290. Životná vitalita a sila osobnosti sa u každého mladého človeka združujú a podnecujú ho ísť za všetky hranice. Nedostatok skúseností dovolí, aby sa tak stalo, i keď sa veľmi rýchlo premení na skúsenosť, často bolestnú. Je dôležité, aby sa táto „mladistvá túžba a ešte neodskúšaná túžba po definitívnom“160 stretli s bezvýhradným priateľstvom, aké nám ponúka Ježiš. Viac ako zákony a povinnosti nám Ježiš predkladá, aby sme si zvolili jeho nasledovanie, podobne ako je to u priateľov, ktorí idú jeden za druhým, vyhľadávajú sa a navštevujú z čistého priateľstva. Všetko ostatné príde potom, a dokonca aj životné zlyhania môžu byť neoceniteľnou skúsenosťou tohto priateľstva, ktoré sa nikdy nepreruší.

Počúvanie a sprevádzanie

291. Je veľa kňazov, rehoľníkov, laikov, odborníkov a aj kvalifikovaných mladých ľudí, ktorí môžu sprevádzať iných mladých pri rozlišovaní povolania. Keď máme niekomu pomôcť objaviť, aká je jeho životná cesta, prvá vec je počúvať. Počúvanie predpokladá trojakú senzibilitu alebo pozornosť. Navzájom sa od seba líšia, ale sa aj dopĺňajú.

292. Prvú senzibilitu alebo pozornosť treba venovať osobe. Ide o počúvanie druhého, ktorý nám vo svojich slovách dáva seba samého. Znakom tohto počúvania je čas, ktorý venujeme druhému. Nie je to otázka kvantity, ale aby druhý cítil, že môj čas je jeho: čas, aký potrebuje, aby mi mohol vyjadriť, čo chce. Musí cítiť, že ho počúvam bezvýhradne, bez toho, aby som sa urážal, pohoršoval, hneval alebo aby ma to unavovalo. Takto počúval Pán, keď kráčal s emauzskými učeníkmi a zašiel s nimi pekný kúsok cesty, ktorá viedla opačným smerom, ako bola tá správna (porov. Lk 24, 13 – 35). Keď sa Ježiš tváril, že ide ďalej, lebo tí dvaja už prišli domov, vtedy pochopili, že im venoval svoj čas, a rozhodli sa venovať mu svoj a ponúk­li mu pohostinstvo. Toto pozorné a nezištné počúvanie poukazuje na hodnotu, akú má pre nás druhý človek, odhliadnuc od jeho myšlienok a životných rozhodnutí.

293. Druhá senzibilita alebo pozornosť spočíva v rozlišovaní. Ide o zachytenie správneho bodu, kde sa odlíši milosť od pokušenia. Pretože často veci, ktoré prechádzajú našou predstavivosťou, sú len pokušenia, ktoré nás vzďaľujú od našej pravej cesty. Tu sa musím pýtať, čo mi presne hovorí táto osoba, čo chce povedať, čo si praje, aby som pochopil, čo sa v nej deje. Tieto otázky mi pomáhajú pochopiť, ako na seba nadväzujú argumenty, ktoré hýbu tým druhým človekom, ako precítiť váhu a rytmus jeho citov ovplyvnených touto logikou. Toto počúvanie sa zameriava na rozlíšenie spásonosných slov dobrého Ducha, ktorý nám predkladá Pánovu pravdu, ale aj nástrah zlého ducha, jeho lži a lákadiel. Treba mať potrebnú odvahu, lásku a jemnosť, aby sme mohli tomu druhému pomôcť rozlíšiť pravdu od ilúzií alebo výhovoriek.

294. Tretia senzibilita alebo pozornosť spočíva v počúvaní impulzov, ktoré tým druhým hýbu. Je to hlboké počúvanie toho, „kam druhý naozaj chce ísť“. Odhliadnuc od toho, čo si myslí v prítomnosti a čo robil v minulosti, pozornosť sa obracia na to, čím by chcel byť. Niekedy si to vyžaduje, aby osoba nepozerala natoľko na to, čo sa jej páči, na svoje povrchné túžby, ale na to, čo sa viac páči Bohu, aký je jeho plán s jej životom, ktorý sa prejavuje v sklonoch srdca pod povrchom chutí a citov. Toto počúvanie je pozornosť, ktorú venujeme najhlbšiemu úmyslu, ktorý nakoniec rozhodne o živote, pretože jestvuje niekto ako Ježiš, ktorý chápe a oceňuje najhlbší úmysel srdca. Preto je vždy pripravený každému pomôcť, aby ho spoznal, a preto mu stačí, keď niekto povie: „Zachráň ma, Pane! Maj so mnou zľutovanie!“

295. Iba teraz sa rozlišovanie stáva nástrojom veľkého úsilia lepšie nasledovať Pána.161 Túžba spoznať svoje povolanie tak nadobudne maximálnu intenzitu, odlišnú kvalitu a vyššiu úroveň, ktorá väčšmi zodpovedá dôstojnosti nášho života. Pretože v konečnom dôsledku dobré rozlišovanie je cesta slobody, ktorá vynesie na svetlo jedinečnosť každej osoby, tú skutočnosť, ktorá je natoľko jej, natoľko osobná, že ju pozná iba Boh. Ostatní ju nemôžu ani plne pochopiť, ani zvonka predvídať, ako sa vyvinie.

296. Preto keď niekto takýmto spôsobom počúva toho druhého, v istom bode musí ustúpiť do úzadia a nechať toho druhého, aby nasledoval cestu, ktorú objavil. Musí sa stratiť, ako sa stratil Pán z očí svojich učeníkov, keď ich nechal samých s plameňom v srdci, ktorý sa mení na impulz vydať sa na cestu, na impulz, ktorému nemožno odporovať (porov. Lk 24, 31 – 33). Keď sa emauzskí učeníci vrátili do spoločenstva, dostalo sa im potvrdenia, že Pán naozaj vstal z mŕtvych (porov. Lk 24, 34).

297. Keďže „čas je dôležitejší ako priestor“,162 musíme vyvolávať a sprevádzať procesy, nie vnucovať naše plány. A ide o procesy osôb, ktoré sú vždy jedinečné a slobodné. Preto je ťažké vyhotovovať receptáre, aj keď sú všetky znaky pozitívne, pretože „nestačí len prijať kladné činitele a odmietnuť záporné. Aj tie pozitívne treba pozorne posúdiť, aby jeden činiteľ nevylučoval druhý, aby sa navzájom neznehodnocovali, ak sa budú absolutizovať a stavať proti sebe. To isté platí aj o negatívnych činiteľoch. Netreba ich všetky bez rozdielu zavrhnúť, lebo v každom z nich môže byť utajená nejaká hodnota, ktorú treba odhaliť, aby mohla vystúpiť v celej svojej pravde“.163

298. Ale ak chceš sprevádzať iných na tejto ceste, je potrebné predovšetkým to, aby si ňou ty sám osobne prešiel. Mária to urobila, keď čelila otázkam a ťažkostiam, keď bola ešte veľmi mladá. Nech ona obnoví tvoju mladosť silou svojho orodovania a nech ťa ako Matka vždy sprevádza svojou prítomnosťou.

* * *

A na záver... jedno prianie

299. Drahí mladí, budem šťastný, keď vás uvidím bežať rýchlejšie ako tí, čo sú pomalí a ustráchaní. Bežte „priťahovaní Svätou tvárou, ktorú tak milujete a ktorú adorujeme v Najsvätejšej sviatosti a spoznávame v tele trpiaceho brata. Nech vás Duch Svätý poháňa vpred v tomto behu. Cirkev potrebuje váš elán, vašu intuíciu, vašu vieru. Potrebujeme ich! No a keď dobehnete tam, kam sme sa my ešte nedostali, majte trpezlivosť a počkajte na nás.“