Niektoré výzvy

50. Odpovede získané z dvoch konzultácií, ktoré sa robili počas postupu synody, spomínali najrozličnejšie situácie, ktoré nastoľujú nové výzvy. Okrem tých, ktoré sme už naznačili, viacerí sa dotkli výchovnej funkcie, ktorá sa nachádza v ťažkostiach, medzi inými príčinami aj preto, že rodičia sa vracajú domov unavení a nemajú chuť na rozhovor; v mnohých rodinách už neexistuje zvyk spoločného stolovania; rastie veľká rozmanitosť ponúk na rozptýlenie – popri závislosti od televízie. To všetko veľmi sťažuje odovzdávanie viery rodičov deťom. Ďalší upozornili, že rodiny sú často priam choré ohromnou úzkosťou. Zdá sa, že sú viac ustarostené o predchádzanie budúcim problémom než o zdieľanie prítomnosti. Toto – čo je kultúrnou otázkou – sa ešte zhoršuje pre neistú profesijnú budúcnosť, ekonomickú neistotu alebo strach o budúcnosť detí.

51. Spomenuli sme už drogovú závislosť ako jednu z rán našej doby, pre ktorú mnohé rodiny trpia, a neraz ich celkom zničí. Čosi podobné nastáva pri alkoholizme, hráčstve a ďalších závislostiach. Rodina by mohla byť miestom prevencie a dobrých pravidiel, avšak spoločnosť a politika nechápu, že ohrozená rodina „stráca schopnosť reagovať a pomáhať svojim členom. […] Ťažké dôsledky tohto narušenia vidno na zničených rodinách, na deťoch bez koreňov, na opustených senioroch, na sirotách žijúcich rodičov a na dezorientovaných adolescentoch a mladých žijúcich bez pravidiel“.38 Ako naznačili mexickí biskupi, smutné situácie domáceho násilia sa stávajú živnou pôdou pre nové formy sociálnej agresivity, lebo „rodinné vzťahy stoja aj za predispozíciou násilníckej osobnosti. Rodiny takto pôsobiace na deti sú tie, v ktorých chýba komunikácia, prevládajú defenzívne postoje a ich členovia nie sú jeden druhému oporou; chýbajú v nich rodinné aktivity povzbudzujúce k účasti; vzájomné vzťahy rodičov sú často konfliktné a násilné a vzťahy medzi rodičmi a deťmi poznačené nepriateľskými postojmi. Násilie vnútri rodiny je pre základné ľudské vzťahy školou hnevu a nenávisti“.39

52. Nech si nik nemyslí, že oslabenie rodiny ako prirodzeného spoločenstva založeného na manželstve je osožné pre spoločnosť. Práve naopak: ohrozuje dozrievanie osôb, starosť o spoločné hodnoty a etický rozvoj miest a dedín. Dnes sa už jasne nechápe, že jedine výlučná a nerozlučná jednota medzi jedným mužom a jednou ženou skutočne napĺňa sociálnu funkciu, pretože je stabilným záväzkom a umožňuje plodnosť. Musíme rozoznávať veľkú rozmanitosť rodinných situácií, ktoré sú schopné ponúknuť istý životný poriadok, ale napríklad spolužitie bez manželstva alebo medzi osobami toho istého pohlavia nemožno zjednodušujúcim spôsobom stavať na roveň manželstvu. Nijaká jednota, ktorá je nestabilná alebo uzavretá pre odovzdávanie života, nemôže zabezpečiť budúcnosť spoločnosti. Kto sa však dnes zaoberá tým, aby manželov podporoval, pomáhal im prekonávať hroziace riziká, sprevádzal ich pri napĺňaní výchovného poslania a stimuloval stabilitu manželského zväzku?

53. „V niektorých spoločnostiach pretrváva prax polygamie; na iných miestach sa udržala prax vopred dohodnutých manželstiev. […] V mnohých kontextoch, a to nielen západných, sa naplno šíri prax predmanželského spolužitia alebo takých spolužití, ktoré ani nesmerujú k nadobudnutiu formy inštitucionálneho zväzku.“40 Vo viacerých krajinách legislatíva umožňuje rozvoj takých rozmanitých alternatív, že manželstvo známe výlučnosťou, nerozlučnosťou a otvorenosťou pre život napokon vyznieva len ako jedna staromódna ponuka medzi mnohými ďalšími. V mnohých krajinách napreduje právna dekonštrukcia rodiny, vedúca k prijímaniu takých foriem, ktoré sú takmer výlučne založené na paradigme autonómie vôle. I keď je legitímne a správne odmietnuť staré formy „tradičnej“ rodiny poznačené autoritárstvom, ba aj násilím, nesmie to viesť k neúcte voči manželstvu, ale – naopak – k znovuobjaveniu jeho skutočného zmyslu a k jeho obnove. Sila rodiny „sa podstatne nachádza v jej schopnosti milovať a učiť milovať. Nech by rodina bola akokoľvek zranená, vždy môže rásť, vychádzajúc z lásky“.41

54. Pri tomto krátkom pohľade na skutočnosť chcem zdôrazniť, že i keď už došlo k značným zlepšeniam v oblasti uznania práv ženy a v oblasti jej pôsobenia vo verejnom priestore, v mnohých krajinách je stále potrebný veľký rast. Ani zďaleka ešte neboli vykorenené neprijateľné zvyky. Predovšetkým zahanbujúce násilie, ktoré sa niekedy používa voči ženám, zlé zaobchádzania v rodine a rozličné formy otroctva, ktoré nie sú prejavom mužskej sily, ale zbabelým úpadkom. Slovné, fyzické a sexuálne násilie, ktoré sa pácha na ženách v niektorých manželských pároch, protirečí samotnej podstate manželského zväzku. Mám na mysli vážne mrzačenie ženských genitálií v niektorých kultúrach, ale aj nerovnosť prístupu k dôstojným pracovným miestam a k pozíciám, na ktorých sa robia rozhodnutia. Dejiny sú poznačené stopami excesov patriarchálnych kultúr, v ktorých bola žena pokladaná za druhotriednu, ale pripomeňme si aj prax „maternice na prenájom“ alebo „inštrumentalizácie a obchodovania so ženským telom v súčasnej me­diálnej kultúre“.42 Sú aj takí, čo tvrdia, že mnoho súčasných problémov pramení práve z emancipácie žien. Tento argument je však neplatný, „je to lož, nie je to pravda. Je to len forma mužského šovinizmu“.43 Identická dôstojnosť muža a ženy nás vedie k tomu, aby sme sa tešili z prekonania starých foriem diskriminácie a z toho, že v lone rodín sa rozvíja štýl reciprocity. Aj keď sa objavujú formy feminizmu, ktoré nemôžeme pokladať za primerané, obdivujeme pôsobenie Ducha v jasnejšom rozoznávaní dôstojnosti ženy a jej práv.

55. Muž „má rovnako dôležitú úlohu v živote rodiny, najmä s dôrazom na ochranu a podporu manželky a detí. […] Mnohí muži si uvedomujú dôležitosť svojej úlohy v rodine a napĺňajú ju osobitným spôsobom, vlastným mužskej povahe. Neprítomnosť otca vážne poznačuje rodinný život, výchovu detí a ich začlenenie do spoločnosti. Jeho neprítomnosť môže byť fyzická, citová, kognitívna a duchovná. Tento nedostatok oberá deti o primeraný vzor otcovského správania“.44

56. Ďalšia výzva vyplýva z rozličných foriem ideológie, všeobecne nazývanej gender, ktorá „neguje rozdielnosť a prirodzenú reciprocitu muža a ženy. Projektuje spoločnosť bez pohlavných rozdielov a vyprázdňuje antropologický základ rodiny. Táto ideológia zavádza výchovné projekty a legislatívne smernice, ktoré podporujú osobnú identitu a citovú intimitu radikálne odčlenenú od biologickej diverzity medzi mužom a ženou. Ľudská identita je ponechaná na individualistickú voľbu, ktorú možno časom zmeniť“.45 Je znepokojujúce, že určité ideológie tohto typu, s nárokom odpovedať na isté, niekedy pochopiteľné túžby, snažia sa presadiť ako jediný spôsob zmýšľania, ktorý má určovať aj výchovu detí. Nesmieme ignorovať, že aj keď „je možné rozlišovať medzi biologickým pohlavím (sex) a spoločensko-kultúrnou úlohou pohlavia (gender), nemožno jedno od druhého oddeľovať“.46 Na druhej strane „biotechnologická revolúcia v oblasti ľudského plodenia priniesla možnosť manipulovať s plodiacim aktom; urobila ho nezávislým od pohlavného vzťahu medzi mužom a ženou. Týmto spôsobom sa ľudský život a rodičovstvo stali skutočnosťami, ktoré sa dajú skladať a rozkladať, podliehajúcimi najmä túžbam jednotlivcov alebo párov“.47 Jedna vec je chápať ľudskú krehkosť a zložitosť života, druhá vec je prijímať ideológie, ktoré si nárokujú navzájom oddeľovať neoddeliteľné aspekty skutočnosti. Neupadnime do hriechu tým, že si budeme nárokovať miesto Stvoriteľa. Sme stvorenia, nie sme všemohúci. Stvorenie nás predchádza a musí byť prijímané ako dar. Zároveň sme povolaní starať sa o našu ľudskosť, čo predovšetkým znamená prijať a rešpektovať ju takú, ako bola stvorená.

57. Ďakujem Bohu za to, že mnohé rodiny, ktoré sa ani zďaleka nepokladajú za dokonalé, žijú v láske, uskutočňujú svoje povolanie a napredujú, i keď na svojej ceste neraz padajú. Zo synodálnych uvažovaní nevychádza stereotyp ideálnej rodiny, ale náročná mozaika tvorená rozličnými skutočnosťami, ktoré sú plné radosti, drám a snov. Skutočnosti, ktoré nás znepokojujú, sú pre nás výzvou. Neupadnime do pasce vyčerpávania sa v sebaobranných nárekoch, namiesto toho, aby sme vzbudzovali misijnú kreativitu. Vo všetkých situáciách „Cirkev cíti potrebu povedať slovo pravdy a nádeje. […] Veľké hodnoty manželstva a kresťanskej rodiny zodpovedajú hľadaniu, ktoré prechádza cez celú ľudskú existenciu.“48 Ak aj konštatujeme mnohé ťažkosti, sú pre nás – ako to povedali kolumbijskí biskupi – pozvaním „oslobodiť v sebe energie nádeje a vložiť ich do prorockých snov, premieňajúcich činov a fantázie lásky“.49