15. Cirkev hlása a rozličným spôsobom vyznáva pravdu o Božom milosrdenstve, ktoré bolo zjavené v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Usiluje sa prejavovať ľuďom milosrdenstvo skrze ľudí. V tom vidí prepotrebnú podmienku svojej starostlivosti o lepší a „ľudskejší“ svet pre prítomnosť i pre budúcnosť. Avšak Cirkev v žiadnom čase, v žiadnej dejinnej dobe – najmä v takej rozhodnej, ako je terajšia – nesmie zabúdať na modlitbu, úpenlivé volanie o Božie milosrdenstvo proti mnohonásobnému zlu, ktoré zaťažuje ľudské pokolenie a hrozí mu. Je to základné právo a povinnosť Cirkvi, žijúcej v Ježišovi Kristovi. Je to právo a povinnosť pred Bohom a pred ľuďmi. Čím viacej podlieha vedomie ľudí vplyvom iba svetského zmýšľania a stráca aj samotný význam slova „milosrdenstvo“, čím viacej sa vzďaľuje od Boha a tým aj od tajomstva milosrdenstva, tým viacej má Cirkev právo a povinnosť „mocným hlasom“135
vzývať Božie milosrdenstvo. Tento mocný hlas, ktorý je pre dnešnú Cirkev zvlášť významný, sa obracia na Boha a dovoláva sa jeho milosrdenstva, o ktorom Cirkev vyznáva a hlása, že sa dokonale prejavilo v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi, totiž vo veľkonočnom tajomstve. Toto tajomstvo zahrňuje najúplnejšie zjavenie milosrdenstva, totiž lásky, ktorá je silnejšia než smrť, mocnejšia než hriech i akékoľvek zlo. Je to láska, ktorá človeka vyzdvihuje aj z najhlbšieho pádu a oslobodzuje aj od najväčších nebezpečenstiev.
Ľudia našej doby cítia tieto hroziace nebezpečenstvá. Čo sme o tejto veci už povedali, to bolo iba v náznakoch. Dnešný človek sa často s veľkou úzkosťou pýta seba samého, ako by sa dali riešiť tie desivé rozpory, ktoré sú na svete nahromadené a zasahujú do života ľudí. Ak niekedy nemá odvahu vypovedať slovo „milosrdenstvo“ alebo ak bez náboženstva a vo svojom povedomí nenachádza rovnocenný výraz, tým viac musí Cirkev prízvukovať toto slovo, a nie iba vo svojom vlastnom mene, ale aj v mene všetkých ľudí nášho veku.
Všetko teda, čo sme v tomto dokumente povedali o milosrdenstve, musí nakoniec prejsť do vrúcnej modlitby: musí sa stať hlasitým volaním o milosrdenstvo pre potreby ľudí v dnešnom svete. Toto volanie však má byť naplnené celou pravdou o milosrdenstve, ako to v prehojnej miere vyjadruje Sväté písmo, tradícia a opravdivý život viery Božieho ľudu v priebehu toľkých storočí. Ako proroci, tak i my vzývajme týmto volaním Boha, ktorý nič nemôže mať v nenávisti z toho, čo utvoril,136
Boha, ktorý je verný svojmu otcovstvu a svojej láske. Ako proroci, tak aj my sa dovolávame tejto lásky, ktorá sa prejavuje aj materinskými vlastnosťami a sprevádza každé svoje dieťa a každú stratenú ovcu ako matka, i keby počet stratených dosahoval stovky miliónov, i keby zloba vo svete prevyšovala dobro a terajšie pokolenie by pre hriechy zasluhovalo novú „potopu“, ako ju kedysi zasluhovala Noemova doba. Utiekajme sa k tej otcovskej láske, ktorú nám zjavil Kristus svojím mesiášskym poslaním a ktorá dosiahla svoj vrchol v jeho kríži, smrti a zmŕtvychvstaní! Skrze Krista sa utiekajme k Bohu, so spomienkou na slová Máriinho spevu Magnifikat, kde sa oslavuje milosrdenstvo, ktoré ide „z pokolenia na pokolenie“. Vyprosujme Božie milosrdenstvo pre ľudí tejto našej doby! Cirkev však, ktorá sa podľa vzoru Panny Márie usiluje o to, aby bola ľuďom v Bohu matkou, prejaví touto modlitbou svoju materinskú starostlivosť a úprimnú lásku, ktorá je zaiste najmocnejšou pohnútkou k modlitbe.
Predkladáme svoje vrúcne prosby vedení vierou, nádejou a láskou, ktorú nám Kristus vložil do srdca. Takýto duševný stav znamená lásku k Bohu, ktorého dnešný človek od seba často oddialil a odcudzil sa mu, keď rozličným spôsobom vyhlasoval, že je pre neho „zbytočný“. Tá láska k Bohu, ktorej urážlivé odmietanie zo strany terajších ľudí hlboko pociťujeme, nás pobáda, aby sme s Kristom na kríži zvolali: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“137
Je v tom vyjadrená aj láska k ľuďom, a to voči všetkým bez výnimky a bez akéhokoľvek rozlišovania, bez rozdielu rasy, kultúry, reči, svetonázoru, taktiež bez rozdielu medzi priateľmi a nepriateľmi. Je to láska voči ľuďom, ktorá praje všetko opravdivé dobro každému jednému i každej ľudskej spoločnosti a rodine, každému národu, spoločenskej triede, mládeži, dospelým, rodičom, starcom i nemocným, každému bez výnimky. Je to láska a horlivá starostlivosť zabezpečiť každému všetko, čo je skutočne dobré, a odstrániť i odvrátiť všetko, čo je zlé.
Ak niekto z terajších ľudí nemá účasť na tej viere a nádeji, ktorá nás ako Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev138
privádza k tomu, aby sme v tomto dejinnom období vyprosovali Božie milosrdenstvo pre celé ľudské pokolenie, nech sa aspoň snaží pochopiť dôvod tejto starostlivosti. Vychádza totiž z lásky k človekovi a ku všetkému, čo je ľudské a čo je podľa mienky mnohých súčasných ľudí veľmi ohrozené. Kristovo tajomstvo, ktoré nám odhaľuje vznešené povolanie človeka, ma pobádalo, aby som v encyklike Redemptor hominis znova zdôraznil neporovnateľnú ľudskú dôstojnosť; ono ma zároveň zaväzuje, aby som hlásal milosrdenstvo ako zmilúvajúcu sa Božiu lásku zjavenú v tom istom Kristovom tajomstve. Tak isto ma toto tajomstvo pozýva, aby som sa obracal k tomuto milosrdenstvu a vyprosoval ho v tejto ťažkej a rozhodujúcej chvíli dejín Cirkvi i sveta, keď sa približujeme ku koncu druhého tisícročia.
V mene ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista, v duchu jeho mesiášskeho diela, ktoré v dejinách ľudstva ďalej trvá, pozdvihujeme svoj hlas a prosíme, aby sa v tejto historickej dobe znova zjavila tá láska, ktorá je v Otcovi, a aby sa pôsobením Syna i Ducha Svätého stala zreteľne prítomnou v terajšom svete a mocnejšou nad každé zlo, mocnejšou, než je hriech a smrť. Prosíme o to na orodovanie tej, ktorá neprestajne hlása „milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie“; a podporovaní aj príhovorom tých, na ktorých sa už splnili slová reči na vrchu: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“139
Keď Cirkev plní veľkolepú úlohu uskutočňovania Druhého vatikánskeho koncilu – ktorý možno oprávnene považovať za nové sebarealizovanie Cirkvi primerane požiadavkám doby, v ktorej žijeme – musí byť stále vedená vedomím, že v tomto diele nijako nemôže myslieť iba na seba samu. Lebo celou náplňou jej života je, aby poukazovala na Boha, totiž na toho Otca, ktorý nám umožnil, že ho v Kristovi „vidíme“.140
Nech by tu ľudské dejiny kládli akýkoľvek odpor, nech by súčasná civilizácia vyznávala akékoľvek iné rozličné názory a hoci by sa popieranie Boha vo svete veľmi rozmohlo, tým bližšie nám musí byť toto tajomstvo, ktoré bolo od večnosti skryté v Bohu a ktoré Ježiš Kristus v čase zjavil človekovi.
Napokon vám z vrúcneho srdca udeľujeme apoštolské požehnanie.