220. To neznamená, že by sa mali izolovať a stratiť kontakt s farskými komunitami, hnutiami a inými cirkevnými inštitúciami. Mladí sa však ľahšie začleňujú do spoločenstiev, ktoré sú otvorené, prežívajú svoju vieru, túžia vyžarovať Ježiša Krista, sú radostné, slobodné, bratské a zaangažované. Tieto spoločenstvá môžu byť kanálmi, kde cítia, že je možné pestovať hodnotné vzťahy.
221. Škola je bezpochyby platformou na priblíženie sa k deťom a mladým. Je privilegovaným miestom na rozvíjanie osoby, a preto jej kresťanské spoločenstvo vždy venovalo veľkú pozornosť jednak formovaním vyučujúcich a riadiacich pracovníkov, jednak tým, že zakladalo vlastné školy každého druhu a stupňa. V tejto oblasti vzbudil Duch Svätý nespočetné charizmy a svedectvá svätosti. No škola potrebuje prejsť naliehavou sebakritikou, ak berieme do úvahy výsledky pastorácie mnohých výchovných inštitúcií, pastorácie zameranej na náboženskú výchovu, ktorá je často neschopná rozvíjať trvalú skúsenosť viery. Zdá sa, že niektoré katolícke školy sú organizované len preto, aby sa udržali. Strach zo zmien ich robí neschopnými znášať neistotu a uzatvára ich pred nebezpečenstvami – reálnymi alebo imaginárnymi –, ktoré so sebou prináša každá zmena. Karikatúrnym vyjadrením tejto tendencie je škola, ktorá sa premenila na „bunker“, chrániaci pred omylmi „zvonka“. Tento obraz provokačne odráža to, čo skusujú mnohí mladí, keď vychádzajú z niektorých výchovných inštitúcií: zisťujú, že je neprekonateľná priepasť medzi tým, čo ich učili, a svetom, v ktorom majú žiť. Ani náboženské a morálne ponuky, ktorých sa im dostalo, ich nepripravili na konfrontáciu so svetom, ktorý sa im vysmieva, a neosvojili si ani rozličné formy modlitby a prežívania viery, ktoré by ich mohli posilňovať uprostred rýchleho rytmu dnešnej spoločnosti. Lebo jednou z najväčších radostí vychovávateľa je vidieť žiaka, ktorý sa prejavuje ako silná, celistvá, protagonistická osoba, schopná dávať.
222. Katolícka škola neprestáva byť podstatným priestorom na evanjelizáciu mladých. Je dôležité uvedomiť si niektoré inšpiračné kritériá naznačené v apoštolskej konštitúcii Veritatis gaudium o obnove a oživení škôl a univerzít vzhľadom na misijné pôsobenie. Sú to: skúsenosť kerygmy, dialóg na všetkých úrovniach, interdisciplinárnosť a transdisciplinárnosť, napomáhanie kultúry stretnutia, naliehavá potreba „vytvárať siete“ a voľba v prospech posledných, ktorých spoločnosť skartuje a vyhadzuje.116
Podobne je dôležitá aj schopnosť integrovať poznanie rozumu, srdca a rúk.
223. Na druhej strane nemôžeme oddeľovať duchovnú formáciu od formácie kultúrnej. Cirkev vždy chcela vytvárať pre mladých priestory na najlepšie vzdelanie. Nemá sa toho zriekať, pretože mladí naň majú právo. „Dnes zvlášť právo na vzdelanie znamená dbať na múdrosť, to jest na ľudské a humanizujúce poznanie. Príliš často sme podmienení banálnymi a menlivými životnými modelmi, ktoré nás podnecujú ísť za lacným úspechom, znevažujú obetu a vštepujú myšlienku, že štúdium nie je užitočné, ak neprináša okamžité konkrétne výsledky. Nie, štúdium je nato, aby sme si kládli otázky, aby sme sa nedali uspať banálnosťou, aby sme hľadali zmysel života. Musíme si nárokovať právo neumožniť, aby odlákali našu pozornosť sirény, ktoré dnes odvádzajú ľudí od takéhoto hľadania. Keď Odyseus nechcel podľahnúť spevu sirén, ktoré počarovali námorníkom a spôsobili, že stroskotali na útesoch, priviazal sa o stožiar lode a spoločníkom zapchal uši. No Orfeus urobil niečo iné, aby nepodľahol vábeniu sirén. Zanôtil krajšiu melódiu, ktorá sirény očarila. A toto je vaša veľká úloha: na paralyzujúce refrény kultúrneho konzumizmu odpovedať dynamickými a silnými rozhodnutiami, skúmaním, poznaním a zdieľaním.“117
224. Mnohí mladí sa naučili vychutnávať ticho a dôvernosť s Bohom. Rastie počet skupín, ktoré sa stretávajú na adorácii Najsvätejšej sviatosti a na modlitbe nad Božím slovom. Netreba podceňovať mladých, ako keby boli neschopní otvoriť sa ponuke kontemplovať. Treba len nájsť vhodné spôsoby a možnosti, ako ich uviesť do tejto hodnotnej skúsenosti. Pokiaľ ide o prostredia kultu a modlitby, „mladí katolíci z rôznych prostredí žiadajú o príležitosť na modlitbu a sviatostné slávenia, ktoré sú schopné zasiahnuť ich každodenný život prostredníctvom sviežej, autentickej a radostnej liturgie“.118
Je dôležité využiť silné chvíle liturgického roka, zvlášť Veľký týždeň, Turíce a Vianoce. Mladým sa však páčia aj iné sviatočné stretnutia, ktoré prerušia rutinu a pomáhajú im zažiť radosť z viery.
225. Privilegovanou príležitosťou na rast a na otvorenosť voči Božiemu daru viery a lásky je služba. Mnohých mladých priťahuje možnosť pomáhať druhým, najmä deťom a chudobným. Často je táto služba prvým krokom k objaveniu a znovuobjaveniu kresťanského a cirkevného života. Mnohých mladých unavujú naše programy náukovej a duchovnej formácie, a niekedy sa dožadujú možnosti byť protagonistami v činnostiach, v ktorých by mohli niečo urobiť pre druhých.
226. Nemôžeme zabudnúť na umelecké oblasti, ako je divadlo, výtvarné umenie a iné. „Osobitne dôležitá je hudba, ktorá je skutočným a vlastným prostredím, do ktorého sú mladí ponorení, ako aj kultúra a jazyk schopné vzbudiť emócie a stvárňovať identitu. Jazyk hudby je aj pastoračným zdrojom, ktorý má osobitný vplyv zvlášť na liturgiu a jej obnovu.“119
Spev môže byť veľkým stimulom pre cestu mladých životom. Svätý Augustín povedal: „Spievaj, ale kráčaj ďalej; uľahčuj si prácu spevom, vyhýbaj sa lenivosti: spievaj a kráčaj. [...] Ak napreduješ, kráčaj. No napreduj v dobre, v sieti viery, v dobrých skutkoch: spievaj a kráčaj.“120
227. „Rovnako dôležitý je význam, aký medzi mladými zaujíma šport. Cirkev by nemala podceňovať jeho výchovnú a formačnú silu, mala by v ňom udržiavať solídnu prítomnosť. Svet športu potrebuje pomoc na prekonanie jeho problematických aspektov, ako je mýtizovanie šampiónov, podliehanie logike obchodu a ideológii úspechu za každú cenu.“121
V základe skúsenosti športu je „radosť: radosť z pohybu, radosť, že sme spolu, radosť zo života a z darov, ktoré nám Stvoriteľ dáva každý deň“.122
Niektorí cirkevní otcovia využili príklad športovej aktivity na výzvu mladým, aby rástli v sile a v premáhaní ospalosti alebo pohodlnosti. Keď sa svätý Bazil Veľký obracal na mladých, ako príklad použil úsilie, aké si vyžaduje šport, a tak im vštepoval schopnosť obetovať sa, aby rástli v čnostiach: „Títo muži priniesli tisíce a tisíce obetí, aby všetkými prostriedkami zveľadili svoju fyzickú silu, potili sa pri únavných cvičeniach na ihrisku [...] a potom trénovali, takže celé obdobie, ktoré predchádzalo veľkej skúške, bolo len prípravou [...] na zveľadenie všetkých fyzických a psychických zdrojov, aby získali iba korunu [...]. A my, ktorí čakáme v inom živote takú mimoriadnu odmenu, akú nemôže žiaden jazyk náležite opísať, myslíme azda, že ju dosiahneme, stráviac život v bezstarostnosti a nečinnosti?“123
228. U mnohých dospievajúcich a mladých má zvláštnu príťažlivosť kontakt s prírodou. Sú citliví na ochranu životného prostredia, ako je to v prípade skautov a iných skupín, ktoré organizujú dni v prírode, tábory, prechádzky, výlety a kampane za ochranu životného prostredia. V duchu svätého Františka z Assisi sú to skúsenosti, ktoré môžu načrtnúť cestu, ako sa začleniť do školy univerzálneho bratstva a učiť sa kontemplatívnej modlitbe.
229. Pre tieto a rôzne iné možnosti, aké sa otvárajú evanjelizácii mladých, nesmieme zabudnúť, že navzdory dejinným zmenám a zmenám v citlivosti mladých sú tu Božie dary, ktoré sú stále aktuálne, obsahujú silu, ktorá je nad všetkými epochami a nad všetkými okolnosťami. Je to vždy živé a účinné Pánovo slovo, prítomnosť Krista v Eucharistii, ktorá nás živí, sviatosť zmierenia, ktorá nás oslobodzuje a posilňuje. Môžeme spomenúť aj nevyčerpateľné duchovné bohatstvo, ktoré Cirkev uchováva vo svedectve svätých a v náuke veľkých duchovných učiteľov. Aj keď musíme rešpektovať rôzne fázy rastu a niekedy musíme trpezlivo čakať na vhodnú chvíľu, nemôžeme nepozývať mladých k týmto prameňom nového života, nemáme právo zbaviť ich toľkého dobra.