Trpezlivosť

91. Prvý použitý výraz je macrothymei. V preklade to nie je jednoducho „všetko znáša“, pretože táto myšlienka je vyjadrená na konci 7. verša. Jeho zmysel možno pochopiť z gréckeho prekladu Starého zákona, kde sa hovorí, že Boh je „pomalý do hnevu“ (Ex 34, 6; Nm 14, 18). Táto jeho zhovievavosť sa prejavuje vtedy, keď sa človek nenechá riadiť impluzmi a vyhýba sa tomu, aby na niekoho zaútočil. Je to vlastnosť Boha zmluvy, ktorý nás pozýva, aby sme ho aj v rodinnom živote napodobňovali. Texty, kde Pavol používa tento termín, treba čítať na pozadí Knihy múdrosti (porov. 11, 23; 12, 2. 15 – 18): zároveň s oslavou Božej zdržanlivosti, ktorá poskytuje čas na pokánie, zdôrazňuje jeho moc, ktorá sa prejavuje, keď koná s milosrdenstvom. Božia trpezlivosť je prejavom milosrdenstva voči hriešnikovi a je ukážkou jeho skutočnej moci.

92. Byť trpezliví neznamená nechať, aby s nami zle zaobchádzali, tolerovať fyzické napadnutia alebo dovoliť, aby sa k nám správali ako k predmetom. Problém vzniká, keď chceme, aby vzťahy boli idylické alebo osoby dokonalé, alebo keď sa postavíme do stredu a očakávame, že sa splní naša vôľa. Potom nás všetko znepokojuje, všetko nás vedie k agresívnej reakcii. Ak nepestujeme trpezlivosť, vždy si nájdeme výhovorku, aby sme odpovedali hnevom, a napokon sa staneme ľuďmi, ktorí nedokážu žiť s ostatnými, asociálmi, neschopnými ovládať svoje impulzy – a rodina sa zmení na bojové pole. Preto nás Božie slovo napomína: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás“ (Ef 4, 31). Trpezlivosť sa posilňuje, keď uznám, že aj druhý má právo žiť na tejto zemi spolu so mnou – taký, aký je. Nezáleží na tom, či mi je nepríjemný, či mení moje plány, či ma obťažuje tým, aký je alebo ako rozmýšľa, či nie je vo všetkom taký, ako som očakával. Láska v sebe vždy nesie zmysel pre hlboký súcit, ktorý vedie k prijatiu druhého ako súčasť tohto sveta, aj keď koná odlišným spôsobom, než by som si želal.

Postoj dobrotivosti

93. Nasleduje slovo chresteuetai, ktoré sa v celej Biblii nachádza jediný raz – odvodené od chrestos (dobrá osoba, ktorá svoju dobrotu prejavuje v skutkoch). Ak si však všimneme pozíciu, v ktorej stojí – v úzkom spojení s predchádzajúcim slovom – pochopíme, že je tam na jeho doplnenie. Pavol chce takýmto spôsobom objasniť, že „trpezlivosť“ spomenutá na prvom mieste nie je úplne pasívny postoj, ale je sprevádzaná aktivitou, dynamickou a kreatívnou reakciou smerom k druhým. Naznačuje, že láska druhým robí dobre a pomáha im. Preto sa slovo prekladá výrazom „dobrotivá“.

94. V celku daného textu vidno, ako Pavol nástojí na tom, že láska nie je len cit, ale treba ju chápať v zmysle, ktorý má sloveso „milovať“ v hebrejčine – teda „robiť dobro“. Ako hovorieval svätý Ignác z Loyoly, „láska sa musí vkladať viac do skutkov než do slov“.106 Týmto spôsobom môže prejaviť celú svoju plodnosť a umožní nám zažiť radosť z dávania – vznešenosť a veľkosť štedrého sebadarovania, bez odmeriavania a žiadania odplaty, len pre samotnú chuť z dávania a služby.

Liečenie závisti

95. Postoj vyjadrený termínom zelos (žiarlivosť alebo závisť) sa teda odmieta ako protichodný k láske. Znamená to, že v láske niet miesta pre pocit nespokojnosti z prospechu druhého (porov. Sk 7, 9; 17, 5). Závisť je smútok nad prospechom druhého, ktorý ukazuje, že nás nezaujíma šťastie druhých, lebo sme výlučne koncentrovaní na svoj vlastný komfort. Kým láska nás vyvádza zo seba samých, závisť nás vedie k zameraniu na vlastné ja. Skutočná láska oceňuje úspechy druhých, necíti ich ako ohrozenie a oslobodzuje sa od trpkej príchute závisti. Prijíma to, že každý má iné dary a rozličné životné cesty. Snaží sa teda objaviť vlastnú cestu k šťastiu a ostatných necháva, aby si našli tú svoju.

96. V konečnom dôsledku ide o splnenie toho, čo žiadali posledné dve prikázania Božieho zákona: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho“ (Ex 20, 17). Láska nás vedie k úprimnému oceneniu každého človeka; k uznaniu jeho práva na šťastie. Milujem tú osobu, pozerám na ňu pohľadom Boha Otca, ktorý „nám hojne dáva všetko na užívanie“ (1 Tim 6, 17), a teda vo svojom vnútri akceptujem, že sa môže tešiť dobrému okamihu. Ten istý koreň lásky ma ale vedie aj k tomu, aby som odmietol nespravodlivosť, keď niektorí majú mnoho a iní nič, a núti ma pričiniť sa, aby aj tí, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, mohli zažiť trochu radosti. To však nie je závisť, ale túžba po rovnosti.

Bez vypínania sa a vystatovania

97. Nasleduje výraz perpereuetai, ktorý označuje márnivosť, dychtivosť po tom, aby sme ukázali, že sme lepší; aby sme na druhých zapôsobili – malicherným a agresívnym postojom. Kto miluje, nielenže sa vyhýba tomu, aby príliš rozprával o sebe, ale pretože sa zameriava skôr na druhých, vie si nájsť svoje miesto – bez toho, aby musel stáť v centre. Slovo, ktoré nasleduje – physioutai –, je veľmi podobné, pretože naznačuje, že láska nie je arogantná. Doslova vyjadruje fakt, že sa „nezväčšuje“ pred inými, a naznačuje aj niečo podrobnejšie: nie je to len posadnutosť ukazovaním svojich vlastných kvalít, ale aj strata zmyslu pre skutočnosť. Človek sa považuje za väčšieho, než je – pretože sa pokladá za väčšmi „duchovného“ alebo „múdreho“. Pavol toto sloveso používa viackrát – napríklad keď hovorí, že „poznanie nadúva, kým láska buduje“ (1 Kor 8, 1). Niektorí sa teda pokladajú za „veľkých“, lebo vedia viac než ostatní, a potom sa zaoberajú tým, že od druhých niečo vyžadujú a kontrolujú ich, zatiaľčo v skutočnosti veľkými nás robí skôr láska, ktorá chápe, opatruje a podopiera slabého. V ďalšom verši sa dané slovo používa na kritiku tých, ktorí sa „vyvyšujú“ (porov. 1 Kor 4, 18), ale v skutočnosti majú viac rečí než „moci“ Ducha (porov. 1 Kor 4, 19).

98. Je dôležité, aby si kresťania uchovali tento postoj voči príbuzným, ktorí sú slabo formovaní vo viere, krehkí alebo menej istí vo svojich presvedčeniach. Niekedy sa deje presný opak: tí členovia rodiny, o ktorých by sa mohlo predpokladať, že sú najvyspelejší, stávajú sa arogantnými a neznesiteľnými. Postoj pokory je súčasťou lásky, pretože nato, aby človek mohol chápať, odpúšťať a zo srdca slúžiť druhým, je nevyhnutné liečiť pýchu a pestovať pokoru. Ježiš pripomínal svojim apoštolom, že vo svete silných sa každý snaží vládnuť nad ostatnými, a preto im vravel: „medzi vami to tak nebude“ (Mt 20, 26). Logika kresťanskej lásky nie je logikou toho, kto sa cíti byť nadradený ostatným a potrebuje im dávať pocítiť svoju moc, ale logikou, v ktorej platí, že „kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mt 20, 27). V rodinnom živote nemôže platiť logika nadvlády jedných nad druhými alebo logika súťaženia, aby sa ukázalo, kto je inteligentnejší či silnejší, pretože takáto logika vedie k popretiu lásky. Aj pre rodinu platí toto odporúčanie: „Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1 Pt 5, 5).

Vľúdnosť

99. Milovať tiež znamená byť vľúdny – a to je zmysel výrazu aschemonei. Chce povedať, že láska sa nechová grobiansky, nekoná nezdvorilo, nie je hrubá v správaní. Jej spôsoby, slová a gestá sú príjemné, nie príkre či strohé. Prieči sa jej pôsobiť druhým utrpenie. Zdvorilosť je „škola citlivosti a nezaujatosti“, ktorá od človeka vyžaduje, aby „kultivoval svoju myseľ a svoje zmysly, aby sa naučil počúvať a hovoriť a v určitých okamihoch aj mlčať“.107 Byť vľúdny nie je štýl, ktorý si kresťan môže zvoliť alebo odmietnuť: je súčasťou neodňateľných nárokov lásky, a preto „každá ľudská bytosť má byť prívetivá voči tým, ktorí ju obklopujú“.108 Každý deň si „vstupovanie do života druhého, aj keď je súčasťou nášho vlastného života, vyžaduje citlivý postoj, ktorý nie je invazívny, ale obnovuje dôveru a rešpekt. […] A láska, o čo viac je intímna a hlboká, o to väčšmi si vyžaduje rešpektovať slobodu a schopnosť čakať, kým druhý otvorí dvere svojho srdca“.109