „logika nadvlády nad vlastným telom sa niekedy premieňa na ľstivú logiku nadvlády nad stvorením... Vážiť si vlastné telo v jeho ženskosti alebo mužskosti je potrebné na uznanie seba samých pri stretnutí s druhými, ktorí sa líšia. Tak je možné s radosťou prijať špecifický dar druhého alebo druhej ako dielo Boha Stvoriteľa a navzájom sa obohacovať“.304
Len zanechaním strachu voči rozdielnosti možno dosiahnuť oslobodenie od imanencie vlastného bytia a zaľúbenosti do seba. Sexuálna výchova musí človeku pomôcť prijať vlastné telo takým spôsobom, aby nechcel „vymazať sexuálnu rozdielnosť preto, že sa s ňou už nevie konfrontovať“.305
286. Nemožno tiež ignorovať, že v usporiadaní vlastného spôsobu bytia, mužského alebo ženského, sa nestretávajú len biologické alebo genetické faktory, ale aj mnohé prvky vzťahujúce sa na temperament, rodinný príbeh, kultúru, prežité skúsenosti, prijatú výchovu, vplyv priateľov, príbuzných, obdivované osoby a mnohé ďalšie konkrétne okolnosti, ktoré si vyžadujú úsilie adaptácie. Je pravda, že nemôžeme oddeľovať to, čo je mužské a ženské od diela stvoreného Bohom, ktoré predchádza všetky naše rozhodnutia a skúsenosti a v ktorom sú biologické prvky, ktoré nemožno ignorovať. Je však tiež pravda, že mužskosť a ženskosť nie sú niečím rigidným. Preto je napríklad možné, aby sa mužský spôsob jestvovania manžela flexibilne prispôsobil pracovnej situácii manželky. Zobrať si na starosť domáce práce alebo niektoré aspekty rastu detí ho nerobí menej mužným ani to neznamená zlyhanie, poddanie sa či hanbu. Treba deťom pomôcť, aby tieto zdravé „výmeny“ chápali ako normálne veci, ktoré neoberajú postavu otca o žiadnu dôstojnosť. Rigidita je preháňaním mužskosti alebo ženskosti a nevychováva deti a mládež k reciprocite stelesnenej v reálnych podmienkach manželstva. Táto rigidita môže zabrániť rozvoju schopností jednotlivca až tak, že rozhodnutie venovať sa umeniu alebo tancu bude pokladať za málo mužské a funkciu riadenia za málo ženskú. Toto sa, chvalabohu, už zmenilo, ale na niektorých miestach isté neadekvátne predstavy naďalej podmieňujú legitímnu slobodu a okliešťujú autentický vývoj konkrétnej identity detí a ich schopností.
287. Výchova detí musí byť charakterizovaná procesom odovzdávania viery. Ten sa stal zložitým pre súčasný štýl života, pracovný čas a komplexnosť dnešného sveta, v ktorom mnohí, aby prežili, znášajú uponáhľané rytmy.306
Napriek tomu rodina musí byť aj naďalej miestom, kde sa človek učí chápať dôvody a krásu viery, modliť sa a slúžiť blížnemu. To začína krstom, pri ktorom – ako hovorieval svätý Augustín – matky prinášajúce svoje deti „spolupracujú na svätom pôrode“.307
Potom začína napredovanie a rast tohto nového života. Viera je Boží dar, prijatý v krste, nie je to výsledok ľudskej činnosti, avšak rodičia sú nástrojom Boha pre jej rozvoj a dozrievanie. Je preto „krásne, keď mamy učia malé deti poslať bozk Ježišovi alebo Panne Márii. Koľko nežnosti je v tomto geste! V tom okamihu sa srdce detí premieňa na priestor modlitby“.308
Odovzdávanie viery predpokladá, že rodičia prežívajú reálnu skúsenosť toho, že Bohu dôverujú, hľadajú ho a potrebujú, pretože len týmto spôsobom „z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov“ (Ž 145, 4) a „otec synom zvestuje tvoju vernosť“ (Iz 38, 19). To si vyžaduje prosiť o Boží zásah v srdciach – tam, kde my prísť nemôžeme. Horčičné zrnko sa zasieva maličké, ale stane sa z neho veľký strom (porov. Mt 13, 31 – 32), a tak spoznávame nepomer medzi skutkom a jeho účinkom. Vieme teda, že nie sme pánmi daru, ale len jeho starostlivými správcami. Naša kreatívna úloha je však príspevkom, ktorý nám umožňuje spolupracovať s Božou iniciatívou. Preto „treba zhodnotiť manželské páry, matky a otcov, ako aktívne subjekty katechézy... Rodinná katechéza je veľkou pomocou, lebo je účinnou metódou na formáciu mladých rodičov a nato, aby si uvedomili svoje poslanie evanjelizátorov vlastnej rodiny“.309
288. Výchova k viere sa vie prispôsobiť každému dieťaťu, pretože naučené prostriedky alebo recepty niekedy nefungujú. Deti potrebujú symboly, gestá, rozprávanie. Dospievajúci sa zvyčajne dostávajú do krízy s autoritou a s pravidlami, a preto je vhodné stimulovať ich osobné skúsenosti viery a ponúknuť im jasné svedectvá, ktoré sa dokážu presadiť svojou krásou. Rodičia, ktorí chcú sprevádzať vieru svojich detí, sú pozorní voči ich zmenám, pretože vedia, že duchovná skúsenosť sa nevnucuje, ale len ponúka ich slobode. Je dôležité, aby deti konkrétnym spôsobom videli, že pre ich rodičov je modlitba skutočne dôležitá. Preto okamihy modlitby v rodine a prejavy ľudovej zbožnosti môžu mať väčšiu evanjelizačnú silu než všetky katechézy a príhovory. Chcem osobitným spôsobom vyjadriť svoju vďačnosť všetkým matkám, ktoré sa neprestajne modlia, ako to robila svätá Monika, za deti, ktoré sa vzdialili od Krista.
289. Prax odovzdávania viery deťom v zmysle napomáhania jej prejavu a rastu umožňuje, aby sa rodina stala evanjelizačnou a aby spontánne začala odovzdávať vieru všetkým, ktorí s ňou prídu do kontaktu aj mimo rodinného prostredia. Deti, ktoré vyrastajú v misijných rodinách, sa často stávajú misionármi, ak rodičia dokážu žiť svoju úlohu takým spôsobom, že ich druhí vnímajú ako blízkych a priateľských, a tak aj deti rastú v takomto štýle vzťahu so svetom – bez toho, aby sa zriekli svojej viery a svojho presvedčenia. Spomeňme si, že aj samotný Ježiš jedol a pil s hriešnikmi (porov. Mk 2, 16; Mt 11, 19), mohol sa zastaviť na rozhovor so Samaritánkou (porov. Jn 4, 7 – 26), prijal v noci Nikodéma (porov. Jn 3, 1 – 21), nechal si pomazať nohy prostitútkou (porov. Lk 7, 36 – 50) a neváhal sa dotýkať chorých (porov. Mk 1, 40 – 45; 7, 33). To isté robili aj jeho apoštoli, ktorí druhými ľuďmi nepohŕdali, neboli uzavretí do malých skupín tvorených iba vyvolenými, neboli izolovaní od života ľudí. Zatiaľ čo úrady ich prenasledovali, tešili sa sympatiám všetkého ľudu (porov. Sk 2, 47; 4, 21. 33; 5, 13).