20. V tom istom období prebieha veľký proces „dekolonizácie“, ktorým početné krajiny získavajú alebo znova nadobúdajú nezávislosť a právo na slobodné sebaurčenie. Formálnym dosiahnutím štátnej suverenity nachádzajú sa často tieto krajiny iba na začiatku cesty budovania skutočnej nezávislosti. Rozhodujúce sektory hospodárstva ostávajú fakticky ešte v rukách veľkých zahraničných podnikov, ktoré sa nechcú trvale zväzovať s rozvojom hostiteľskej krajiny. Politický život kontrolujú cudzie mocnosti, kým vnútri hraníc vlastného štátu žijú vedľa seba kmeňové skupiny, ktoré sa ešte nezlúčili do skutočného národného spoločenstva. Okrem toho im chýba dostatočný počet kompetentných odborníkov schopných dať do čestného a pravidelného chodu štátny aparát. Chýbajú aj kádre na účinné a zodpovedné vedenie ekonomiky.

V danej situácii sa mnohým zdá, že by marxizmus mohol byť akousi skratkou k vybudovaniu národa a štátu, a preto sa rodia rôzne varianty socializmu so špecifickým národným charakterom. Takto sa miešajú v množstve rôznorodých ideológií oprávnené požiadavky národného oslobodenia, rôzne formy nacionalizmu a militarizmu, zásady prevzaté zo starých ľudových tradícií, ktoré sa zavše zhodujú s kresťanskou sociálnou náukou, a nakoniec aj pojmy marxizmu-leninizmu.

21. Napokon treba pripomenúť, že po skončení druhej svetovej vojny aj ako odozva na jej hrôzy sa rozšíril živší zmysel pre ľudské práva, ktorý našiel svoje vyjadrenie v rôznych medzinárodných dokumentoch52 a, možno povedať, vo vypracovaní nového „práva národov“, do ktorého Svätá stolica prispela svojím trvalým vkladom. Oporným bodom tohto vývoja sa stala Organizácia Spojených národov. Vzrástlo nielen vedomie práva jednotlivcov, ale aj práv národov. Medzitým sa stále výraznejšie ukazovala potreba niečo konať, aby sa vyrovnali vážne rozdiely medzi rôznymi geografickými oblasťami sveta, ktoré v istom zmysle preniesli centrum sociálnej otázky z národnej sféry na medzinárodnú úroveň.53

Ak aj vezmeme tento nový vývoj so zadosťučinením na vedomie, predsa len nemožno mlčky obísť skutočnosť, že celková bilancia rôznych spôsobov prispieť k rozvoju nebola vždy pozitívna. Spojeným národom sa dosiaľ nepodarilo vypracovať účinné nástroje namiesto vojny na riešenie medzinárodných konfliktov. A to sa ukazuje ako nanajvýš nástojčivý problém, ktorý musí medzinárodné spoločenstvo ešte vyriešiť.

III.
ROK 1989

22. Ak vyjdeme z práve opísanej a v encyklike Sollitucido rei socialis už zoširoka vyloženej svetovej situácie, pochopíme nečakaný a sľubný dosah udalostí posledných rokov. Ich vyvrcholením boli iste udalosti roku 1989 v krajinách strednej a východnej Európy, no zaberajú oveľa širší časový úsek a zemepisný horizont. V priebehu osemdesiatych rokov postupne stroskotávajú niektoré diktátorské a tyranské režimy v Latinskej Amerike, ale aj v Afrike a v Ázii. Inde sa začína síce ťažký, ale úspešný prechod k spravodlivejším a demokratickejším politickým štruktúram. Významne, dokonca rozhodujúco k tomu prispelo úsilie Cirkvi na obranu a podporu ľudských práv. V silne ideologizovanom prostredí, v ktorom stranícka príslušnosť zatemňovala vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti, Cirkev jednoducho a rázne hlásala, že každý človek, nech je akéhokoľvek osobného presvedčenia, nesie v sebe obraz Boha, a preto si zasluhuje úctu. Väčšina národa sa s touto pravdou často stotožňovala, čo viedlo k hľadaniu takých foriem boja a politických riešení, ktoré berú viac do ohľadu dôstojnosť osoby.

Z tohto historického procesu vzišli nové podoby demokracie, ktorých krehké politické a sociálne štruktúry dávajú nádej, že sa veci zmenia, hoci sú zviazané nielen ťažkými putami nespravodlivostí a krívd, ale aj zruinovanou ekonomikou a hlbokými sociálnymi rozpormi. Keď spolu s celou Cirkvou vzdávame vďaku Bohu za neraz hrdinské svedectvo, ktoré mnohí biskupi, celé kresťanské spoločenstvá, jednotliví veriaci a ostatní ľudia dobrej vôle v týchto ťažkých podmienkach preukázali, prosíme ho, aby podporoval všetky úsilia vynakladané na budovanie lepšej budúcnosti. Napokon je to úloha nielen občanov týchto krajín, ale všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle. Ide o to, ukázať, že zložité problémy týchto národov sa dajú lepšie riešiť formou dialógu a solidarity ako potieraním protivníka a vojnou.

23. Z mnohých činiteľov, ktoré spôsobili zrútenie diktátorských režimov, si niektoré zasluhujú osobitnú zmienku. Tým rozhodujúcim, ktorým sa začali prevraty, bolo bezpochyby porušovanie práv práce. Nesmie sa zabudnúť, že základná kríza systémov, ktoré predstierajú, že vyjadrujú vládu či dokonca diktatúru robotníkov, začína sa veľkými robotníckymi hnutiami, ktoré sa dali do pohybu v Poľsku v mene solidarity. Sú to masy robotníkov, ktorí zbavujú legitimity ideológiu tvrdiacu, že hovorí v ich mene, a v tvrdých skúsenostiach s prácou a útlakom nachádzajú a takmer objavujú pojem a zásady sociálnej náuky Cirkvi.

Treba výslovne zdôrazniť, že zrútenie takéhoto „bloku“ alebo mocnosti sa všade dosiahlo nenásilným bojom, ktorý siahal len po zbraniach pravdy a spravodlivosti. Kým marxizmus zastával stanovisko, že len vyostrením sociálnych protikladov a násilnou zrážkou možno dosiahnuť riešenie, zápasy, ktoré priviedli marxizmus k pádu, vytrvalo skúšali všetky cesty rokovania, dialógu, svedectva pravdy apelovaním na svedomie protivníka a úsilím vzbudiť v ňom vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti.

Zdalo sa, že usporiadaním Európy, ktoré sa zrodilo z druhej svetovej vojny a potvrdila ho Jaltská dohoda, mohla by otriasť len ďalšia vojna. Miesto toho bolo prekonané nenásilným presadzovaním sa ľudí, ktorí jednostaj odmietali cúvať pred mocou a násilím a všade vedeli nájsť účinné prostriedky, aby vydali svedectvo pravdy. A to protivníka odzbrojilo, pretože násilie sa musí ustavične zdôvodňovať klamstvom a falošne predstierať, že má pred očami obhajobu nejakého práva alebo ochranu pred cudzím ohrozením.54 Ďakujeme Bohu, že v čase ťažkej skúšky posilnil srdcia ľudí, a prosíme ho, aby tento príklad nasledovali aj na iných miestach a v iných okolnostiach. Ľudia nech sa učia bez násilia bojovať za spravodlivosť, vo vnútorných sporoch zriekať sa triedneho boja a v medzinárodných konfliktoch vojny.

24. Druhou príčinou krízy je bezpochyby neschopnosť hospodárskeho systému, ktorá nie je len technickým problémom, ale skôr dôsledkom porušovania ľudských práv na podnikanie, na vlastníctvo a na slobodu v hospodárskej oblasti. K tomuto aspektu sa potom viaže kultúrna a medzinárodná dimenzia. Človeka nemožno výlučne vnímať len z hospodárskej stránky ani ho jednoducho definovať podľa príslušnosti k triede. Človeka možno najúplnejšie vystihnúť, keď ho vidíme v spojitosti s jeho kultúrou cez jazyk, históriu a postoje k podstatným existenciálnym skutočnostiam, ako je narodenie, láska, práca a smrť. Ústredným bodom každej kultúry je postoj, aký človek zaujíma k najväčšiemu tajomstvu: tajomstvu Boha. Kultúry jednotlivých národov sú v zásade rôzne spôsoby, ako sa odpovedá na otázku o zmysle osobnej existencie. Ak sa táto otázka vylúči, kultúra a mravný život sa rozpadnú. Preto boj za obhajobu práv práce sa spontánne spája s bojom za kultúru a práva národov.

Pravou príčinou „nových vecí“ je predsa len duchovná prázdnota spôsobená ateizmom, ktorý zanechal mladé generácie bez orientácie, a nezriedka ich doviedla k tomu, že pri neodolateľnom hľadaní identity a zmyslu života poznove odhalili náboženské korene kultúry svojich národov a samu osobu Krista ako existenciálne adekvátnu odpoveď na túžbu po šťastí, pravde a živote, ktorá je v srdci každého človeka. Toto hľadanie čerpalo silu zo svedectva všetkých tých, čo za ťažkých okolností a prenasledovaní ostali verní Bohu. Marxizmus sľuboval vykoreniť z ľudského srdca smäd po Bohu, výsledky však ukázali, že sa to nedá dokázať bez zničenia samého srdca.

25. Udalosti roku 1989 sú príkladom víťazstva vôle rokovať a ducha evanjelia nad protivníkom, ktorý sa rozhodol nedať sa obmedzovať morálnymi normami. Sú výstrahou pre všetkých, čo v mene politického realizmu chcú zahnať z politickej arény právo a morálku. Niet pochybnosti, že boj, ktorý viedol k zmenám roku 1989, vyžadoval čistý úmysel, umiernenosť, utrpenie i obetu. V istom zmysle povstal z modlitby a bol by nemysliteľný bez neobmedzenej dôvery v Boha, vládcu nad dejinami, ktorý má vo svojich rukách srdce človeka. Keď človek spojí svoje utrpenie za pravdu a slobodu s utrpením Krista na kríži, je schopný vykonať zázrak pokoja a nájsť často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom, a násilím, ktoré sa tvári, že bojuje proti zlu, v skutočnosti ho však zhoršuje.

Nemožno však prehliadať nespočetné podmienenosti, v ktorých sa má rozvíjať slobodné konanie jednotlivého človeka. Pôsobia síce na slobodu, ale ju nedeterminujú. Viac alebo menej uľahčujú jej uplatňovanie, no zničiť ju nemôžu. Nielen z morálneho hľadiska nie je dovolené nevšímať si prirodzenosť človeka, ktorý je stvorený pre slobodu, ale to nie je možné ani prakticky. Tam, kde sa spoločnosť organizuje tak, že svojvoľne obmedzuje alebo úplne eliminuje legitímny priestor pre slobodu, spoločenský život podlieha postupnému rozkladu, až zaniká.

Okrem toho človek stvorený pre slobodu nesie v sebe ranu dedičného hriechu, ktorý ho ustavične vábi na zlo a spôsobuje jeho odkázanosť na vykúpenie. Toto učenie je nielen integrálnou časťou kresťanského Zjavenia, ale má v sebe aj veľkú vysvetľujúcu hodnotu, lebo pomáha chápať ľudskú realitu. Človek síce túži po dobre, ale je schopný aj zla. Môže prekročiť svoj bezprostredný záujem, a predsa zostáva ním zviazaný. Spoločenský poriadok bude tým stabilnejší, čím viac bude túto skutočnosť brať na zreteľ a nebude stavať osobný záujem proti záujmu spoločnosti ako celku, ale bude hľadať možnosti ich plodnej spolupráce. Lebo kde sa násilím potláča záujem jednotlivca, tam ho nahrádza ťaživý systém byrokratickej kontroly, ktorý necháva vysychať pramene iniciatívy a tvorivosti. Ak sú ľudia presvedčení, že vlastnia tajomstvo dokonalého spoločenského poriadku, ktorý znemožňuje zlo, sú potom aj presvedčení, že na jeho realizáciu smú nasadiť každý prostriedok, aj násilie alebo lož. Politika sa tak stáva akýmsi „svetským náboženstvom“, ktoré si falošne navráva, že buduje raj na zemi. Lenže žiadna politická spoločnosť, ktorá má svoju vlastnú autonómiu a svoje vlastné zákony,55 nikdy sa nebude dať zameniť za Božie kráľovstvo. Biblické podobenstvo o dobrom semene a kúkoli (porov. Mt 13, 24 – 30. 36 – 43) nás jasne učí, že iba Boh má právo oddeliť tých, čo patria do kráľovstva, od tých, čo patria k zlému, a že tento súd sa bude konať na konci čias. Ak sa človek už teraz odvažuje vyhlasovať tento súd, stavia sa na miesto Boha a protiví sa jeho trpezlivosti.

Vďaka obete Krista na kríži raz navždy bolo získané víťazstvo Božieho kráľovstva, predsa však byť kresťanom znamená bojovať proti pokušeniam a silám zla. Až na konci dejín sa Pán vráti vo svojej sláve na posledný súd (porov. Mt 25, 31) a ustanoví nové nebo a novú zem (porov. 2 Pt 3, 13; Zjv 21, 1), lenže kým trvá čas, boj medzi dobrom a zlom pokračuje ďalej v srdci človeka.

To, čo nás učí Sväté písmo o učení Božieho kráľovstva, má dôsledok pre život dočasných spoločností, ktoré – ako to naznačuje ich pomenovanie – patria k realite času so všetkým, čo je v ňom nedokonalé a dočasné. Božie kráľovstvo prítomné vo svete, hoci nepochádza zo sveta, osvetľuje poriadok ľudskej spoločnosti, pričom ho prenikajú a oživujú sily milosti. Takto sa lepšie postrehnú nároky spoločnosti dôstojnej človeka, naprávajú sa omyly a posilňuje sa odvaha konať dobro. Na úlohu oživiť ľudskú realitu duchom evanjelia sú povolaní spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle kresťania a osobitne laici.56

26. Udalosti roku 1989 sa odohrali v prevažnej miere v krajinách východnej a strednej Európy, predsa však majú univerzálny význam, lebo z nich pochádzajúce kladné a záporné dôsledky sa dotýkajú celej ľudskej rodiny. Tieto dôsledky nemajú mechanický ani fatalistický charakter. Sú to skôr príležitosti ponúknuté ľudskej slobode spolupracovať s milosrdným plánom Boha pôsobiaceho v dejinách.

Prvým z týchto dôsledkov v niektorých krajinách bolo stretnutie Cirkvi a robotníckeho hnutia. Toto stretnutie sa zrodilo z etickej a výslovne kresťanskej reakcie na stav všeobecne rozšírenej nespravodlivosti. Takmer po celé storočie toto hnutie sčasti podliehalo nadvláde marxizmu v presvedčení, že proletári, ak chcú viesť úspešný boj proti útlaku, musia si osvojiť materialistické a ekonomické teórie.

Počas krízy marxizmu začínajú sa vynárať spontánne formy robotníckeho vedomia, ktoré kladú požiadavku spravodlivosti a uznania dôstojnosti práce v zhode so sociálnou náukou Cirkvi.57 Robotnícke hnutie vyúsťuje do všeobecnejšieho hnutia ľudí práce a ľudí dobrej vôle za oslobodenie ľudskej osoby a za potvrdenie jej práv. Dnes zahŕňa mnoho krajín a nie je už v opozícii ku Katolíckej cirkvi, ale ju so záujmom sleduje.

Kríza marxizmu neodstraňuje zo sveta situáciu nespravodlivosti a útlaku, ktoré sám marxizmus využíval a sa z nich živil. Tým, čo dnes hľadajú novú a autentickú teóriu a prax oslobodenia, Cirkev ponúka nielen svoje posolstvo o vykúpení ľudskej osoby Kristom, ale aj svoje konkrétne zainteresovanie a pomoc v boji proti spoločenským krivdám a utrpeniu.

Úprimná snaha stáť na strane utláčaných a neocitnúť sa mimo behu dejín viedla v nedávnej minulosti mnohých kresťanov k tomu, aby hľadali rôzne spôsoby nemožného kompromisu medzi marxizmom a kresťanstvom. Dnešná doba prekonáva všetko, čo bolo v týchto pokusoch nedokonalé, a pobáda, aby sa opäť potvrdila hodnota autentickej teológie integrálneho oslobodenia človeka.58 Z tohto pohľadu udalosti roku 1989 majú význam aj pre krajiny tretieho sveta, ktoré hľadajú cestu svojho rozvoja tak, ako to robili krajiny strednej a východnej Európy.

27. Druhý dôsledok sa týka národov Európy. V rokoch komunistického panstva, no ešte aj predtým, napáchalo sa na jednotlivcoch, spoločnosti, krajinách a národoch veľa krivdy. Nahromadilo sa nemálo nenávisti a nevraživosti. Jestvuje reálne nebezpečenstvo, že po stroskotaní diktatúry znova prepuknú a vzniknú vážne konflikty a krviprelievania, ak bude chýbať tá morálna sila a vedomé úsilie vydávať svedectvo pravdy, ktoré oživovali snaženia v minulosti. Treba si želať, aby nenávisť a násilie netriumfovali v srdciach predovšetkým tých, čo bojujú za spravodlivosť, ale aby všetkých prenikol duch pokoja a odpúšťania.

Preto treba podniknúť konkrétne kroky na utvorenie alebo posilnenie medzinárodných organizácií, ktoré by v prípade konfliktov medzi národmi boli schopné zakročiť v záujme vhodného zmierenia, aby každý mal zabezpečené uplatňovanie svojich práv a dosiahla sa spravodlivá dohoda a pokojné urovnanie pri rešpektovaní práv ostatných národov. Toto všetko je obzvlášť potrebné pre národy Európy, ktoré navzájom spája úzke puto spoločnej kultúry a tisícročnej histórie. V krajinách, ktoré sa zbavili komunizmu, je potrebné veľké úsilie na obnovu morálky a ekonomiky. Dlhú dobu boli krivené najelementárnejšie hospodárske vzťahy. Základné čnosti patriace k hospodárskemu životu, ako pravdovravnosť, spoľahlivosť a usilovnosť, vymreli. Je potrebná trpezlivá materiálna a morálna obnova. Pritom národy vyčerpané dlhoročným nedostatkom požadujú od svojich vlád hmatateľné a rýchle výsledky blahobytu a primerané uspokojovanie oprávnených nárokov.

Zrútenie marxizmu malo prirodzené ďalekosiahle dôsledky na zemeguľu rozdelenú na uzavreté pred sebou a žiarlivo zápasiace medzi sebou svety. Viditeľnejšie vynieslo na svetlo skutočnosť vzájomnej závislosti národov, ako aj to, že ľudská práca je zo svojej povahy určená, aby národy spájala, a nie rozdeľovala. Pokoj a hospodársky rozvoj sú dobrami, ktoré prináležia celému ľudskému pokoleniu a nemožno ich čestne a trvale užívať, ak boli získané a vlastnené na úkor iných národov a krajín, keď sa porušujú ich práva alebo bráni sa im v prístupe k prameňom blahobytu.

28. Pre niektoré krajiny Európy začína sa v istom zmysle skutočná povojnová doba. Radikálna reorganizácia doterajšieho kolektívneho hospodárstva prináša so sebou problémy a žiada obety, ktoré možno porovnať s obetami a škodami, s akými sa stretli pri svojej obnove západné krajiny kontinentu po druhej svetovej vojne. Je spravodlivé, že bývalé komunistické krajiny dostávajú vo svojom terajšom ťažkom položení solidárnu pomoc od iných národov. Rovnako je však jasné, že samy musia byť prvými tvorcami svojho rozvoja. Lenže na to sa im musí rozumným spôsobom poskytnúť možnosť, čo sa môže stať len za pomoci iných krajín. Terajšia situácia poznačená ťažkosťami a nedostatkom je dôsledkom historického procesu, v ktorom bývalé komunistické krajiny boli skôr objektom ako subjektom. V tejto situácii sa nachádzajú nie na základe slobodnej voľby alebo pre omyly, ktorých sa dopustili, ale v dôsledku tragických historických udalostí, ktoré im boli násilne vnútené a bránili im kráčať po ceste hospodárskeho a spoločenského rozvoja.

Pomoc druhých, predovšetkým európskych krajín, ktoré sa na týchto udalostiach podieľali, a preto nesú za ne zodpovednosť, zodpovedá požiadavkám spravodlivosti. Zodpovedá to však aj záujmu a spoločnému dobru Európy. Európa nebude môcť žiť v pokoji, ak sa konflikty rôznej povahy, ktoré vybuchujú ako dôsledok minulosti, pre hospodársky zmätok, vnútorný nepokoj a zúfalstvo budú len zostrovať.

Táto požiadavka vôbec nesmie viesť k oslabeniu úsilia o podporu a pomoc národom tretieho sveta, ktoré často sužuje ešte väčšia bieda a chudoba.59 Bude treba vynaložiť mimoriadne úsilie, aby sa zdroje, ktoré svetu ako celku nechýbajú, využívali na pokrok v hospodárskom raste a spoločnom rozvoji, a nanovo určiť priority a stupne hodnôt, o ktoré sa opierajú hospodárske a politické rozhodnutia. Obrovské prostriedky sa môžu uvoľniť odbúraním enormného vojenského potenciálu, ktorý bol nahromadený na konflikt medzi Východom a Západom. Tieto prostriedky by sa mohli podstatne zvýšiť, keby sa podarilo namiesto vojny nájsť spoľahlivý spôsob riešenia konfliktov, a tak rozšíriť princíp kontroly a obmedzovania výzbroje v spojení s vhodnými opatreniami proti obchodu so zbraňami aj na krajiny tretieho sveta.60 No predovšetkým sa bude treba zbaviť takého zmýšľania, ktoré vidí v chudobných – osobách i národoch – akési bremeno a nepríjemných dotieravcov nárokujúcich si konzumovať, čo druhí vyprodukovali. Chudobní sa dožadujú práva podieľať sa na využívaní materiálnych dobier a zúročiť svoje pracovné schopnosti na výstavbu starostlivého a šťastného sveta pre všetkých. Pozdvihnutie chudobných je veľká príležitosť na morálny, kultúrny a hospodársky rozvoj celého ľudstva.

29. Rozvoj sa nemá chápať výlučne v ekonomickom zmysle, ale treba mať pred očami celého človeka.61 Jeho cieľom nie je len pozdvihnutie všetkých národov na úroveň, akej sa dnes tešia bohatšie krajiny, ale aby sa spoločnou prácou ľudí budoval dôstojnejší život a skutočne pozdvihla dôstojnosť a tvorivosť každého jednotlivca i jeho schopnosť odpovedať vlastnému povolaniu a v ňom obsiahnutej výzve Boha. Na vrchole tohto procesu stojí uplatňovanie práva i povinnosti hľadať Boha, poznávať ho a podľa tohto poznania žiť.62 V totalitárnych a autoritatívnych režimoch bol do krajnosti hnaný princíp prednosti moci pred rozumom. Človek bol nútený prijímať svetonázor, ku ktorému sa nedopracoval vlastným rozumom a využívaním vlastnej slobody. Tento princíp treba zavrhnúť a v plnom rozsahu uznať práva ľudského svedomia, ktoré je viazané prirodzenou a zjavenou pravdou. Na uznaní týchto práv spočíva prvotný základ každého politického, autenticky slobodného zriadenia.63 Tento princíp treba z rôznych príčin znova zdôrazniť:

a) staré formy totalitarizmu a autoritarizmu nie sú ešte celkom prekonané a trvá nebezpečenstvo, že znova ožijú; to pobáda do obnovenia úsilia o spoluprácu a solidaritu medzi všetkými krajinami;

b) v rozvinutých krajinách občas prebieha prehnaná propaganda čisto utilitaristických hodnôt spolu s bezuzdným dráždením pudov a túžby po okamžitom pôžitku, čo sťažuje poznanie a uznávanie hierarchie pravých hodnôt ľudskej existencie;

c) v niektorých krajinách sa objavujú nové formy náboženského fundamentalizmu, ktoré skryto alebo aj otvorene bránia občanom iného vierovyznania, než aké má väčšina, plne uplatňovať ich občianske a náboženské práva, prekážajú im podieľať sa na kultúrnom dianí, obmedzujú právo Cirkvi na slobodné hlásanie evanjelia a ľuďom, čo toto posolstvo počúvajú, zakazujú ho prijať a obrátiť sa ku Kristovi. Nie je možný žiaden skutočný pokrok bez uznávania prirodzeného a pôvodného práva človeka poznávať pravdu a podľa nej žiť. S týmto právom je spojené ako jeho prax a prehĺbenie právo slobodne objavovať a prijať Ježiša Krista, ktorý je pravým dobrom človeka.64