1. Laici (Christifideles laici), ktorých „povolanie a poslanie v Cirkvi a vo svete po dvadsiatich rokoch po Druhom vatikánskom koncile“ bolo témou biskupskej Synody 1987, patria k tomu Božiemu ľudu, ktorý znázorňujú robotníci vo vinici v Matúšovom evanjeliu: „Lebo Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi po denári za deň a poslal ich do svojej vinice.“ (Mt 20,1-2)
Podobenstvo evanjelia otvára náš pohľad na široko sa rozprestierajúcu Pánovu vinicu a na veľké zástupy mužov a žien, ktorých On volá a posiela, aby v nej pracovali: vinicou je celý svet (por. Mt 13,38), ktorý podľa Božieho plánu musí byť premenený pre definitívny príchod Kráľovstva.
2. „Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: Choďte aj vy do mojej vinice.“ (Mt 20,3-4)
Od tohto dňa zaznieva volanie nášho Pána Ježiša v dejinách ďalej: „Choďte aj vy do mojej vinice.“ Obracia sa na každého človeka, ktorý prichádza na tento svet.
V našich dňoch dozrelo v Cirkvi prehĺbené vedomie jej misionárskeho charakteru prostredníctvom nového zostúpenia Ducha Svätého, ktoré sa udialo s Druhým vatikánskym koncilom. Nanovo sa započúvala do hlasu svojho Pána, ktorý ju posiela do sveta ako „všeobecnú sviatosť spásy“.1
Choďte aj vy. Volanie je adresované nielen pastierom, kňazom, rehoľníkom. Ono zahŕňa všetkých. Aj laici sú osobne Pánom povolaní a prijímajú od neho poslanie pre Cirkev a pre svet. Gregor Veľký pripomína túto skutočnosť, keď káže ľudu a takto komentuje podobenstvo o vinici: „Preskúmajte, najmilší bratia, svoj spôsob života a viďte, či ste už Pánovými robotníkmi. Každý jeden z vás nech premyslí, čo robí a nech rozmýšľa, či slúži Pánovej vinici.“2
Predovšetkým Koncil venoval cenné pasáže svojho tak obsažného teologického, duchovného a pastorálneho učenia podstate, dôstojnosti, špiritualite, poslaniu a zodpovednosti laikov. A konciloví Otcovia zopakovali volanie Kristovo a povolali všetkých laikov, mužov a ženy pracovať do jeho vinice: „Svätý Koncil teda naliehavo prosí v Pánu všetkých laikov, aby ochotne, veľkodušne a s pohotovým srdcom odpovedali na hlas Kristov, ktorý ich v túto hodinu volá so zvýšenou nástojčivosťou i na podnety Ducha Svätého. Najmä mladší, nech príjmu túto výzvu s nadšením a veľkoryso v povedomí, že sa vzťahuje na nich, lebo sám Pán prostredníctvom tohto svätého Cirkevného Snemu opätovne pozýva všetkých laikov, aby sa okolo neho čoraz tesnejšie zomkli a mali účasť na jeho spasiteľnom poslaní, považujúc jeho záujmy za svoje vlastné (por. Flp 2,5). On ich znovu posiela do každého mesta a všade tam, kam sám hodlá prísť. (por. Lk 10,1)“3
Choďte aj vy do mojej vinice. Tieto slová akoby znovu zazneli počas biskupskej Synody, ktorá sa konala v Ríme od 1. do 30. októbra 1987. Otcovia šli v stopách Koncilu a otvorili sa osobným a spoločným skúsenostiam celej Cirkvi. Obohatení predchádzajúcimi synodami, zaoberali sa špecificky obsiahlo s témou povolania a poslania laikov v Cirkvi a vo svete.
Na tomto zhromaždení biskupov nechýbalo zastúpenie kvalifikovaných laikov, mužov a žien, ktorí podstatne prispeli k práci Synody. Tento ich príspevok bol verejne ocenený v záverečnej homílii: „Ďakujeme nielen za to, že počas Synody sme sa mohli tešiť z účasti laikov („Auditores“ a „Auditrices“), ale ešte viac za to, že priebeh diskusií nám dal možnosť počuť hlas hostí, zástupcov laikov z celého sveta a z rozličných krajín a osvojiť si ich rady a návrhy, ktoré vychádzali z ich lásky k spoločnému poslaniu.“4
Pohľad na pokoncilové obdobie poskytol Otcom synody presvedčenie, že Duch naďalej obnovuje Cirkev tým, že v mnohých laikoch vzbudzuje nové impulzy ku svätosti a k účasti. Svedectvom toho je – medziiným – nový štýl spolupráce medzi kňazmi, rehoľníkmi a laikmi; spolupôsobenie v liturgii, v hlásaní Božieho slova a v katechéze; mnohé služby, zverené laikom a nimi prevzaté; mnohoraké vznikanie skupín, spolkov a duchovných spoločenstiev, ako aj spoločných iniciatív laikov; rozsiahlejšia a významnejšia účasť žien na živote Cirkvi a na rozvoji spoločnosti.
Synoda však ukázala aj to, že cesta, ktorú po Koncile laici nastúpili, nebola celkom bez nebezpečenstiev a ťažkostí. Myslíme predovšetkým na dve pokušenia, ktoré nie vždy zvládli: pokušenie koncentrovať svoj záujem na cirkevné služby a úlohy tak silne, že sa prakticky často dišpenzujú od svojej zodpovednosti v povolaní, v spoločnosti, vo svete hospodárstva, kultúry a politiky; a pokušenie chcieť ospravedlniť neprávom jestvujúcu priepasť medzi vierou a životom, medzi zásadným prijatím Evanjelia a konkrétnou činnosťou v rozličných sekulárnych a svetských oblastiach. Vo svojej práci Synoda opätovne siahala k Druhému vatikánskemu koncilu, ktorého učenie o laikoch vykazuje z odstupu dvadsať rokov pozoruhodnú aktuálnosť, ba takmer prorocký význam. Ono môže osvetliť odpovede, ktoré dnes treba dať na nové problémy a môže byť pre ne smerodajné. Požiadavka, ktorú si synodálni otcovia postavili, spočívala v základe v hľadaní konkrétnych ciest k tomu, aby sa sľubná „teória“ o laikoch, ktorú vyjadril Koncil, stala opravdivou cirkevnou praxou. Niektoré problémy sa objavili následkom určitej „modernosti“, takže ich môžeme označiť prinajmenšom v chronologickom zmysle ako pokoncilové. Synodálni Otcovia im venovali zvláštnu pozornosť v priebehu svojich rozhovorov a úvah. Z nich by sme tu spomenuli predovšetkým cirkevné služby a úlohy, ktoré sú zverené laikom, alebo sa im majú zveriť, rast a šírenie nových „hnutí“ povedľa iných foriem zoskupení laikov, ako aj postavenie a úloha ženy v Cirkvi a v spoločnosti.
Na záver svojej práce, ktorú vykonali s veľkým zaangažovaním, s kompetenciou a veľkodušnosťou, predložili mi synodálni Otcovia želanie a prosbu, aby som v určenom čase daroval Cirkvi záverečný dokument o laikoch.5
Tento posynodálny Apoštolský list by chcel vyniesť na svetlo hodnotu a bohatstvo celej synodálnej práce, počínajúc od Lineamenta až po Instrumentum Laboris, od úvodnej relácie až po príspevky jednotlivých biskupov a laikov a zhrňujúcu správu po diskusii v pléne, od diskusií a správ „circoli minori“ až po „propositiones“ a záverečné posolstvo. Preto treba vidieť tento dokument nie povedľa Synody, ale on je skôr jej verným a koherentným vyjadrením. Je výsledkom kolegiálnej práce, ku ktorej definitívnemu zdaru prispeli Rada generálneho sekretariátu Synody a samotný Sekretariát.
Apoštolský list by chcel vzbudiť a udržať nové povedomie darov a zodpovednosti všetkých laikov a každého jednotlivo za poslanie a communio Cirkvi.
3. Najlepší zmysel tejto Synody a najcennejšie ovocie, ktoré si želala, spočíva v tom, aby laici prijali Kristovo volanie pracovať do jeho vinice v tejto vynikajúcej a dramatickej hodine dejín, na prechode k tretiemu tisícročiu, zúčastniť sa na poslaní Cirkvi: živo, zodpovedne a vedome.
Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne danosti volajú dnes so zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov. Odtiahnuť sa od zodpovednosti bolo vždy pomýlené. Dnes je však v tom ešte väčšia vina. Nikomu nie je dovolené zostať nečinným.
Sledujme ďalej podobenstvo Evanjelia: „Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: Čo tu nečinne stojíte celý deň? Vraveli mu: Nik nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy do mojej vinice!“ (Mt 20,6-7).
Práca, ktorá v Pánovej vinici čaká na všetkých, je taká veľká, že nezostáva žiaden priestor pre nečinnosť. „Hospodár“ opakuje svoje pozvanie ešte naliehavejšie: „Choďte aj vy do mojej vinice!“
Pánov hlas zaznieva v hĺbke bytosti každého kresťana, ktorý prostredníctvom viery a sviatostí kresťanskej iniciácie je pripodobnený Kristovi, je členom Cirkvi a aktívnym subjektom jej spásneho poslania. Možno ho však započuť aj v udalostiach dejín Cirkvi a histórie ľudí. Ako nám to pripomenul Koncil: „Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam.“6
Preto sa musíme pozrieť jasným pohľadom na tento náš svet s jeho hodnotami a jeho problémami, s jeho biedami a s jeho nádejami, s jeho výdobytkami a s jeho porážkami: je to svet, ktorého hospodárske, spoločenské, politické a kultúrne vzťahy vykazujú väčšie a závažnejšie problémy a ťažkosti, nie tie, ktoré opísal Koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes.7
A predsa je tento svet vinicou, je miestom, kde sú laici povolaní spĺňať svoje poslanie. Ježiš chce, aby boli, ako všetci jeho učeníci, soľou zeme a svetlom sveta (por. Mt 5,13-14).
Ako však vyzerá tvár „zeme“ a „sveta“, ktorého „soľou“ a „svetlom“ majú byť kresťania?
Rôznosť situácií a problémov dnešného sveta je veľká a vyznačuje sa rýchlymi zmenami. Preto treba odhliadnuť od nesprávnych zovšeobecnení a zjednodušení. Ale je možné vychytiť niektoré základné tendencie, ktoré sú poznateľné v dnešnej spoločnosti. Ako na poli, ktoré je opísané v Evanjeliu, rastú kúkoľ a dobrá pšenica, tak sa v dejinách ako na každodennom javisku často protirečivého používania ľudskej slobody, neraz nachádzajú vedľa seba, ba dokonca úzko navzájom spletené dobro a zlo, nespravodlivosť a spravodlivosť, bieda a nádej.
4. Nemožno nespomenúť narastajúce šírenie náboženskej ľahostajnosti a ateizmu v jeho rozličných výrazových formách, predovšetkým v dnes najčastejšej forme sekularizmu. Človek, zaslepený úspechom svojich výdobytkov a nezadržateľným vedeckým rozvojom, a ešte viac fascinovaný najsladším a vždy novým pokušením, chcieť sa stať ako Boh neohraničeným používaním svojej slobody (por. Gn 3,5), vytrháva zo svojho srdca náboženské korene. Zabúda na Boha, považuje ho za bezvýznamného pre svoju vlastnú existenciu a odmieta ho, aby sa klaňal najrozličnejším „idolom“.
Aktuálny fenomén sekularizmu je v skutočnosti ťažkým problémom: zasahuje nielen jednotlivca, ale v určitom zmysle celé spoločenstvá, ako na to poukázal už Koncil: „...stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo“.8
Ja sám som už viackrát pripomenul fenomén odkresťančenia, ktorý postihuje národy so starou kresťanskou tradíciou a naliehavo si vyžaduje novú evanjelizáciu.
A predsa sa nedá celkom vyhasiť hľadanie a potreba náboženských hodnôt. Svedomie každého jedného človeka, ktorý má odvahu postaviť sa zoči-voči najzákladnejším otázkam ľudskej existencie, predovšetkým k otázke o zmysle života, utrpenia a zomierania, nemôže sa vyhnúť tomu, že by si neprivlastnil slová pravdy, ktoré zvolal sv. Augustín: „Pre seba si nás stvoril, Pane, nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“9
Tak svedčí aj dnešný svet stále mnohorakejším a živším spôsobom o otvorenosti ľudí voči duchovnému a transcendentnému chápaniu života, o novom hľadaní náboženských hodnôt, o návrate ku tomu, čo je sväté a k modlitbe, o túžbe slobodne vzývať meno Pánovo.