15. Sviatostné sprítomnenie Kristovej obety vo svätej omši, korunovanej jeho vzkriesením, zahŕňa najosobitnejšiu prítomnosť, ktorá – ak použijeme slová Pavla VI. – „sa volá reálnou nie v exkluzívnom zmysle, akoby iné neboli reálne, ale antonomáziou, pretože je podstatná a jej mocou sa Kristus, Bohočlovek, celý stáva prítomným“.22 Tak sa nám opäť predkladá vždy platná náuka Tridentského koncilu: „Premenením chleba a vína sa uskutočňuje zmena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celá podstata vína na podstatu jeho krvi. Táto zmena sa vo svätej Katolíckej cirkvi vhodným a primeraným spôsobom nazýva transsubstanciácia – prepodstatnenie.“23 Eucharistia je skutočne mysterium fidei, tajomstvo, ktoré presahuje naše myslenie a môže byť prijaté len vo viere, ako to často pripomínajú patristické katechézy o tejto božskej sviatosti: „Neviď“ – povzbudzuje svätý Cyril Jeruzalemský – „v chlebe a víne jednoduché prirodzené prvky, pretože Pán povedal doslovne, že sú jeho telom a krvou; viera ťa o tom uisťuje, i keď ti zmysly hovoria iné.“24

„Adoro te devote, latens Deitas“, spievame dodnes s Anjelským učiteľom. Zoči-voči tomuto tajomstvu lásky zakúša ľudská myseľ svoje hranice. To nám vysvetľuje, ako počas stáročí táto pravda podnecovala teológiu do namáhavého úsilia porozumieť mu. Je to chvályhodné úsilie, o to užitočnejšie a výrečnejšie, o čo je schopnejšie spojiť uplatňovanie kritického myslenia so „živým obsahom viery“ Cirkvi, ktorý je zahrnutý zvlášť v „charizme istoty pravdy“ jej Magistéria a vo „vnútornej inteligencii duchovných vecí“25, ktorú dosahujú predovšetkým svätí. Zostáva hranica, na ktorú poukázal Pavol VI.: „Každé teologické vysvetlenie, ktoré sa pokúša nejakým spôsobom preniknúť do tohto tajomstva, aby mohlo zostať v zhode s katolíckou vierou, musí zachovať ako istotu, že v objektívnej realite – nezávisle od nášho ducha – chlieb a víno prestali po premenení existovať, lebo od tej chvíle sú úctyhodným telom a krvou Pána Ježiša, aby boli reálne pred nami pod sviatostnými časťami chleba a vína.“26

16. Spásonosná pôsobnosť tejto obety sa v plnosti uskutočňuje, keď sa prijíma Pánovo telo a krv. Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania: prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás, jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv, ktorú vylial „za všetkých, na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Pripomíname si jeho slová: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). Sám Ježiš nás uisťuje, že takéto spojenie, ktoré on sám potvrdil ako analógiu života Najsvätejšej Trojice, sa opravdivo uskutočňuje. Eucharistia je pravá hostina, na ktorej sa Kristus dáva ako pokrm. Keď Ježiš prvýkrát spomenul tento pokrm, poslucháči zostali prekvapení a dezorientovaní. Priviedli ho k tomu, aby podčiarkol objektívnu pravdivosť svojich slov: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Pritom nejde o metaforický pokrm: „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55).

17. Prostredníctvom prijímania jeho tela a krvi nám Kristus odovzdáva aj svojho Ducha. Svätý Efrém píše: „Nazval chlieb svojím živým telom, naplnil ho samým sebou a svojím Duchom. (…) A ten, čo ho je s vierou, je Oheň a Ducha. (…) Vezmite a jedzte z neho všetci, jedzte s tým istým Duchom Svätým. Pretože to je skutočne moje telo a ten, čo ho je, bude žiť naveky.“27 Cirkev prosí o tento Boží dar, základ všetkých ostatných darov, v eucharistickej epikléze. V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho napríklad čítame: „Vzývame ťa, prosíme ťa, pokorne ťa žiadame: zošli svojho Ducha na nás všetkých a na tieto dary (…), aby boli pre tých, čo budú mať na nich účasť, očistením duše, odpustením hriechov, spoločenstvom s Duchom Svätým.“28 A v Rímskom misáli celebrant prosí: „… a všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch.“29 Tak v nás Kristus s darom svojho tela a svojej krvi rozmnožuje dar svojho Ducha, ktorý bol na nás vyliaty už krstom a ktorého sme prijali ako pečať vo sviatosti birmovania.

18. Zvolanie, ktoré ľud vyslovuje po premenení, sa právom uzatvára pripomenutím eschatologického pohľadu, ktorý charakterizuje eucharistické slávenie (porov. 1 Kor 11, 26): „kým očakávame jeho druhý príchod.“ Eucharistia je nasmerovaná k večnému cieľu a už teraz dáva zakúšať radosť z naplnenia Kristovho prísľubu (porov. Jn 15, 11); v istom zmysle je anticipáciou neba, „závdavku budúcej slávy“.30 V Eucharistii všetko vyjadruje dôveryplné očakávanie „blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa, Ježiša Krista“.31 Ten, čo sa v Eucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi, s prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii totiž prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na konci sveta: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Táto záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení. Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo vzkriesenia. Preto svätý Ignác Antiochijský právom definoval eucharistický chlieb ako „liek nesmrteľnosti, protilátku smrti“.32

19. Eschatologické smerovanie, ktoré vychádza z Eucharistie, vyjadruje a posilňuje spoločenstvo s oslávenou Cirkvou. Nie náhodou sa vo východných anaforách a v latinských eucharistických modlitbách vždy s úctou spomína Mária, vždy Panna, Matka nášho Boha a Pána Ježiša Krista, anjeli, svätí apoštoli, slávni mučeníci a všetci svätí. To je aspekt Eucharistie, ktorý si zaslúži, aby sme naň poukázali: keď slávime Baránkovu obetu, spájame sa s nebeskou liturgiou a pripájame sa k tomu nesmiernemu množstvu, ktoré volá: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (Zjv 7, 10) Eucharistia je skutočne brána, ktorou sa nad zemou otvára nebo. Je lúčom slávy a nebeského Jeruzalema, ktorý preniká temnoty nášho života a vrhá svetlo na našu cestu.