50. Toto otvorené a v každej generácii sa obnovujúce hľadanie pravdy charakterizuje kultúru národa. Veď dedičstvo odovzdávaných a preberaných hodnôt sa stále podrobuje kritickému pohľadu mladej generácie. Kritický pohľad neznamená nevyhnutne búrať alebo vopred odmietať. Znamená skôr tieto hodnoty vo vlastnom živote podrobiť skúške a takýmto existenciálnym overením urobiť ich živšími, aktuálnejšími a osobnejšími hodnotami. Pritom sa musí rozoznávať medzi tým, čo má v tradícii platnosť, a nepravdami či omylmi a zastaranými formami, ktoré možno nahradiť inými, časovými.

V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že aj evanjelizácia sa vpravuje do kultúry národov tým, že ju podporuje na ceste k pravde a že jej pomáha v úsilí o čistotu a obohatenie.103 Ale keď sa kultúra uzavrie sama do seba a hľadí zvečniť zastarané formy života, pričom odmieta akýkoľvek dialóg a konfrontáciu týkajúcu sa pravdy o človekovi, stáva sa neplodnou a upadá.

51. Všetká ľudská činnosť prebieha v určitej kultúre a obe na seba vzájomne pôsobia. Primerané utváranie kultúry vyžaduje zapojenie celého človeka, ktorý v nej rozvíja svoju tvorivosť, svoju inteligenciu a svoje poznanie sveta a ľudí. Okrem toho vnáša do nej svoju schopnosť sebaovládania, osobnej obety, solidarity a ochoty podporovať spoločné dobro. Preto prvá a najdôležitejšia práca sa deje v srdci človeka. Spôsob, ako sa usiluje utvárať svoju budúcnosť, závisí od chápania seba samého a svojho cieľa. A práve v tejto rovine spočíva špecifický a rozhodný príspevok Cirkvi k pravej kultúre. Cirkev podporuje tie vlastnosti ľudských postojov, ktoré uprednostňujú kultúru pokoja pred modelmi, ktoré nechávajú človeka pohltiť masou, zaznávajú úlohu jeho iniciatívy a slobody a jeho veľkosť vidia v schopnosti viesť konflikty a vojny. Cirkev koná túto službu hlásaním pravdy o stvorení sveta, ktorý Boh zveril do rúk ľudí, aby ho svojou prácou zúrodňovali a zdokonaľovali. Slúži ďalej tým, že hlása pravdu o vykúpení, ktorým Boží Syn zachránil všetkých ľudí a zároveň ich vzájomne zjednotil, keď ich urobil navzájom za seba zodpovednými. Sväté písmo nám stále pripomína starostlivú službu bratovi a predkladá požiadavku mať zodpovednosť za všetkých ľudí.

Táto požiadavka sa nekončí na hraniciach vlastnej rodiny ani na hraniciach národov alebo štátov. Zahŕňa v istom poriadku celé ľudstvo, takže nikto sa nesmie stavať cudzo alebo ľahostajne k osudu druhého člena ľudskej rodiny. Nikto nemôže tvrdiť, že nie je zodpovedný za osud svojho brata (porov. Gn 4, 9; Lk 10, 29 – 37; Mt 25, 31 – 46). Pozorná a láskavá starostlivosť o blížneho, najmä v čase, keď je v núdzi, dnes uľahčená aj novými oznamovacími prostriedkami, ktoré ľudí navzájom viac zbližujú, je obzvlášť dôležitá pri hľadaní iných prostriedkov na riešenie medzinárodných konfliktov, než akým je vojna. Nie je ťažké tvrdiť, že strašná sila prostriedkov hromadného ničenia, ktoré sú dostupné aj stredným a malým mocnostiam, a stále užšie spojenie existujúce medzi národmi celej zeme veľmi sťažujú, ba prakticky znemožňujú obmedziť dôsledky takého konfliktu.

52. Pápeži ako Benedikt XV. a jeho nástupcovia jasne spoznali toto nebezpečenstvo.104 I my sme pri príležitosti najnovšej dramatickej vojny v Perzskom zálive zopakovali výzvu: „Nikdy viac vojnu!“ Nie, nikdy viac vojnu, ktorá ničí život nevinných; ktorá učí zabíjať a zároveň hubí život tých, čo zabíjajú; ktorá zanecháva po sebe dlhotrvajúcu stopu hnevu a nenávisti, čím ešte sťažuje spravodlivé riešenie problémov, čo ju vyvolali! Ako vo vnútri jednotlivých štátov nadišiel čas, aby namiesto osobnej pomsty a odplaty nastúpila moc zákona, tak je teraz naliehavo potrebné, aby podobný pokrok nastal aj v medzinárodnom spoločenstve. Nesmie sa pritom zabudnúť, že vojna má väčšinou reálne a závažné príčiny: skrivodlivosti, ktoré ľudia trpia, nesplnenie oprávnených požiadaviek, biedu a vykorisťovanie veľkého množstva zúfalých ľudí, ktorí nemajú reálnu možnosť zlepšiť svoje postavenie pokojnou cestou.

Preto druhý názov pokoja je rozvoj.105 Ako existuje spoločná zodpovednosť za vyvarovanie sa vojny, tak existuje kolektívna zodpovednosť za podporovanie rozvoja. Ako je možné a potrebné na národnej úrovni budovať ekonomiku, ktorá orientuje činnosť trhu na spoločné dobro, podobne sa musia vykonať náležité opatrenia aj na medzinárodnej úrovni. Preto treba vyvinúť veľké úsilie, aby sa ľudia vzájomne chápali, poznali a mali citlivé svedomie. Treba túžiť po takej kultúre, ktorá umocňuje dôveru v ľudské schopnosti chudobného, a teda v schopnosť, že si prácou môže zlepšiť svoje postavenie, ako aj pozitívne prispievať k hospodárskemu blahobytu. Aby sa to dosiahlo, musia sa chudobnému – jednotlivcovi alebo štátu – poskytnúť reálne dosiahnuteľné možnosti. Utvárať takéto príležitosti je úlohou svetového úsilia o rozvoj, čo zahŕňa aj zrieknutie sa ziskových a mocenských pozícií, ktorými disponujú prosperujúcejšie ekonomiky.106

Toto môže priniesť hlboké zmeny do ustáleného spôsobu života, aby sa zastavilo mrhanie prírodnými a ľudskými zdrojmi, a tak umožnilo všetkým národom a ľuďom na zemi podieľať sa na nich v dostatočnej miere. K tomu treba pridať ocenenie nových materiálnych a duchovných dobier, ktoré sú ovocím práce a kultúry dnešných odstrčených národov, čím sa dosiahne ľudské obohatenie celej rodiny národov.

VI.
ČLOVEK JE CESTOU CIRKVI

53. Lev XIII. pri pohľade na biedu proletariátu povedal: „S dôverou a plným právom sa púšťame do tejto problematiky…; keďže… považovali by sme za zanedbanie svojho úradu, keby sme mlčali.“107 Cirkev počas posledných sto rokov častejšie vyjadrovala svoje stanovisko, keď zblízka sledovala postupný vývoj sociálnej otázky. Určite to nerobila preto, aby znova získala niekdajšie privilégiá alebo aby vnucovala svoj názor. Jej jediným cieľom bola starostlivosť a zodpovednosť za človeka, ktorého jej zveril sám Kristus, za toho človeka, ktorý, ako prízvukuje Druhý vatikánsky koncil, je jediným stvorením, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému a s ktorým má Boh svoj plán, urobiť ho totiž účastným večnej spásy. Nejde o „abstraktného“ človeka, ale o skutočného, „konkrétneho“ a „historického“ človeka. Ide o každého jednotlivého človeka, pretože každý je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus skrze toto tajomstvo navždy spojil.108 Z toho vyplýva, že Cirkev nesmie opustiť človeka a že „prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je človek…, on je cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia“.109

Touto zásadou a len ňou sa riadi sociálna náuka Cirkvi. Keď ju Cirkev krok za krokom, ale najmä od onoho roka, ktorý si pripomíname, rozvinula do systematickej formy, konala tak preto, lebo horizontom celého bohatstva kresťanského učenia je človek vo svojej konkrétnej skutočnosti hriešnika i ospravedlneného.

54. Dnešná sociálna náuka má pred očami predovšetkým človeka vloženého do zložitej siete vzťahov modernej spoločnosti. Humanitné vedy a filozofia pomáhajú vysvetliť ústredné postavenie človeka v spoločnosti a uschopňujú ho chápať seba samého ako „spoločenskú bytosť“. Iba viera mu však odhaľuje jeho pravú podstatu. Z tejto viery vyrastá sociálna náuka Cirkvi, ktorá využíva každý prínos vedy a filozofie, a tak pomáha človeku na ceste spásy.

Encykliku Rerum novarum možno považovať za dôležitý prínos k spoločenskej a hospodárskej analýze konca devätnásteho storočia. Jej osobitná cena spočíva v tom, že je dokumentom Učiteľského úradu Cirkvi, ktorý sa spolu s mnohými inými dokumentmi tohto druhu zaraďuje do evanjelizačného poslania Cirkvi. Z toho vyplýva, že sociálna náuka má v sebe hodnotu nástroja evanjelizácie: ako taký hlása každému človeku Boha a jeho spásu v Kristovi a z toho dôvodu odhaľuje človeka jemu samému. V tomto a len v tomto svetle sa zaoberá ostatným: ľudskými právami každého jednotlivca, najmä „proletariátu“, rodinou a výchovou, úlohami štátu, národnými a medzinárodnými organizáciami, hospodárskym životom, kultúrou, vojnou a mierom i úctou k životu od okamihu počatia až po smrť.

55. Cirkev čerpá zmysel pre človeka z Božieho zjavenia. „Aby sme spoznali človeka, pravého, celého človeka, musíme poznať Boha,“ povedal Pavol VI. a hneď nato citoval svätú Katarínu Sienskú, ktorá vo svojej modlitbe vyjadrila tú istú myšlienku: „V tvojej podstate, večný Bože, spoznám svoju podstatu.“110

Preto kresťanská antropológia je v skutočnosti jednou kapitolou teológie a z toho istého dôvodu sociálna náuka Cirkvi, ktorá sa zaoberá človekom, stará sa o neho a o jeho postoje vo svete, „patrí… do odboru teológie a konkrétne do morálnej teológie“.111 Teologická dimenzia sa ukazuje ako bezpodmienečne nutná tak na interpretáciu, ako aj na riešenie dnešných problémov ľudského spolužitia. Platí to – čo treba zdôrazniť – v konfrontácii s „ateistickým“ riešením, ktoré oberá človeka o jeden jeho hlavný rozmer, a to duchovný, ako aj v konfrontácii s liberálnymi a konzumistickými riešeniami, ktoré pod rôznymi zámienkami hľadia človeka presvedčiť o jeho nezávislosti od akéhokoľvek zákona i od Boha a uzatvárajú ho do egoizmu na škodu jeho samého i druhých.

Keď Cirkev hlása človeku Božiu spásu, keď mu skrze sviatosti ponúka a sprostredkúva Boží život, keď prikázaniami orientuje jeho život na lásku k Bohu a k blížnemu, pomáha obohacovať dôstojnosť človeka. Lenže ako sa nemôže vzdať svojho náboženského a transcendentného poslania v prospech človeka, tak si je vedomá, že jej pôsobenie dnes naráža na osobitné ťažkosti a prekážky. To je dôvod, prečo sa stále s novými silami a s novými metódami púšťa do evanjelizácie, ktorá napomáha rozvoj celého človeka. Ona ostáva aj v predvečer tretieho tisícročia „znakom a ochranou transcendencie ľudskej osoby“,112 ako sa o to snažila od samého počiatku svojho jestvovania, keď cez stáročia kráčala spolu s človekom. Výslovným dôkazom toho je encyklika Rerum novarum.

56. Pri stom výročí tejto encykliky chceme sa poďakovať tým, čo sa pričinili o štúdium, prehĺbenie a šírenie kresťanskej sociálnej náuky. Na to je nevyhnutná spolupráca s miestnymi cirkvami. Želáme si, aby toto jubileum podnietilo nové oduševnenie za jej štúdium, šírenie a využívanie v rôznych oblastiach.

Osobitne si želáme, aby sociálnu náuku spoznali a uskutočňovali v tých rôznych krajinách, ktoré sa po stroskotaní reálneho socializmu stretajú s veľkými ťažkosťami v diele obnovy. Západné krajiny sa dostávajú do nebezpečenstva, že v tomto stroskotaní budú vidieť jednostranné víťazstvo svojho ekonomického systému a nebudú sa usilovať o jeho zdokonaľovanie. Krajiny tretieho sveta sa nachádzajú ako nikdy predtým v dramatickom položení zaostalosti, ktorá sa každým dňom zhoršuje.

Keď Lev XIII. sformuloval zásady a smernice, ako riešiť robotnícku otázku, na konci encykliky napísal rezolútnu vetu: „Každý nech sa chopí úlohy, ktorá mu prináleží; a nech sa nezdržuje, pretože oneskorenie by mohlo urobiť ešte namáhavejším liečenie už i tak vážneho zla.“ A ešte dodal: „Pokiaľ ide o Cirkev, nikdy a nijako nezanedbá svoje dielo.“113

57. Cirkev nemôže nazerať na sociálne posolstvo evanjelia len ako na teóriu, ale predovšetkým ako na základ a motiváciu činnosti. Pod vplyvom tohto posolstva niektorí prví kresťania rozdali svoj majetok chudobným a vydávali svedectvo o tom, že aj napriek rozdielnemu sociálnemu pôvodu je možné pokojné a solidárne spolužitie. Evanjelium po stáročia dávalo mníchom silu, aby zúrodňovali zem, rehoľníci a rehoľníčky zakladali nemocnice a útulky pre biednych, bratstvá, muži i ženy všetkých stavov sa starali o núdznych a o vydedených s presvedčením, že Kristove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40) nesmú ostať zbožným želaním, ale konkrétnou povinnosťou života.

Cirkev viac ako kedykoľvek si je vedomá, že jej sociálne posolstvo získa dôveryhodnosť skôr svedectvom činov než svojou súdržnosťou a vnútornou logikou. Aj z tohto vedomia pochádza jej prednostné rozhodnutie sa pre chudobných, ktoré nevylučuje a nediskriminuje iné skupiny. Ide o rozhodnutie, ktoré sa nevzťahuje len na materiálnu chudobu, lebo, ako je známe, najmä v modernej spoločnosti možno postrehnúť veľa foriem chudoby nielen čisto hospodárskej, ale aj kultúrnej a náboženskej. Láska Cirkvi k chudobným, ktorá je smerodajná a patrí k jej trvalej tradícii, ju pobáda obracať sa k svetu, v ktorom napriek technicko-ekonomickému rozmachu je taká chudoba, že naberá hrozivú podobu. V západných krajinách existuje mnohoraká bieda skupín žijúcich na okraji spoločnosti, starých a chorých, obetí konzumizmu a v ešte väčšej miere veľkého počtu utečencov a emigrantov. V rozvojových krajinách sa na horizonte črtajú dramatické krízy, ktorým sa dá predísť, ak sa včas urobia medzinárodne prijaté opatrenia.

58. Láska k človeku a predovšetkým k chudobnému človeku, v ktorom Cirkev vidí Krista, dostáva konkrétnu podobu v podporovaní spravodlivosti. Tá sa však dá úplne realizovať vtedy, keď v chudobnom, ktorý prosí o podporu na svoje živobytie, ľudia nebudú vidieť len akéhosi dotieravca alebo bremeno, ale príležitosť konať samo dobro a možnosť získať väčšie bohatstvo. Len toto vedomie dodá odvahu nebáť sa rizika a zmeny zmýšľania, ktoré sú obsiahnuté v každom autentickom pokuse poskytnúť druhému pomoc. Nejde výlučne len o pomoc z prebytku, ale pomôcť celým národom vstúpiť do sveta hospodárskeho a ľudského rozvoja, z ktorého boli vylúčené alebo vydedené. Na to nestačí iba dávať z prebytku, ktorý dnešný svet bohato produkuje. Musí sa predovšetkým zmeniť spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť. Nejde ani o odstránenie štruktúr spoločenského usporiadania, ktoré sa dobre osvedčili, ale o ich orientáciu v duchu správne chápaného spoločného dobra na celú rodinu ľudstva. Dnes stojíme pred snahami o takzvané „zmedzinárodnenie ekonomiky“. Nie je to jav na zavrhnutie, veď obsahuje mimoriadne možnosti na väčší blahobyt. No čoraz väčšmi cítiť požiadavku, aby tomuto narastajúcemu zmedzinárodňovaniu ekonomiky zodpovedali účinné medzinárodné kontrolné a riadiace orgány, ktoré zameriavajú ekonomiku na spoločné dobro. Toto dnes už nezvládne len jeden štát, ani keby bol ten najmocnejší na svete. Na dosiahnutie daného cieľa je nevyhnutná stále širšia zhoda medzi veľkými krajinami a v medzinárodných orgánoch musia byť spravodlivo zastúpené záujmy veľkej rodiny ľudstva. Potrebné je, aby sa pri hodnotení výsledkov ich rozhodnutí bral stále primeraný zreteľ na tie národy a krajiny, ktoré sotva zavážia na medzinárodnom trhu, kým práve v nich sa hromadí najväčšia a najtrpkejšia bieda, a preto potrebujú väčšiu pomoc na svoj rozvoj. Na tomto poli ostáva bezpochyby ešte veľa čo robiť.

59. Aby sa naplnila spravodlivosť a ľudské úsilia na jej realizáciu mali úspech, potrebný je dar milosti, ktorý prichádza od Boha. Pomocou nej v spolupráci s ľudskou slobodou sa dosiahne oná tajuplná prítomnosť Boha v dejinách, ktorou je Prozreteľnosť.

Skúsenosť novosti, prežívanú v nasledovaní Krista, treba odovzdávať druhým ľuďom v ich konkrétnych ťažkostiach, zápasoch, problémoch a výzvach, aby ich osvietilo svetlo viery a urobilo ľudskejšími. Veď táto viera nielen pomáha nájsť riešenia, ale pomáha ľudsky prežívať aj situácie utrpenia tak, aby sa v nich človek nestratil a nezabudol na svoju dôstojnosť a svoje povolanie.

Sociálna náuka má okrem toho dôležitú interdisciplinárnu dimenziu. Aby sa jediná pravda o človeku lepšie mohla stelesniť v rozmanitých a stále sa meniacich sociálnych, hospodárskych a politických oblastiach, vstupuje toto učenie do dialógu s rôznymi disciplínami, ktoré sa zaoberajú človekom, osvojuje si ich prínosy a pomáha im otvoriť sa v širšom horizonte službe ľudskej osobe, poznanej a milovanej v plnosti jej povolania.

Popri interdisciplinárnej dimenzii treba ďalej spomenúť praktickú a v istom zmysle experimentálnu dimenziu tejto náuky. Spočíva na priesečníku kresťanského života a svedomia so životnými situáciami sveta a prejavuje sa v snaženiach jednotlivcov, rodín, kultúrnych a spoločenských činiteľov, politikov a štátnikov dať tejto náuke istú podobu a použiť ju v dejinách.