10. Vo svojom vnútornom živote Boh „je láska“,36 láska podstatná, spoločná trom božským osobám: Duch Svätý je osobná láska ako Duch Otca a Syna. Preto on „skúma Božie hlbiny“37 ako nestvorená láska – dar. Možno povedať, že v Duchu Svätom sa celý vnútorný život trojjediného Boha stáva totálnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami a že skrze Ducha Svätého Boh existuje „ako“ dar. Duch Svätý je osobným vyjadrením tohto darovania sa, tohto byť láskou.38 Je Osobou – Láskou. Je Osobou – Darom. Ide tu o nevyskúmateľné bohatstvo pravdy a nevysloviteľné prehĺbenie pojmu osoby v Bohu, ktorý môžeme poznať jedine pomocou zjavenia.

Duch Svätý, keďže je jednej podstaty v božstve s Otcom a Synom, je zároveň Láskou a Darom (nestvoreným), z ktorého ako z prameňa (fons vivus) pochádza všetko darovanie zamerané na stvorenia (stvorený dar): dar existencie, daný všetkým veciam úkonom stvorenia; dar milosti, daný ľuďom celou ekonómiou spásy. Apoštol Pavol píše: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“39

3. SPÁSONOSNÉ DAROVANIE SA BOHA V DUCHU SVÄTOM

11. Kristova rozlúčková reč pri veľkonočnej večeri sa osobitne vzťahuje na to „darovanie“ a „darovanie sa“ Ducha Svätého. V texte Evanjelia podľa Jána sa to odhaľuje ako najhlbšia „logika“ tajomstva spásy obsiahnutého vo večných Božích plánoch a je to akoby rozšírenie nevýslovného spoločenstva Otca, Syna a Ducha Svätého. Je to Božia „logika“, ktorá vedie od tajomstva Najsvätejšej Trojice k tajomstvu vykúpenia sveta v Ježišovi Kristovi. Vykúpenie uskutočnené Synom v rozmeroch pozemských dejín človeka – uskutočnené jeho „odchodom“ skrze kríž a zmŕtvychvstanie – je zároveň v celej svojej spasiteľnej sile odovzdané Duchu Svätému: „z môjho vezme“.40 Slová Jánovho textu poukazujú na to, že podľa Božieho plánu je Kristov „odchod“ nevyhnutnou podmienkou „zoslania“ a príchodu Ducha Svätého, ale poukazujú aj na nový začiatok spásonosného darovania sa Boha v Duchu Svätom.

12. Je to nový začiatok vzhľadom na prvý a pôvodný začiatok spasiteľného darovania sa Boha, ktoré sa stotožňuje so samotným tajomstvom stvorenia. Čítame o tom už v prvých slovách Knihy Genezis: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem… a duch Boží (ruah Elohim) sa vznášal nad vodami.“41 Toto biblické chápanie stvorenia neoznačuje iba povolanie samého bytia vesmíru k existencii, teda darovanie existencie, ale aj prítomnosť Božieho Ducha v stvorení, t. j. začiatok spasiteľného darovania sa Boha tomu, čo stvoril. Vzťahuje sa to predovšetkým na človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu: „Urobme človek na náš obraz, na našu podobu.“42 „Urobme“: či nemožno uvažovať aj tak, že plurál, ktorý tu Stvoriteľ používa, keď hovorí o sebe, už dajakým spôsobom vnuká trojičné tajomstvo, prítomnosť Trojice v diele stvorenia človeka? Kresťan, ktorý číta Sväté písmo a pozná už zjavenie tohto tajomstva, môže aj v týchto slovách odhaliť jeho odlesk. V každom prípade nám kontext Knihy Genezis dovoľuje postrehnúť v stvorení človeka prvý začiatok spasiteľného darovania sa Boha podľa miery svojho „obrazu“ a svojej „podoby“, ktoré udelil človekovi.

13. Zdá sa teda, že aj slová, ktoré Ježiš povedal v rozlúčkovej reči vo večeradle, treba čítať v súvise s týmto vzdialeným, no zároveň takým základným „počiatkom“, o ktorom vieme z Knihy Genezis. „Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale ak odídem, pošlem ho k vám.“ Kristus tým, že označuje svoj „odchod“ ako podmienku „príchodu“ Tešiteľa, spája nový počiatok spasiteľného darovania sa Boha v Duchu Svätom s tajomstvom vykúpenia. Je to nový začiatok predovšetkým preto, že medzi prvý začiatok a celé dejiny človeka – počnúc od prvotného pádu – sa votrel hriech, ktorý je protikladom prítomnosti Božieho Ducha v stvorení a predovšetkým protikladom spasiteľného darovania sa Boha človekovi. Svätý Pavol píše, že práve pre hriech „stvorenie… vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ a „túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“.43

14. Preto Ježiš Kristus vo večeradle hovorí: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“44 Kristov „odchod“ skrze kríž má silu vykúpenia – a to zároveň značí novú prítomnosť Ducha Svätého v stvorení: nový začiatok darovania sa Boha človekovi v Duchu Svätom. Apoštol Pavol v Liste Galaťanom píše: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“45 Duch Svätý je Duch Otca, ako o tom svedčia slová rozlúčkovej reči vo večeradle. Zároveň je aj Duchom Syna: je Duchom Ježiša Krista, ako budú o tom svedčiť apoštoli, najmä Pavol z Tarzu.46 Zoslaním tohto Ducha „do našich sŕdc“ sa začína spĺňať to, čo „túžobne očakáva aj samo stvorenie“, ako to čítame v Liste Rimanom.

Duch Svätý prichádza za cenu Kristovho „odchodu“. I keď tento „odchod“ naplnil apoštolov smútkom47 a mal vyvrcholiť utrpením a smrťou v deň Veľkého piatku, predsa „ten smútok sa premení na radosť“.48 Lebo Kristus zapojí do svojho vykupiteľského „odchodu“ slávu zmŕtvychvstania a vystúpenia k Otcovi. Teda smútok prežiarený radosťou je údelom apoštolov v rámci „odchodu“ ich Učiteľa; „odchodu“, ktorý bol „potrebný“, aby vďaka jemu mohol prísť „Tešiteľ“.49 Za cenu výkupného kríža, ktorým sa uskutočnilo naše vykúpenie, mocou celého veľkonočného tajomstva Ježiša Krista prichádza Duch Svätý, aby odo dňa Turíc zostal s apoštolmi, aby zostal s Cirkvou a v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete.

Takto sa definitívne uskutočňuje ten nový začiatok darovania sa trojjediného Boha v Duchu Svätom zásluhou diela Ježiša Krista, Vykupiteľa človek a sveta.

4. MESIÁŠ, POMAZANÝ DUCHOM SVÄTÝM

15. Tak isto sa naplno uskutočňuje poslanie Mesiáša, čiže toho, ktorý dostal plnosť Ducha Svätého pre vyvolený Boží ľud a pre celé ľudstvo. „Mesiáš“ značí „Kristus“ čiže „Pomazaný“ a v dejinách spásy značí „pomazaný Duchom Svätým“. Taká bola prorocká tradícia Starého zákona. Sledujúc túto tradíciu, Šimon Peter povie v Kornéliovom dome: „Vy viete, čo… sa po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou.“50

Od týchto Petrových – a mnoho iných podobných – slov51 sa musíme vrátiť predovšetkým k Izaiášovmu proroctvu, niekedy nazývanému „piatym evanjeliom“ alebo „evanjeliom Starého zákona“: Izaiáš predpovedá príchod tajomnej postavy, ktorú novozákonné zjavenie stotožňuje s Ježišom a spája túto osobu a jej poslanie s osobitnou činnosťou Ducha Božieho, Ducha Pánovho. Toto sú prorokove slová:

„Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť
a z jeho koreňov vyženie výhonok.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a zbožnosti
a naplní ho duch bázne voči Pánovi.“52

Je to dôležitý text pre celú pneumatológiu Starého zákona, lebo vytvára akoby most medzi starodávnym biblickým pojmom „ducha“, chápaného predovšetkým ako „charizmatický dych“, a „Duchom“ ako osobou i ako darom, darom pre osobu. Mesiáš z Dávidovho rodu („z kmeňa Jesseho“) je práve tou osobou, na ktorej „spočinie“ Duch Pánov. Je zrejmé, že v tomto prípade ešte nemožno hovoriť o zjavení Parakleta; predsa však sa touto zahalenou zmienkou o osobe budúceho Mesiáša v istom zmysle otvára cesta, na ktorej sa pripravuje to úplné zjavenie Ducha Svätého v jednote trojičného tajomstva, ktoré sa napokon uskutoční v Novom zákone.

16. Práve „Mesiáš“ je touto cestou. V Starom zákone sa pomazanie stalo vonkajším prejavom udelenia Ducha. Mesiáš prevyšuje všetkých ostatných pomazaných v Starom zákone, je ten jediný veľký Pomazaný, ktorého pomazal sám Boh. Je pomazaný v tom zmysle, že vlastní plnosť Ducha Božieho. On bude aj sprostredkovateľom pri udeľovaní tohto Ducha všetkého ľudu. Hovoria o tom iné prorokove slová:

„Duch Pána, Boha, je nado mnou,
pretože ma Pán pomazal;
poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným,
uzdraviť zlomené srdcia,
oznámiť zajatým prepustenie,
väzneným slobodu,
ohlásiť rok milosti Pána.“53

Pomazaný je aj poslaný „spolu s Duchom Pánovým“:

„Teraz však Pán, Boh, poslal ma spolu so svojím duchom.“54

Podľa Knihy proroka Izaiáša Pomazaný – a Poslaný spolu s Duchom Pánovým – je aj vyvolený Pánov služobník, na ktorom spočíva Duch Boží:

„Hľa, môj služobník, priviniem si ho;
vyvolený môj, v ňom mám zaľúbenie!
Svojho ducha som vložil na neho.“55

Vieme, že Kniha proroka Izaiáša predstavuje Pánovho služobníka ako pravého muža bolestí: Mesiáša trpiaceho pre hriechy sveta.56 Zároveň je práve on tým, ktorého poslanie prinesie pravé ovocie spásy pre celé ľudstvo:

On „prinesie právo národom…“;57 a bude ustanovený „za zmluvu s ľudom, za svetlo národov…“;58 „a bude niesť moju spásu až do končín zeme“.59

Lebo: „Môj duch, ktorý na tebe spočíva,
a moje slová, ktoré som ti dal do úst,
nezmiznú z tvojich úst,
ani z úst tvojich detí,
ani z úst tvojich detných detí,
hovorí Pán, teraz i naveky.“60

Citované prorocké texty treba čítať vo svetle evanjelia, ako zasa Nový zákon nadobúda zvláštnu jasnoť vďaka podivuhodnému svetlu, ktoré je v starozákonných textoch. Prorok predstavuje Mesiáša ako toho, ktorý prichádza v Duchu Svätom, ako toho, ktorý má plnosť tohto Ducha v sebe – a zároveň aj pre druhých, pre Izrael, pre všetky národy, pre celé ľudstvo. Plnosť Ducha Božieho sprevádzajú rozmanité dary, dobrodenia spásy, určené najmä chudobným a trpiacim, všetkým, ktorí sa otvárajú pre tieto dary, neraz bolestnými skúsenosťami vlastného života, ale predovšetkým s tou vnútornou ochotou, ktorá pochádza z viery. Tušil to starec Simeon, „človek spravodlivý a nábožný“, nad ktorým spočíval „Duch Svätý“, vo chvíli obetovania Ježiša v chráme, keď v ňom spoznal „spásu, ktorú (Boh) pripravil pred tvárou všetkých národov“ za cenu veľkého utrpenia – za cenu kríža, ktorý mal raz prijať spolu so svojou Matkou.61 Ešte viac to tušila Panna Mária, ktorá „počala z Ducha Svätého“,62 keď vo svojom srdci uvažovala o „tajomstvách“ Mesiáša, s ktorým bola úzko spojená.63

17. Tu treba zdôrazniť, že ten „Duch Pánov“, ktorý „spočíva“ na budúcom Mesiášovi, je Božím darom predovšetkým pre osobu spomínaného Pánovho služobníka. Ten však nie je dajakou izolovanou osobou samou pre seba, pretože koná z vôle Pánovej, mocou jeho rozhodnutia alebo voľby. Aj keď vo svetle Izaiášových textov spasiteľné dielo Mesiáša, Pánovho služobníka, zahŕňa v sebe pôsobenie Ducha Svätého skrze neho, jednako starozákonný kontext nedovoľuje hovoriť o rozlišovaní subjektov alebo božských osôb tajomstva Najsvätejšej Trojice, ako sú zjavené v Novom zákone. Ako u Izaiáša, tak aj v celom Starom zákone je osoba Ducha Svätého úplne skrytá; je skrytá v zjavení jediného Boha, ako aj v predpovedi budúceho Mesiáša.

18. Ježiš Kristus sa na začiatku svojej mesiášskej činnosti odvoláva na túto predpoveď obsiahnutú v Izaiášových slovách. Stalo sa to v tom istom Nazarete, v ktorom strávil tridsať rokov života v dome Jozefa, tesára, po boku svojej panenskej Matky Márie. V deň, keď už mohol prehovoriť v synagóge, rozvinul Knihu proroka Izaiáša a našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal,“ a keď prečítal túto stať, povedal prítomným: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“64 Takto vyznal a vyhlásil, že on je ten Otcom „Pomazaný“, že je Mesiáš čiže Kristus, v ktorom prebýva Duch Svätý ako dar samého Boha a v ktorom je plnosť tohto Ducha. On znamená „nový začiatok“ daru, ktorý Boh dáva ľudstvu v Duchu Svätom.

5. JEŽIŠ Z NAZARETA, „VYZDVIHNUTÝ“ V DUCHU SVÄTOM

19. Aj keď neprijali Ježiša v jeho rodisku Nazarete ako Mesiáša, predsa na začiatku jeho verejnej činnosti bolo jeho mesiášske poslanie zjavené v Duchu Svätom všetkému ľudu, a to Jánom Krstiteľom. Ján, syn Zachariáša a Alžbety, pri Jordáne ohlasuje príchod Mesiáša a udeľuje krst pokánia. Pritom hovorí: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“65

Ján Krstiteľ ohlasuje Mesiáša – Krista nielen ako toho, ktorý „prichádza“ v „Duchu Svätom“, ale aj ako toho, ktorý „prináša“ Ducha Svätého, ako to ešte plnšie zjaví Ježiš vo večeradle. Ján je tu vernou ozvenou Izaiášových slov, ktoré sa, pravda u dávneho proroka vzťahovali na budúcnosť, kým v Jánovom učení na brehoch Jordána sú bezprostredným úvodom do novej mesiášskej skutočnosti. Ján nie je iba prorokom, ale aj poslom: je Kristovým predchodcom. To, čo ohlasuje, sa uskutočňuje pred očami všetkých. Ježiš z Nazareta prichádza k Jordánu, aby aj on prijal krst pokánia. Keď ho Ján vidí prichádzať, vyhlási: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“66 Hovorí to z vnuknutia Ducha Svätého67 a vydáva svedectvo, že sa splnilo Izaiášovo proroctvo. Zároveň vyznáva vieru vo vykupiteľské poslanie Ježiša z Nazareta. Výraz „Baránok Boží“ v ústach Jána Krstiteľa nie je o nič menej významným vyjadrením pravdy o Vykupiteľovi ako Izaiášov výraz „Pánov služobník“.

A tak Ježiš z Nazareta, ktorého odmietli jeho krajania, bol svedectvom Jána pri Jordáne vyzdvihnutý v očiach Izraela ako Mesiáš čiže „Pomazaný“ Duchom Svätým. A toto svedectvo je potvrdené iným, oveľa významnejším svedectvom, ktoré prinášajú všetci traja synoptici. Keď sa totiž všetok ľud dával krstiť a Ježiš sa po prijatí krstu modlil, „otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica“68 a zároveň „z neba zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.‘“69

A tak o Kristovom vyzdvihnutí pri jeho krste v Jordáne svedčí aj trojičná teofánia. Ona nielenže potvrdzuje svedectvo Jána Krstiteľa, ale odhaľuje ešte hlbší rozmer pravdy o Ježišovi z Nazareta ako o Mesiášovi: to, že Mesiáš je milovaným Synom Otca. Jeho slávnostné vyzdvihnutie sa neobmedzuje iba na mesiášske poslanie Pánovho služobníka. Vo svetle teofánie pri krste v Jordáne sa toto vyzdvihnutie dotýka tajomstva samotnej osoby Mesiáša. Je vyzdvihnutý, pretože je Synom Božieho zaľúbenia. Hlas z neba vraví: „Môj Syn.“