Povolanie na priateľstvo s Bohom

250. Prvá vec, ktorú musíme rozlíšiť a objaviť, je táto: Ježiš chce od každého mladého človeka predovšetkým jeho priateľstvo. Toto rozlišovanie je základom všetkého. V  dialógu vzkrieseného Pána s jeho priateľom Šimonom Petrom zaznela veľká otázka: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21, 16). Inými slovami: chceš ma za priateľa? Poslanie, ktoré Peter dostal, aby sa staral o jeho ovce a baránky, bude vždy súvisieť s touto bezodplatnou, priateľskou láskou.

251. A keby bol potrebný príklad neúspešného stretnutia, pripomeňme si stretnutie Ježiša s bohatým mladíkom, ktoré jasne hovorí, že to, čo mladík nezachytil, bol Pánov pohľad plný lásky (porov. Mk 10, 21). Aj keď ho viedol správny motív, odišiel smutný, lebo sa nedokázal vzdať mnohých vecí, ktoré vlastnil (porov. Mt 19, 22). Stratil príležitosť, z ktorej zaiste mohlo vyplynúť veľké priateľstvo. A my nevieme, čo by to mohlo znamenať pre nás; čo by mohol urobiť pre ľudstvo ten jediný mladík, na ktorého sa Ježiš pozrel s láskou a ktorému podal ruku.

252. „Život, ktorý nám dáva Ježiš, je príbeh lásky; príbeh života, ktorý sa túži spojiť s naším a zakoreniť sa v pôde nášho života. Tento život nie je spása zavesená ,v cloude‘, ktorá čaká, že si ju stiahneme; nie je to ani nová ,aplikácia‘, ktorú máme objaviť, či mentálne cvičenie ako produkt techník osobného rastu. Život, ktorý nám ponúka Boh, nie je ani akýsi tutoriál, kde sa môžeme dozvedieť posledné novinky. Spása, ktorú nám dáva Boh, je pozvanie mať účasť na príbehu lásky, ktorý je prepletený s našimi osobnými príbehmi; ktorý žije a chce sa zrodiť medzi nami, aby sme mohli prinášať ovocie takí, akí sme, kdekoľvek sme a s kýmkoľvek sme. Tam prichádza Pán, aby sial a bol zasiaty.“138

Byť tu pre druhých

253. Teraz by som sa chcel zastaviť pri povolaní chápanom v špecifickom zmysle ako povolanie k misijnej službe druhým. Pán nás volá mať účasť na jeho stvoriteľskom diele, aby sme prispeli k spoločnému dobru na základe schopností, ktoré sme prijali.

254. Toto misionárske povolanie sa týka našej služby druhým. Pretože náš život na tejto zemi dosiahne plnosť vtedy, keď sa premení na obetu. Pripomínam, že „poslanie v srdci ľudu nie je úsekom môjho života alebo ozdobou, ktorú môžem odložiť, nie je to prívesok alebo jeden z okamihov života. Je to niečo, čo nemôžem vytrhnúť zo svojho bytia, ak sa nechcem zničiť. Ja som misiou na tejto zemi, a preto som na tomto svete“.139 V dôsledku toho musíme brať do úvahy, že každá pastorácia sa týka povolania, každá formácia sa týka povolania a každá duchovnosť sa týka povolania.

255. Tvoje osobné povolanie nespočíva iba v činnosti, ktorú konáš, aj keď sa ňou vyjadruje. Tvoje povolanie je niečo viac: je to cesta, ktorá zameriava mnoho úsilia a mnoho činov k jednému smeru, k službe. Preto pri rozlišovaní povolania je dôležité vidieť, či v sebe spoznávaš potrebné schopnosti na takúto špecifickú službu spoločnosti.

256. Toto dáva veľmi veľkú hodnotu všetkému, čo robíte. Svoju činnosť nekonáte iba preto, aby ste si zarobili peniaze, aby ste boli zamestnaní alebo aby ste druhých uspokojili. Všetko toto tvorí povolanie, pretože ste povolaní, je to z vašej strany niečo viac ako len pragmatická voľba. V konečnom dôsledku ide o to spoznať, prečo som stvorený, prečo prechádzam touto zemou, aký je Pánov plán pre môj život. On mi neoznačí všetky miesta, čas a detaily, pretože ja sa budem musieť múdro rozhodnúť. Ale určite bude v mojom živote nejaký smer, ktorý mi musí ukázať, lebo je môj Stvoriteľ, môj hrnčiar, a ja potrebujem počúvať jeho hlas, aby som sa dal stvárňovať a viesť k nemu. Budem teda tým, čím mám byť, a budem aj verný svojej osobnej realite.

257. Aby sme mohli uskutočniť svoje povolanie, je potrebné, aby sme podporovali a rozvíjali všetko, čím sme. Nejde o to, aby sme objavili seba samých alebo aby sme utvárali seba z ničoho, ale aby sme sa spoznali v Božom svetle a nechali prekvitať svoje bytie: „V Božom pláne je každý človek povolaný rozvíjať sa, pretože každý život je povolaním.“140 Tvoje povolanie ťa vedie vydať zo seba to najlepšie na Božiu slávu a dobro druhých. Nejde len o to niečo robiť, ale robiť to so zmyslom, s orientáciou. V tomto zmysle svätý Alberto Hurtado hovoril mladým, že musia brať veľmi vážne svoje smerovanie: „Nedbalého lodivoda okamžite prepustia, pretože to, čo má v rukách, je príliš posvätné. A v živote nemáme dávať pozor, ktorým smerom ideme? Aký je tvoj smer? Ak by bolo potrebné zastaviť sa trocha viac pri tejto myšlienke, žiadam každého z vás, aby ste jej pripísali maximálnu dôležitosť, pretože uspieť v tomto znamená jednoducho mať úspech; pochybiť v tomto znamená jednoducho zlyhať.“141

258. Toto „byť pre druhých“ sa v živote každého mladého človeka bežne spája s dvomi základnými otázkami: so založením rodiny a s oblasťou pracovného života. Rôzne prieskumy medzi mladými opätovne potvrdzujú, že toto sú dve veľké témy, ktoré v mladých vzbudzujú obavy aj túžby. Obe musia byť predmetom osobitného rozlišovania. Nakrátko sa pri nich zastavme.

Láska a rodina

259. Mladí silno pociťujú volanie k láske a snívajú, že stretnú tú správnu osobu, s ktorou vytvoria rodinu a vybudujú si spoločný život. Bezpochyby je to povolanie, ktoré sám Boh predkladá cez city, túžby, sny. K tejto téme som sa naširoko vyjadril v exhortácii Amoris laetitia a pozývam všetkých mladých, aby si prečítali zvlášť 4. a 5. kapitolu.