1. Kristus Pán, Syn živého Boha, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov1
a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec2, a preto ich posvätil, dal im Ducha Svätého, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí „na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), to jest Cirkvi.
2. V tejto Kristovej Cirkvi pápež ako Petrov nástupca, ktorého Kristus poveril pásť svoje ovečky a baránky, má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší. A pretože je ustanovený za pastiera všetkých veriacich, aby sa staral o spoločné dobro všeobecnej Cirkvi a o dobro jednotlivých cirkví, má nad všetkými cirkvami prvenstvo riadnej právomoci (ordinariae potestatis principatum).
Avšak aj biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov ako pastieri duší3
a spolu s pápežom a pod jeho autoritou majú poslanie pokračovať v nepominuteľnom diele Krista, večného Pastiera4. Lebo Kristus dal apoštolom a ich nástupcom poverenie a moc učiť všetky národy, posväcovať ľudí v pravde a byť ich pastiermi. A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi5.
3. Túto biskupskú službu, ktorú prijali na seba biskupskou vysviackou6, vykonávajú biskupi, účastní na starostlivosti o všetky cirkvi, v spoločenstve a pod autoritou najvyššieho veľkňaza vo veciach týkajúcich sa Učiteľského úradu a duchovnej správy, všetci zjednotení vo vzťahu k celej Božej Cirkvi do jedného kolégia, čiže zboru.
Jednotliví biskupi vykonávajú službu voči časti Pánovho stáda, ktorá im bola zverená, tým, že každý z nich sa stará o partikulárnu cirkev, ktorá mu bola pridelená, prípadne niekedy sa aj viacerí spoločne starajú o niektoré spoločné potreby viacerých partikulárnych cirkví.
Preto tento posvätný cirkevný snem berie do úvahy aj podmienky ľudského spoločenstva, ktoré v našich časoch smeruje k novému usporiadaniu7, a v úmysle presnejšie vymedziť pastiersku službu biskupov stanovuje smernice uverejnené v tomto dokumente.
4. Biskupi sa prijatím sviatostnej vysviacky a v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi kolégia stávajú členmi biskupského zboru8. „Biskupský stav, ktorý pokračuje v učiteľskom poslaní a pastorálnej správe apoštolského kolégia a je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, pápežom – a nikdy nie bez tejto hlavy –, aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou. Takúto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza“9. Táto moc „sa vykonáva slávnostným spôsobom na všeobecnom cirkevnom sneme“10, preto tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že všetci biskupi, ktorí sú členmi biskupského kolégia, majú právo vystupovať na ekumenickom koncile.
„Tú istú kolégiovú právomoc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi rozptýlení po celom svete, a to pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve na kolégiovú činnosť, alebo aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu rozptýlených biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolégiovým úkonom.“11
5. Biskupi vybraní z rozličných krajín sveta podľa postupu a spôsobu, ktorý určil alebo určí rímsky veľkňaz, poskytujú najvyššiemu pastierovi Cirkvi účinnejšiu pomoc v rade zvanej Biskupská synoda.12
Táto synoda, keďže má na nej podiel celý katolícky episkopát, zároveň dáva najavo, že všetci biskupi majú v hierarchickej vzájomnosti účasť na starostlivosti o celú Cirkev13.
6. Biskupi ako zákonití nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia si majú vždy uvedomovať svoje vzájomné spojenie a prejavovať svoju starostlivosť o všetky cirkvi, keďže z Božieho ustanovenia a z povinnosti apoštolského úradu každý z nich je spolu s ostatnými biskupmi zodpovedný za Cirkev14. Nech venujú osobitnú pozornosť tým častiam sveta, v ktorých sa ešte nehlása Božie slovo alebo v ktorých sú veriaci – zvlášť pre malý počet kňazov – vystavení nebezpečenstvu, že prestanú žiť kresťansky, ba dokonca stratia aj vieru.
Nech sa preto zo všetkých síl snažia, aby veriaci horlivo podporovali a napomáhali diela šírenia evanjelia a apoštolátu. Okrem toho nech sa usilujú, aby sa pripravovali súci služobníci oltára, ako aj rehoľní a laickí pomocníci pre misie a pre krajiny, ktoré trpia nedostatkom duchovenstva. Nech sa podľa možnosti starajú aj o to, aby niektorí z ich kňazov išli do misií alebo do diecéz spomenutých krajín a tam vykonávali duchovnú službu natrvalo, prípadne aspoň určitý čas.
Ďalej nech majú biskupi na pamäti, že pri užívaní cirkevných majetkov treba brať zreteľ nielen na potreby vlastnej diecézy, ale aj iných partikulárnych cirkví, pretože sú časťami jedinej Kristovej Cirkvi. Napokon nech dbajú, aby podľa možnosti poskytovali pomoc pri pohromách, ktoré postihujú iné diecézy alebo kraje.
7. Nech k sebe vinú s bratskou láskou a poskytujú naozaj účinnú pomoc najmä tým arcipastierom, ktorí trpia pre Kristovo meno osočovaním a prenasledovaním, sú väznení alebo sa im znemožňuje činnosť. Nech modlitbou a skutkom prispievajú na utíšenie a zmiernenie bôľov svojich spolubratov.
8. a) Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú v diecézach, ktoré sú im zverené, všetku vlastnú, bezprostrednú a riadnu právomoc (potestas ordinaria) potrebnú na vykonávanie pastierskej služby. Pritom však zostáva vždy a vo všetkom nedotknutá právomoc, ktorú má mocou svojho úradu rímsky veľkňaz, vyhradiť sebe alebo inej vrchnosti niektoré záležitosti.
b) Okrem záležitostí, ktoré si osobitne rezervovala najvyššia cirkevná autorita, dáva sa jednotlivým diecéznym biskupom dovolenie v osobitných prípadoch udeľovať dišpenz od všeobecného zákona Cirkvi veriacim, nad ktorými majú právomoc podľa cirkevného práva, kedykoľvek to pokladajú za užitočné pre ich duchovné dobro.
9. Pápež pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou používa úrady Rímskej kúrie, ktoré konajú svoju službu v jeho mene a jeho autoritou na dobro partikulárnych cirkví a v službe ich pastierov.
Otcovia posvätného koncilu si však želajú, aby tieto úrady – ktoré istotne preukázali veľkú pomoc najvyššiemu veľkňazovi a pastierom Cirkvi – dostali nové usporiadanie, väčšmi zodpovedajúce potrebám čias, krajín a obradov, najmä čo sa týka ich počtu, pomenovania, kompetencie, vlastného pracovného postupu, ako aj koordinácie práce medzi nimi15. Rovnako si želajú, aby sa so zreteľom na vlastné pastierske poslanie biskupov jasnejšie vymedzila funkcia legátov pápeža.