60. Keď pod vplyvom Parakleta ľudia – či už ako osoby alebo spoločenstvá – objavia tento božský rozmer svojho bytia a života, sú schopní oslobodiť sa od rozličných determinizmov, pochádzajúcich hlavne z materialistických základov myslenia, praxe a príslušnej metodológie. V našej dobe sa týmto činiteľom podarilo preniknúť až do vnútra človeka, do tej svätyne svedomia, kam Duch Svätý neprestajne vnáša svetlo a silu pre nový život podľa „slobody Božích detí“. Dozrievať človekovi v tomto živote prekážajú vplyvy a nátlaky, ktorými sa neho pôsobia štruktúry a mechanizmy vládnuce v rozličných úsekoch spoločnosti. Možno povedať, že v mnohých prípadoch tieto spoločenské činitele namiesto toho, aby podporovali rozvoj a rozmach ľudského ducha, nakoniec ho odtrhnú od celej pravdy o jeho bytí a o jeho živote – nad ktorou bdie Duch Svätý – a podrobia ho „kniežaťu tohto sveta“.

Veľké dvetisícročné jubileum obsahuje teda posolstvo oslobodenia mocou Ducha Svätého, ktorý jediný môže pomôcť osobám i spoločenstvám oslobodiť sa od starých i nových determinizmov tým, že ich vedie „zákonom Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi“,262 a tak zjavuje a uskutočňuje plnú mieru pravej slobody človeka. Lebo, ako píše svätý Pavol, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“.263 Také zjavenie slobody a zároveň aj skutočnej ľudskej dôstojnosti stáva sa osobitne výrečným pre kresťanov a pre Cirkev počas prenasledovania, či už v dávnych, alebo dnešných časoch, lebo svedkovia Božej pravdy sa vtedy stávajú živým dôkazom pôsobenia Ducha pravdy, prítomného v srdci a svedomí veriacich, a ich mučeníctvo je nezriedka najvyššou oslavou ľudskej dôstojnosti.

Kresťania ako svedkovia pravej ľudskej dôstojnosti aj v obyčajných spoločenských podmienkach pomáhajú svojou poslušnosťou voči Duchu Svätému mnohonásobne „obnoviť tvárnosť zeme“ tým, že spolupracujú so svojimi bratmi a sestrami na uskutočnení a ohodnotení všetkého, čo je v dnešnom rozvoji civilizácie, kultúry, techniky a iných oblastiach myslenia a ľudskej činnosti dobré, ušľachtilé a krásne.264 Robia to ako učeníci Ježiša Krista, ktorý – ako učí koncil – „ustanovený svojím vzkriesením za Pána,… účinkuje v ľudských srdciach silou svojho Ducha, pričom nevzbudzuje len túžbu po budúcom veku, ale tým samým oživuje a posilňuje aj veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská spoločnosť usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem“.265 Takto ešte viac potvrdzujú veľkosť človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu, veľkosť, ktorá sa objasňuje v tajomstve Božieho Syna. On „v plnosti času“ pôsobením Ducha Svätého vstúpil do dejín ako pravý človek; on, ktorý sa zrodil pred všetkými vekmi, „skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“.266

5. CIRKEV – SVIATOSŤ VNÚTORNÉHO SPOJENIA S BOHOM

61. Keď sa blíži koniec druhého tisícročia, ktoré má všetkým pripomenúť a akoby znovu sprítomniť príchod Slova „v plnosti času“, Cirkev chce ešte raz preniknúť do samotnej podstaty svojej božsko-ľudskej konštitúcie a do toho poslania, ktoré jej dáva účasť na Kristovom mesiášskom poslaní, ako to ukázal vo svojej stále platnej náuke Druhý vatikánsky koncil. Nadväzujúc na jeho učenie, nachádzame sa akoby znova vo večeradle, kde Ježiš Kristus zjavuje Ducha Svätého ako Parakleta, ako Ducha pravdy a hovorí o svojom „odchode“ skrze kríž ako o nevyhnutnej podmienke jeho „príchodu“: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“267 Videli sme, že táto predpoveď sa prvý raz uskutočnila už večer v deň zmŕtvychvstania a potom počas jeruzalemského slávenia Turíc. A odvtedy sa uskutočňuje v dejinách ľudstva prostredníctvom Cirkvi.

Vo svetle spomínanej predpovede nadobúda plný význam aj to, čo povedal Ježiš pri Poslednej večeri o svojom novom „príchode“. Je naozaj významné, že v tejto rozlúčkovej reči predpovedá nielen svoj „odchod“, ale aj svoj nový „príchod“. Lebo hovorí: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“268 A vo chvíli definitívneho rozlúčenia pred vystúpením do neba ešte zreteľnejšie povie: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“269 Tento nový Kristov „príchod“, toto jeho nepretržité prichádzanie, aby bol s apoštolmi a s Cirkvou, to jeho „ja som s vami až do skončenia sveta“, nemení skutočnosť jeho „odchodu“. Ono nasleduje po skončení Kristovej mesiášskej činnosti na zemi a uskutočňuje sa v rámci predpovedaného zoslania Ducha Svätého a takmer sa vpisuje priamo do jeho poslania. A tak isto sa uskutočňuje skrze dielo Ducha Svätého, ktorý spôsobuje, že Kristus, ktorý odišiel, prichádza – teraz a stále – novým spôsobom. Toto nové Kristovo prichádzanie skrze dielo Ducha Svätého a jeho stála prítomnosť a pôsobenie v duchovnom živote sa uskutočňujú vo sviatostnej realite. V nej Kristus, ktorý odišiel vo svojom viditeľnom človečenstve, prichádza, je prítomný a pôsobí v Cirkvi takým vnútorným spôsobom, že z nej utvára svoje telo. Cirkev ako Kristovo telo žije, pôsobí a rastie „až do konca sveta“. To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého.

62. Najúplnejším sviatostným vyjadrením Kristovho „odchodu“ skrze tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania je Eucharistia. V nej sa zakaždým sviatostne uskutočňuje jeho príchod, jeho spásonosná prítomnosť: v obete a v prijímaní. Uskutočňuje sa pôsobením Ducha Svätého v rámci jeho poslania.270 Prostredníctvom Eucharistie Duch Svätý pôsobí to „zosilnenie vnútorného človeka“, o ktorom sa hovorí v Liste Efezanom.271 Prostredníctvom Eucharistie sa jednotlivé osoby i spoločenstvá pod vplyvom Parakleta-Tešiteľa učia objavovať božský zmysel ľudského života, o ktorom hovorí koncil. Je to zmysel, podľa ktorého Ježiš Kristus „naplno odhaľuje človeka človeku“ a „naznačuje, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske“.272 Táto jednota sa vyjadruje a uskutočňuje najmä Eucharistiou. V nej sa človek, majúc účasť na Kristovej obete, sprítomnenej liturgickým slávením, zároveň učí „nájsť v plnej miere sám seba… v nezištnej samožertve“273 v spojení s Bohom a s ostatnými ľuďmi, svojimi bratmi a sestrami.

Preto kresťania už od prvých dní po zoslaní Ducha Svätého „vytrvalo sa zúčastňovali na lámaní chleba a na modlitbách“, a tak vytvárali jednotné spoločenstvo opierajúce sa o učenie apoštolov.274 Tak „poznávali“, že ich zmŕtvychvstalý Pán, ktorý už vystúpil na nebesia, znovu prichádza medzi nich v eucharistickom spoločenstve Cirkvi a jeho prostredníctvom. Cirkev, vedená Duchom Svätým, sa už od začiatku vyjadrovala a upevňovala Eucharistiou. A tak to bolo vždy, vo všetkých kresťanských generáciách, až po naše časy, keď sa blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia. No s poľutovaním musíme konštatovať, že toto končiace sa tisícročie bolo obdobím veľkých rozdelení medzi kresťanmi. Preto všetci veriaci v Krista musia podľa príkladu apoštolov vynaložiť všetko úsilie, aby prispôsobili svoje myslenie a konanie vôli Ducha Svätého, ktorý je „základom jednoty Cirkvi“,275 žeby sa všetci tí, ktorí sú pokrstení v jednom Duchu na utvorenie jedného tela, znovu zišli ako bratia, zjednotení v slávení tej istej Eucharistie, ktorá je „sviatosť milosrdenstva, znamenie jednoty a puto lásky“.276

63. Eucharistická prítomnosť Krista, jeho sviatostné „ja som s vami“, umožňuje Cirkvi stále hlbšie objavovať tajomstvo seba samej. Svedčí o tom celá ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu, podľa ktorej „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“.277 Cirkev ako sviatosť stále vyrastá z veľkonočného tajomstva Kristovho „odchodu“ a zároveň žije z jeho stále nového „príchodu“ skrze dielo Ducha Svätého, a to v rámci poslania Parakleta-Tešiteľa, Ducha pravdy. Práve toto koncil vyhlasuje za podstatné tajomstvo Cirkvi.

Ak je Boh mocou stvorenia ten, v ktorom všetci „žijeme, hýbeme sa a sme“,278 potom moc vykúpenia trvá a rozvíja sa v dejinách človeka a sveta akoby dvojakým „rytmom“, ktorého zdroj je v odvekom Otcovi. Na jednej strane je to poslanie Syna, ktorý prišiel na svet narodením z Márie Panny pôsobením Ducha Svätého. Na druhej strane je to zasa rytmus poslania Ducha Svätého, ktorého definitívne zjavil Kristus. Vďaka Synovmu „odchodu“ prišiel Duch a ustavične prichádza ako Tešiteľ a Duch pravdy. A zasa v rámci jeho poslania, akoby vo vnútri tejto neviditeľnej prítomnosti Ducha, „prichádza“ Syn – ktorý odišiel vo veľkonočnom tajomstve – a je ustavične prítomný v tajomstve Cirkvi. V jej dejinách je raz viac, inokedy menej zjavný, ale vždy riadi ich beh. To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého sviatostným spôsobom, ktorý čerpá z bohatstva Kristovho vykúpenia a neprestajne dáva život. Cirkev tým, že si stále živšie uvedomuje toto tajomstvo, lepšie vidí samu seba predovšetkým ako sviatosť.

Deje sa to preto, že Cirkev z ustanovenia svojho Pána poskytuje človekovi svoju spásonosnú službu prostredníctvom sviatostí. Táto sviatostná služba nesie so sebou vždy, keď sa koná, tajomstvo Kristovho „odchodu“ skrze kríž a zmŕtvychvstanie, mocou ktorého prichádza Duch Svätý. Prichádza a pôsobí, „dáva život“. Sviatosti totiž naznačujú milosť a udeľujú milosť, naznačujú život a dávajú život. Cirkev je viditeľná rozdávateľka posvätných znakov, kým Duch Svätý pôsobí ako neviditeľný „udeľovateľ“ života, ktorý ony naznačujú. Spolu s týmto pôsobením Ducha je prítomný a pôsobí Ježiš Kristus.

64. Ak je Cirkev sviatosťou vnútorného zjednotenia s Bohom, je ňou v Kristovi, v ktorom je toto zjednotenie úplnou spasiteľnou skutočnosťou. Je ňou v Kristovi – pôsobením Ducha Svätého. Plnosť spasiteľnej skutočnosti, ktorou je v dejinách človeka na zemi Kristus, sa sviatostne šíri mocou Ducha – Parakleta. Takto je Duch Svätý tým „iným Tešiteľom“, novým Tešiteľom, pretože jeho pôsobením sa radostná zvesť odieva do tela ľudských sŕdc a svedomí a rozširuje sa v dejinách. V tom všetkom Duch Svätý dáva život.

Keď používame slovo „sviatosť“ vzhľadom na Cirkev, musíme si uvedomiť, že koncilový text rozlišuje sviatostnosť Cirkvi od sviatostnosti, ktorá je vlastná sviatostiam v úzkom zmysle slova. Tvrdí totiž: „Cirkev je… akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom.“ Ale čo je dôležité a čo vysvitá z analogického zmyslu, v akom sa toto slovo v obidvoch prípadoch používa, je spätosť Cirkvi s mocou Ducha Svätého, ktorý jediný dáva život: Cirkev je znakom a nástrojom prítomnosti a pôsobenia Ducha Oživovateľa.

Druhý vatikánsky koncil dodáva, že Cirkev je „sviatosťou… jednoty celého ľudského pokolenia“. Zrejme ide o jednotu, ktorú má ľudstvo – samo v sebe mnohotvárne – od Boha a v Bohu. Táto jednota má korene predovšetkým v tajomstve stvorenia a nadobúda nový rozmer v tajomstve vykúpenia vzhľadom na všeobecnosť spásy. Keďže Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu,“279 vykúpenie zahŕňa všetkých ľudí a v istom zmysle celé stvorenie. Aj v tomto univerzálnom rozmere vykúpenia pôsobí silou Kristovho „odchodu“ Duch Svätý. Preto Cirkev, zakotvená svojím vlastným tajomstvom v trojičnej ekonómii spásy, plným právom pokladá seba samu za „sviatosť jednoty ľudského pokolenia“. Cirkev si je vedomá, že je touto sviatosťou mocou Ducha Svätého; je znakom a nástrojom tejto moci v uskutočňovaní Božieho plánu spásy.

Tak sa uskutočňuje „blahosklonnosť “ nekonečnej trojičnej lásky: priblíženie sa Boha, ktorý je neviditeľný duch, k viditeľnému svetu. V Duchu Svätom sa trojjediný Boh od počiatku darúva človekovi prostredníctvom svojho „obrazu a podoby“. Pôsobením toho istého Ducha sa človek a jeho prostredníctvom stvorený svet, vykúpený Kristom, približuje k svojmu definitívnemu určeniu v Bohu. Cirkev je „sviatosťou, čiže znakom a nástrojom“ tohto zbližovania dvoch pólov: stvorenia a vykúpenia, Boha a človeka. Cirkev pracuje na obnovení a upevnení jednoty priamo pri koreňoch ľudského pokolenia, v spoločenstve, aké má človek s Bohom, svojím Stvoriteľom, Pánom a Vykupiteľom. O tejto pravde môžeme na základe koncilového učenia rozjímať, vysvetľovať ju a uplatňovať v celej šírke jej významu v tomto období prechodu z druhého do tretieho kresťanského tisícročia. Takto si s radosťou stále živšie uvedomujeme, že v službe, ktorú Cirkev vykonáva v dejinách spásy, vpísaných do dejín ľudstva, je prítomný a pôsobí Duch Svätý, ktorý preniká dychom večného života pozemskú púť človeka a usmerňuje stvorenie a celé dejiny ku konečnému cieľu v Božej nekonečnosti.

6. DUCH I NEVESTA VOLAJÚ: „PRÍĎ!“

65. Dych Božieho života, Duch Svätý, sa dáva poznať – najjednoduchším a najvšeobecnejším spôsobom – v modlitbe. Krásna a spasiteľná je myšlienka, že kdekoľvek na svete sa dakto modlí, tam je Duch Svätý, oživujúci dych modlitby. Krásna a spasiteľná je myšlienka, že ako široko sa rozprestiera modlitba po celom svete, v minulosti, prítomnosti i budúcnosti, tak je rozšírená aj prítomnosť a činnosť Ducha Svätého, ktorý „vdychuje“ do ľudského srdca modlitbu v celej nesmiernej stupnici najrozmanitejších situácií a podmienok, dakedy priaznivých, inokedy nepriateľských duchovnému a náboženskému životu. Pôsobením Ducha Svätého často vychádza modlitba zo srdca človeka bez ohľadu na zákazy a prenasledovanie, ba aj napriek úradným vyhláseniam o nenáboženskom alebo priamo ateistickom ráze verejného života. Modlitba stále zostáva hlasom všetkých, ktorí zdanlivo nemajú hlas, a v tomto hlase stále zaznieva ten Kristov „silný výkrik“,280 o ktorom hovorí List Hebrejom. Modlitba je aj objavením hlbiny, ktorou je srdce človeka, hlbiny, ktorá je od Boha a ktorú len Boh môže naplniť, a to Duchom Svätým. U Lukáša čítame: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia.“281

Duch Svätý je dar, ktorý prichádza do ľudského srdca spolu s modlitbou. V nej sa prejavuje predovšetkým a nadovšetko ako Dar, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti“. Svätý Pavol nádherne rozvíja túto myšlienku v Liste Rimanom, keď píše: „Lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“282 Duch Svätý teda nielen pôsobí, že sa modlíme, ale nás pri modlitbe „zvnútra“ vedie, nahrádza našu nedostatočnosť a napráva našu neschopnosť modliť sa, on je prítomný v našej modlitbe a dáva jej božský rozmer.283 A tak „ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“.284 Pôsobením Ducha Svätého sa modlitba stáva čoraz zrelším vyjadrením nového človeka, ktorý má prostredníctvom nej účasť na Božom živote.

Naša ťažká doba zvlášť potrebuje modlitbu. V priebehu dejín – v minulosti i dnes – mnoho mužov a žien vydalo svedectvo o dôležitosti modlitby, venujúc sa modlitbe a oddávajúc sa životu modlitby predovšetkým v kláštoroch, na veľký úžitok Cirkvi. Ale aj v týchto rokoch rastie počet ľudí, ktorí v rámci stále rastúcich hnutí a skupín kladú modlitbu na prvé miesto a v nej hľadajú obnovu duchovného života. To je významný a potešujúci zjav, pretože taká skúsenosť účinne prispieva k oživeniu modlitby u veriacich, a tak im pomáha lepšie pochopiť Ducha Svätého ako toho, ktorý vzbudzuje v srdciach hlbokú túžbu po svätosti.

V mnohých jednotlivcoch i v mnohých spoločenstvách dozrieva vedomie, že napriek celému závratnému pokroku vedecko-technickej civilizácie a napriek skutočným výdobytkom a dosiahnutým cieľom, človek i ľudstvo sú ohrozené. Zoči-voči tomuto nebezpečenstvu – ba viac, v dôsledku hrozného duchovného úpadku človeka – jednotlivé osoby i celé spoločenstvá, akoby vedené vnútorným zmyslom viery, hľadajú silu, ktorá by bola schopná pozdvihnúť človeka, zachrániť ho od neho samého, od jeho chýb a omylov, ktoré často robia škodlivými jeho vlastné výdobytky. A tak objavujú modlitbu, v ktorej sa prejavuje Duch prichádzajúci „nám na pomoc v našej slabosti“. Takto časy, v ktorých žijeme, privádzajú k Duchu Svätému mnoho ľudí prostredníctvom návratu k modlitbe. Dúfam, že všetci nájdu v učení tejto encykliky pokrm pre svoj vnútorný život a s pomocou Ducha Svätého sa utvrdia v horlivej modlitbe v súlade s Cirkvou a jej Učiteľským úradom.

66. Uprostred problémov, sklamaní i nádejí, odpadov i návratov našich čias Cirkev zostáva verná tajomstvu svojho zrodenia. Preto aj keď je historickou skutočnosťou, že Cirkev vyšla z večeradla v deň Turíc, v istom zmysle možno povedať, že ho nikdy neopustila. V duchovnom zmysle turíčna udalosť nepatrí len minulosti: Cirkev je stále vo večeradle a nosí ho v srdci. Zotrváva v modlitbe ako apoštoli spolu s Máriou, Kristovou matkou, a s tými, ktorí tvorili v Jeruzaleme prvý zárodok kresťanského spoločenstva a modliac sa očakávali príchod Ducha Svätého.

Cirkev zotrváva v modlitbe s Máriou. Toto spojenie modliacej sa Cirkvi s Kristovou matkou je už od začiatku súčasťou tajomstva Cirkvi. Božia Rodička je prítomná v tomto tajomstve tak, ako je prítomná v tajomstve svojho Syna. Hovorí nám to koncil: „Blahoslavená Panna… zatienená Duchom Svätým… priniesla na svet Syna, ktorého Boh určil za prvorodeného medzi mnohými bratmi (porov. Rim 8, 29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrode a výchove Mária spolupracuje s materinskou láskou… Pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená aj s Cirkvou… je predobrazom Cirkvi.“285 „Cirkev, ktorá kontempluje jej tajomnú svätosť, nasleduje jej lásku…, stáva sa matkou“ a „nasledujúc Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske“. „A je aj pannou, čo zachováva… vernosť svojmu Ženíchovi.“286

Takto chápeme hlboký zmysel dôvodu, pre ktorý sa Cirkev, spojená s Pannou-Matkou, neprestajne obracia ako Nevesta na svojho božského Ženícha, o čom svedčia slová Apokalypsy citované koncilom: „Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: ,Príď!‘“287 Modlitba Cirkvi je tým neprestajným volaním, v ktorom sa „sám Duch prihovára za nás“; v istom zmysle ju on sám vyslovuje s Cirkvou a v Cirkvi. Lebo je daný Cirkvi, aby jeho mocou celé spoločenstvo Božieho ľudu, aj keď široko rozvetvené a mnohotvárne, zotrvávalo v nádeji, v tej nádeji, v ktorej „sme boli spasení“.288 Je to nádej eschatologická, nádej na konečné dovŕšenie v Bohu, nádej na večné kráľovstvo, ktoré sa uskutočňuje účasťou na živote Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý bol daný apoštolom ako Tešiteľ, a preto je Strážcom a Oživovateľom tejto nádeje v srdci Cirkvi.

V perspektíve tretieho tisícročia po Kristovi, keď „Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: ,Príď!‘“, má táto ich modlitba ako vždy eschatologickú náplň a má dať plný význam oslave veľkého jubilea. Je to modlitba zameraná na osudy spásy, pre ktoré Duch Svätý otvára ľudské srdcia svojím pôsobením v priebehu celých dejín človeka na zemi. No súčasne sa orientuje táto modlitba na presnú chvíľu v dejinách a zdôrazňuje „plnosť času“, na ktorú rok dvetisíc nadväzuje. Cirkev túži pripraviť sa na toto jubileum v Duchu Svätom tak, ako Duch Svätý pripravil nazaretskú Pannu, v ktorej sa Slovo stalo telom.