40. Úlohou štátu je obrana a ochrana takého spoločného majetku, akým je prírodné a ľudské prostredie, ktorých zábezpeku nemôže zaručiť iba trhový mechanizmus. Ako za čias starého kapitalizmu povinnosťou štátu bolo hájiť základné práva práce, tak teraz štát a celá spoločnosť v novom kapitalizme majú povinnosť chrániť spoločný majetok tvoriaci medziiným rámec, jedine v ktorom môže každý oprávneným spôsobom realizovať svoje osobné ciele.
Tu narážame na novú hranicu trhu. Jestvujú spoločné a kvalitatívne potreby, ktoré sa prostredníctvom jeho mechanizmov nemôžu uspokojiť. Jestvujú závažné ľudské požiadavky, ktoré sa vymykajú jeho logike. Jestvujú hodnoty, ktoré na základe ich povahy nemožno a ani sa nesmú predať či kúpiť. Trhové mechanizmy bezpochyby núkajú isté výhody. Pomáhajú okrem iného lepšie využívať zdoje, podporujú výmenu tovarov a do centra pozornosti kladú vôľu a prednosti ľudskej osoby, ktoré sa vo forme dohody stretajú s vôľou a prednosťami inej osoby. Tieto mechanizmy však skrývajú v sebe riziko „modloslužby“ trhu, ktorá ignoruje existenciu takých hodnôt, ktoré nie sú a nemôžu byť jednoduchým tovarom.
41. Marxizmus kritizoval kapitalistické buržoázne spoločenstvá a vyčítal im, že premieňajú ľudskú existenciu na tovar a ju odcudzujú. Táto výčitka spočíva bezpochyby na klamnom a neobjektívnom chápaní pojmu odcudzenosť. Tento pojem sa jednostranne odvodzoval z oblasti výrobných a vlastníckych vzťahov, čo znamená, že sa mu pripisovalo materialistické zdôvodnenie, a čo viac, popieralo sa oprávnenie a pozitívny význam trhových vzťahov v ich špecifickej oblasti. Preto marxizmus tvrdí, že odcudzenie možno odstrániť len v kolektívnom spoločenskom poriadku. Historická skúsenosť socialistických krajín však smutne ukazuje, že kolektivizmus odcudzenie neodstraňuje, ale ho ešte stupňuje väčším nedostatkom najpotrebnejších vecí a zlyhaním ekonomiky.
Hoci marxistická analýza a zdôvodnenie príčin odcudzenia sú chybné, historická skúsenosť Západu ukazuje, že odcudzenie so stratou pravého zmyslu života je aj tam reálnou skutočnosťou. Potvrdzuje sa v konzume, ktorý človeka vťahuje do siete falošného a povrchného pôžitkárstva namiesto toho, aby mu pomáhal opravdivo a konkrétne realizovať svoju osobnosť. Odcudzenie sa vyskytuje aj v práci, keď sa organizuje tak, aby sa maximálne sústreďovala na produkciu a zisk, a nedbá sa, či sa robotník svojou prácou realizuje viac alebo menej ako človek. To závisí od toho, či jeho podiel na skutočne solidárnom spoločenstve rastie, alebo či narastá jeho izolácia v spleti ostrého konkurenčného boja a vzájomného odcudzenia, kde sa na človeka hľadí len ako na prostriedok, a nie ako na cieľ.
Pojmu odcudzenosť musíme vrátiť jeho kresťanský obsah a vymedziť v ňom postavenie prostriedkov a cieľov. Ak človek prestane uznávať hodnotu a veľkosť osoby v sebe samom i druhom, oberá sa o možnosť tešiť sa zo svojho ľudského bytia a vstupovať do jednoty a spoločenstva s druhými ľuďmi, pre ktoré ho Boh stvoril. Lebo človek sa naozaj stáva sám sebou slobodným darovaním sa.81
Tento dar je možný len vďaka tomu, že ľudská osoba má podstatnú „schopnosť transcendencie“. Človek nemôže darovať sám seba čisto ľudskej predstave o skutočnosti, abstraktnému ideálu alebo falošným utópiám. Človek ako osoba sa môže darovať len druhej osobe alebo osobám a napokon Bohu, ktorý je pôvodcom jeho bytia a je jediný, ktorý môže úplne prijať jeho dar.82
Odcudzený je človek, ktorý odmieta prekročiť sám seba, prežiť skúsenosť sebadarovania a vytvárať autentické ľudské spoločenstvo zamerané na svoj posledný cieľ, ktorým je Boh. Odcudzená je spoločnosť, ktorá vo svojich formách spoločenského usporiadania, výroby a spotreby sťažuje realizáciu tohto daru a budovanie medziľudskej solidarity.
Západné spoločenstvá prekonali vykorisťovanie aspoň v tých formách, ako ho analyzoval a opísal Karol Marx. Nebolo však prekonané odcudzenie v rôznych podobách vykorisťovania, keď sa ľudia navzájom využívajú ako nástroje a pri stále rafinovanejšom uspokojovaní svojich zvláštnych a druhoradých potrieb sú hluchí k hlavným a pravým potrebám, ktoré majú regulovať spôsoby uspokojovania ostatných potrieb.83
Človek, ktorý sa výlučne alebo prevažne stará len o to, aby mal a užíval, a ktorý už nie je schopný ovládať svoje pudy a vášne a prostredníctvom poslušnosti podriadiť ich pravde, nemôže byť slobodný. Poslušnosť pravde o Bohu a o človekovi je prvou podmienkou slobody, pretože ona mu umožňuje usporiadať jeho potreby, želania a spôsob ich uspokojovania podľa spravodlivého poriadku tak, aby vlastnenie vecí bolo pre neho prostriedkom rastu. Tomuto rastu môže prekážať manipulovanie zo strany hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré s premyslenou nástojčivosťou vnucujú verejnú mienku bez možnosti podrobiť kritickému preskúmaniu základy, o ktoré sa opiera.
42. Vráťme sa teraz k úvodnej otázke: Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?
Odpoveď je, prirodzene, komplikovaná. Ak sa termínom „kapitalizmus“ označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyvplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o „podnikovom hospodárstve“ či „trhovom hospodárstve“, alebo jednoducho o „slobodnom hospodárstve“. No ak sa pod „kapitalizmom“ rozumie systém, v ktorom hospodárska sloboda sa neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom, odpoveď je potom rozhodne negatívna.
Marxistické riešenie stroskotalo, ale na svete aj naďalej pretrvávajú javy vytláčania ľudí na okraj spoločnosti a vykorisťovania najmä v treťom svete, ako i javy odcudzenia človeka, osobitne vo vyspelých krajinách, proti ktorým Cirkev dvíha svoj dôrazný hlas. Masy ľudí ešte stále žijú v položení veľkej materiálnej a morálnej biedy. Zrútenie komunistického systému v mnohých krajinách iste odstraňuje prekážku, ktorá stála v ceste vhodného a realistického prístupu k týmto problémom, ale to nestačí na ich riešenie. Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva voľnému vývoju trhových síl.
43. Cirkev nemá na navrhnutie nijaké modely. Reálne a skutočne úspešné modely sa môžu zrodiť len za rôznych historických situácií v úsilí zodpovedných činiteľov riešiť konkrétne problémy vo všetkých ich úzko previazaných spoločenských, hospodárskych, politických a kultúrnych aspektoch.84
Tomuto úsiliu Cirkev ponúka ako nevyhnutnú duchovnú orientáciu svoju sociálnu náuku, ktorá – ako sa už povedalo – uznáva pozitívny význam trhu a podnikania, ale súčasne poukazuje, že jedno i druhé sa musí bezpodmienečne orientovať na spoločné dobro. Uznáva aj oprávnenosť úsilí robotníkov dosiahnuť plné uznanie ich dôstojnosti a väčšieho podieľania sa na živote podniku. Aj keď pracujú spolu s druhými a pod vedením druhých, majú v istom zmysle „pracovať na svojom“85
s použitím svojej inteligencie a slobody.
Integrálny rozvoj ľudskej osoby v práci neodporuje požiadavkám vyššej produktivity a výnosu z práce. Naopak. Dokonca ich podporuje, aj keď má možnosť oslabovať pevné mocenské pomery. Na podnik sa nesmie nazerať ako na „spoločnosť kapitálu“. Je to zároveň „spoločnosť ľudí“, do ktorej patria rôznym spôsobom a so špecifickou zodpovednosťou rovnako tí, čo na jej činnosť prinášajú potrebný kapitál, ako aj tí, čo sa na nej podieľajú svojou prácou. Na dosiahnutie týchto cieľov treba ešte veľké odborárske hnutie robotníkov, ktorého cieľom je oslobodenie a všeobecné pozdvihnutie človeka.
Vo svetle „nových vecí“ dneška bol „znova prečítaný“ vzťah medzi individuálnym, t. j. súkromným vlastníctvom a všeobecným určením majetkov. Človek realizuje seba samého svojím rozumom a svojou slobodou, pričom berie veci tohto sveta za predmet a nástroj a privlastňuje si ich. V tomto konaní človeka má svoj základ právo na iniciatívu a právo na súkromné vlastníctvo. Svojou prácou sa človek neangažuje len za seba, ale aj za druhých a s druhými. Každý prispieva k práci a dobru druhého. Človek pracuje, aby uspokojil potreby svojej rodiny, spoločnosti, do ktorej patrí, národa a napokon celého ľudstva.86
Okrem toho zúčastňuje sa na práci tých, čo pracujú v tom istom podniku, i na práci dodávateľov a na spotrebe zákazníkov akoby v solidárnom spojení, ktoré sa postupne šíri. Vlastníctvo výrobných prostriedkov v priemyselnej a poľnohospodárskej oblasti má svoje oprávnenie, ak slúži práci prinášajúcej úžitok. Naproti tomu sa stáva protiprávnym, ak neprináša hodnoty alebo slúži na prekážanie práci iných s cieľom dosiahnuť taký zisk, ktorý nevyrastá z celkového zveľaďovania práce a spoločenského bohatstva, ale z ich útlaku, z neprípustného vykorisťovania, špekulácie a marenia solidarity vo svete práce.87
Takéto vlastníctvo nemá nijaké oprávnenie a v očiach Boha i ľudí predstavuje zneužívanie.
Povinnosť v pote svojej tváre dorábať chlieb predpokladá zároveň právo. Spoločnosť, v ktorej sa toto právo systematicky popiera, v ktorej opatrenia hospodárskej politiky neumožňujú robotníkom dosiahnuť uspokojivú úroveň zamestnania, nemôže získať ani svoje morálne oprávnenie, ani spravodlivý sociálny pokoj.88
Ako sa ľudská osoba úplne realizuje v slobodnom sebadarovaní, tak aj vlastníctvo má svoje morálne oprávnenie vtedy, keď zodpovedným spôsobom a v primeranom čase vytvára pracovné príležitosti a ľudský rozvoj pre všetkých.
44. Lev XIII. dobre vedel, aká potrebná je zdravá teória štátu na zaistenie normálneho rozvoja ľudských činností, duchovných i materiálnych, veď obe sú nevyhnutné.89
Preto v jednej časti Rerum novarum predkladá usporiadanie spoločnosti na základe troch mocí – zákonodarnej, výkonnej a súdnej –, čo bola v tom čase novosť v učení Cirkvi.90
Toto usporiadanie odzrkadľuje realistický aspekt sociálnej povahy človeka, ktorá vyžaduje vhodné zákonodarstvo na ochranu slobody všetkých. Preto je želateľné, aby každá moc bola vyvážená inými mocami a inými kompetenčnými oblasťami, ktoré ju držia v jej správnych hraniciach. To je princíp „právneho štátu“, v ktorom vládne zákon, a nie svojvôľa ľudí.
Proti tejto koncepcii v modernej dobe vystupuje totalitarizmus v marxisticko-leninskej podobe a tvrdí, že niektorí ľudia na základe hlbšieho poznania zákonov vývoja spoločnosti alebo pre osobitné triedne postavenie či kontakt s najhlbšími prameňmi kolektívneho vedomia sú neomylní, a preto si môžu nárokovať právo na absolútnu moc. K tomu treba dodať, že totalitarizmus vzniká z popierania pravdy v objektívnom zmysle: Ak nejestvuje transcendentná pravda, ktorou, keď ju človek poslúcha, dospieva k svojej plnej identite, potom nejestvuje žiaden stály princíp, ktorý by zaručoval správne vzťahy medzi ľuďmi. Veď triedny, skupinový a národný záujem nevyhnutne ich stavia proti sebe. Ak sa neuznáva transcendentná pravda, potom triumfuje sila moci a každý sa snaží maximálne využiť prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby bez ohľadu na práva druhého presadil svoj záujem a svoju mienku. Človek je len natoľko uznávaný, nakoľko ho možno využiť ako nástroj na mocenské ciele. Koreň moderného totalitarizmu spočíva v popieraní transcendentnej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je viditeľným obrazom neviditeľného Boha. Práve preto na základe svojej prirodzenosti je subjektom práv, ktoré nikto nesmie porušiť: ani jednotlivec, ani skupina, trieda, národ alebo štát. Ani väčšina sa tak nesmie správať, stavať sa proti menšine, vytláčať ju na okraj spoločnosti, potláčať, vykorisťovať ju alebo usilovať sa ju zničiť.91
45. Kultúra a prax totalitarizmu prinášajú so sebou aj popieranie Cirkvi. Štát alebo aj strana, ktorá si myslí, že môže v dejinách uskutočniť absolútne dobro a seba povyšuje nad všetky hodnoty, nemôže pripustiť, aby mimo vôle vládcov bolo uznané objektívne kritérium dobra a zla, ktoré za určitých okolností môže poslúžiť na posúdenie ich správania. Z toho jasne vyplýva, prečo sa totalitarizmus tak usiluje Cirkev zničiť alebo si ju prinajmenšom podrobiť, keď si robí z nej nástroj svojho ideologického aparátu.92
Totalitárny štát sa ďalej usiluje o to, aby do seba pohltil národ, spoločnosť, rodinu, náboženské spoločenstvá i jednotlivých ľudí. Keď Cirkev háji vlastnú slobodu, háji slobodu ľudskej osoby, ktorá musí viac poslúchať Boha ako ľudí (porov. Sk 5, 29), slobodu rodiny, rôznych spoločenských organizácií a národov, lebo títo všetci majú svoju vlastnú samostatnosť a suverenitu.
46. Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich odvolávať.93
Nemôže preto schvaľovať utváranie úzkych vládnucich skupín, ktoré pre vlastné záujmy alebo ideologické ciele strhávajú na seba štátnu moc.
Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby. Vyžaduje splnenie podmienok nevyhnutných na podporu jednotlivcov výchovou a formáciou v duchu pravých ideálov, na podporu „subjektivity“ spoločnosti utváraním štruktúr zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto spojitosti musíme povedať, že ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus.
Cirkev nezatvára oči ani pred nebezpečenstvom fanatizmu alebo fundamentalizmu tých, čo v mene údajne vedeckej a náboženskej ideológie cítia sa oprávnení druhým ľuďom nanútiť svoju predstavu o pravde a dobre. Kresťanská pravda k takým nepatrí. Kresťanská viera, keďže nie je ideológiou, sa neusiluje vtesnať pestrú spoločensko-politickú skutočnosť do ustrnutej schémy a uznáva, že ľudský život sa v dejinách realizuje v rôznych nie vždy bezchybných podmienkach. Preto rešpektovanie slobody patrí k metóde Cirkvi, ktorá neprestajne prízvukuje transcendentnú dôstojnosť osoby.94
Sloboda nadobúda plnú hodnotu len prijatím pravdy. Vo svete bez pravdy stráca sloboda svoj obsah a človek je vystavený moci vášní a zviazaný otvorenou, alebo skrytou podmienenosťou. Kresťan prežíva slobodu (porov. Jn 8, 31 – 32) a slúži jej, keď na základe misionárskej povahy svojho povolania neustále ponúka pravdu, ktorú spoznal. V dialógu s druhými ľuďmi, všímavý ku každému zlomku pravdy, s ktorým sa stretá v konkrétnom živote a v kultúre jednotlivcov i národov, neprestáva potvrdzovať to, čo ho naučila o ľudskej osobe jeho viera a správne používanie rozumu.95
47. Po páde komunistického totalitarizmu a mnohých iných totalitných režimov, i tých, ktoré nazvali „národná bezpečnosť“, pozorujeme dnes prevahu, aj keď nie bez prekážok, demokratického ideálu spojeného so záujmom a starostlivosťou o ľudské práva. Práve preto národy, ktoré reformujú svoj vnútorný poriadok, musia s výslovným uznávaním týchto práv položiť dôveryhodné a pevné základy demokracie.96
Medzi najzákladnejšími právami treba spomenúť právo na život, ktorého integrálnou časťou je právo na rozvíjanie života po počatí v materskom lone; právo žiť v jednotnej rodine a v mravnom prostredí, ktoré je priaznivé pre rozvoj vlastnej osobnosti; právo na rozvoj vlastnej inteligencie a slobody v hľadaní a poznávaní pravdy; právo podieľať sa prácou na sprístupňovaní bohatstva zeme, a tak zarábať na vlastné živobytie i živobytie svojich blízkych; právo slobodne zakladať rodinu a prijať a vychovávať deti pri zodpovednom používaní sexuality. Prameňom a syntézou týchto práv je v istom zmysle náboženská sloboda ponímaná ako právo žiť v pravde vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou vlastnej osoby.97
Lenže ani v krajinách s demokratickými formami vlády sa tieto práva vždy plne nerešpektujú. Nemyslíme len na škandál potratu, ale aj na rôzne príznaky krízy demokratických systémov, ktoré, ako sa zdá, strácajú niekedy schopnosť rozhodovať v záujme spoločného dobra. Požiadavky zo strany spoločnosti sa neposudzujú podľa kritérií spravodlivosti a morálky, ale skôr podľa volebnej alebo finančnej sily skupín, ktoré ich podporujú. Takéto úchylky od zásad politickej morálky plodia časom nedôveru a ľahostajnosť a tým pokles politickej zainteresovanosti a spoločenského ducha v obyvateľstve, ktoré sa cíti poškodené a sklamané. Z toho vyplýva narastajúca nemohúcnosť zaradiť čiastočné záujmy do celkového poňatia spoločného dobra. Ono nie je jednoduchým súhrnom čiastočných dobier. Spoločné dobro znamená ich ohodnotenie a zoradenie na základe spravodlivej hierarchie hodnôt a napokon na základe jasného chápania dôstojnosti a práv ľudskej osoby.98
Cirkev uznáva zákonitú autonómiu demokratického poriadku. Nemá oprávnenie vyjadrovať sa v prospech jedného alebo druhého inštitucionálneho alebo ústavného riešenia. Jej prínosom k takémuto poriadku je pohľad na dôstojnosť človeka, ktorá sa v celej svojej plnosti ukazuje v tajomstve vteleného Slova.99
48. Tieto všeobecné úvahy vrhajú svetlo aj na úlohu štátu v oblasti hospodárstva. Hospodárska činnosť, najmä trhové hospodárstvo, sa nemôže vyvíjať v nejakom inštitucionálnom, právnom a politickom vákuu. Naopak. Ono predpokladá istotu, ktorá zaručuje individuálnu slobodu a vlastníctvo, ako aj stabilnú menu a účinné verejné služby. Preto hlavnou úlohou štátu je zaručiť túto istotu, aby ten, čo pracuje a vyrába, mohol využívať plody svojej práce a bol motivovaný vykonávať svoju prácu efektívne a poctivo. Nedostatok istoty sprevádzaný korupciou štátnych úradov, šírením nečestných prameňov obohacovania a ľahkého zisku spočívajúcich na ilegálnej a špekulatívnej činnosti, je jedna z hlavných bŕzd rozvoja a hospodárskeho poriadku.
Ďalšou úlohou štátu je dozerať na dodržiavanie ľudských práv v hospodárskej oblasti a riadiť ho. Lenže prvá zodpovednosť v tejto oblasti neleží na pleciach štátu, ani na jednotlivcoch a na rôznych skupinách a združeniach, z ktorých sa spoločnosť skladá. Štát by nemohol priamo zabezpečiť právo na prácu všetkým občanom bez toho, že by neriadil takmer vojenským spôsobom celý hospodársky život a nepotláčal iniciatívu jednotlivcov. Ale to neznamená, že na tomto poli nemá vôbec žiadnu kompetenciu, ako to tvrdia tí, čo chcú vylúčiť z hospodárskej oblasti akékoľvek pravidlá. Štát je dokonca povinný podporovať činnosť podnikov vytváraním podmienok na zabezpečenie pracovných príležitostí. Musí podnecovať túto činnosť tam, kde sa ukazuje nedostatočná, a v čase krízy ju podporiť.
Štát má ďalej právo zasiahnuť, ak osobitné situácie vyvolané monopolmi hatia a zdržujú vývoj. Ale okrem úloh zlaďovať a usmerňovať vývoj vo výnimočných prípadoch môže vykonávať zástupnú funkciu, keď sociálne sektory alebo podnikateľské systémy sú prislabé alebo sa len tvoria, a preto nie sú pripravené plniť svoje úlohy. Takéto zástupné zásahy, oprávnené z naliehavých príčin so zreteľom na spoločné dobro, musia byť časovo čo najviac obmedzené, aby sa natrvalo neodnímali spomenutým sektorom a podnikateľským systémom vlastné kompetencie a aby sa štátne zásahy svojím rozsahom nadmerne nerozširovali. Škodilo by to tak hospodárskej, ako aj občianskej slobode.
Posledné roky zaznamenali nezvyčajné rozšírenie zásahov tohto druhu, čo do istej miery viedlo k vzniku nového typu štátu, „štátu blahobytu“. Tento vývoj v niektorých štátoch mal za cieľ vhodným spôsobom odpomôcť veľkej biede a núdzi a zažehnať ľudsky nedôstojné formy biedy a nedostatku. Nechýbali však ani výstrelky a zneužívania a tie najmä v najnovšom čase vyvolali ostrú kritiku štátu blahobytu, ktorý bol označovaný za „zaopatrovací štát“. Funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu. Aj v tejto oblasti musí platiť princíp subsidiarity: spoločnosť vyššieho rádu nesmie zasahovať do vnútorného života spoločnosti nižšieho rádu takým spôsobom, aby ju oberala o jej kompetencie, ale má ju skôr v prípade nutnej potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť zladila s činnosťou iných spoločenských zložiek v záujme spoločného dobra.100
Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. Zdá sa, že lepšie pozná potreby a dokáže ich uspokojiť ten, čo sa s nimi zblízka stretá a je blížnym núdzneho. Dodajme, že určitý druh potrieb často nevyžaduje len materiálnu odpoveď, ale túži po tom, aby boli naplnené najhlbšie ľudské požiadavky. Treba myslieť aj na položenie utečencov, prisťahovalcov, ako aj opustených, starých či chorých a na všetkých tých, čo potrebujú starostlivosť, ako je to v prípade narkomanov. Všetkým týmto ľuďom môže účinne pomôcť iba ten, kto im okrem potrebnej liečby poskytne aj úprimnú bratskú pomoc.
49. Cirkev, verná príkazu Krista, svojho zakladateľa, je na tomto poli vždy prítomná, aby svojím dielom poskytovala núdznemu človekovi materiálnu podporu, ktorá ho neponižuje ani z neho nerobí predmet starostlivosti, ale mu pomáha dostať sa z ťažkého položenia podporovaním jeho ľudskej dôstojnosti. S veľkou povďačnosťou voči Bohu musíme poukázať na to, že charitatívna činnosť v Cirkvi nikdy nevyhasla a dnes zaznamenáva mnohostranný a povzbudzujúci rozmach. V tejto súvislosti si zasluhuje osobitnú zmienku fenomén dobrovoľnej služby, ktorému Cirkev žičí a podporuje ho tým, že podnecuje do spolupráce všetkých, aby ho v jeho iniciatívach napomáhali a povzbudzovali.
Na prekonávanie dnes rozšíreného individualistického spôsobu myslenia treba konkrétne úsilie solidarity a lásky. Začína sa v rodine, kde si manželia navzájom pomáhajú a generácie sa vzájomne o seba starajú. Takto sa rodina stáva spoločenstvom práce a solidarity. Stáva sa však, že rodina, keď sa rozhodne plne zodpovedať svojmu povolaniu, ostáva bez nutnej podpory štátu a nemá naporúdzi dostatok prostriedkov. Je nevyhnutne potrebné podporovať nielen rodinnú, ale aj sociálnu politiku, ktorej hlavným cieľom musí byť sama rodina. Musia jej pomáhať poskytovaním náležitých prostriedkov a účinných foriem podpory pri výchove detí a starostlivosti o starých ľudí, aby sa zabránilo ich vylúčeniu z rodiny a aby sa tak posilňovali vzťahy medzi generáciami.101
Okrem rodiny aj iné stredné spoločenské skupiny plnia dôležitú úlohu a uvádzajú do života špeciálnu sieť solidarity. Tieto skupiny v skutočnosti dozrievajú na pravé spoločenstvá osôb, oživujú spoločenské vzťahy a zabraňujú tomu, aby človek klesol do anonymity a neosobnej masy, čo je v modernej spoločnosti častý prípad. Človek žije v rozmanitých medziľudských vzťahoch a v nich vyrastá „subjektivita spoločnosti“. Jednotlivec dnes stojí pod tlakom z dvoch strán. Z jednej je štát a z druhej trh. Zavše sa zdá, že jestvuje len ako výrobca a spotrebiteľ tovarov alebo ako predmet štátnej správy. Zabúda sa, že spolužitie ľudí nie je zamerané ani na trh, ani na štát, pretože má samo v sebe jedinečnú hodnotu, ktorej má slúžiť štát i trh. Človek je predovšetkým bytosť, ktorá hľadá pravdu, usiluje sa podľa nej žiť a hlbšie chápať vo vytrvalom dialógu, ktorý pojíma do seba minulé i budúce generácie.102