320. Existuje bod, v ktorom láska manželského páru dosiahne maximálne oslobodenie a stane sa priestorom zdravej autonómie: keď človek objaví, že ten druhý nie je jeho, ale má omnoho dôležitejšieho vlastníka, svojho jediného Pána. Nikto si nemôže nárokovať vlastníctvo najosobnejšej a najtajnejšej intimity milovanej osoby, a len on môže stáť v centre jej života. Zároveň princíp duchovného realizmu má za následok, že manželský partner si nenárokuje, aby druhý plne uspokojoval jeho potreby. Je nevyhnutné, aby duchovné napredovanie – ako správne naznačil Dietrich Bonhoeffer – každému človeku pomohlo „stratiť ilúzie“ o druhom,382 a prestať očakávať od danej osoby to, čo je vlastné jedine Božej láske. To si vyžaduje vnútorné zriekanie sa. Exkluzívny priestor, ktorý každý z manželov rezervuje svojmu osobnému vzťahu s Bohom, nielen umožňuje uzdravovať rany spolužita, ale aj nachádzať v Božej láske zmysel vlastnej existencie. Potrebujeme každý deň vzývať činnosť Ducha, aby takáto vnútorná sloboda bola možná.

Spiritualita starostlivosti, útechy a podnetu

321. „Kresťanskí manželia sú si navzájom, pre svoje deti aj pre ostatných členov rodiny spolupracovníkmi milosti a svedkami viery.“383 Boh ich pozýva k plodeniu a starostlivosti. Práve preto rodina „vždy bola najbližšou ,nemocnicou‘“.384 Starajme sa, podporujme sa, podnecujme sa navzájom a prežívajme to všetko ako súčasť našej rodinnej spirituality. Život manželského páru je účasťou na plodnom diele Boha a každý z dvojice je pre toho druhého neustálou provokáciou Ducha. Božia láska sa vyjadruje cez „živé a konkrétne slová, ktorými si muž a žena vyznávajú svoju manželskú lásku“.385 Tak sú si navzájom odrzkadlením Božej lásky, ktorá utešuje slovom, pohľadom, pomocou, pohladením, objatím. Teda „chcieť formovať rodinu znamená mať odvahu byť súčasťou Božieho sna; mať odvahu s ním snívať, mať odvahu s ním budovať, odvahu pustiť sa s ním do tohto príbehu, budovať svet, kde sa nikto necíti osamelý“.386

322. Celý život rodiny je milosrdná „pastva“. Každý so záujmom maľuje a píše do života druhého: „Vy ste náš list napísaný v našich srdciach... nie atramentom, ale Duchom živého Boha“ (2 Kor 3, 2 – 3). Každý je rybárom, ktorý ide „loviť... ľudí“ (Lk 5, 10) – v Ježišovom mene spúšťa siete (porov. Lk 5 5) k druhým; alebo roľníkom pracujúcim na čerstvej pôde, ktorou sú jeho drahí: podnecuje v nich to najlepšie. Súčasťou manželskej plodnosti je aj napomáhanie, pretože „milovať človeka je očakávať od neho čosi nedefinovateľné, nepredvídateľné – súčasne jej však nejakým spôsobom ponúknuť prostriedok, ako odpovedať na toto očakávanie“.387 A to je zároveň bohopocta, pretože práve on do druhých zasial mnohé dobré veci v nádeji, že im pomôžeme vyrásť.

323. Kontemplovať každú milovanú osobu očami Boha a spoznávať v nej Krista je hlbokou duchovnou skúsenosťou. Žiada si to nezištnú ochotu, ktorá umožní oceniť jej dôstojnosť. Môžeme byť pred druhým naplno prítomní, ak sa darujeme bez vypočítavosti, zabudnúc na všetko vôkol. Takto si milovaná osoba zasluhuje celú pozornosť. Ježiš bol vzorom, pretože keď sa k nemu niekto priblížil na rozhovor, uprel naňho pohľad, zahľadel sa na neho s láskou (porov. Mk 10, 21). Nik sa v jeho prítomnosti necítil prehliadaný, pretože jeho slová a jeho gestá boli vyjadrením tejto otázky: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Mk 10, 51). Toto sa prežíva v každodennom živote rodiny. V ňom si pripomíname, že človek, ktorý s nami žije, si zasluhuje všetko, lebo má ľudskú dôstojnosť – pretože je predmetom nesmiernej lásky Otca. Tak rozkvitá nežnosť, schopná „vzbudiť v druhom radosť z toho, že sa cíti milovaný. Tá sa prejavuje predovšetkým venovaním delikátnej pozornosti obmedzeniam druhého, najmä ak vychádzajú na povrch evidentným spôsobom“.388

324. Na podnet Ducha rodinné jadro nielen prijíma život, plodiac ho vo vlastnom lone, ale sa aj otvára, vychádza zo seba, aby svojím dobrom zahrnulo druhých; aby sa o nich postaralo a hľadalo ich šťastie. Táto otvorenosť sa osobitne prejavuje v pohostinnosti,389 ku ktorej Božie slovo povzbudzuje sugestívnym spôsobom: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13, 2). Keď rodina druhých prijíma a vychádza im v ústrety – predovšetkým chudobným a opusteným – „symbolizuje, vydáva svedectvo a má účasť na materstve Cirkvi“.390 Sociálna láska, odlesk Najsvätejšej Trojice, je v skutočnosti to, čo zjednocuje duchovný zmysel rodiny a jej poslanie za hranicou seba samej – pretože sprítomňuje kerygmu so všetkými jej požiadavkami týkajúcimi sa spoločenstva. Rodina prežíva svoju osobitnú spiritualitu ako domáca cirkev a zároveň ako bunka životne dôležitá pre premenu sveta.391