50. Všetci, čo berú na seba vážnu úlohu pripravovať tieto katechetické pomôcky a najmä texty katechizmov, nemôžu postupovať bez ich schválenia pastiermi, ktorí majú rozhodujúce slovo pri jeho udelení, ani bez verného pridržiavania sa Generálneho direktória katechézy, ktoré ostáva smerodajnou normou.93
V tejto veci musím adresovať biskupským konferenciám na celom svete vrelé povzbudenie: aby trpezlivo, ale aj rozhodne uskutočňovali toto veľkolepé dielo v zhode s Apoštolským Stolcom, aby pripravili dobre zostavené katechizmy, verne podávajúce základné pravdy Zjavenia a prispôsobené primeranej metodológii, schopné vychovávať kresťanské generácie nových čias k skutočnej viere.
Táto stručná zmienka o prostriedkoch a cestách súčasnej katechézy nevyčerpáva bohatstvo „návrhov“, ktoré vypracovali synodálni Otcovia. Je potešiteľné myslieť na to, že v každej krajine sa dnes realizuje vzácna spolupráca na organizovanejšiu a účinnejšiu obnovu týchto aspektov katechézy. Či možno pochybovať o tom, že Cirkev nájde múdrych a skúsených ľudí a vhodné prostriedky na to, aby s Božou milosťou odpovedala na zložité požiadavky pri dialógu s ľuďmi našej doby?
51. Vek a intelektuálny vývin kresťanov, stupeň ich cirkevnej a duchovnej vyspelosti a mnohé iné osobné okolnosti zaväzujú katechézu osvojiť si rozličné metódy, aby dosiahla svoj špecifický cieľ: výchovu k viere. Taká rozmanitosť sa vyžaduje aj vo všeobecnejšej rovine, počnúc sociálno-kultúrnym prostredím, v ktorom Cirkev koná svoje katechetické dielo.
Rozdielnosť v metódach je znakom života a jeho bohatstva. A práve tak o nej uvažovali Otcovia IV. generálneho zhromaždenia synody, no pritom upozorňovali na nevyhnutné podmienky, aby bola užitočná a neporušovala jednotu vyučovania jedinej viery.
52. Prvoradá všeobecná otázka, ktorá sa natíska, sa vzťahuje na riziko a pokušenie nevhodne miešať katechetické vyučovanie s ideologickými pohľadmi, zjavnými či zastretými, najmä politicko-sociálnymi alebo s osobnými politickými ambíciami. Keď takéto perspektívy prevládnu nad ústredným posolstvom, ktoré sa má podávať tak, že ho zahalia a odsunú na vedľajšiu koľaj, ba podriadia ho svojím zámerom, katechéza sa znetvorí už vo svojich koreňoch. Synoda právom nástojila na tom, aby katechéza stála nad jednostrannými nezhodnými mienkami – a tak sa vyhla dvojitosti – aj v teologických výkladoch podobných otázok. Katechéza sa bude riadiť zjavením, ktoré predkladá všeobecný Učiteľský úrad Cirkvi v slávnostnej alebo obyčajnej forme. Toto zjavenie je zjavením Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa, ktorého Syn prišiel medzi ľudí v ich tele, vstupuje nielen do osobných dejín každého človeka, ale do samej ľudskej histórie a stáva sa jej stredobodom. Toto zjavenie je teda zjavením radikálnej zmeny človeka a vesmíru, všetkého toho, čo tvorí tkanivo ľudskej existencie, pod vplyvom blahozvesti Ježiša Krista.94
Takto chápaná katechéza presahuje každý formalistický moralizmus, aj keď v sebe zahŕňa pravú kresťanskú morálku. Presahuje predovšetkým každý dočasný, sociálny a politický „mesianizmus“. Usiluje sa zachytiť podstatu človeka v jeho hĺbke.
53. Teraz pristupujem k druhej otázke. Ako som nedávno povedal členom Biblickej komisie, „výraz inkulturácia, aj keď je neologizmom, veľmi dobre vystihuje jednu zo zložiek veľkého tajomstva Vtelenia“. O katechéze, ako aj o evanjelizácii všeobecne môžeme povedať, že jej poslaním je vnášať silu evanjelia do srdca kultúry a kultúr. Preto sa katechéza usiluje tieto kultúry a ich podstatné zložky poznať; ich najvýraznejšie prejavy si osvojovať; ich osobitné hodnoty a bohatstvá rešpektovať. Len takto bude môcť predložiť týmto kultúram skryté tajomstvo95
a pomáhať im vypestovať zo svojej živej tradície vlastné originálne životné prejavy, slávnosti a zmýšľanie, ktoré treba pokresťančiť. Ale je potrebné si uvedomiť dve veci:
– Na jednej strane sa evanjeliové posolstvo nemôže úplne a jednoducho izolovať od kultúry, do ktorej sa už od začiatku začlenilo (biblický svet a konkrétne kultúrne prostredie, v ktorom žil Ježiš Nazaretský), ako sa ani bez vážneho ochudobnenia nedá izolovať od iných kultúr, v ktorých sa už prejavovalo cez stáročia; toto posolstvo nevyrastá samovoľným plodením z dajakého kultúrneho „humusu“, ale odjakživa sa prenáša cez apoštolský dialóg, ktorý je nevyhnutne začlenený do istého dialógu medzi kultúrami;
– Na druhej strane sila evanjelia všetko pretvára a oživuje. Keď prenikne do dajakej kultúry, kto by sa čudoval, že v nej vyvolá viacero nových prvkov? To by nebola katechéza, keby sa evanjelium v styku s kultúrami malo sfalšovať.
Keď na toto zabudneme, jednoducho sa dostaneme do situácie, pred ktorou sv. Pavol dôrazne varuje, „aby nebol vyprázdnený Kristov kríž“.96
Celkom odlišná je metóda, ktorá múdro a so zdravým úsudkom vychádza z prvkov – náboženských alebo iných – ktoré patria do kultúrneho dedičstva ľudského spoločenstva a pomáha ľuďom lepšie chápať úplné kresťanské tajomstvo. Opravdiví učitelia katechézy vedia, že katechéza sa „vteľuje“ do rozličných kultúr alebo prostredí: stačí si pomyslieť na toľké rozličné národy, na mládež našej doby, na rozmanité okolnosti, v ktorých sa nachádzajú dnešní ľudia; koniec-koncov nepripustia, aby sa katechéza ochudobňovala okyptením alebo zriedením svojho posolstva pre prispôsobivosť aj v reči, čo by kompromitovalo „zverený poklad“ viery,97
alebo pre ústupky vo veci viery alebo mravnosti; sú presvedčení, že pravá katechéza skutočne obohatí tieto kultúry, pomôže im prekonať pomýlené alebo priam neľudské stránky v ich živote a dodá ich kladným hodnotám Kristovu plnosť.98
54. ďalšia metodická otázka z hľadiska katechetického vyučovania sa týka ocenenia zdravých prvkov v ľudovej nábožnosti. Myslím na tie pobožnosti, ktoré v istých krajinách koná veriaci ľud s horlivosťou a dojímavou čistotou úmyslu, aj keď viera, ktorá je ich podkladom, sa musí očistiť a dokonca z viacerých aspektov aj poopraviť. Myslím na isté ľahko pochopiteľné modlitby, ktoré toľké jednoduché osoby rady opakujú. A myslím na isté skutky nábožnosti, ktoré sa konajú s úprimnou túžbou robiť pokánie alebo páčiť sa Pánu Bohu. Vo väčšine týchto modlitieb alebo pobožností je popri prvkoch, ktoré treba vylúčiť, veľa takých, ktoré pri správnom použití môžu veľmi poslúžiť lepšiemu poznaniu Kristovho tajomstva a jeho posolstva: Božia láska a milosrdenstvo, Kristovo vtelenie, jeho vykupiteľský kríž a jeho zmŕtvychvstanie, pôsobenie Ducha Svätého v každom kresťanovi v Cirkvi, tajomstvo druhého sveta, evanjeliové čnosti, ktoré treba pestovať, prítomnosť kresťana vo svete atď… A prečo by sme mali siahať iba po nekresťanských – ba dokonca protikresťanských prvkoch – a odmietať tie, ktoré potrebujú len revíziu a očistenie, lebo sa zrodili z kresťanského koreňa?
55. Posledná metodologická otázka, ktorú je vhodné aspoň spomenúť, lebo sa o nej viackrát na synode debatovalo, je memorovanie. Počiatky kresťanskej katechézy sa kryjú predovšetkým so slovnou civilizáciou, a preto sa počiatočná katechéza často utiekala k memorovaniu. Takto sa v katechéze utvorila dlhá tradícia učiť sa hlavné pravdy naspamäť. Všetci vieme, že táto metóda môže predstavovať isté nevýhody: zaiste nie najmenšia je nedostatočná, ba dakedy nijaká asimilácia, takže sa všetko zredukuje na naučené formuly, ktoré sa opakujú bez toho, žeby sa prehĺbili. Tieto nevýhody spojené s rozličnými charakteristickými vlastnosťami našej civilizácie viedli tu i tam skoro k úplnému vylúčeniu – podľa niektorých, žiaľ, k definitívnemu – memorovania v katechéze. Napriek tomu na IV. generálnom zhromaždení synody bolo počuť veľmi závažné hlasy, aby sa v katechetickej praxi znova rozumne uviedla do súladu funkcia úvahy a spontánnosti, dialógu a mlčania, písomných prác a pamäti. Napokon isté kultúry doteraz pripisujú memorovaniu veľký význam!
Aj keď sa v profánnej výučbe v istých krajinách stále viac ozývajú sťažnosti na nepríjemné následky znehodnotenia tejto ľudskej schopnosti, ktorou je pamäť, prečo by sme sa neusilovali valorizovať ju v katechéze inteligentným, ako aj originálnym spôsobom, tým viac, že slávenie alebo „pamiatka“ veľkých faktov dejín spásy si vyžaduje o nich presné vedomosti? Isté memorovanie Ježišových slov, dôležitých biblických statí, desiatich Božích prikázaní, formúl vyznania viery, liturgických textov, základných modlitieb, kľúčových poznatkov učenia… sa vôbec neprotivia dôstojnosti mladých kresťanov, ani nie sú prekážkou ich osobného dialógu s Pánom, ba sú reálnou potrebou, ako to veľmi živo pripomenuli synodálni Otcovia. Musíme byť realistami. Kvety viery a nábožnosti – ak tak môžeme povedať – nevyrastajú v púšťových pásmach katechézy bez pamäti. Podstatné je, aby sa tieto naspamäť naučené texty súčasne prehlbovali, aby sa postupne vnikalo do ich hĺbok, aby sa stali zdrojom osobného a komunitárneho kresťanského života.
Pluralita metód v súčasnej katechéze môže byť znakom životaschopnosti a tvorivosti. V každom prípade je dôležité, aby sa zvolená metóda definitívne vzťahovala na základný zákon pre celú Cirkev: byť verní Bohu a človeku v tom istom postoji lásky.
56. Žijeme v ťažkom svete. Úzkosť pri pohľade na naše najkrajšie výdobytky, ktoré nám unikajú z rúk a obracajú sa proti nám, vytvára okolo človeka ovzdušie neistoty.99
A práve v tomto svete má katechéza pomáhať kresťanom, aby na vlastnú radosť a v službe všetkým boli „svetlom“ a „soľou“.100
To ale vyžaduje, aby v nich katechéza upevňovala vlastnú totožnosť a aby sa sama neustále oslobodzovala od váhania, neistoty a ochabnutosti. Spomedzi mnohých ťažkostí, ktoré sú pre vieru akoby výzvou do boja, upozorním iba na niektoré, aby som katechéze pomohol ich prekonať.
57. Už viac rokov sa veľa hovorí o sekularizovanom svete a pokresťanskej ére. Svet je na pochode…; no predsa ostáva jedna hlboká pravda. Dnešní kresťania musia byť pripravení žiť vo svete, ktorý väčšinou Boha ignoruje alebo ktorý vo veci náboženstva namiesto náročného a bratského dialógu, podnetného pre všetkých, veľmi často upadá do nivelizačnej ľahostajnosti, ak neostáva zabarikádovaný v opovržlivom postoji „nedôvery“ v mene svojho pokroku vo veci vedeckých „výkladov“. Aby sa nám podarilo „obstáť“ v tomto svete, aby sme všetkým ponúkli „spásonosný dialóg“,101
v ktorom každý cíti, že je rešpektovaný vo svojej ľudskej dôstojnosti, čiže v hľadaní Boha, potrebujeme katechézu, ktorá naučí mladých a dospelých našich komunít, aby mali jasno a boli pevní vo svojej viere, aby sa radostne a otvorene hlásili ku svojej katolíckej a kresťanskej totožnosti a „videli neviditeľno“,102
a tak silno priľnuli k Božej absolútnosti, aby mohli o Bohu svedčiť uprostred materialistickej civilizácie, ktorá ho popiera.
58. Nezmenšiteľná pôvodnosť kresťanskej totožnosti má za dôsledok a podmienku nie menej pôvodnú pedagogiku viery. Medzi početnými a uznávanými ľudskými vedami, ktoré v našich dňoch dosiahli nesmierny pokrok, je pedagogika bezpochyby jedna z najdôležitejších. Výdobytky iných vied – biológie, psychológie, sociológie – jej ponúkajú vzácne prvky. Veda o výchove a umenie vyučovať sú predmetom a podnetom neustálych diskusií o lepšom prispôsobení sa alebo o väčšej účinnosti, koniec-koncov s rozličnými výsledkami.
Teraz jestvuje aj pedagogika viery a nikdy sa dosť nedocení, čo takáto pedagogika môže priniesť katechéze. Veď je normálne prispôsobiť výchove viery vyskúšané a zdokonalené techniky výchovy ako takej. No treba mať stále na zreteli základnú originalitu viery. Keď sa hovorí o pedagogike viery, nejde o popularizáciu ľudskej vedy, aj keď najvznešenejšej; ide o podávanie Božieho zjavenia v jeho celistvosti. Nuž sám Boh počas posvätnej histórie a predovšetkým v evanjeliu si poslúžil pedagogikou, ktorá musí ostať ako vzor pre pedagogiku viery. Technika má v katechéze platnosť, iba pokiaľ sa dáva do služieb viery a výchove k viere; v opačnom prípade nemá nijakú cenu.
59. Problém, ktorý sa približuje k predošlému, je problém reči. Každý vie, aká pálčivá je táto otázka dnes. Či nie je paradoxné konštatovať, ako súčasné štúdium napríklad na poli komunikácie, sémantiky a náuky o symboloch pripisuje reči značnú dôležitosť, ale na druhej strane sa reč dnes zneužíva v službách ideologickej mystifikácie a myšlienkovej masovosti, ktoré redukujú človeka na pasívny predmet.
To všetko má nemalý vplyv na katechézu. Veď jej patrí vymedzená úloha nájsť vhodnú reč pre deti a mládež našich čias vo všeobecnosti, ako aj pre mnohé iné kategórie osôb: reč pre intelektuálov, vedeckých pracovníkov; reč pre analfabetov alebo pre osoby iba so základnou kultúrou, reč pre postihnutých atď. Už svätý Augustín sa stretol s týmto problémom a riešil ho vo svojej dobe známym dielom De catechizandis rudibus. Otázka reči je bez akejkoľvek pochybnosti prvoradá tak v katechéze, ako aj v teológii. No nie je zbytočné pripomenúť ju tu: katechéza nemôže pripustiť nijakú reč, ktorá by pod akoukoľvek zámienkou, predstavenou aj ako vedeckou, znetvorila obsah Kréda. A ešte menej sa hodí reč, ktorá klame a zvádza. Naopak, najvyšším zákonom je zapojiť veľký pokrok v jazykovede do služieb katechézy, aby mohla ľahšie „podať“ deťom, dospievajúcim, mladým a dospelým dneška úplný a neporušený obsah Kristovho učenia.