190. To neznamená, že musíš súhlasiť so všetkým, čo hovoria, ani nemusíš schvaľovať všetko, čo robia. Mladý človek by mal vždy mať kritického ducha. Svätý Bazil Veľký, odvolávajúc sa na starých gréckych autorov, odporúčal mladým ctiť si ich, ale brať si z nich len to, čo dobré ich môžu naučiť.103 Ide jednoducho o to, aby sme boli otvorení a prijímali múdrosť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu, ktorá môže spolunažívať s niektorými ľudskými biedami a ktorá nemá dôvod zaniknúť zoči-voči novostiam konzumu a trhu.

191. Svetu nikdy neosožilo preťatie medzigeneračných vzťahov. Budúcnosť bez koreňov, bez zakorenenia je spev sirén. Je to lož, ktorá ťa chce presvedčiť, aby si veril, že len to, čo je nové, je dobré a krásne. Existencia medzigeneračných vzťahov zahŕňa aj to, že v komunitách bude akási kolektívna pamäť, pretože každá generácia preberá učenie predchodcov a zanecháva dedičstvo nástupcom. Toto je referenčný rámec na upevnenie novej spoločnosti. Ako hovorí príslovie: „Keby mladý vedel a starý mohol, toho by nebolo, čo by sa nedalo.“

Sny a vízie

192. V Joelovom proroctve nachádzame slová, ktoré nám veľmi pekne pomôžu pochopiť túto vetu. Hovorí: „Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia“ (Joel 3, 1; porov. Sk 2, 17). Ak sa mladí aj starí otvoria Duchu Svätému, spolu utvoria zázračnú kombináciu. Starí majú sny a mladí majú videnia. Ako sa tieto dve veci navzájom dopĺňajú?

193. Starí majú sny utkané zo spomienok, z obrazov prežitých vecí, poznačených skúsenosťou a rokmi. Ak sa mladí zakorenia v snoch starých, preniknú do budúcnosti, budú mať videnia, ktoré im rozšíria horizont a ukážu im nové cesty. Ale ak starí nemajú sny, mladí nebudú jasne vidieť horizont.

194. Je krásne nachádzať medzi vecami, čo naši rodičia zachovali, nejakú spomienku, ktorá nám umožní predstaviť si, o čom snívali pre nás naši starí otcovia a naše staré mamy. Skôr ako sa ľudská bytosť narodí, dostáva od svojich starých rodičov ako dar požehnanie sna plného lásky a nádeje: dar lepšieho života. A ak by ho nemala od niektorého zo starých rodičov, určite o ňom sníval a tešil sa kvôli nemu niektorý prastarý rodič, keď rozjímal nad kolískou svojich detí a neskôr svojich vnúčat. Úplne prvý sen, stvoriteľský sen Boha, nášho Otca, predchádza a sprevádza život všetkých jeho detí. Spomienka na toto požehnanie, ktorá prechádza z generácie na generáciu, je vzácnym dedičstvom, ktoré si máme zachovať živé, aby sme ho zasa my mohli odovzdať ďalej.

195. Preto je dobré počúvať dlhé rozprávania starých, ktoré sa niekedy zdajú mytologické, trocha bizarné – sú to sny starých ľudí –, ale často sú plné vzácnej skúsenosti, výrečných symbolov, skrytých posolstiev. Tieto rozprávania si vyžadujú čas a je potrebné, aby sme sa nezištne disponovali počúvať ich a pochopiť, pretože sú dlhšie ako naše odkazy posielané cez sociálne siete. Musíme akceptovať, že múdrosť, ktorú potrebujeme pre život, nemožno uzavrieť do hraníc, aké kladú súčasné zdroje komunikácie.

196. V knihe Múdrosť času104 som vyjadril niektoré priania formou požiadaviek. „Čo žiadam od starých, medzi ktorých zarátavam aj seba? Žiadam, aby sme boli strážcami pamäti. My starí otcovia a staré mamy potrebujeme vytvoriť chór. Predstavujem si starcov ako trvalý chór v dôležitej duchovnej svätyni, v ktorej prosebné modlitby a modlitby chvál podporujú celú komunitu, ktorá pracuje a bojuje na poli života.“105 Je krásne, že „mládenci a panny, starci a junáci chvália meno Pánovo“ (Ž 148, 12 – 13).

197. Čo môžeme dať mladým my starí? „Dnešným mladým, ktorí žijú v zmesi heroických ambícií a neistôt, môžeme pripomenúť, že život bez lásky je život sterilný.“106 Čo im môžeme povedať? „Bojazlivým mladým môžeme povedať, že strach z budúcnosti možno prekonať.“107 Čo ich môžeme naučiť? „Mladých, ktorí sa príliš starajú o seba, môžeme poučiť, že väčšiu radosť pocítime, keď dávame, ako keď dostávame, a že láska sa nedokazuje len slovami, ale aj skutkami.“108

Spolu riskovať

198. Láska, ktorá sa dáva a ktorá koná, sa často mýli. Ten, kto koná, kto riskuje, sa často dopúšťa chýb. Z tohto pohľadu sa môže javiť zaujímavým svedectvo Marie Gabriely Perinovej, ktorá stratila svojho otca krátko po narodení: uvažuje, ako to ovplyvnilo jej život vo vzťahu, ktorý netrval dlho, ale ktorý z nej urobil matku a teraz starú mamu: „Viem určite, že Boh tvorí príbehy. Vo svojej geniálnosti a vo svojom milosrdenstve berie do rúk naše víťazstvá a naše zlyhania a utkáva z nich prekrásne gobelíny plné irónie. Druhá strana látky sa môže zdať chaotická s chumáčmi nití – udalostí v našom živote –, a možno je to tá strana, ktorá nás nenecháva na pokoji, keď sme v pochybnostiach. No vrchná strana gobelínu ukazuje skvelý príbeh, a to je strana, ktorú vidí Boh.“109 Keď starí ľudia pozorne hľadia na život, často inštinktívne chápu, čo je za chuchvalcami nití, a spoznávajú, čo Boh kreatívne koná dokonca aj s našimi chybami.

199. Ak mladí aj starí kráčame spolu, môžeme byť pevne zakorenení v prítomnosti a z tejto pozície pozerať do minulosti aj do budúcnosti. Pozerať sa do minulosti, aby sme sa poučili z dejín a uzdravili staré rany, ktoré nás ešte stále znepokojujú. Pozerať sa do budúcnosti, aby sme živili nadšenie, dali vyklíčiť snom, vzbudili proroctvá, nechali prekvitať nádeje. Takto spoločne sa budeme môcť učiť jedni od druhých, zohrievať srdcia, inšpirovať svoje mysle svetlom evanjelia a dodávať novú silu svojim rukám.