Odovzdávanie života a výchova detí

80. Manželstvo je na prvom mieste „dôverné spoločenstvo manželského života a lásky“,80 ktoré pre samotných manželov predstavuje dobro,81 a sexualita „je zameraná na manželskú lásku muža a ženy“.82 Preto aj „manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského“.83 Odhliadnuc od toho je tento zväzok nasmerovaný na plodenie „svojou prirodzenou povahou“.84 Dieťa, ktoré sa rodí, „neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením“.85 Neprichádza akoby na záver nejakého procesu, ale je prítomné od počiatku v ich láske ako podstatná vlastnosť, ktorá nemôže byť popretá bez toho, aby samotná láska nezostala okyptená. Od samotného počiatku láska odmieta každý podnet na uzatvorenie sa do seba, a otvára sa plodnosti, ktorá jej umožňuje presiahnuť vlastnú existenciu. Nijaký pohlavný akt manželov preto nemôže negovať tento význam,86 i keď pre rozličné príčiny nie je vždy schopný de facto splodiť nový život.

81. Dieťa si vyžaduje, aby sa narodilo z takejto lásky, a nie akýmkoľvek spôsobom, pretože dieťa „nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar,“87 ktorý je „plodom osobitného úkonu manželskej lásky rodičov“.88 Pretože „podľa poriadku stvorenia manželská láska medzi jedným mužom a jednou ženou a odovzdávanie života sú orientované voči sebe navzájom (porov. Gn 1, 27 – 28). Týmto spôsobom dal Stvoriteľ mužovi a žene podiel na diele svojho stvorenia a zároveň ich učinil nástrojmi svojej lásky, zveriac im zodpovednosť za budúcnosť ľudstva prostredníctvom odovzdávania ľudského života“.89

82. Synodálni otcovi povedali, že „nie je ťažké skonštatovať rozšírenie takej mentality, ktorá zužuje plodenie života na úroveň jednej premennej pri plánovaní budúcnosti jednotlivca alebo páru“.90 Učenie Cirkvi „pomáha harmonicky a vedome prežívať spoločenstvo medzi manželmi vo všetkých jeho rozmeroch vrátane zodpovednosti za plodenie. Treba znovu objaviť posolstvo encykliky Pavla VI. Humanae vitae, ktorá zdôrazňuje potrebu rešpektovať dôstojnosť osoby pri morálnom hodnotení metód regulácie pôrodnosti. […] Rozhodnutie pre adopciu alebo pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť manželskej skúsenosti“.91 S veľkou vďačnosťou Cirkev „podporuje rodiny, ktoré prijímajú, vychovávajú a zahŕňajú láskou deti so zdravotným postihnutím“.92

83. V tomto kontexte nemôžem nepovedať, že ak je rodina svätyňou života a miestom, kde sa život plodí a opatruje, je bolestným protirečením, ak sa stane miestom, kde sa život odmieta a ničí. Hodnota ľudského života je taká veľká a právo na život nevinného dieťaťa, ktoré rastie v lone svojej matky, je také neodňateľné, že možnosť robiť rozhodnutia ohľadom tohto života, ktorý je sám osebe cieľom a nikdy nesmie byť objektom nadvlády inej ľudskej bytosti, nijakým spôsobom nemožno prezentovať ako právo na vlastné telo. Rodina chráni život v každej jeho fáze, aj na jeho sklonku. Preto „tým, ktorí pracujú v zdravotníckych štruktúrach, sa pripomína morálna povinnosť výhrady vo svedomí. Rovnako Cirkev nielenže cíti nutnosť dosvedčovať právo na prirodzenú smrť, bez úpornej terapie a eutanázie“, ale aj „dôrazne odmieta trest smrti“.93

84. Otcovia tiež zdôraznili, že „jednou z hlavných výziev, ktorým čelia dnešné rodiny, je určite výchovná výzva, čoraz náročnejšia a zložitejšia kvôli súčasnej kultúrnej realite a veľkému vplyvu médií“.94 „Cirkev zohráva pri podpore rodín dôležitú úlohu, od kresťanskej iniciácie cez spoločenstvá, ktoré ponúkajú prijatie.“95 I tak sa mi vidí veľmi dôležité pripomenúť, že integrálna výchova detí je „vážna povinnosť“ a zároveň „prvotné právo“ rodičov.96 Nie je to len úloha alebo záťaž, ale aj základné a nenahraditeľné právo, ktoré sú povolaní brániť a o ktorom si nik nesmie nárokovať, že im ho odníme. Štát ponúka službu vzdelávania subsidiárnym spôsobom, sprevádzajúc poslanie rodičov, ktoré nemôžu delegovať; majú právo slobodne vybrať typ vzdelania – prístupný a kvalitný –, ktorý mienia dať svojim deťom podľa vlastného presvedčenia. Škola nenahrádza rodičov, len ich dopĺňa. Toto je zá­kladný princíp: „Každý ďalší spolupracovník vo výchovnom procese musí konať v mene rodičov, s ich súhlasom a do istej miery aj z ich poverenia.“97 Predsa však „vznikla trhlina medzi rodinou a spoločnosťou, medzi rodinou a školou, a dohoda o výchove sa porušila; výchovné spojenie spoločnosti a rodiny sa tak dostalo do krízy“.98

85. Cirkev je prostredníctvom primeranej pastoračnej činnosti povolaná spolupracovať na tom, aby rodičia dokázali plniť svoje výchovné poslanie. Musí to robiť tak, že im bude vždy pomáhať, aby zhodnotili svoju špecifickú úlohu a spoznali, že tí, ktorí prijali sviatosť manželstva, stávajú sa skutočne [zasvätenými] služobníkmi výchovy, pretože pri formovaní svojich detí budujú Cirkev,99 a tým prijímajú povolanie, ktoré im Boh ponúka.100

Rodina a Cirkev

86. „S veľkou radosťou a hlbokým potešením hľadí Cirkev na rodiny, ktoré zostávajú verné učeniu evanjelia, ďakuje im a povzbudzuje ich za svedectvo, ktoré vydávajú. Vďaka nim krása nerozlučného a navždy verného manželstva vskutku pôsobí vierohodne. V rodine, ‚ktorú možno nazvať domácou cirkvou‘ (Lumen gentium, 11), dozrieva prvá cirkevná skúsenosť spoločenstva medzi osobami, v ktorom sa vďaka milosti odráža tajomstvo Najsvätejšej Trojice. ‚Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce; bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života‘ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1657).“101

87. Cirkev je rodina rodín, neustále obohacovaná životom všetkých domácich cirkví. Takže „vďaka sviatosti manželstva sa každá rodina stáva dobrom pre Cirkev, so všetkými účinkami. V tejto perspektíve bude pre súčasnosť Cirkvi určite vzácnym darom vziať do úvahy aj vzájomnosť medzi Cirkvou a rodinou: Cirkev je dobrom pre rodinu, rodina je dobrom pre Cirkev. Starostlivosť o Pánov sviatostný dar sa netýka len jednotlivej rodiny, ale kresťanského spoločenstva ako takého“.102

88. Láska prežívaná v rodinách je neustálou posilou pre život Cirkvi. „Unitívny cieľ manželstva je trvalým odkazom na rast a prehlbovanie tejto lásky. Manželia vo svojom láskyplnom spojení prežívajú krásu otcovstva a materstva; zdieľajú plány aj ťažkosti, túžby i starosti; učia sa vzájomnej starostlivosti a obojstrannému odpúšťaniu. V tejto láske slávia šťastné chvíle a podopierajú sa cez ťažké etapy svojho životného príbehu... Krása vzájomného a nezištného darovania, radosť z rodiaceho sa života a z láskyplnej starostlivosti o všetkých členov, od malých až po starých, sú len niektorými z plodov, ktoré odpoveď na povolanie do rodiny robia jedinečnou a nenahraditeľnou“103 tak pre Cirkev, ako aj pre celú spoločnosť.