50. Veľké jubileum ukončenia druhého tisícročia, na ktoré sa už Cirkev pripravuje, má bezprostredne kristologický profil. Ide totiž o slávenie narodenia Ježiša Krista. Zároveň má aj profil pneumatologický, pretože tajomstvo vtelenia sa uskutočnilo „mocou Ducha Svätého“. „Spôsobil“ to ten Duch, ktorý – ako jednej podstaty s Otcom a Synom – je v absolútnom tajomstve trojjediného Boha Osobou-Láskou, nestvoreným Darom a zároveň večným prameňom každého darovania pochádzajúceho od Boha v poriadku stvorenia; je aj bezprostredným princípom a v istom zmysle subjektom sebadarovania Boha v poriadku milosti. Tajomstvo vtelenia je vrcholom tohto darovania, tohto Božieho sebadarovania v poriadku milosti.
V skutočnosti počatie a narodenie Ježiša Krista sú najväčším dielom, aké vykonal Duch Svätý v dejinách stvorenia a v dejinách spásy: sú vrcholom milosti – „gratia unionis“, zdrojom každej inej milosti, ako vysvetľuje svätý Tomáš.200
Veľké jubileum sa vzťahuje na toto dielo, a keď vnikneme do jeho hĺbky, vzťahuje sa aj na pôvodcu tohto diela, na osobu Ducha Svätého.
„Plnosti času“ zodpovedá zvláštna plnosť sebadarovania trojjediného Boha v Duchu Svätom. „Mocou Ducha Svätého“ sa uskutočňuje tajomstvo „hypostatického spojenia“, čiže spojenia božskej prirodzenosti s prirodzenosťou ľudskou v jedinej osobe Slova-Syna. Keď Mária vo chvíli zvestovania vyslovuje svoje „fiat“: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“,201
panenským spôsobom počne človeka: Syna človeka, ktorý je Synom Božím. Takýmto „zľudštením“ Slova-Syna dosahuje sebadarovanie Boha v dejinách stvorenia a spásy svoju definitívnu plnosť. Táto plnosť nadobúda osobitnú intenzitu a výrečnosť v texte Evanjelia podľa Jána: „Slovo sa telom stalo.“202
Vtelenie Boha-Syna značí, že do jednoty s Bohom je prijatá nielen ľudská prirodzenosť, ale v nej je v istom zmysle prijaté všetko, čo je „telom“: celé ľudstvo, celý viditeľný a hmotný svet. Vtelenie má teda aj svoj kozmický význam a svoju kozmickú dimenziu. Tým, že sa „prvorodený zo všetkého stvorenia“203
vteľuje do Kristovho individuálneho človečenstva, určitým spôsobom sa spája s celou skutočnosťou človeka, ktorý je aj „telom“,204
a v nej s každým „telom“, s celým tvorstvom.
51. To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého, a teda patrí do náplne budúceho veľkého jubilea. Cirkev sa nemôže naň pripravovať nijako inak ako v Duchu Svätom. To, čo sa „v plnosti času“ uskutočnilo pôsobením Ducha Svätého, môže sa takisto iba jeho pôsobením vynoriť z pamäti Cirkvi. Jeho pôsobením sa to môže sprítomniť v novej fáze dejín človeka na zemi v roku dvetisíc po Kristovom narodení.
Duch Svätý, ktorý svojou mocou zatienil Máriino panenské telo, a tak v nej spôsobil začiatok Božieho materstva, súčasne urobil jej srdce dokonale poslušné voči tomu sebadarovaniu Boha, ktoré prevyšuje všetky ľudské pojmy a schopnosti. „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“205
– pozdravuje Máriu jej príbuzná Alžbeta, takisto „naplnená Duchom Svätým“.206
V blahoslavení tej, „ktorá uverila“, sa akoby rysuje vzdialený, (ale v skutočnosti veľmi blízky) protiklad vzhľadom na všetkých tých, o ktorých Kristus povie, že „neuverili“.207
Mária vstúpila do dejín spásy sveta prostredníctvom poslušnosti viery. A viera vo svojej najhlbšej podstate je otvorením sa ľudského srdca voči Daru: voči Božiemu sebadarovaniu v Duchu Svätom. Svätý Pavol píše: „Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“208
Keď sa trojjediný Boh otvára človekovi v Duchu Svätom, toto jeho „otvorenie“ zjavuje a zároveň dáva stvoreniu-človekovi plnosť slobody. Táto plnosť sa vznešeným spôsobom prejavila práve prostredníctvom Máriinej viery, „poslušnosťou viery“,209
naozaj „blahoslavená je tá, ktorá uverila“.
52. V tajomstve vtelenia vrcholí dielo Ducha, „ktorý dáva život“. Nebolo možné darovať život, ktorého plnosť je v Bohu, inak ako tým, že sa stal životom Človeka. Tým Človekom je Kristus vo svojom človečenstve, ktoré si Slovo vzalo v hypostatickom spojení. A súčasne s tajomstvom vtelenia sa novým spôsobom otvára prameň tohoto Božieho života v dejinách ľudstva: Duch Svätý, Slovo, „prvorodené zo všetkého stvorenia“, stáva sa „prvorodeným medzi mnohými bratmi“,210
a tak sa stáva aj hlavou tela, čiže Cirkvi, ktorá sa zrodí na kríži a zjaví sa v deň Turíc – a v Cirkvi sa stane hlavou ľudstva; ľudí všetkých národov, všetkých rás, všetkých krajín a kultúr, všetkých jazykov a svetadielov, všetkých povolaných k spáse. „Slovo sa telom stalo… V ňom bol život a život bol svetlom ľudí… Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“211
Toto všetko sa však uskutočnilo a stále sa uskutočňuje „mocou Ducha Svätého“.
„Veď – ako učí apoštol – všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“212
Adoptívne Božie synovstvo sa rodí v ľuďoch na základe tajomstva vtelenia, teda vďaka Kristovi, večnému Synovi. Ale narodenie alebo znovuzrodenie nastáva vtedy, keď Boh Otec „posiela do našich sŕdc Ducha svojho Syna“.213
Vtedy totiž dostávame „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!“214
Teda toto Božie synovstvo, vštepené do ľudskej duše posväcujúcou milosťou, je dielom Ducha Svätého. „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia.“215
Posväcujúca milosť je v človekovi princípom a prameňom nového života – života Božieho, nadprirodzeného.
Darovanie tohto nového života je akoby definitívnou Božou odpoveďou na slová žalmistu, v ktorých istým spôsobom zaznieva hlas všetkých tvorov: „Keď zošleš svojho Ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme.“216
Ten, ktorý dáva v tajomstve stvorenia človekovi i kozmu život v jeho mnohonásobných viditeľných i neviditeľných podobách, ten ho aj obnovuje skrze tajomstvo vtelenia. Tak je stvorenie doplnené vtelením a od tej chvíle je preniknuté silami vykúpenia zaplavujúcimi ľudstvo a celé stvorenie. Hovorí o tom Svätý Pavol. Zdá sa, že jeho kozmicko-teologická vízia je ohlasom dávneho žalmu: „Stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia,“217
totiž tí, ktorých Boh „predpoznal“, ako aj „predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“.218
Tak existuje nadprirodzenné „adoptovanie ľudí“, ktorého pôvodcom je Duch Svätý, Láska a Dar. Ako taký je daný ľuďom. A v prekypujúcej hojnosti nestvoreného daru má počiatok – v srdci každého človeka – ten osobitný stvorený dar, skrze ktorý sa ľudia stávajú „účastnými na božskej prirodzenosti“.219
Týmto spôsobom je aj ľudský život preniknutý účasťou na Božom živote, nadobúda božskú, nadprirodzenú dimenziu. Je to nový život, v ktorom ľudia, účastní na tajomstve vtelenia, „majú prístup k Otcovi v Duchu Svätom“.220
Je teda úzky príčinný vzťah medzi Duchom, ktorý dáva život, a posväcujúcou milosťou, ako aj celou mnohotvárnou nadprirodzenou vitalitou človeka, medzi nestvoreným Duchom a stvoreným ľudským duchom.
53. Možno povedať, že toto všetko patrí aj do spomínaného veľkého jubilea. Treba nám nielen uvažovať o historickej dimenzii tohto jubilea, nielen sa zastaviť na povrchu udalosti. V samom kristologickom obsahu tejto udalosti sa musíme dostať k pneumatologickej dimenzii a pohľadom viery objať dve tisícročia pôsobenia Ducha pravdy, ktorý v priebehu storočí čerpal z pokladu Kristovho vykúpenia: dával ľuďom nový život, uskutočňoval v nich adoptovanie v jednorodenom Synovi a posväcoval ich, aby mohli opakovať so svätým Pavlom: „Dostali sme Ducha, ktorý je z Boha.“221
Keď uvažujeme o tomto dôvode jubilea, nemôžeme sa obmedziť na dvetisíc rokov, ktoré uplynuli od Kristovho narodenia. Treba sa vrátiť späť, zahrnúť do úvah všetko pôsobenie Ducha Svätého aj pred Kristom – už od počiatku – v celom svete a zvlášť v ekonómii Starého zákona. Veď toto pôsobenie sa na každom mieste a v každej podobe, ba v každom človeku uskutočňovalo podľa večného plánu spásy, prostredníctvom ktorého je úzko späté s tajomstvom vtelenia a vykúpenia, ktoré zasa svojím pôsobením už zahŕňalo veriacich v Krista, ktorí mali prísť. Osobitne o tom svedčí List Efezanom.222
Milosť teda spája v sebe črtu kristologickú a zároveň aj pneumatologickú, ktorá sa prejavuje predovšetkým v tých, ktorí patria výslovne ku Kristovi: „V ňom (v Kristovi) ste boli aj vy… označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie.“223
V perspektíve veľkého jubilea musíme však hľadieť aj ďalej a ísť „do šírky“, vediac, že „vietor veje, kam chce“, podľa obrazného vyjadrenia, ktoré použil Ježiš v rozhovore s Nikodémom.224
Druhý vatikánsky koncil – zameraný predovšetkým na tému Cirkvi – nám pripomína pôsobenie Ducha Svätého aj „mimo“ viditeľného tela Cirkvi. Hovorí o „všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých milosť neviditeľne pôsobí. Kristus totiž zomrel za všetkých, a pretože posledné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, totiž božské, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa pričlenili k tomuto veľkonočnému tajomstvu spôsobom, ktorý pozná Boh“.225
54. „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a v pravde.“226
Tieto slová povedal Ježiš v inom spasiteľnom rozhovore, v rozhovore so Samaritánkou. Veľké jubileum, ktoré sa bude sláviť na konci tohto a na začiatku nasledujúceho tisícročia, musí byť silnou výzvou pre všetkých, ktorí „sa klaňajú Bohu v Duchu a v pravde“. Pre všetkých musí byť osobitnou príležitosťou uvažovať o tajomstve trojjediného Boha, ktorý sám v sebe úplne presahuje celý, najmä viditeľný svet, lebo je absolútny Duch: „Boh je duch.“227
A zároveň je podivuhodným spôsobom tomuto svetu nielen blízky, ale v ňom aj prítomný a v istom zmysle „imanentný“, preniká ho a zvnútra ho oživuje. Osobitne to platí o človekovi. Boh je v jeho vnútri ako myšlienka, vedomie, srdce. Je to psychologická a ontologická skutočnosť. Keď o nej uvažoval svätý Augustín, povedal o Bohu: „Je mi vnútornejší ako moje vlastné vnútro.“228
Tieto slová nám pomáhajú lepšie pochopiť slová, ktoré Ježiš povedal Samaritánke: „Boh je duch.“ Iba Duch môže byť „vnútornejší ako moje vlastné vnútro“, či už v bytí, alebo v duchovnej skúsenosti. Iba Duch môže byť imanentný v človekovi i vo svete a pritom zostať neporušiteľný a nezmeniteľný vo svojej absolútnej transcendentnosti.
Táto Božia prítomnosť vo svete a v človekovi našla však svoje nové vyjadrenie a viditeľnú podobu v Ježišovi Kristovi. V ňom sa naozaj „zjavila milosť“.229
Láska Boha Otca – dar, nekonečná milosť, prameň života – sa zjavila v Kristovi a v jeho človečenstve, stala sa „čiastkou“ vesmíru, ľudstva, dejín. To „zjavenie sa“ milosti v dejinách človeka skrze Ježiša Krista sa uskutočnilo pôsobením Ducha Svätého, ktorý je princípom každej spasiteľnej činnosti Boha vo svete. On je „skrytý Boh“,230
ktorý ako Láska a Dar „napĺňa zem“.231
Všetok život Cirkvi, ktorý sa prejaví vo veľkom jubileu, znamená ísť v ústrety skrytému Bohu: v ústrety Duchu, ktorý dáva život.
55. Bohužiaľ, dejiny spásy nám hovoria, že toto úsilie Boha priblížiť a sprítomniť sa človekovi a svetu, táto obdivuhodná blahosklonnosť Ducha sa stretáva v našej ľudskej skutočnosti s odporom a opozíciou. Aké výrečné sú z tohto hľadiska prorocké slová starca Simeona, ktorý „z vnuknutia Ducha“ prišiel do jeruzalemského chrámu, aby o betlehemskom Dieťati vyhlásil: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“232
Opozícia voči Bohu, ktorý je neviditeľný Duch, vzniká do istej miery už na základe radikálnej odlišnosti sveta, na základe jeho „viditeľnosti“ a „materiálnosti“ vzhľadom na Boha, „neviditeľného“ a „absolútneho Ducha“; na základe bytostnej a nevyhnutnej nedokonalosti sveta vzhľadom na toho, ktorý je najdokonalejšie bytie. Ale opozícia sa stáva konfliktom, vzburou na etickom poli v dôsledku hriechu, ktorý sa zmocňuje ľudského srdca, v ktorom „telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu“.233
Z tohto hriechu – ako sme už povedali –Duch Svätý má „usvedčovať svet“.
Svätý Pavol mimoriadne výrečne opisuje toto napätie a boj, ktorý sužuje ľudské srdce. V Liste Galaťanom čítame: „Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.“234
V človekovi, ktorý je zloženou duchovno-telesnou bytosťou, existuje isté napätie, odohráva sa určitý zápas medzi žiadosťami „ducha“ a „tela“. Tento zápas patrí k dedičstvu hriechu. Je jeho dôsledkom a zároveň aj potvrdením. Je súčasťou každodennej skúsenosti. Apoštol píše: „A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť…, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ To sú hriechy, ktoré by sa mohli definovať ako „telesné“. No apoštol k nim pridáva aj iné ako napríklad: „nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť“.235
To všetko sú „skutky tela“.
Proti týmto nepochybne zlým skutkom kladie Pavol „ovocie Ducha“, ako je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“.236
Z kontextu jasne vyplýva, že apoštolovi nejde o ponižovanie alebo zavrhovanie tela, ktoré tvorí s duchovnou dušou ľudskú prirodzenosť a osobnú subjektivitu človeka. Naopak, hovorí o skutkoch alebo lepšie o stálych dispozíciách – čnostiach a nerestiach – mravne dobrých, alebo zlých, ktoré sú ovocím podriadenosti (v prvom prípade), alebo odporu (v druhom prípade) voči spasiteľnému pôsobeniu Ducha Svätého. Preto apoštol píše: „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“237
A na inom mieste: „Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne.“ „Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch.“238
Protiklad, do ktorého stavia svätý Pavol život „podľa ducha“ a život „podľa tela“, vyúsťuje do ďalšieho protikladu: do protikladu „života“ a „smrti“. „Zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj.“ Odtiaľ je napomenutie: „Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“239
V týchto slovách je zahrnutá výzva žiť v pravde, čiže podľa príkazov správneho svedomia a zároveň je to vyznanie viery v Ducha pravdy ako v toho, ktorý dáva život. Lebo „telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť“. „A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela.“240
Skôr sme dlžníkmi Kristovi, ktorý vo veľkonočnom tajomstve uskutočnil naše ospravedlnenie, keď nám získal Ducha Svätého, lebo „draho sme boli kúpení“.241
V textoch svätého Pavla sú navrstvené – a vzájomne sa prelínajú – dimenzia ontologická (telo a duch), etická (mravné dobro a zlo) a pneumatologická (pôsobenie Ducha Svätého v poriadku milosti). Jeho slová (najmä v Liste Rimanom a v Liste Galaťanom) dávajú nám poznať a živo pocítiť veľkosť toho napätia a zápasu, ktorý prebieha medzi otvorením sa pôsobeniu Ducha Svätého a odporom i opozíciou voči nemu a jeho spasiteľnému daru. Protichodnými činiteľmi alebo pólmi sú zo strany človeka jeho ohraničenosť a hriešnosť – neuralgické body jeho psychologickej a etickej skutočnosti; a zo strany Boha tajomstvo daru, to neprestajné darovanie sa Božieho života v Duchu Svätom. Kto zvíťazí? Ten, kto bude vedieť prijať dar.
56. Žiaľ, odporovanie Duchu Svätému, ktoré zdôrazňuje svätý Pavol vo vnútornej a subjektívnej dimenzii ako napätie, boj a vzburu v ľudskom srdci, má v rozličných epochách, najmä v modernej dobe svoju vonkajšiu dimenziu, zobjektivizovanú ako obsah kultúry a civilizácie, ako filozofický systém, ako ideológiu, ako program činnosti a formácie ľudského správania. Svoje najhlavnejšie vyjadrenie nachádza v materializme, či už teoretickom – ako systém myslenia, alebo praktickom – ako spôsob vysvetľovania a hodnotenia faktov i ako program príslušného správania. Systém, ktorý najviac rozvinul a doviedol túto formu myslenia, ideológie a praxe do extrémnych praktických dôsledkov, je dialektický a historický materializmus, stále ešte uznávaný za životnú náplň marxizmu.
Materializmus v teórii i v praxi radikálne vylučuje prítomnosť a pôsobenie Boha, ktorý „je duch“, vo svete a predovšetkým v človeku, a to z toho základného dôvodu, že neprijíma jeho existenciu, keďže je to systém podstatne a programovo ateistický. Ateizmus je prenikavý jav našej doby, ktorému venoval Druhý vatikánsky koncil niekoľko významných textov.242
Aj keď nemožno hovoriť o ateizme jednoznačne, ani ho redukovať výlučne na materialistickú filozofiu – lebo existujú rozličné druhy ateizmu a hádam možno povedať, že často sa toto slovo používa dvojznačne – predsa je isté, že pravý a vlastný materializmus, chápaný ako teória vysvetľujúca skutočnosť a prijatý ako kľúčový princíp osobnej a sociálnej činnosti, má charakter ateistický. Horizont hodnôt a cieľov konania, ako ho predstavuje materializmus, je úzko spojený s vysvetľovaním celej skutočnosti ako „hmoty“. Ak dakedy hovorí aj o „duchu“ a o „duchovných veciach“, napríklad v oblasti kultúry alebo morálky, robí to len natoľko, nakoľko pokladá určité skutočnosti za odvodeniny (epifenomény) hmoty, ktorá je podľa tohto systému jedinou a výlučnou formou bytia. Z toho vyplýva, že podľa takéhoto vysvetľovania možno náboženstvo chápať len ako istý druh „idealistickej ilúzie“, proti ktorej treba bojovať spôsobmi a metódami najlepšie zodpovedajúcimi miestu a historickým okolnostiam, aby bola odstránená zo spoločnosti a zo srdca človeka.
Možno teda povedať, že materializmus je systematickým a dôsledným rozvíjaním toho „odporu“ a opozície , na ktoré upozorňuje svätý Pavol slovami: „Telo si žiada, čo je proti duchu.“ Táto konfliktovosť je však vzájomná, ako to zdôrazňuje apoštol v druhej časti tej istej vety: „Duch si žiada, čo je proti telu“. Kto chce žiť podľa Ducha, a teda prijíma jeho spasiteľné pôsobenie a riadi sa podľa neho, nemôže neodmietnuť vnútorné a vonkajšie žiadosti a nároky „tela“ ani v ich ideologickom a historickom vyjadrení v protináboženskom „materializme“. Na tomto pozadí, ktoré je také charakteristické pre naše časy, treba v príprave na veľké jubileum zdôrazniť „túžby ducha“ ako volanie, ktoré sa ozýva v noci novodobého adventu, na konci ktorého, tak ako pred dvetisíc rokmi, „každé telo uvidí Božiu spásu“.243
Túto možnosť a nádej Cirkev zveruje dnešným ľuďom. Vie, že toto stretnutie a zrážka medzi „žiadosťami protiviacimi sa duchu“, ktoré sú príznačné pre toľko aspektov súčasnej civilizácie, najmä v daktorých jej oblastiach, a „žiadosťami protiviacimi sa telu“, keď ide o približovanie sa Boha, keď ide o jeho vtelenie a jeho stále nové darovanie sa v Duchu Svätom, môže mať v mnohých prípadoch dramatický ráz, ba viesť aj k novým porážkam človeka. Cirkev však pevne verí, že zo strany Boha je to vždy spasiteľné darovanie sa, spasiteľný príchod a zároveň spasiteľné „ukazovanie, čo je hriech“ pôsobením Ducha Svätého.
57. Do Pavlovho protikladu medzi „duchom“ a „telom“ je vpísaný aj protiklad medzi „životom“ a smrťou“. Je to vážny problém, lebo treba hneď povedať, že materializmus, ako myšlienkový systém v každej svojej verzii značí: prijať smrť ako definitívny koniec ľudskej existencie. Všetko, čo je hmotné, je porušiteľné, a preto ľudské telo (podobne ako „živočíšne“) je smrteľné. Ak je človek vo svojej podstate iba „telo“, zostáva pre neho smrť neprekročiteľnou hranicou a koncom. V tomto kontexte chápeme, ako možno tvrdiť, že ľudský život je výlučne „existovanie pre smrť“.
Treba dodať, že na obzore súčasnej civilizácie – najmä tej, ktorá je zo stránky vedecko-technickej najvyvinutejšia – sa známky a signály smrti stali zvlášť prítomné a časté. Stačí pomyslieť na preteky v zbrojení a na nebezpečenstvo s tým spojeného jadrového sebazničenia. Na druhej strane sa pred všetkými stále viac odhaľuje povážlivá situácia rozsiahlych oblastí našej planéty postihnutých biedou a hladom, ktorý prináša smrť. Sú to problémy nielen hospodárske, ale aj, ba predovšetkým mravné. Aj odinakiaľ sa na obzore našej epochy hromadia „známky smrti“: rozšírila sa prax – ktorá na niektorých miestach nadobúda takmer charakter právnej inštitúcie – brať život ľudským bytostiam ešte pred ich narodením, alebo pred príchodom prirodzenej smrti. Okrem toho, napriek ušľachtilým snahám o zachovanie mieru, vypukli a zúria nové vojny, ktoré pripravujú o život alebo o zdravie státisíce ľudí. A ako nespomenúť atentáty na ľudský život zo strany terorizmu, organizovaného aj v medzinárodných rozmeroch!
Bohužiaľ, toto je len čiastočný a neúplný náčrt obrazu smrti, ktorý sa utvára v našich časoch, keď sa čoraz viac blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia. Nevystupuje azda z temných stránok materialistickej civilizácie a najmä z tých známok smrti, ktoré sa množia v sociologicko-historickom rámci, v ktorom sa táto civilizácia vyvinula, nové, viac alebo menej uvedomené vzývanie Ducha, ktorý dáva život? V každom prípade, aj nezávisle od veľkosti ľudských nádejí alebo zúfalstva, ilúzii alebo sklamaní vyplývajúcich z rozvoja materialistických systémov v teórii i praxi, zostáva kresťanská istota, že Duch veje, kam chce. My však „máme prvotiny Ducha“, a preto, aj keď môžeme podliehať utrpeniam času, ktorý plynie, „vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame… vykúpenie svojho tela“,244
to značí celej svojej ľudskej bytosti, telesnej i duchovnej. Áno, ale v očakávaní plnom nádeje, pretože práve k tejto ľudskej bytosti sa priblížil Boh, ktorý je Duch. Boh Otec „poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech“.245
Na vrchole veľkonočného tajomstva tento Boží Syn, ktorý sa stal človekom a bol ukrižovaný pre hriechy sveta, po svojom zmŕtvychvstaní stal si do stredu svojich apoštolov, dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“ Toto „dýchnutie“ stále trvá a „Duch prichádza na pomoc našej slabosti“.246
58. Tajomstvo zmŕvychvstania a Turíc sa hlása a prežíva v Cirkvi, ktorá je dedičkou a pokračovateľkou svedectva apoštolov o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Cirkev je trvalou svedkyňou tohto víťazstva nad smrťou, ktoré zjavilo moc Ducha Svätého a rozhodlo o jeho novom príchode, o jeho novej prítomnosti v ľuďoch a vo svete. Lebo v Kristovom zmŕtvychvstaní sa Duch Svätý-Paraklet zjavil predovšetkým ako ten, ktorý dáva život. „Ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“247
V mene Kristovho zmŕtvychvstania Cirkev zvestuje život, ktorý sa zjavil za hranicou smrti, život, ktorý je silnejší ako smrť. Zároveň zvestuje toho, ktorý dáva tento život, Ducha Oživovateľa. Zvestuje ho a najmä spolupracuje s ním v dávaní tohto života. Lebo, ak „telo je síce pre hriech mŕtve,… duch je život pre spravodlivosť“,248
ktorú uskutočnil ukrižovaný a vzkriesený Kristus. V mene Kristovho zmŕtvychvstania Cirkev – v úzkom spojení a v pokornej službe Duchu Svätému – slúži životu, ktorý pochádza od samého Boha.
Práve touto službou sa človek stále novým spôsobom stáva „cestou Cirkvi“, ako som to už povedal v encyklike o Kristovi Vykupiteľovi249
a teraz to opakujem v tejto encyklike o Duchu Svätom. Cirkev spojená s Duchom si viac ako ktokoľvek iný uvedomuje, čo je človeku vnútorné a zároveň najhlbšie a najpodstatnejšie, pretože je to duchovné a neporušiteľné. Na tejto rovine Duch Svätý vštepuje „koreň nesmrteľnosti“,250
z ktorého vyrastá nový život: život človeka v Bohu. Tento život, ako ovocie spasiteľného sebadarovania Boha v Duchu Svätom, sa môže rozvinúť a upevniť len jeho pôsobením. Preto apoštol prosí Boha za veriacich a píše im: „Zohýnam kolená pred Otcom…: nech vám dá, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek.“251
Pod vplyvom Ducha Svätého dozrieva a mocnie vnútorný čiže „duchovný“ človek. Vďaka Božiemu darovaniu sa ľudský duch, ktorý „vie, čo je v človeku“, stretá s Duchom, ktorý „skúma Božie hlbiny“.252
V tomto Duchu, ktorý je večným darom, sa trojjediný Boh otvára človeku, ľudskému duchu. Skryté vanutie Božieho Ducha pôsobí, že aj ľudský duch sa potom otvára spasiteľnému a posväcujúcemu otvoreniu sa Boha. Vďaka účinnej milosti, ktorá je darom Ducha Svätého, človek vstupuje do „nového života“, je uvedený do nadprirodzenej skutočnosti Božieho života a stáva sa „príbytkom Ducha Svätého“ a „živým Božím chrámom“.253
Skrze Ducha Svätého totiž prichádzajú k nemu Otec a Syn a robia si u neho príbytok.254
V spoločenstve milosti s Najsvätejšou Trojicou sa akoby rozširuje vnútorný „životný priestor“ človeka, pozdvihnutý do nadprirodzenej roviny Božieho života. Človek žije v Bohu a z Boha, žije „podľa Ducha“ a „zmýšľa duchovne“.
59. Dôverné spojenie s Bohom v Duchu Svätom spôsobuje, že človek novým spôsobom chápe aj seba samého, svoje človečenstvo. Tak sa naplno realizuje ten obraz a podoba Božia, čím je človek od počiatku.255
Táto vnútorná pravda ľudského bytia musí byť stále znova objavovaná vo svetle Krista, ktorý je pravzorom vzťahu k Bohu, a v ňom musí byť objavovaný aj dôvod, prečo „človek nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnom darovaní sa“ spolu s druhými. A to sa deje práve vzhľadom na podobnosť s Bohom, ktorá „vyjavuje, že človek (je) jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému“ v jeho dôstojnosti osoby, ale otvorenej spojeniu a spoločenstvu s inými.256
Účinné poznanie a plná realizácia tejto pravdy o bytí sa uskutočňuje iba pôsobením Ducha Svätého. Človek si osvojuje túto pravdu od Ježiša Krista a vo svojom živote ju uplatňuje pôsobením Ducha, ktorého nám dal on sám.
Na tejto ceste – na ceste takého vnútorného vyzrievania, v ktorom je zahrnuté plné objavenie zmyslu človečenstva – vstupuje Boh do vnútra človeka, stále hlbšie preniká do celého ľudského sveta. Trojjediný Boh, ktorý „existuje“ sám v sebe ako transcendentná skutočnosť medziosobného daru, tým, že sa dáva v Duchu Svätom človekovi ako dar, pretvára ľudský svet zvnútra, zvnútra sŕdc a svedomí. Na tejto ceste sa svet, ktorý má účasť na Božom dare, stáva, ako učí koncil, stále ľudskejším, stále hlbšie ľudským“.257
A zároveň v ňom dozrieva – prostredníctvom sŕdc a svedomí ľudí – to kráľovstvo, v ktorom bude Boh definitívne „všetko vo všetkom“:258
ako dar a láska. Dar a láska – to je večná sila otvárania sa trojjediného Boha človekovi a svetu v Duchu Svätom.
V perspektíve roku dvetisíc po Kristovom narodení ide o to, aby podľa uvedeného výroku koncilu stále viac ľudí „mohlo nájsť v plnej miere seba samých… opravdivým darovaním seba“. Aby sa pod vplyvom Ducha Tešiteľa uskutočnil v našom svete proces opravdivého vyzrievania ľudstva v individuálnom i spoločenskom živote, vzhľadom na ktorý „Pán Ježiš, keď sa modlí k Otcovi, ,aby všetci jedno boli… ako sme my jedno‘ (Jn 17, 21 – 22), naznačuje, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske“.259
Koncil zdôrazňuje túto pravdu o človekovi a Cirkev v nej vidí mimoriadne silnú a rozhodujúcu smernicu pre svoje apoštolské úlohy. Lebo ak je človek cestou Cirkvi, táto cesta prechádza celým tajomstvom Krista ako božského pravzoru človeka. Na tejto ceste Duch Svätý, posilňujúc v každom z nás „vnútorného človeka“, pôsobí, že človek stále lepšie „nachádza sám seba nezištným darovaním sa“. Možno povedať, že v tejto vete koncilovej pastorálnej konštitúcie je zhrnutá celá kresťanská antropológia: tá teória a prax, založená na evanjeliu, v ktorej človek, objavujúc v sebe príslušnosť ku Kristovi a v ňom svoje povýšenie na hodnosť Božieho dieťaťa, lepšie chápe aj svoju ľudskú dôstojnosť. Pretože je predmetom priblíženia sa Boha k svetu a jeho prítomnosti v ňom, je predmetom Božej blahosklonnosti, v ktorej je zahrnutá perspektíva, ba sám koreň definitívneho oslávenia. Preto právom možno opakovať, že „Božou slávou je žijúci človek a životom človeka je videnie Boha“;260
keď človek žije Božím životom, je slávou Boha a skrytým udeľovateľom tohto života a tejto slávy je Duch Svätý. On, ako hovorí svätý Bazil Veľký, „jednoduchý v podstate, mnohonásobný vo svojej sile…, sa darúva bez akéhokoľvek umenšenia každému, kto je schopný prijať ho, ako keby bol len on sám, a všetkým udeľuje dostatočnú a úplnú milosť“.261