210. Pokiaľ ide o prvý bod, hľadanie, verím v schopnosť mladých ľudí, že dokážu nájsť príťažlivé cesty, na ktoré by mohli iných mladých pozývať. Dokážu zorganizovať festivaly, športové súťaže, a dokážu aj evanjelizovať cez sociálne siete posolstvami, piesňami, videami a inými vstupmi. Musíme len motivovať mladých a dať im slobodu konať, aby sa nadchli za misiu v prostrediach mladých. Prvé ohlasovanie môže prebudiť hlbokú skúsenosť viery, či k nemu príde počas intenzívnej duchovnej obnovy, pri rozhovore v kaviarni, cez prestávku na fakulte alebo vďaka niektorej z nepreskúmateľných Božích ciest. Ale najdôležitejšie je, aby každý mladý človek našiel odvahu zasiať semeno prvého ohlasovania posolstva do úrodnej pôdy, ktorou je srdce iného mladého človeka.
211. Pri tomto hľadaní treba uprednostniť jazyk blízkosti, jazyk veľkodušnej, osobnej a životodarnej lásky, ktorá sa dotýka srdca, má dosah na život, prebúdza nádej a túžby. K mladým sa treba priblížiť gramatikou lásky, nie prozelytizmom. Jazyk, ktorému mladí rozumejú, je jazykom tých, čo dávajú život, ktorí sú tu pre ich vec a pre nich, a tých, ktorí sa napriek svojim obmedzeniam a slabostiam usilujú prežívať vieru dôsledne. Zároveň musíme s ešte väčšou citlivosťou skúmať, ako vteliť kerygmu evanjeliového hlásania do jazyka dnešných mladých.
212. Pokiaľ ide o rast, chcel by som upozorniť na niečo dôležité. Na niektorých miestach sa stáva, že mladým pomôžeme prežiť intenzívnu skúsenosť s Bohom, stretnutie s Ježišom, ktoré sa dotklo ich srdca. Ale pri následnej starostlivosti im predkladáme „formačné“ stretnutia, ktorých predmetom sú vieroučné a mravoučné otázky, zlá súčasného sveta, Cirkev, sociálna náuka, čistota, manželstvo, kontrola pôrodnosti a iné témy. Výsledkom je, že mnohí mladí sa nudia, strácajú oheň zo stretnutia s Kristom a radosť z jeho nasledovania, mnohí opúšťajú začatú cestu a iných sa zmocňuje smútok a stanú sa negatívnymi. Zmiernime svoju vôľu odovzdať im veľké množstvo náuky, a predovšetkým sa usilujme vzbudiť a upevniť v nich veľké skúsenosti, ktoré sú oporou kresťanského života. Ako hovoril Romano Guardini: „Keď zakúsime veľkú lásku [...], všetko, čo sa udeje, stáva sa jej súčasťou.“112
213. Zaiste, každý formačný plán, každá cesta rastu mladých musí zahŕňať vieroučnú a mravoučnú formáciu. No je rovnako dôležité, aby sa sústreďovala okolo dvoch hlavných osí: jednou je prehĺbenie kerygmy, základnej skúsenosti stretnutia s Bohom prostredníctvom Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Druhou je rast bratskej lásky v živote spoločenstva a v službe.
214. Na toto som veľmi naliehal v Evangelii gaudium a myslím si, že je to vhodné pripomenúť. Bolo by vážnym omylom myslieť si, že „kerygmu treba opustiť v prospech formácie, o ktorej sa domnievame, že je „solídnejšia“. Nie je nič solídnejšie, hlbšie, bezpečnejšie, trvalejšie a múdrejšie ako prvotné ohlasovanie. Celá kresťanská formácia je predovšetkým prehĺbením kerygmy, ktorá sa čoraz viac a výraznejšie stáva súčasťou nášho života.113
Pastorácia mladých by preto vždy mala zahŕňať momenty, ktoré pomáhajú obnoviť a prehĺbiť osobnú skúsenosť s Božou láskou a so živým Ježišom Kristom. Môže sa to uskutočniť rôznymi spôsobmi, ako sú svedectvá, spevy, adorácie, čas na duchovné uvažovanie nad Svätým písmom alebo aj rôzne podnety zo sociálnych sietí. Ale túto radostnú skúsenosť zo stretnutia s Pánom nikdy nemožno nahradiť nejakým druhom „indoktrinácie“.
215. Každý plán pastorácie mládeže však musí jasne pojať rôzne prostriedky a zdroje, ktoré pomôžu mladým rásť v bratstve, pomáhať si navzájom, vytvárať spoločenstvo, slúžiť iným, byť nablízku chudobným. Ak je bratská láska „novým prikázaním“ (Jn 13, 34), ak je „naplnením zákona“ (Rim 13, 10), ak je tým, čo lepšie dokazuje našu lásku k Bohu, potom musí zaujímať význačné miesto v každom pláne formácie a rastu mladých.
216. Vo všetkých našich inštitúciách musíme oveľa viac rozvíjať a upevňovať našu schopnosť srdečne prijímať druhých, pretože mnohí mladí, ktorí sa u nás ocitajú, sa nachádzajú v situácii hlbokej osirelosti. A nemyslím tu len na určité rodinné konflikty, ale na skúsenosť, ktorá sa týka rovnako detí, mladých a dospelých, matiek, otcov a detí. Mnohým sirotám, našim súčasníkom – a možno nám samotným – by komunity, akými sú farnosti a školy, mali ponúknuť cestu bezodplatnej lásky a podpory, uplatnenia a rastu. Mnohí mladí ľudia sa dnes cítia deťmi neúspechu, pretože sny ich rodičov a starých rodičov zhoreli na hranici nespravodlivosti, sociálneho násilia, postojov „zachráň sa, kto môžeš“. A to je vykorenenie! Ak mladí rastú vo svete popola, nebude pre nich ľahké udržiavať oheň veľkých túžob a plánov. Ak vyrástli na púšti bez zmyslu, ako budú mať chuť obetovať sa a siať semeno? Skúsenosť diskontinuity, vykorenenia a krachu základných istôt, ktoré ešte väčšmi napomáha súčasná mediálna kultúra, vyvoláva hlboký pocit osirelosti, na ktorú musíme reagovať vytváraním príťažlivých priestorov bratstva, kde žiť má zmysel.
217. Vytvárať „domov“ znamená „vytvárať rodinu; znamená to učiť sa, aby sme sa cítili spojení s inými ľuďmi bez utilitaristických alebo účelových zväzkov, byť zjednotení tak, aby sa náš život zdal trocha ľudskejší. Vytvárať domov znamená umožniť, aby sa proroctvo stalo skutočnosťou a urobilo naše hodiny a naše dni menej nehostinnými, menej ľahostajnými a anonymnými. Znamená to vytvárať putá, ktoré sa budujú jednoduchými, každodennými skutkami, ktoré môžeme konať všetci. Veľmi dobre vieme, že domov potrebuje spoluprácu všetkých. Nikto nemôže byť ľahostajný alebo nezúčastnený, pretože každý je v jeho stavbe nevyhnutným kameňom. Toto zahŕňa aj prosiť Pána, aby nám dal milosť naučiť sa trpezlivosti, naučiť sa odpúšťaniu, naučiť sa každý deň začínať odznova. A koľkokrát máme odpúšťať a znova začínať? Sedemdesiatsedemkrát, zakaždým, keď je to potrebné. Vytvárať pevné vzťahy si vyžaduje dôveru, ktorá sa denne živí trpezlivosťou a odpustením. A tak sa uskutočňuje zázrak skúsenosti, že tu sa možno znova narodiť, že tu sa všetci rodíme znova, pretože účinne pociťujeme Božie pohladenie, ktoré nám umožňuje snívať o ľudskejšom, a tým aj božskejšom svete“.114
218. V našich inštitúciách musíme ponúknuť mladým vhodné miesta, ktoré môžu riadiť podľa svojho uváženia a kde môžu slobodne vchádzať a vychádzať, miesta prijatia, kam môžu prísť spontánne a s dôverou, aby sa tam stretli s inými mladými vo chvíľach utrpenia alebo nudy, alebo keď chcú osláviť niečo, z čoho majú radosť. Niečo podobné sa realizovalo v oratóriách a iných mládežníckych strediskách, ktoré sú v mnohých prípadoch prostredím, kde mladí prežívajú skúsenosť priateľstva a zamilovanosti; kde sa schádzajú, môžu sa venovať hudbe, rekreačným aktivitám, športu, ale aj uvažovaniu a modlitbe. Na týchto miestach možno pri nízkych nákladoch veľa ponúknuť. Takto sa môže uskutočniť nevyhnutné ohlasovanie posolstva od človeka k človeku, ktoré nemožno nahradiť žiadnym iným pastoračným prostriedkom alebo pastoračnou stratégiou.
219. „Priateľstvo a diskusia, často aj vo viac-menej štruktúrovaných skupinách, sú príležitosťou posilniť sociálne schopnosti a vytváranie vzťahov v kontexte, kde nikto nikoho nehodnotí a neposudzuje. Skúsenosť spoločenstva je aj veľkou príležitosťou na rozhovory o viere a na vzájomnú pomoc vo vydávaní svedectva. Mladí sú schopní viesť iných mladých a uskutočňovať pravý apoštolát medzi svojimi priateľmi.“115