20. Špecifickým cieľom katechézy však ostáva s Božou pomocou rozvíjať ešte počiatočnú vieru, podnecovať ju naplno a každodenne napomáhať kresťanský život veriacich každého veku. Veď ide v rovine poznania a v živote o vzrast semena viery, vloženého Duchom Svätým pri prvom ohlasovaní a účinne odovzdaného svätým krstom.
Katechéza sa teda usiluje rozvíjať chápanie Kristovho tajomstva vo svetle Slova, aby ním nasiakol celý človek. Keď je kresťan účinkom milosti premenený na nové stvorenie, začína nasledovať Krista a v Cirkvi sa vždy naučí myslieť ako on, súdiť ako on, konať v zhode s jeho príkazmi a dúfať podľa jeho povzbudenia.
Presnejšie, cieľom katechézy vo všeobecnom rámci evanjelizácie je byť fázou výučby a dozrievania, čiže obdobím, v ktorom kresťan po prijatí osoby Ježiša Krista ako jediného Pána pomocou viery a po celkovom priľnutí k nemu úprimným obrátením srdca sa usiluje lepšie poznať Ježiša, ktorému sa oddal: poznať jeho „tajomstvo“, kráľovstvo Božie, ktoré on ohlasuje, požiadavky a prísľuby v jeho evanjeliovom posolstve, cesty, ktoré načrtol pre každého, kto ho chce nasledovať.
Ak teda je pravda, že byť kresťanom znamená povedať „áno“ Ježišovi Kristovi, je potrebné si uvedomiť, že toto „áno“ má dve roviny: spočíva v odovzdaní sa Božiemu slovu, opiera sa o neho, ale znamená – v druhej úrovni – aj usilovať sa vždy lepšie poznať hlboký zmysel tohto slova.
21. Pápež Pavol VI. vo svojom príhovore na záverečnom zasadaní IV. generálneho zhromaždenia synody s radosťou „konštatoval, že všetci podčiarkovali absolútnu nevyhnutnosť dobre usporiadanej a koherentnej katechézy, pretože takéto prehĺbenie toho istého kresťanského tajomstva podstatne rozlišuje katechézu od všetkých ostatných foriem ohlasovania Božieho slova.“50
Zoči-voči praktickým ťažkostiam je potrebné medzi iným zdôrazniť niektoré charakteristické vlastnosti tohto vyučovania:
– musí byť systematické, nie improvizované, podľa programu, ktorý mu pomôže dosiahnuť presný cieľ;
– má nástojiť na podstatných veciach, bez nároku na ucelený pohľad na všetky diskutované otázky, či premenu na teologický výskum alebo vedeckú exegézu;
– má byť úplné, kompletné, teda také, ktoré sa nezastaví na počiatočnom ohlasovaní kresťanského tajomstva, aké máme v kerygme;
– má byť úplnou kresťanskou iniciáciou, otvorenou všetkým zložkám kresťanského života.
Bez toho, že by som zabúdal na mnohé príležitosti katechézy v súvislosti s osobným, rodinným, sociálnym alebo cirkevným životom – ktoré je potrebné využiť a ku ktorým sa vrátim v VI. hlave – nástojím na potrebe organickej a systematickej kresťanskej výučby, pretože z rozličných strán sa usilujú zľahčovať jej dôležitosť.
22. Je márne stavať správnu prax proti správnej viere: v kresťanstve je prvá od druhej neodlučiteľná. Pevné a rozvážne presvedčenie vedie k odvážnej a správnej činnosti, úsilie vychovávať veriacich, aby dnes žili ako Kristovi učeníci, si vyžaduje a uľahčuje prehĺbenie Kristovho tajomstva v dejinách spásy.
Rovnako márne je upúšťať od vážneho a systematického štúdia Kristovho posolstva v mene metódy, ktorá uprednostňuje životnú skúsenosť. „Nikto nemôže dosiahnuť úplnú pravdu jednoduchou osobnou skúsenosťou, čiže bez primeraného vysvetlenia posolstva Ježiša Krista, ktorý je cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)51
Takisto katechéza, ktorá vychádza zo života, nesmie protirečiť tradičnej, dogmatickej a systematickej katechéze.52
Pravá katechéza je vždy usporiadanou a systematickou iniciáciou do zjavenia, ktoré Boh o sebe samom dal človekovi v Ježišovi Kristovi, teda do zjavenia, ktoré Cirkev stráži, opatruje vo svojej živej pamäti a vo Svätom Písme a neustále podáva ďalej prostredníctvom ústneho a činného podania z pokolenia na pokolenie. No toto zjavenie nie je izolované od života, ani umelo postavené vedľa neho. Vzťahuje sa na posledný zmysel existencie, ktorú Cirkev úplne osvetľuje, aby ju inšpirovala alebo skúmala vo svetle evanjelia.
Preto môžeme na katechétov aplikovať to, čo Druhý vatikánsky koncil osobitne hovoril o kňazoch: vychovávatelia – človeka a jeho života – vo viere.53
23. Katechéza je vnútorne spojená s celou liturgickou a sviatostnou činnosťou, pretože vo sviatostiach a predovšetkým v Eucharistii Ježiš Kristus v celej plnosti spôsobuje premenu ľudí.
V prvotnej Cirkvi sa katechumenát a iniciácia do krstu a do Eucharistie stotožňovali. Hoci Cirkev v starých (starodávnych) kresťanských krajinách zmenila svoju prax v tejto oblasti, katechumenát nebol zrušený; ba naopak, pozná obrodu a rozkvet54
a hojne sa praktizuje v mladých misionárskych cirkvách. V každom prípade si katechéza vždy zachováva vzťah ku sviatostiam. Vynikajúcou formou katechézy na jednej strane je príprava ku sviatostiam a každá katechéza nepochybne vedie ku sviatostiam viery. Na druhej strane správne vysluhovanie sviatostí má nesporne katechetický aspekt. Inými slovami sviatostný život sa ochudobňuje a rýchlo sa stane prázdnym ritualizmom, ak nespočíva na vážnom poznaní významu sviatostí. A katechéza sa stáva „rozumkárstvom“, ak hojne nečerpá zo sviatostného života.
24. Katechéza má napokon úzky vzťah k zodpovednej činnosti Cirkvi a ku kresťanom vo svete. Ktokoľvek priľnul k Ježišovi Kristovi a usiluje sa upevniť svoju vieru pomocou katechézy, potrebuje ju žiť v spoločenstve s tými, čo kráčali tou istou cestou. Katechéze hrozí nebezpečenstvo, že sa stane neplodnou, ak komunita viery a kresťanského života neprijme katechumena na istom stupni jeho katechézy. Práve preto cirkevné spoločenstvo na všetkých stupňoch je dvojnásobne zodpovedné za katechézu: má zodpovednosť postarať sa o formáciu svojich členov, ale aj zodpovednosť prijať ich v prostredí, v ktorom budú môcť najplnšou mierou žiť to, čo sa naučili.
Katechéza je takisto otvorená voči misijnému dynamizmu. Ak sa koná dobre, kresťania budú cítiť potrebu vydávať svedectvo o svojej viere, odovzdávať ju svojim deťom, dať ju poznať druhým, všemožne slúžiť ľudskej spoločnosti.
25. Takto, vďaka katechéze, evanjeliová kerygma – prvé ohlasovanie, plné vrúcnosti, ktoré jedného dňa otriaslo človekom a priviedlo ho k rozhodnutiu oddať sa Ježišovi Kristovi cez vieru – sa postupne prehlbuje, rozvíja v implicitných dôsledkoch, dopĺňa sa rozhovorom, ktorý apeluje aj na rozum a zameriava sa na kresťanskú prax v Cirkvi a vo svete. Všetko toto nie je menej evanjeliové ako kerygma, nech hovoria čokoľvek tí, podľa ktorých by katechéza nevyhnutne dospela k racionalizovaniu, skostnateniu a konečne k vyhaseniu všetkého toho, čo je živé, spontánne a vibrujúce v kerygme. Pravdy, ktoré sa prehlbujú v katechéze, sú tie isté, ktoré sa dotkli srdca človeka, keď ich počúval po prvýkrát. Ich lepšie poznanie ich vôbec neoslabuje ani neparalyzuje, ba robí ich ešte vyzývavejšími a rozhodnejšími pre život.
V koncepcii, ako ju vysvetľujeme, si katechéza plne zachováva pastoračný charakter tak, ako o nej Synoda chcela uvažovať. Tento široký pojem katechézy nepopiera, ale obsahuje, ba prekračuje veľmi úzky pojem katechézy, ktorý sa kedysi všeobecne používal pri didaktických výkladoch: jednoduché vyučovanie formúl, ktoré vyjadrovali vieru.
A napokon katechéza je veľmi potrebná tak pre dozrievanie viery kresťanov, ako aj pre ich svedectvo vo svete: chce priviesť kresťanov „k jednote viery a k poznaniu Božieho Syna, k stavu dokonalého človeka, v miere, aká sluší plnej Kristovej zrelosti“55; takisto ich chce pripraviť na to, aby vedeli zdôvodniť svoju nádej pred všetkými, čo to od nich žiadajú.56
26. Keďže katechéza je činiteľom alebo aspektom evanjelizácie, jej obsahom môže byť iba úplná evanjelizácia; to isté posolstvo – Blahozvesť spásy – raz a stokrát počuté a prijaté do srdca, sa v katechéze neustále prehlbuje úvahou a systematickým štúdiom; vždy záväznejším uvedomením si jej zásahu do života každého; jej výučbou v organickom a harmonickom celku, ktorým je kresťanská prítomnosť v spoločnosti a vo svete.
27. Katechéza bude vždy čerpať svoj obsah zo živého prameňa Božieho slova, ktoré nám odovzdala tradícia a Sväté písmo, pretože „posvätná tradícia s Sväté písmo tvoria posvätný poklad Božieho slova, zverený Cirkvi“, ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil, ktorý si prial, aby „služba slova, to jest pastoračná kazateľská činnosť, katechéza a vôbec každé kresťanské poučovanie… nachádzalo zdravú stravu a svätú bodrosť v slove Písma.“57
Hovoriť o tradícii a Svätom písme ako o prameni katechézy znamená podčiarknuť, že katechéza musí byť naplnená a preniknutá myšlienkou, duchom a biblickými a evanjeliovými postojmi, ktoré čerpá z neustáleho styku s týmito textami; no znamená to aj pripomenúť, že katechéza bude tým bohatšia a účinnejšia, čím viac bude čítať tieto texty s umom a srdcom Cirkvi a čím viac sa bude inšpirovať z úvah a dvetisícročného života samej Cirkvi.
Vyučovanie, liturgia a život Cirkvi vyvierajú z tohto prameňa a k nemu privádzajú pod vedením pastierov a najmä Učiteľského úradu Cirkvi, ktorý im Pán zveril.
28. Privilegované vyjadrenie živého dedičstva, ktoré Učiteľský úrad dostal do ochrany, sa nachádza v „Kréde“, alebo presnejšie v „Symboloch“, ktoré v istých rozhodných chvíľach vieru Cirkvi sformovali do šťastných syntéz. Počas storočí bolo dôležitým prvkom katechézy práve „odovzdávanie Symbolu“ (alebo odovzdanie súhrnu viery), po ktorom nasledovalo „odovzdanie“ Pánovej modlitby Otčenáš. Tento výrazný obrad sa v našich dňoch uviedol znova do iniciácie katechumenov.58
Či nie je potrebné nájsť preň vhodné a častejšie použitie, aby sa vyzdvihla etapa, medzi všetkými najdôležitejšia, v ktorej nový učeník Ježiša Krista s plným vedomím a odvahou prijíma obsah toho, čo odteraz bude vážne prehlbovať? Môj predchodca Pavol VI. zhrnul v „Kréde Božieho ľudu“, verejne vyhlásenom pri príležitosti 19. storočnice umučenia apoštolov Petra a Pavla, podstatné prvky katolíckej viery, najmä tie, ktoré spôsobujú väčšie ťažkosti alebo ktorým hrozí nezáujem a ľahostajnosť.59
To je spoľahlivý námet pre obsah katechézy.
29. Svätý Otec Pavol VI. pripomenul v 3. hlave apoštolskej exhortácie Evangelii Nuntiandi „základný obsah, živú podstatu“ evanjelizácie.60
V záujme katechézy je potrebné mať pred očami každý z týchto prvkov, ako aj živú syntézu, do ktorej boli začlenené.61
Preto sa tu obmedzím iba na niektoré jednoduché pripomienky.62
Každý vidí napríklad, aké je dôležité pomôcť poznať dieťaťu, mladíkovi a každému, kto postupuje vo viere, „čo sa môže vedieť o Bohu“;63
v určitom zmysle im povedať: „Čomu sa vy klaniate bez toho, že by ste to poznali, ja vám to zvestujem“;64
krátko im vysvetliť65
tajomstvo Božieho Slova, ktoré sa stalo človekom a prináša spásu človeka svojou Veľkou nocou, čiže svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním, ale aj svojím hlásaním Blahozvesti, zázrakmi, ktoré vykonal, sviatosťami svojej neustálej prítomnosti medzi nami. Synodálni otcovia boli dobre inšpirovaní, keď žiadali, aby katechetická výučba nezredukovala Krista iba na ľudskú prirodzenosť a jeho posolstvu dala pozemský rozmer, ale aby ho uznala za Božieho Syna, sprostredkovateľa, ktorý nám umožňuje dostať sa k Otcovi v Duchu Svätom.66
Je dôležité rozvinúť pred pohľadom rozumu a srdca vo svetle viery sviatosť jeho prítomnosti, ktorou je tajomstvo Cirkvi, spoločenstvo hriešnych ľudí, ale súčasne posvätených, ktorí tvoria Božiu rodinu, ktorú si zhromaždil Pán Ježiš pod vedením tých, ktorých „Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby pásli Božiu Cirkev“.67
Je dôležité vysvetliť, že dejiny ľudí so znakmi (contrassegni) milosti a hriechu, veľkosti a biedy Boh vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi prijal za svoje „a už v nich sa prejavuje istý náčrt, črta (abozzo) budúceho veku“.68
Je dôležité bez akéhokoľvek váhania odhaliť bohatstvá zriekania sa, ale aj radosti, ktorú Pavol rád nazýval (definoval) „nový život“,69
„nové stvorenie“,70
„byť alebo jestvovať v Kristovi“,71
„večný život v Ježišovi Kristovi“,72
čo nie je iné ako život vo svete, ale aj život podľa Blahoslavenstiev a život povolaný k projektovaniu a dosahovaniu večnosti.
Z toho vyplýva, že v katechéze je dôležité zdôrazňovať morálne, osobné požiadavky, ktoré zodpovedajú evanjeliu, kresťanským postojom voči životu a svetu, či sú hrdinské alebo veľmi jednoduché: nazývame ich kresťanskými alebo evanjeliovými čnosťami. Z toho vyplýva aj starostlivosť, ktorú má mať katechéza, aby nezanedbala, ale naopak primerane objasňovala – vo svojom úsilí o výchovu k viere – niektoré skutočnosti, ako prácu človeka na vlastnom duchovnom oslobodení,73
hľadanie užšej a bratskej spoločnosti, angažovanosť za spravodlivosť a budovanie pokoja.
No netreba si myslieť, že tento rozmer katechézy je úplne nový. Už od čias cirkevných otcov svätý Ambróz a svätý Ján Zlatoústy – aby sme citovali aspoň týchto dvoch – poukázali na sociálne dôsledky evanjelia a celkom nedávno Katechizmus Pia X. medzi hriechmi volajúcimi o pomstu pred Božou tvárou výslovne uvádza utláčanie chudobných, ako aj okrádanie robotníkov o ich spravodlivú mzdu.74
Sociálna starostlivosť je účinne zdôrazňovaná v katechetickom učení pápežov a biskupov osobitne po vzniku encykliky Rerum novarum. Mnohí synodálni otcovia s oprávnenou nástojčivosťou žiadali, aby bohaté dedičstvo sociálneho učenia Cirkvi našlo v primeranej forme svoje miesto vo všeobecnej katechetickej formácii veriacich.