40. Súčasná dynamika medzinárodných ekonomík, charakterizovaných závažnými deformáciami a disfunkciami, si vyžaduje hlboké zmeny aj v spôsobe chápania podnikania. Staré spôsoby podnikania zanikajú, na horizonte sa však začínajú sľubne objavovať nové. Jedným z najväčších rizík však nepochybne je, že podnikanie bude uspokojovať výlučne tých, čo doň investujú, a to by viedlo k obmedzeniu jeho sociálneho významu. Čoraz menej podnikov pre ich rozrastanie sa a potrebu čoraz väčšieho kapitálu býva riadených jedným stabilným podnikateľom, ktorý sa cíti zodpovedný nielen krátkodobo, ale aj dlhodobo za priebeh a výsledky svojho podnikania. Zároveň čoraz menej z nich závisí od jediného územia. Okrem toho takzvané premiestňovanie výrobnej činnosti môže u podnikateľa zoslabiť zmysel pre zodpovednosť voči nositeľom ziskov, ktorými sú pracujúci, dodávatelia, spotrebitelia, prírodné prostredie a širšia okolitá spoločnosť. To všetko prospieva akcionárom, ktorí nie sú viazaní na určitý špecifický priestor, a preto sa tešia mimoriadnej mobilite. Medzinárodný kapitálový trh dnes totiž ponúka na takú činnosť veľkú slobodu. Pravda však je, že sa rozširuje aj vedomie nevyhnutnej potreby „sociálnej zodpovednosti“ podniku. Napriek tomu, že nastolenie etických problémov, na základe ktorých sa dnes vedie debata o sociálnej zodpovednosti podniku, nie je pre všetkých prijateľné z perspektívy sociálnej náuky Cirkvi, pravdou zostáva, že sa čoraz viac šíri presvedčenie, podľa ktorého riadenie podniku nemôže počítať len so záujmami samotných vlastníkov, ale aj so všetkými ostatnými kategóriami subjektov prispievajúcich k životu podniku: robotníci, zákazníci, dodávatelia rôznych výrobných prostriedkov, cieľová skupina. V posledných rokoch vznikla nová kozmopolitná trieda manažérov, ktorí sa často riadia len inštrukciami nových hlavných akcionárov, pričom zväčša ide o anonymné fondy, a ktorí fakticky určujú ich odmeny. Proti nim však stoja mnohí manažéri, ktorí si pomocou dlhodobých analýz uvedomujú hlboké putá, ktoré ich podnik viažu k územiu či územiam, na ktorých pôsobí. Pavol VI. vyzval na seriózne posúdenie škôd, ktoré môže vlastnej krajine prinášať presun kapitálu do zahraničia za výlučne osobným prospechom.95
Ján Pavol II. upozorňoval, že investovanie má okrem ekonomického vždy aj morálny význam.96
Treba zdôrazniť, že toto všetko platí i dnes a že okrem toho bol kapitálový trh silno liberalizovaný a moderné technologické mentality môžu viesť k názoru, že investovanie je iba technická skutočnosť a nie aj ľudská a etická. Nemožno popierať, že istý kapitál môže mať dobrý prínos, ak je investovaný v zahraničí a nie vo vlasti. Musia však byť zachované záväzky spravodlivosti vzhľadom na to, ako daný kapitál vznikol a aké škody spôsobí ľuďom, ak nebude využitý na miestach, kde vznikol.97
Treba sa vyhnúť tomu, aby motívy využitia finančných zdrojov boli špekulatívne a podliehali pokušeniu hľadať len krátkodobý zisk namiesto dlhodobej udržateľnosti podniku, jeho spoľahlivej služby reálnej ekonomike a pozornosti venovanej primeranému posilneniu ekonomických iniciatív aj v krajinách, ktoré potrebujú rozvoj. Nie je ani dôvod, prečo popierať delokalizáciu. Ak zahŕňa investície a formáciu, môže byť prínosom pre hosťujúcu krajinu. Práca a technické vedomosti sú všeobecnou potrebou. Nie je však dovolené premiestňovať výrobu len s cieľom využiť mimoriadne priaznivé podmienky alebo, v horšom prípade, pre vykorisťovanie bez toho, že by sa skutočne prispelo k zrodu silného výrobného a sociálneho systému v miestnej spoločnosti, ktorý je nevyhnutným faktorom stabilného rozvoja.
41. V kontexte tejto témy je užitočné poznamenať, že podnikavosť má a musí čoraz viac nadobúdať mnohostranný význam. Pretrvávajúca prevaha dvojčlenu trh – štát spôsobuje, že na jednej strane vidno výlučne súkromného podnikateľa kapitalistického typu a na druhej strane štátneho manažéra. V skutočnosti podnikavosť treba chápať členitejším spôsobom. Vyplýva to z celého radu dôvodov presahujúcich ekonomiku. Podnikavosť má najskôr ľudský a až potom profesionálny význam.98
Vpísaná je do každej práce, chápanej ako actus personae99
– osobná činnosť –, pričom je dobré, aby sa každému pracujúcemu ponúkla možnosť vložiť svoj prínos takým spôsobom, aby on sám „mal povedomie, že pracuje na svojom“.100
Nie náhodou Pavol VI. učil, že „každý, kto pracuje, tvorí niečo nové“.101
Práve preto, aby sa mohlo odpovedať na požiadavky a dôstojnosť tých, čo pracujú, ako aj na potreby spoločnosti, existujú rôzne typy podnikov, ktoré presahujú len delenie medzi „súkromným“ a „verejným“. Každý z nich si vyžaduje a vyjadruje špecifickú podnikateľskú schopnosť. S cieľom realizovať ekonomiku, ktorá by v blízkej budúcnosti vedela vstúpiť do služieb národného a svetového spoločného dobra, je vhodné brať do úvahy tento rozšírený význam podnikavosti. Toto širšie ponímanie uľahčuje výmenu a vzájomnú formáciu medzi rôznymi typológiami podnikavosti a vedie k presunu kompetencií z neziskového sektora do ziskového a naopak, z verejného sektora do občianskej spoločnosti, z rozvinutých ekonomík do ekonomík rozvojových krajín.
Aj „politická autorita“ má mnohostranný význam, na ktorý nemožno zabúdať, keď sa začína realizovať nový ekonomicko-výrobný poriadok, ktorý má byť sociálne zodpovedný a stavaný na mieru človeka. Tak ako sa má rozvíjať diferencovaná podnikavosť na svetovej rovine, treba posilňovať aj rozčlenenú politickú autoritu, aktivujúcu sa vo viacerých rovinách. Integrovaná ekonomika našich dní nevylučuje úlohu štátov, skôr zaväzuje vlády užšie navzájom spolupracovať. Dôvody múdrosti a rozvážnosti vedú k tomu, že sa nemá príliš unáhlene presadzovať koniec úlohy štátu. Vzhľadom na riešenie súčasnej krízy sa zdá, že jeho úloha bude vzrastať a že opäť nadobudne mnohé zo svojich kompetencií. Okrem toho jestvujú krajiny, v ktorých je budovanie alebo rekonštrukcia štátu i naďalej kľúčovým prvkom ich rozvoja. Medzinárodná pomoc by mala práve v rámci plánu solidarity, smerujúceho k riešeniu súčasných ekonomických problémov, skôr podporovať upevnenie ústavných, právnych a administratívnych systémov v krajinách, ktoré sa týmto pozitívam doteraz nemôžu tešiť. Popri ekonomickej pomoci musí byť poskytovaná aj pomoc zameraná na posilnenie záruk, ktoré sú vlastné právnemu štátu: systém verejného poriadku a väzenstva, účinného pri súčasnom rešpektovaní ľudských práv, a skutočne demokratické inštitúcie. Nie je nevyhnutné, aby mal štát všade tie isté charakteristiky: podpora a posilnenie slabých konštitucionálnych systémov sa môže popri štáte veľmi dobre spájať s rozvojom iných politických subjektov kultúrnej, sociálnej, teritoriálnej alebo náboženskej povahy. Členenie politickej autority na miestnu teritoriálnu úroveň, na úroveň národnej a medzinárodnej občianskej spoločnosti a na úroveň nadnárodných a svetových spoločenstiev je okrem iného jednou z hlavných ciest na dosiahnutie schopnosti usmerňovať ekonomickú globalizáciu. Je to aj spôsob, ako predísť tomu, aby podkopala základy demokracie.
42. Niekedy sa v súvislosti s globalizáciou vyskytujú fatalistické postoje, akoby prebiehajúci vývoj vytvárali neosobné anonymné sily a štruktúry nezávislé od ľudskej vôle.102
V tomto súvise je dobré pripomenúť, že globalizáciu treba istotne chápať ako socio-ekonomický proces, toto však nie je jej jediný rozmer. Pod viac viditeľným vonkajším procesom je situácia ľudstva, ktoré sa stáva čoraz viac globalizovaným. Tento proces tvoria osoby a národy, ktorým má slúžiť na osoh a rozvoj,103
a to tak, že jednotlivci, ako aj spoločenstvá prevezmú patričnú zodpovednosť. Prekračovanie hraníc nie je len materiálny fakt, ale vo svojich príčinách i účinkoch aj kultúrny. Ak sa globalizácia vysvetľuje deterministicky, strácajú sa kritériá na jej hodnotenie a usmerňovanie. Stáva sa ľudskou realitou a môže mať veľmi veľa rozličných kultúrnych ukazovateľov, pri ktorých treba uplatňovať rozlišovanie. Pravda o procese globalizácie a jej základné etické kritériá sú dané jednotou ľudskej rodiny, jej dobrom a rozvojom. Preto sa treba neprestajne usilovať o uprednostňovanie personalistickej a komunitárnej orientácie procesu celoplanetárnej integrácie otvorenej pre transcendentno.
Aj napriek niektorým jej dimenziám, ktoré netreba popierať, ale ani absolutizovať, „globalizácia nie je a priori ani dobrá, ani zlá. Bude tým, čo z nej ľudia učinia“.104
Nemáme byť jej obeťami, ale protagonistami a postupovať s rozumnosťou, vedení láskou a pravdou. Slepo jej odporovať by bol mylný postoj a predsudok, ktorý by viedol k ignorovaniu procesu vyznačujúceho sa aj pozitívnymi aspektmi, a riskovali by sme, že tak stratíme veľkú príležitosť začleniť sa do mnohých možností rozvoja, ktoré ponúka. Správne chápané a riadené procesy globalizácie ponúkajú možnosť veľkej redistribúcie bohatstva na celoplanetárnej úrovni, čo sa v minulosti nikdy neudialo. Ak by však boli zle riadené, môžu, naopak, viesť k rastu chudoby a nerovnosti a nakaziť krízou celý svet. Treba korigovať disfunkcie procesu globalizácie, aj tie vážne, ktoré vedú k novým rozdeleniam medzi národmi a vnútri nich, a postupovať takým spôsobom, aby prerozdelenie bohatstva neprebiehalo spolu s prerozdelením chudoby či dokonca s jej vyostrením. Dlhý čas sa myslelo, že chudobné krajiny by mali zostať zakotvené vo vopred určenom štádiu rozvoja a mali by sa uspokojiť s filantropiou rozvinutých krajín. Proti tejto mentalite Pavol VI. zaujal postoj v encyklike Populorum progressio. Materiálne sily, použiteľné na vymanenie týchto národov z biedy, sú dnes potenciálne väčšie. No doteraz ich využívali prevažne iba národy rozvinutých krajín, ktoré mohli lepšie zúročiť proces liberalizácie pohybu kapitálu a práce. Rozšírenie sfér blahobytu na svetovú úroveň nemajú brzdiť egoistické či protekcionistické projekty a jednostranné záujmy. Zapojenie perspektívnych alebo rozvojových krajín dnes umožňuje lepšie sa vyrovnať s krízou. Prechod, ktorý zahŕňa proces globalizácie, predstavuje veľké ťažkosti a nebezpečenstvá, ktoré bude možné prekonať len vtedy, ak dokážeme vziať na vedomie antropologickú a etickú dušu, ktorá z hĺbky podnecuje i samotnú globalizáciu smerom k cieľom solidárnej humanizácie. Žiaľ, táto duša sa často prekrýva alebo potláča eticko-kultúrnymi perspektívami individualistického a utilitárneho razenia. Globalizácia je viacrozmerný a mnohostranný fenomén, ktorý si vyžaduje, aby bol uchopený v rôznosti a v jednote všetkých svojich dimenzií vrátane teologickej. To umožní žiť a orientovať globalizáciu ľudstva na základe vzťahov, spoločenstva a vzájomného delenia sa.
43. „Všeobecná spolupatričnosť skutočne jestvuje a je pre nás dobrodením, ale aj povinnosťou.“105
Mnohí ľudia dnes v sebe živia predstavu, že okrem seba nie sú voči nikomu ničím zaviazaní. Myslia si, že sú len nositeľmi práv, a často narážajú na veľké prekážky vo vyzrievaní v zodpovednosti za integrálny rozvoj seba i iných. Preto je dôležité vyvolať novú reflexiu o tom, že práva predpokladajú určitý rámec povinností, bez ktorých by sa zmenili na svojvôľu.106
Dnes sme svedkami závažného protirečenia. Na jednej strane sa vymáhajú domnelé práva, ktoré majú povahu svojvôle a nie sú nevyhnutné, pričom sa pozdvihuje hlas za ich uznanie a šírenie verejnými štruktúrami. Na druhej strane sa zneužívajú a odopierajú elementárne a základné práva veľkej časti ľudstva.107
Často bolo možné pozorovať súvislosť medzi vymáhaním práva na zbytočnosti či dokonca priestupky alebo neresti v bohatých spoločnostiach a nedostatkom jedla, pitnej vody, základného vzdelania či zdravotníckej starostlivosti v istých oblastiach zaostalého sveta i na perifériách veľkých metropol.
Táto súvislosť spočíva v skutočnosti, že individuálne práva, pozbavené rámca povinností, ktoré im dávajú plný zmysel, sa stávajú pomätenými a roztáčajú špirálu prakticky neobmedzených požiadaviek bez akýchkoľvek kritérií. Stupňovanie práv vyúsťuje do zanedbávania povinností. Povinnosti vymedzujú práva, pretože poukazujú na antropologický a etický rámec, do pravdivosti ktorého spadajú aj práva, vďaka čomu sa nestávajú svojvoľnými. Z tohto dôvodu povinnosti posilňujú práva a podnecujú do ich obrany a presadzovania ako záväzku, ktorý treba prijať v službe dobra. Ak sa však práva zakladajú len na uzneseniach občianskych zhromaždení, možno ich kedykoľvek zmeniť, čím vo všeobecnom povedomí slabne vedomie povinnosti rešpektovať ich a dodržiavať. Vlády a organizácie tak môžu zabudnúť na objektivitu a „nepredložiteľnosť“ práv a jednoducho ich považovať za výsledok spoločného uznesenia. Keď k tomu dochádza, ohrozený je skutočný rozvoj národov.108
Takéto postoje kompromitujú autoritu medzinárodných organizácií, a to najmä v očiach krajín, ktoré najviac potrebujú rozvoj. Tie totiž požadujú, aby medzinárodné spoločenstvo vzalo na seba povinnosť pomáhať im, aby sa mohli stať „budovateľmi vlastnej šťastnej budúcnosti“,109
a tak mohli vziať na seba svoje povinnosti. Vzájomné podieľanie sa na povinnostiach mobilizuje oveľa viac než len samotné vyžadovanie práv.
44. Ponímanie práv a povinností vo vývoji musí brať do úvahy aj problémy spojené s demografickým rastom. Ide o veľmi dôležitý aspekt opravdivého rozvoja, keďže sa týka neodňateľných hodnôt života a rodiny.110
Považovať nárast populácie za hlavnú príčinu zaostalosti je nesprávne, a to aj z ekonomického pohľadu. Na jednej strane stačí vidieť významné zníženie detskej úmrtnosti, ako aj predĺženie priemerného veku, ktoré možno pozorovať v ekonomicky rozvinutých krajinách. Na druhej strane sú pozoruhodné znamenia krízy v spoločnostiach zaznamenávajúcich znepokojujúci pokles pôrodnosti. Samozrejme, naďalej treba venovať patričnú pozornosť zodpovednému rodičovstvu, ktoré okrem iného prináša faktický príspevok do integrálneho ľudského rozvoja. Cirkev, ktorej leží na srdci pravý rozvoj človeka, odporúča úctu k nemu v celom jeho konaní s autentickou ľudskou dimenziou. Túto dimenziu možno rozpoznať najmä v uplatňovaní sexuality: nemožno ju zúžiť len na hedonistický aspekt pôžitku a hry, rovnako ako nemožno sexuálnu výchovu redukovať na technickú inštruktáž s cieľom ochrany zainteresovaných pred prípadnou nákazou alebo „rizikom“ počatia. To by znamenalo ochudobňovať a zanedbávať hlboký význam sexuality, ktorý, naopak, má uznávať a zodpovedne prijímať tak jednotlivec, ako aj celé spoločenstvo. Zodpovednosť totiž zakazuje považovať sexualitu len za zdroj rozkoše, ale aj zaťahovať ju do násilného plánovania rodičovstva. V oboch prípadoch ide o materialistické koncepcie a politiku, v ktorých sa ľudia ocitajú a kde sú vystavení rôznym formám násilia. Proti tomuto všetkému treba klásť dôraz na primárnu kompetenciu rodiny na tomto poli111
vzhľadom na štát a jeho reštriktívne politiky, ako aj na vhodnú výchovu rodičov.
Morálne zodpovedná otvorenosť pre život je sociálnym i ekonomickým bohatstvom. Veľké národy sa mohli vymaniť z biedy aj vďaka veľkému počtu svojich obyvateľov a ich schopnostiam. Naopak, kedysi prekvitajúce národy prežívajú teraz fázu neistoty a v niektorých prípadoch dokonca úpadok v dôsledku poklesu pôrodnosti, ktorý je ústredným problémom spoločností s vysokým blahobytom. Zníženie pôrodnosti, niekedy i pod takzvaný „reprodukčný index“, spôsobuje aj krízu sociálneho zabezpečenia, zvyšuje jeho náklady, zmenšuje uložené úspory a tým aj finančné zdroje potrebné na investície, redukuje disponibilitu kvalifikovaných pracujúcich, zužuje zásobu „mozgov“, z ktorých môže národ čerpať na svoje potreby. Okrem toho málopočetné a niekedy veľmi málopočetné rodiny ochudobňujú sociálne vzťahy, s ťažkosťou vychovávajú deti k občianskym čnostiam a nedokážu zabezpečiť účinné formy solidarity. Takéto situácie predstavujú symptómy slabej dôvery v budúcnosť, ako aj morálnu únavu. Stáva sa tak sociálnou, ba dokonca aj ekonomickou nutnosťou opäť predkladať novým generáciám krásu rodiny a manželstva a súlad týchto inštitúcií s najhlbšími požiadavkami ľudského srdca a dôstojnosti človeka. V tejto perspektíve je úlohou štátov uplatňovať politiku, ktorá presadzuje ústredné postavenie a integritu rodiny, založenej na manželstve medzi mužom a ženou, prvej a životodarnej bunky spoločnosti,112
a starať sa o jej ekonomické a daňové problémy a zároveň rešpektovať, že jej prirodzenosť je postavená na vzťahoch.
45. Odpovedať na najhlbšie morálne požiadavky človeka prináša aj dôležité a blahodarné dôsledky v ekonomickej oblasti. Ekonomika totiž potrebuje na svoje správne fungovanie etiku; a to nie hocijakú etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe. Dnes sa na ekonomickom, podnikateľskom a finančnom poli veľa hovorí o etike. Vznikajú študijné centrá a formačné kurzy podnikateľskej etiky. V rozvinutom svete sa šíri systém etických certifikácií, rozvíjajúci sa v línii ideového hnutia, ktoré vzniklo okolo sociálnej zodpovednosti podnikania. Banky ponúkajú takzvané „etické“ účty a investičné fondy. Rozvíja sa „etické financovanie“, najmä prostredníctvom „mikrokreditov“ a mikrofinancovania vo všeobecnosti. Tieto procesy vyvolávajú uznanie a zasluhujú si širokú podporu. Ich pozitívne účinky možno vnímať aj v menej rozvinutých častiach planéty. Dobré je však vypracovať aj platné kritérium rozlišovania, keďže dochádza aj k istému zneužívaniu prívlastku „etický“, ktorý sa neraz používa veľmi všeobecne a na označenie veľmi rôznorodého obsahu, a to až do takej miery, že pod jeho obalom sa skrývajú rozhodnutia a voľby protirečiace spravodlivosti a pravému dobru človeka.
Veľmi totiž záleží na morálnom systéme, z ktorého vychádza. K tejto téme prispieva sociálna náuka Cirkvi svojím špecifickým prínosom, založeným na skutočnosti, že človek bol stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1, 27). To je skutočnosť, z ktorej vyplýva neodňateľná dôstojnosť ľudskej osoby, ako aj transcendentná hodnota prirodzených morálnych noriem. Ekonomickej etike, ktorá by sa odkláňala od týchto dvoch pilierov, by hrozila nevyhnutná strata vlastného zakotvenia, čím by sa vystavovala manipulácii. Presnejšie povedané, hrozilo by jej, že sa stane účelovou v prospech existujúcich ekonomicko-finančných systémov namiesto toho, aby korigovala ich disfunkcie. Okrem toho by slúžila aj na ospravedlňovanie financovania projektov, ktoré etické nie sú. Okrem toho nemožno používať slovo „etický“ ideologicko-diskriminačným spôsobom a vzbudzovať tak dojem, že nie sú etickými tie iniciatívy, ktoré by sa formálne neskrývali za takéto označenie. Treba sa zasadzovať – a to je zásadná pripomienka! – nielen o to, aby vznikali „etické“ segmenty ekonómie alebo financovania, ale aby bola etickou celá ekonómia a všetko financovanie, a to nielen cez vonkajšie etikety, ale rešpektovaním vnútorných požiadaviek, vlastných ich povahe. Jasne o tom hovorí sociálna náuka Cirkvi, ktorá pripomína, že ekonomika so všetkými svojimi odvetviami113
je sektorom ľudskej činnosti.
46. Keď zoberieme do úvahy témy týkajúce sa vzťahu medzi podnikaním a etikou, ako aj vývoj, ktorým výrobný systém prechádza, zdá sa, že doposiaľ používané rozlišovanie medzi podnikmi zameranými na zisk (profit) a neziskovými organizáciami (non profit) už nie je schopné úplne zachytiť skutočnosť ani účinne usmerňovať budúcnosť. V posledných desaťročiach nadobúda význam rozsiahla oblasť ležiaca medzi oboma typológiami podniku. Tvoria ju tradičné podniky, ktoré však podpisujú dohody o pomoci zaostalým krajinám; nadácie, ktoré sú vyjadrením jednotlivých podnikov; podnikateľské skupiny zamerané na sociálne ciele; rozmanitý svet subjektov takzvanej občianskej ekonomiky a ekonomiky spoločenstva. Nejde len o „tretí sektor“, ale o novú rozsiahlu skutočnosť, spájajúcu verejný a súkromný sektor. Nevylučuje zisk, ale považuje ho za nástroj na uskutočňovanie humanitárnych a sociálnych cieľov. Skutočnosť, či tieto podniky rozdeľujú, alebo nerozdeľujú zisky, či prijímajú jednu, alebo druhú právnu formu, je druhotná vzhľadom na ich ochotu chápať zisk ako nástroj na dosiahnutie cieľov humanizácie trhu a spoločnosti. Treba si len priať, aby tieto nové formy podnikania našli vo všetkých štátoch aj primeranú právnu a daňovú konfiguráciu. Bez toho, že by niečo uberali z ekonomickej a sociálnej dôležitosti a užitočnosti tradičných foriem podnikania, tieto nové formy podnikania umožňujú rozvoj systému smerom k jasnejšiemu a účinnejšiemu prijatiu povinností zo strany jednotlivých ekonomických subjektov. Samotná pluralita inštitucionálnych foriem podnikania vytvára civilizovanejší a zároveň konkurencieschopnejší trh.
47. Posilnenie rôznych typológií podnikania a osobitne tých, čo sú schopné chápať zisk ako nástroj na dosiahnutie cieľov humanizujúcich trh a spoločnosť, treba sledovať aj v krajinách trpiacich pre vylúčenie alebo vytláčanie zo strany reťazcov globálnej ekonomiky. Treba tu postupovať pomocou projektov uplatňovaných na základe správne chápaných princípov subsidiarity, ktoré smerujú k posilneniu práv, ale stále berú do úvahy aj preberanie príslušnej zodpovednosti. Pri zásahoch v prospech rozvoja treba vždy chrániť princíp ústredného postavenia ľudskej osoby ako subjektu, ktorý predovšetkým musí brať na seba úlohu rozvoja. Hlavnú pozornosť treba venovať zlepšeniu životnej úrovne jednotlivých ľudí v určitej oblasti, aby mohli vziať na seba tie povinnosti, ktoré im súčasná bieda nedovoľuje plniť. Starostlivosť nikdy nemôže byť len abstraktným postojom. Aby sa rozvojové programy mohli prispôsobiť jednotlivým situáciám, musia byť flexibilné a ľudia, ktorým pomáhajú, by mali byť priamo zapojení do ich vytvárania a stať sa protagonistami pri ich uskutočňovaní. Okrem toho je potrebné aplikovať kritériá rastu a sprevádzania vrátane monitorovania výsledkov, pretože nejestvujú všeobecne platné recepty. Veľa závisí od konkrétneho riadenia týchto podujatí. „Národy sú tvorcami svojho vlastného rozvoja, a preto ony samy sú zaň v prvom rade zodpovedné. Ale nedosiahnu ho osamotene.“114
Dnes, keď sa upevňuje proces postupnej integrácie planéty, sa toto napomenutie Pavla VI. stáva ešte aktuálnejším. V dynamikách začleňovania nie je nič mechanické. Riešenie treba prispôsobovať životu konkrétnych národov a ľudí na základe rozvážnych hodnotení každej situácie. Popri makroprojektoch sú užitočné aj mikroprojekty a nápomocná je najmä faktická mobilizácia všetkých subjektov občianskej spoločnosti, a to tak právnických, ako aj fyzických osôb.
Medzinárodná spolupráca potrebuje ľudí, ktorí majú podiel na procese ekonomického a ľudského rozvoja prostredníctvom solidarity účasti, sprevádzania, formácie a rešpektu. Z tohto pohľadu by si mali samotné medzinárodné organizácie klásť otázku o skutočnej účinnosti ich neraz príliš nákladných byrokratických a administratívnych aparátov. Niekedy sa stáva, že adresát pomoci je len nástrojom toho, kto mu pomáha, a že chudobní slúžia na to, aby udržiavali pri živote prebujnené byrokratické organizácie. Tie si na vlastné udržanie ponechávajú príliš veľké percento zdrojov určených na rozvoj. V tejto súvislosti by bolo vhodné, aby sa všetky medzinárodné organizmy a mimovládne organizácie zasadili za úplnú transparentnosť, informovali darcov a verejnú mienku o percentuálnej čiastke z prijatých fondov, ktorá je určená na programy spolupráce, o skutočnom obsahu takýchto programov a napokon o štruktúre nákladov samotnej inštitúcie.
48. Téma rozvoja sa dnes silno spája aj s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo vzťahu človeka s prírodným prostredím. Boh ho daroval všetkým a jeho používanie pre nás predstavuje zodpovednosť voči chudobným, voči budúcim generáciám i celému ľudstvu. Ak sa príroda a v prvom rade človek považujú za výplod náhody či evolučného determinizmu, vo svedomí sa zoslabuje vedomie zodpovednosti. V prírode veriaci spoznáva nádherný výsledok stvoriteľského Božieho zásahu, ktorý človek môže zodpovedne používať, aby uspokojil svoje legitímne potreby – materiálne či nemateriálne – popri rešpektovaní vnútornej rovnováhy samotného stvorenstva. Ak chýba takýto pohľad, človek končí buď v tom, že považuje prírodu za nedotknuteľné tabu alebo, naopak, že ju zneužíva. Ani jeden z týchto postojov nie je v súlade s kresťanským pohľadom na prírodu, plod Božieho stvorenia.
Príroda je výrazom plánu lásky a pravdy. Predchádza nás a Boh nám ju dal ako prostriedok na život. Hovorí nám o Stvoriteľovi (porov. Rim 1, 20) a o jeho láske k ľudstvu. Je určená, aby bola „zjednotená“ v Kristovi na konci vekov (porov. Ef 1, 9 – 10; Kol 1, 19 – 20). Aj ona je teda „povolaním“.115
Príroda je nám k dispozícii nie ako „zhluk náhodne rozosiatych odpadkov“,116
ale ako dar Stvoriteľa, ktorý jej určil vnútorný poriadok, aby z neho človek čerpal potrebné ukazovatele na jej „ochranu a starostlivosť o ňu“.117
Treba však zdôrazniť aj to, že pravému rozvoju odporuje, ak sa príroda považuje za dôležitejšiu ako samotná ľudská osoba. Takýto prístup zavádza novopohanské postoje alebo nový panteizmus. Zo samotnej prírody, ponímanej čisto naturalisticky, nemôže pochádzať spása človeka. Zároveň však treba odmietnuť aj opačný postoj, ktorý smeruje k jej úplnej technizácii. Prírodné prostredie totiž nie je len matéria, s ktorou môžeme nakladať podľa našej ľubovôle, ale obdivuhodné dielo Stvoriteľa, ktoré v sebe nesie určitú gramatiku, poukazujúcu na účelnosť a kritériá jej múdreho a nie svojvoľného využívania. Mnohé škody, ktoré sú dnes spôsobené rozvoju, pochádzajú práve z týchto zdeformovaných prístupov. Úplne zredukovať prírodu len na celok obyčajných daností vytvára zdroj násilia proti životnému prostrediu a motivuje dokonca na odôvodňovanie postojov nerešpektujúcich samotnú prirodzenosť človeka. Tú totiž vytvára nielen matéria, ale aj duch a vo svojom bohatstve transcendentných významov a cieľov, ktoré treba dosahovať, má normatívny charakter aj pre kultúru. Človek interpretuje a stvárňuje prírodné prostredie prostredníctvom kultúry, ktorá je zas orientovaná prostredníctvom zodpovednej slobody, pozornej na príkazy mravného zákona. Plány integrálneho ľudského rozvoja preto musia brať do úvahy budúce generácie, musia sa vyznačovať medzigeneračnou solidaritou a spravodlivosťou a zohľadňovať pritom rozličné oblasti: ekologickú, právnu, ekonomickú, politickú a kultúrnu.
49. Otázky spojené so starostlivosťou o ochranu životného prostredia musia dnes brať do úvahy aj problematiku energetiky. Hromadenie zásob na výrobu energie z neobnoviteľných zdrojov, ktoré si vytvárajú niektoré štáty, mocenské skupiny a podniky, totiž predstavuje vážnu prekážku v rozvoji chudobných národov. Tie nemajú ekonomické zdroje ani na prístup k existujúcim neobnoviteľným zdrojom, ani na financovanie výskumu nových a alternatívnych zdrojov. Špekulatívny nákup prírodných zdrojov, ktorý sa v mnohých prípadoch uskutočňuje práve v chudobných krajinách, plodí vykorisťovanie a časté konflikty medzi národmi a vnútri nich. Tieto konflikty sa často odohrávajú práve na území týchto krajín a ich bilanciou sú obrovské straty na životoch, ničenie a s tým spojený úpadok. Neodkladnou úlohou medzinárodného spoločenstva je nájsť inštitucionálne cesty, ako zaviesť poriadok do využívania neobnoviteľných prírodných zdrojov aj za účasti chudobných krajín, aby sa budúcnosť plánovala spoločne.
Aj na tomto fronte jestvuje naliehavá morálna potreba obnovy solidarity, najmä vo vzťahoch medzi rozvojovými a vysoko industrializovanými krajinami.118
Technologicky vyspelé spoločnosti môžu a musia znižovať vlastnú energetickú spotrebu, pretože sa zdokonaľuje výrobná činnosť a tiež že sa medzi občanmi šíri väčšia ekologická citlivosť. Okrem toho treba dodať, že dnes možno zvyšovať energetickú účinnosť a zároveň napredovať v hľadaní alternatívnych energií. Potrebné je však aj celoplanetárne prerozdeľovanie energetických zdrojov, aby ku nim mali prístup aj tie krajiny, ktoré sú ich zbavené. Ich osud nemožno ponechať v rukách toho, kto príde prvý, alebo logike silnejšieho. Ide o závažné problémy. Ak sa majú riešiť primeraným spôsobom, od všetkých sa vyžaduje, aby si zodpovedne uvedomovali dôsledky, ktoré dopadnú na nové generácie, najmä na množstvo mladých ľudí v chudobných krajinách, ktorí „sa dožadujú činnej účasti na budovaní lepšieho sveta“.119