290. „Rodina sa tak konštituuje ako subjekt pastoračnej činnosti prostredníctvom priameho hlásania evanjelia a dedičstva rozličných foriem svedectva: solidarita s chudobnými, otvorenosť k rozmanitosti ľudí, starostlivosť o stvorenie, morálna a materiálna solidarita voči druhým rodinám, predovšetkým tým najchudobnejším, úsilie o podporu spoločného dobra aj prostredníctvom premeny nespravodlivých sociálnych štruktúr, počnúc územím, na ktorom rodina žije, s konaním skutkov telesného a duchovného milosrdenstva.“310
To treba zasadiť do rámca najvzácnejšieho presvedčenia kresťanov: tým je láska Otca, ktorá nás podopiera a dáva nám rásť; prejavená v úplnom dare Ježiša, živého medzi nami, ktorý nás robí schopnými spoločne čeliť všetkým búrkam a všetkým fázam života. Aj v srdci rodiny treba nechať znovu zaznieť kerygmu, pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti, aby osvetlila cestu. Všetci by sme mali byť schopní povedať, na základe toho, čo sme prežili v našich rodinách: „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16). Len vychádzajúc z tejto skúsenosti bude môcť pastorácia rodín dosiahnuť, aby boli rodiny zároveň domácimi cirkvami i evanjelizačným kvasom v spoločnosti.
291. Synodálni otcovia skonštatovali, že hoci je Cirkev presvedčená, že každé porušenie manželského zväzku „je proti Božej vôli, uvedomuje si tiež krehkosť mnohých svojich detí“.311
Osvetlená Kristovým pohľadom sa „Cirkev s láskou obracia na tých, ktorí sa na jej živote zúčastňujú neúplným spôsobom – uznávajúc, že Božia milosť pôsobí aj v ich životoch a dodáva im odvahu, aby konali dobro, s láskou sa starali jeden o druhého a slúžili spoločenstvu, v ktorom žijú a pracujú“.312
Tento postoj je posilnený aj v kontexte Svätého roka venovaného milosrdenstvu. I keď vždy predkladá dokonalosť a pozýva k plnšej odpovedi Bohu, „Cirkev musí pozorne a starostlivo sprevádzať svoje najkrehkejšie deti, poznačené zranenou alebo stratenou láskou, dodávajúc dôveru a nádej – ako svetlo majáka v prístave alebo pochodeň prinesenú medzi ľudí – na osvetlenie tých, ktorí stratili smer alebo sa nachádzajú uprostred búrky“.313
Nezabúdajme, že práca Cirkvi sa často podobá poľnej nemocnici.
292. Kresťanské manželstvo, odraz spojenia medzi Kristom a jeho Cirkvou, sa naplno uskutočňuje v spojení medzi jedným mužom a jednou ženou, ktorí sa jeden druhému navzájom darujú vo výlučnej láske a v slobodnej vernosti, patria si až do smrti a otvárajú sa pre odovzdávanie života, zasvätení sviatosťou, ktorá im poskytuje milosť, aby sa stávali domácou cirkvou a kvasom nového života pre spoločnosť. Iné formy spojenia radikálne protirečia tomuto ideálu, zatiaľ čo niektoré ho uskutočňujú aspoň čiastočným a analogickým spôsobom. Synodálni otcovia povedali, že Cirkev neopomína zhodnotenie konštruktívnych prvkov v týchto situáciách, ktoré ešte alebo už nezodpovedajú jej učeniu o manželstve.314
293. Otcovia sa tiež zaoberali osobitnou situáciou manželstva uzavretého iba občianskym spôsobom alebo – pri náležitom zachovaní rozdielov – aj jednoduchým spolužitím, pri ktorom „keď spojenie dosiahne zjavnú stabilitu prostredníctvom verejného zväzku, vyznačuje sa hlbokou náklonnosťou, zodpovednosťou za deti, schopnosťou prekonávať skúšky, môže byť vnímané ako príležitosť na sprevádzanie v rozvoji smerom k sviatosti manželstva“.315
Napokon je znepokojujúce, že mnohí mladí sú nedôverčiví voči manželstvu, žijú spolu a donekonečna odkladajú manželský záväzok, zatiaľ čo iní zasa prijatý záväzok ukončia a hneď po ňom založia ďalší. Tí, „ktorí sú súčasťou Cirkvi, potrebujú milosrdnú a povzbudivú pastoračnú pozornosť“.316
Pastierom prináleží nielen podporovanie kresťanského manželstva, ale aj „pastoračné rozlišovanie situácií mnohých, ktorí túto skutočnosť už nežijú“, aby „vstupovali do dialógu s danými ľuďmi s cieľom zdôrazniť tie prvky ich života, ktoré môžu viesť k väčšej otvorenosti pre evanjelium manželstva v jeho plnosti“.317
Pri pastoračnom rozlišovaní je vhodné „identifikovať prvky, ktoré môžu podporiť evanjelizáciu i ľudský a duchovný rast“.318
294. „Rozhodnutie pre civilné manželstvo alebo – v iných prípadoch – pre jednoduché spolužitie, veľmi často nie je motivované predsudkami alebo odporom voči sviatostnému zväzku, ale kultúrnymi či podmienenými situáciami.“319
V týchto situáciách možno zhodnotiť tie znaky lásky, ktoré nejakým spôsobom odrážajú lásku Boha.320
Vieme, že „neustále narastá počet tých, ktorí po tom, čo dlhšie spolu žili, žiadajú slávenie manželstva v kostole. Jednoduché spolužitie si ľudia často volia kvôli všeobecnej mentalite, orientovanej proti inštitúciám a definitívnym záväzkom, ale aj kvôli čakaniu na existenčnú istotu (stabilná práca a mzda). V iných krajinách sú napokon faktické zväzky veľmi početné nielen z dôvodu odmietania hodnôt rodiny a manželstva, ale predovšetkým preto, že vstúpiť do manželstva sa pokladá za luxus – pre sociálne podmienky, takže materiálny nedostatok ľudí tlačí žiť vo faktických zväzkoch“.321
V každom prípade, „ku všetkým týmto situáciám treba pristupovať konštruktívnym spôsobom: snažiť sa ich premieňať na príležitosti napredovania smerom k plnosti manželstva a rodiny vo svetle evanjelia. Ide o to prijať a sprevádzať ich s trpezlivosťou a citlivosťou“.322
To je to, čo urobil Ježiš so Samaritánkou (porov. Jn 4, 1 – 26): oslovil jej túžbu po skutočnej láske, aby ju oslobodil od všetkého, čo zatieňovalo jej život, a priviedol ju k plnej radosti evanjelia.
295. V tejto línii svätý Ján Pavol II. predkladal takzvaný „zákon postupnosti“, vo vedomí toho, že človek „poznáva, miluje a koná mravné dobro primerane jednotlivým stupňom svojho rastu“.323
Nie je to „postupnosť zákona“, ale postupnosť v rozvážnom konaní slobodných skutkov subjektmi, ktoré ešte nie sú v stave chápať, oceňovať alebo naplno praktizovať objektívne požiadavky zákona. Pretože aj zákon je Boží dar, ktorý ukazuje cestu; dar pre všetkých bez výnimky; dar, ktorý možno žiť v sile milosti, i keď každý človek „pozvoľne napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov a požiadaviek jeho definitívnej a absolútnej lásky do celého osobného a spoločenského života človeka“.324
325
296. Synoda sa zmienila o rozličných situáciách krehkosti alebo nedokonalosti. V danom ohľade chcem na tomto mieste pripomenúť, čo som jasne predstavil celej Cirkvi – aby sa nám nestalo, že si pomýlime cestu: „celú históriu Cirkvi sprevádzajú dve logiky: vyčleňovať a znovuzačleňovať... Cesta Cirkvi už od Jeruzalemského koncilu je vždy Ježišovou cestou: cestou milosrdenstva a včleňovania... Cestou Cirkvi je nikoho naveky neodsudzovať; vylievať Božie milosrdenstvo na ľudí, ktorí oň prosia s úprimným srdcom... Pretože skutočná láska (caritas) je vždy nezaslúžená, bezpodmienečná a nezištná!“326
Preto „sa treba vyhnúť súdom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rozličných situácií; a je nevyhnutné byť pozornými voči spôsobu, ktorým ľudia pre svoj stav žijú i trpia“.327
297. Ide o včlenenie všetkých; každému musíme pomôcť nájsť vlastný spôsob účasti na cirkevnom spoločenstve, aby sa cítil byť predmetom „nezaslúženého, bezpodmienečného a nezištného milosrdenstva“. Nik nemôže byť navždy odsúdený, pretože to nie je logika evanjelia! Nemám na mysli len rozvedených, ktorí žijú v novom zväzku, ale všetkých, v akejkoľvek situácii sa nachádzajú. Samozrejme, ak niekto vystavuje na obdiv objektívny hriech, akoby bol súčasťou kresťanského ideálu, alebo chce vnucovať niečo iné, než to, čo učí Cirkev, nemôže chcieť katechizovať a kázať – a v tomto zmysle je tu niečo, čo ho oddeľuje od spoločenstva (porov. Mt 18, 17). Potrebuje opätovne počúvať hlásanie evanjelia a pozvanie na obrátenie. No ešte aj pre túto osobu môže existovať nejaký spôsob účasti na živote spoločenstva: v sociálnej angažovanosti, modlitbových stretnutiach alebo podľa toho, čo jej osobná iniciatíva, spolu s rozlišovaním pastiera, môže navrhnúť. Ohľadom spôsobu zaobchádzania s rozličnými situáciami, ktoré sa nazývajú „iregulárne“, synodálni otcovia dosiahli všeobecnú zhodu, ktorú podporujem: „Vzhľadom na pastoračný prístup k osobám, ktoré uzavreli civilné manželstvo, sú rozvedené a znovuzosobášené, alebo jednoducho spolu žijú, Cirkvi prináleží, aby im odhalila Božiu pedagogiku milosti v ich živote a pomohla im dosiahnuť plnosť Božieho plánu“,328
čo je vždy možné s posilou Ducha Svätého.
298. Napríklad rozvedení, ktorí žijú v novom zväzku, sa môžu nachádzať vo veľmi rozličných situáciách, ktoré sa nedajú katalogizovať alebo uzavrieť do príliš rigidných tvrdení, bez ponechania priestoru na adekvátne osobné a pastoračné rozlišovanie. Jedna vec je druhý zväzok ustálený v čase, s novými deťmi, osvedčenou vernosťou, ušľachtilou oddanosťou, kresťanským úsilím, vedomím o neregulárnosti svojej situácie a veľkou ťažkosťou vrátiť sa späť bez pocitu vo svedomí, že by sa tak upadlo do páchania ďalších vín. Cirkev vie o situáciách, keď „muž a žena... z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu“.329
Existuje aj prípad tých, ktorí venovali veľké úsilie záchrane prvého manželstva a zažili nespravodlivé opustenie; alebo prípad tých, ktorí „uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné“.330
Druhá vec je, naopak, nový zväzok uzatvorený krátko po rozvode, so všetkými dôsledkami utrpenia a zmätku, ktoré doliehajú na deti a celé rodiny, alebo situácia niekoho, kto opakovane zlyhal vo svojich rodinných povinnostiach. Musí byť jasné, že toto nie je ideál, ktorý evanjelium predkladá o manželstve a rodine. Synodálni otcovia povedali, že rozlišovanie pastierov sa vždy musí robiť s „adekvátnym rozoznávaním“,331
s pohľadom, ktorý dobre rozlišuje situácie.332
Vieme, že neexistujú „jednoduché recepty“.333
299. Prijímam úvahy mnohých synodálnych otcov, ktorí povedali, že „pokrstení, ktorí sú rozvedení a civilne znovuzosobášení, musia byť viac integrovaní do kresťanských spoločenstiev rozličnými možnými spôsobmi tak, aby sa zabránilo každej možnosti pohoršenia. Logika včlenenia je kľúčom pre ich pastoračné sprevádzanie, aby nielen vedeli, že patria do Kristovho tela, ktorým je Cirkev, ale mali z toho aj radostnú a plodnú skúsenosť. Sú pokrstení, sú to bratia a sestry, Duch Svätý do nich vlieva dary a charizmy pre dobro všetkých. Ich účasť sa môže prejaviť v rozličných cirkevných službách: treba preto rozlíšiť, ktoré z rozličných foriem vylúčenia, momentálne praktizovaného v liturgickej, pastoračnej, vzdelávacej a inštitucionálnej oblasti, je možné prekonať. Nie sú a nesmú sa cítiť exkomunikovaní, ale môžu žiť a dozrievať ako živé údy Cirkvi, vnímajúc ju ako matku, ktorá ich vždy prijíma, s láskou sa o nich stará a povzbudzuje ich na ceste života a evanjelia. Táto integrácia je nevyhnutná aj pre kresťanskú výchovu a starostlivosť o ich deti, ktoré treba pokladať za najdôležitejšie“.334