70. Technologický rozvoj môže viesť k myšlienke sebestačnosti techniky, keď človek, ktorý si kladie len otázku ako, neberie do úvahy toľké prečo, ktoré ho podnecujú do činnosti. Preto technika nadobúda dvojznačnú tvár. Vznikla z ľudskej tvorivosti ako nástroj slobody človeka, no možno ju chápať aj ako prvok absolútnej slobody, tej slobody, ktorá chce prehliadať obmedzenia, ktoré veci v sebe nesú. Proces globalizácie by mohol nahradiť ideológie technikou.152 Ak by sa sama technika stala ideologickou mocou, mohla by vystaviť ľudstvo nebezpečiu, že sa ocitne uzavreté vnútri určitého a priori, z ktorého by už nemohlo vyjsť, aby sa stretlo s bytím a pravdou. V takom prípade by sme my všetci poznali, hodnotili a rozhodovali o situáciách nášho života z vnútra technokratického kultúrneho horizontu, do ktorého by sme štrukturálne patrili, a nikdy by sme nenašli zmysel, ktorý sme my sami nevytvorili. Táto vízia vytvára dnes takú silnú technicistickú mentalitu, ktorá kladie na jednu rovinu to, čo je pravdivé, s tým, čo je uskutočniteľné. Ak je však jediným kritériom pravdy výkonnosť a užitočnosť, automaticky sa popiera rozvoj. Kľúčom rozvoja je inteligencia, schopná chápať plne ľudský zmysel tvorby človeka v horizonte zmyslu osoby ponímanej v globalite svojho bytia. I keď tento koná pomocou satelitu alebo elektronického impulzu na diaľku, zostáva jeho konanie naďalej ľudským a je prejavom opravdivej slobody. Technika človeka silno priťahuje, pretože ho vymaňuje z fyzických obmedzení a rozširuje jeho horizonty. Ľudská sloboda je však skutočne sama sebou len vtedy, keď na okúzlenie technikou odpovedá rozhodnutiami, ktoré sú plodom mravnej zodpovednosti. Tu pramení naliehavosť formácie k etickej zodpovednosti pri používaní techniky. Vychádzajúc z okúzlenia, ktorým technika pôsobí na človeka, treba si znova osvojiť pravý zmysel slobody, ktorá nespočíva v opojení z totálnej autonómie, ale v odpovedi na výzvu bytia, počínajúc bytím, ktorým sme my sami.

71. Toto možné vybočenie technickej mentality z jej pôvodného humanistického riečiska dnes vidieť vo fenoménoch technizácie rozvoja a mieru. Rozvoj národov sa často považuje za problém finančného inžinierstva, otvorenia trhov, zrušenia cla, produktívnych investícií, inštitucionálnych reforiem, a teda v konečnom dôsledku za technický problém. Všetky tieto oblasti sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, no musíme si klásť otázku, prečo rozhodnutia technického typu doposiaľ fungovali len relatívne. Treba hľadať hlbší dôvod. Rozvoj nikdy plne nezaručia trhové či medzinárodné politické sily, ktoré sú do určitej miery automatické a neosobné. Rozvoj je nemožný bez opravdivých ľudí, bez ekonomických pracovníkov a politikov, ktorí by vo svojom svedomí silno cítili výzvu spoločného dobra. Nevyhnutná je tak profesionálna príprava, ako aj mravná dôslednosť. Ak prevládne absolutizácia techniky, dôjde k zámene cieľov za prostriedky; podnikateľ bude považovať za jediné kritérium činnosti zisk, politik upevnenie moci, vedec výsledok svojich objavov. Tak sa často stáva, že pod spleťou ekonomických, finančných či politických vzťahov pretrvávajú nedorozumenia, nepokoje a nespravodlivosť. Prílev technických poznatkov sa násobí, ale v prospech ich vlastníkov, kým reálna situácia populácií, ktoré stále žijú v tieni týchto prúdov, zostáva nezmenená a bez reálnych šancí na emancipáciu.

72. Aj mier je niekedy ohrozený tým, že sa považuje za technický produkt, len za plod dohôd medzi vládami či iniciatív smerujúcich k zaisteniu účinnej ekonomickej pomoci. Je pravda, že budovanie mieru si vyžaduje trvalú sieť diplomatických kontaktov, ekonomických a politických výmen, kultúrnych stretnutí, dohôd o spoločných projektoch, ako aj prijatie spoločných záväzkov na zamedzenie vojnových hrozieb a na vykorenenie súčasných teroristických pokušení. Aby však tieto snahy mohli viesť k trvalým účinkom, je nevyhnutné, aby sa opierali o hodnoty zakorenené v pravde života. Preto je potrebné počuť hlas a hľadieť na situácie zainteresovaných populácií, aby sa mohli patrične interpretovať ich očakávania. Treba sa pridať k takpovediac nepretržitému anonymnému úsiliu mnohých ľudí, ktorí intenzívne podporujú stretávanie sa medzi národmi a uľahčovanie ich rozvoja, počínajúc láskou a vzájomným porozumením. Medzi týmito ľuďmi sú aj veriaci kresťania zapojení do veľkej úlohy dávať rozvoju a mieru plne ľudský zmysel.

73. S technickým rozvojom sa spája rastúci vplyv prostriedkov spoločenskej komunikácie. Takmer je už nemožné predstaviť si bez nich existenciu ľudskej rodiny. V dobrom i v zlom sú natoľko vtelené do života sveta, že sa zdá skoro absurdný postoj tých, čo zastávajú ich neutralitu a v dôsledku toho vyžadujú ich autonómiu vzhľadom na morálku týkajúcu sa ľudských osôb. Podobné perspektívy, ktoré často zdôrazňujú úzko technickú povahu médií, fakticky podporujú ich podriadenosť ekonomickej kalkulácii, zámeru ovládať trhy a v neposlednom rade túžbe vnucovať kultúrne parametre slúžiace plánom ideologickej a politickej moci. Vzhľadom na ich zásadnú dôležitosť pri určovaní zmien v spôsoboch vnímania a poznávania reality i samotnej ľudskej osoby sa stáva nevyhnutnou pozorná reflexia ich vplyvu, najmä vo vzťahu k eticko-kultúrnemu rozmeru globalizácie a solidárneho rozvoja národov. V súlade s tým, čo si vyžaduje správne riadená globalizácia a rozvoj, treba aj zmysel a účelnosť médií hľadať v antropologickom základe. Znamená to, že médiá sa môžu stať príležitosťou na humanizáciu nielen tým, že vďaka technologickému rozvoju ponúkajú väčšie možnosti komunikácie a informácie, ale najmä vtedy, keď sú organizované a orientované vo svetle takého obrazu človeka a spoločného dobra, ktorý v nich odráža ich univerzálnu dôležitosť. Prostriedky spoločenskej komunikácie nenapomáhajú slobodu a nepôsobia na globalizáciu rozvoja a demokracie pre všetkých tým, že jednoducho znásobujú možnosti vzájomnej prepojenosti a obeh ideí. Na dosiahnutie takých cieľov je potrebné, aby médiá boli zamerané na povznesenie dôstojnosti ľudí a národov, aby boli výslovne oživované láskou a stáli v službách pravdy, dobra a prirodzeného i nadprirodzeného bratstva. V ľudstve je totiž sloboda vnútorne spojená s týmito vyššími hodnotami. Médiá môžu byť účinnou pomocou umožňujúcou rast spoločenstva ľudskej rodiny a étosu spoločnosti, ak sa stanú nástrojom napomáhajúcim univerzálnu účasť na spoločnom hľadaní toho, čo je spravodlivé.

74. Primárnym a ústredným poľom kultúrneho boja medzi kategorickým nárokom techniky a mravnou zodpovednosťou človeka je dnes bioetika, v ktorej je radikálne v hre samotná možnosť integrálneho rozvoja. Ide o veľmi delikátnu a rozhodujúcu oblasť, v ktorej sa s dramatickou silou vynára základná otázka: či človek vytvára sám seba, alebo závisí od Boha. Vedecké objavy na tomto poli a možnosti technického zásahu sa zdajú natoľko pokročilé, že nás stavajú pred voľbu medzi dvoma racionalitami: rozumom, otvoreným pre transcendentno, a rozumom, uzavretým v imanencii. Stojíme pred rozhodujúcim „buď – alebo“. Racionalita technickej činnosti sústredenej na samu seba sa však javí ako iracionálna, pretože v sebe obsahuje rozhodné odmietnutie zmyslu a hodnoty. Nie náhodou sa uzavretosť voči transcendentnu stretá s ťažkosťou premýšľať o tom, ako z ničoho vytrysklo bytie a ako sa z náhody zrodila inteligencia.153 Pred týmito dramatickými problémami si ľudský rozum a kresťanská viera navzájom pomáhajú. Len spoločne zachránia človeka. Rozum bez viery, priťahovaný čisto technickou činnosťou, je odsúdený stratiť sa v ilúzii vlastnej všemohúcnosti.

Viera bez rozumu riskuje, že sa odcudzí konkrétnemu životu ľudí.154

75. Už Pavol VI. rozpoznal a poukázal na celosvetový rozmer sociálnej otázky.155 Ak ho nasledujeme na tejto ceste, dnes treba vyhlásiť, že sociálna otázka sa stala radikálne antropologickou otázkou v tom zmysle, že v sebe zahŕňa nielen samotný spôsob, ako chápať život, ale aj ako zaobchádzať so životom, ktorý biotechnológie čoraz viac kladú do rúk človeka. Súčasná kultúra, ktorá z veľkej časti stratila zmysel pre nadprirodzeno a ktorá sa domnieva, že musí odkryť všetky tajomstvá, pretože dospela až ku koreňu života, objavila a presadzuje oplodnenie v skúmavke (in vitro), výskum na embryách, možnosť ľudského klonovania a kríženia. Absolútny nárok techniky tu nachádza svoj vrcholný výraz. V takomto type kultúry je svedomie povolané len na to, aby zobralo do úvahy čisto technickú možnosť. Nemožno preto podceňovať možné znepokojujúce scenáre budúcnosti človeka a nové mocné nástroje, ktoré má k dispozícii „kultúra smrti“. K rozšírenej tragickej rane interrupcií by sa v budúcnosti mohlo pridať – ale v jadre už skryto existuje – systematické eugenické plánovanie pôrodnosti. Na opačnom konci sa presadzuje mens eutanasica, nie menej scestný prejav nadvlády nad životom, ktorý za určitých okolností už nie je považovaný za hodný toho, aby sa žil. Za týmito scenármi stoja kultúrne postoje popierajúce ľudskú dôstojnosť. Tieto praktiky sú určené na to, aby živili materialistické a mechanistické chápanie ľudského života. Kto bude môcť zmerať negatívne účinky tejto mentality na rozvoj? Ako sa možno čudovať ľahostajnosti k situáciám úpadku človeka, ak ľahostajnosť charakterizuje dokonca aj náš postoj k tomu, čo je ľudské a čo nie? Zaráža svojvoľné vyberanie si toho, čo sa dnes predkladá ako hodné rešpektu. Mnohí sú ochotní pohoršovať sa nad okrajovými záležitosťami a zdá sa, že tolerujú neslýchané nespravodlivosti. Kým chudobní celého sveta stále klopú na brány blahobytu, bohatý svet riskuje, že nebude počuť toto klopanie na svoju bránu, pretože jeho svedomie dnes nie je schopné rozpoznať, čo je ľudské. Boh odhaľuje človeka človeku. Ľudský rozum a kresťanská viera spolupracujú, aby človeku ukázali dobro len vtedy, ak ho chce vidieť. Prirodzený zákon, v ktorom sa odráža stvoriteľský rozum, poukazuje na veľkosť človeka, ale tiež na jeho biedu, ak nerozpozná volanie mravnej pravdy.

76. Jeden z aspektov moderného technicistického ducha sa zreteľne prejavuje v tendencii chápať problémy a hnutia spojené s vnútorným životom len z psychologického hľadiska až po ich zredukovanie na neurologické hľadisko. Vnútro človeka sa tak vyprázdňuje a postupne sa stráca vedomie ontologickej súdržnosti ľudskej duše, ktorú svätí dokázali hlboko skúmať. Problém rozvoja je úzko spojený aj s naším ponímaním ľudskej duše, odkedy sa naše ja začalo neraz redukovať na psyché a zdravie duše sa zamieňalo za emotívnu pohodu. Základom takýchto obmedzení je hlboké neporozumenie duchovného života, ktoré vedie k prehliadaniu skutočnosti, že rozvoj človeka a národov závisí aj od riešenia problémov duchovnej povahy. Rozvoj musí zahŕňať aj duchovný a nielen mentálny rast, pretože ľudská osoba je „jednotou duše a tela“,156 zrodená Božou stvoriteľskou láskou a určená na večný život. Ľudská bytosť sa rozvíja, ak rastie v duchu, ak jej duša spoznáva samu seba a pravdy, ktorých zárodky do nej vtlačil Boh, a ak vedie dialóg so sebou a so svojím Stvoriteľom. Človek, vzdialený od Boha, je nepokojný a chorý. Sociálne a psychologické odcudzenie a mnohé neurózy, charakterizujúce blahobytné spoločnosti, poukazujú aj na príčiny duchovnej povahy. Pýtame sa, ako bude reagovať slabší človek, zvyknutý na blahobyt, keď bude musieť zrazu zakúšať obmedzenia a obety plynúce z krízy. Blahobytná, materiálne rozvinutá spoločnosť, utláčajúca dušu, nie je sama osebe zameraná na autentický rozvoj. Nové formy drogového otroctva a zúfalstva, do ktorého upadá toľko ľudí, nenachádzajú len sociologické a psychologické vysvetlenie, ale podstatne duchovné. Utrpenie spôsobuje prázdnota, v ktorej sa duše cítia opustené aj napriek všetkým telesným a psychickým terapiám. Neexistuje plný rozvoj a univerzálne spoločné dobro bez duchovného a morálneho dobra ľudí, chápaných v celistvosti ich duše a tela.

77. Absolutizmus techniky je náchylný viesť k neschopnosti vnímať to, čo nemožno vysvetliť iba matériou. A predsa všetci ľudia zakúšajú mnoho nemateriálnych a duchovných aspektov svojho života. Poznávanie nie je len materiálny úkon, pretože poznané v sebe vždy ukrýva niečo, čo presahuje empirický údaj. Každé i to najjednoduchšie naše poznanie je vždy malý zázrak, lebo ho nikdy nemožno vysvetliť len materiálnymi nástrojmi, ktoré používame. V každej pravde je viac, než by sme sami očakávali, v láske, ktorej sa nám dostáva, je vždy niečo, čo vzbudzuje údiv. Nikdy by sme nemali prestať žasnúť nad týmito divmi. V každom poznaní a v každom skutku lásky zakúša ľudská duša čosi „viac“, čo sa veľmi podobá prijatému daru a výšinám, do ktorých sa cítime povznášaní. Aj rozvoj človeka a národov patrí do tejto výšiny, ak berie do úvahy duchovný rozmer, ktorý sa nutne musí s týmto rozvojom spájať, ak má byť naozaj autentický. Rozvoj si vyžaduje nové oči a nové srdce, schopné prekonávať materialistickú víziu ľudských udalostí a vytušiť v rozvoji niečo „viac“, čo technika nemôže dať. Po tejto ceste bude možné smerovať k tomu integrálnemu ľudskému rozvoju, ktorého rozoznávajúcim kritériom je hnacia sila lásky v pravde.

Záver

78. Bez Boha človek nevie, kam má ísť, a nedokáže ani pochopiť, kým je. Pred enormnými problémami rozvoja národov, ktoré nás takmer privádzajú do malomyseľnosti a rezignácie, nám prichádza na pomoc slovo Pána Ježiša Krista, ktorý nám hovorí:

„Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5) a povzbudzuje nás: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Pred nesmiernym poľom práce, ktorú treba vykonať, nás podporuje viera v prítomnosť Boha v tých, čo sa v jeho mene zjednocujú a pracujú pre spravodlivosť. Pavol VI. nám v encyklike Populorum progressio pripomenul, že človek nie je schopný sám riadiť vlastný rozvoj, pretože sám od seba nemôže založiť pravý humanizmus. Len ak si uvedomíme, že sme povolaní ako jednotlivci i ako spoločenstvá byť súčasťou Božej rodiny ako jeho deti, budeme schopní vytvárať aj nové myslenie a prejavovať nové energie v službách integrálneho humanizmu. Najväčšou silou v službách rozvoja je preto kresťanský humanizmus,157 ktorý bude oživovať lásku, dá sa viesť pravdou a bude prijímať jedno i druhé ako trvalý Boží dar. Ochota slúžiť Bohu nás otvára aj pre službu bratom, ako aj pre život chápaný ako solidárne a radostné poslanie. A naopak, ideologická uzavretosť voči Bohu a ľahostajnosť ateizmu, ktoré zabúdajú na Stvoriteľa a predstavujú riziko, že sa zabudne i na ľudské hodnoty, znamenajú dnes jednu z najväčších prekážok rozvoja.

Humanizmus, ktorý vylučuje Boha, je nehumánny humanizmus. Jedine humanizmus otvorený voči absolútnu nás môže viesť v presadzovaní a realizácii foriem sociálneho a občianskeho života na poli štruktúr, inštitúcií, kultúry, étosu a chrániť nás pred nebezpečenstvom, že sa staneme väzňami momentálnych módnych trendov. Vedomie nezničiteľnej Božej lásky je nám oporou v namáhavom a vzrušujúcom nasadení za spravodlivosť a rozvoj národov, v úspechoch i neúspechoch, pri ustavičnom hľadaní spravodlivého usporiadania ľudských záležitostí. Božia láska nás vyzýva, aby sme opustili to, čo je obmedzené a neúplné, dáva nám odvahu konať a napredovať v hľadaní dobra pre všetkých, hoci sa neuskutoční okamžite, a tiež keď to, čo sa podarí uskutočniť nám, politickým autoritám a ekonomickým pracovníkom, je vždy menej než to, po čom túžime.158 Boh nám dáva silu bojovať a trpieť z lásky k spoločnému dobru, pretože on je naše všetko, naša najväčšia nádej.

79. Rozvoj potrebuje kresťanov s rukami zdvihnutými k Bohu v prosebnom geste modlitby, kresťanov vedených vedomím, že láska plná pravdy, caritas in veritate, z ktorej vychádza autentický rozvoj, nie je vytvorená nami, ale je nám darovaná. Preto i v najťažších a najzložitejších chvíľach musíme okrem uvedomelého konania mať na pamäti predovšetkým jeho lásku. Rozvoj v sebe zahŕňa pozornosť k duchovnému životu, seriózny ohľad na skúsenosti s dôverou v Boha, s duchovným bratstvom v Kristovi, s vierou v Božiu prozreteľnosť a milosrdenstvo, lásku a odpustenie, so zrieknutím sa samých seba, s prijatím blížneho, spravodlivosťou a pokojom. To všetko je nevyhnutné pre premenu „sŕdc z kameňa“ na „srdcia z mäsa“ (porov. Ez 36, 26), aby sa život na zemi stával „božským“ a v dôsledku toho viac hodným človeka. Toto všetko patrí človeku, pretože človek je subjektom vlastnej existencie; a zároveň to patrí Bohu, pretože Boh je na počiatku a na konci všetkého, čo má platnosť a čo on vykúpil: „svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 22 – 23). Túžbou kresťana je, aby celá ľudská rodina mohla vzývať Boha slovami: „Otče náš!“ Spolu s jednorodeným Synom sa všetci ľudia môžu naučiť modliť sa k Otcovi a prosiť ho slovami, ktoré nás naučil sám Ježiš. Aby ho vedeli posväcovať životom podľa jeho vôle, a tak mali aj potrebný každodenný chlieb, ale aj porozumenie a veľkodušnosť voči dlžníkom, aby neboli príliš vystavení pokušeniam a boli oslobodení od zlého (porov. Mt 6, 9 – 13).

Na záver Roku svätého Pavla by som rád vyjadril moje prianie slovami samotného apoštola v jeho Liste Rimanom: „Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa navzájom v úctivosti“ (12, 9 – 10). Nech Panna Mária, ktorú Pavol VI. vyhlásil za Mater Ecclesiae a ktorú si kresťanský ľud uctieva ako Speculum iustitiae a Regina pacis, nás chráni a svojím nebeským príhovorom nám vyprosí potrebnú silu, nádej a radosť, aby sme sa veľkodušne mohli venovať úlohe uskutočňovať „rozvoj každého človeka a všetkých ľudí“.159