20. Významným dôsledkom eschatologického zamerania, vlastným Eucharistii, je aj skutočnosť, že dáva podnety na ceste dejinami tým, že vkladá semeno živej nádeje v každodennom úsilí, ktorým sa veriaci venujú svojim úlohám. Ak totiž kresťanský pohľad vedie k tomu, aby sme pozerali na „nové nebo“ a „novú zem“ (porov. Zjv 21, 1), to nezoslabuje, ale podnecuje náš zmysel pre zodpovednosť za súčasnú zem.33
Naliehavo túžim poukázať na to už na začiatku nového milénia, aby sa kresťania cítili viac ako doteraz zaviazaní nezanedbávať úlohy spojené s ich pozemským občianstvom. Ich úlohou je prispieť svetlom evanjelia k budovaniu sveta, aby bol stavaný na mieru človeka a plne zodpovedal Božím plánom.
Jestvuje mnoho problémov, ktoré zatemňujú horizont našich čias. Stačí pomyslieť na nástojčivú potrebu pracovať pre vec mieru, klásť do vzťahov medzi národmi solídne predpoklady spravodlivosti a solidarity, brániť ľudský život od jeho počatia až po prirodzený koniec. A čo povedať o toľkých protirečeniach „globalizovaného“ sveta, kde – zdá sa –, slabí, malí a najchudobnejší majú len malú nádej? To je svet, v ktorom musí zažiariť kresťanská nádej! Aj preto chcel Pán zostať s nami v Eucharistii, vpisujúc do tejto jeho obetnej a spoluúčastnej prítomnosti prísľub ľudstva obnoveného jeho láskou. Je významné, že tam, kde synoptici hovoria o ustanovení Eucharistie, Jánovo evanjelium opisuje udalosť umývania nôh, podávajúc tak ilustráciu hlbokého významu Eucharistie; udalosť, v ktorej sa Ježiš stáva učiteľom spoločenstva a služby (porov. Jn 13, 1 – 20). Apoštol Pavol za seba vyhlasuje, že je „nehodné“ kresťanskej komunity mať účasť na Pánovej večeri, ak by sa to dialo v atmosfére rozdelení a nezáujmu o chudobných (porov. 1 Kor 11, 17 – 22. 27 – 34).34
Ohlasovať Pánovu smrť, až „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), je pre tých, čo majú účasť na Eucharistii, aj úlohou meniť život, aby sa v istom zmysle stal „eucharistickým“. Práve toto ovocie premeny existencie a úloha zmeniť svet podľa evanjelia ukazujú v plnej žiare eschatologický náboj eucharistického slávenia a pravého kresťanského života: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20).
21. Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že eucharistické slávenie je stredobodom procesu rastu Cirkvi. Po tom, čo povedal, že „Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo už teraz prítomné v tajomstve, Božou mocou viditeľne rastie vo svete“35, akoby odpovedajúc na otázku, ako vzrastá, dodáva: „Vždy, keď sa obeta kríža, ktorou ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1 Kor 5, 7), slávi na oltári, uskutočňuje sa dielo našej spásy. A spolu so sviatosťou eucharistického chleba sa tu predstavuje a uskutočňuje aj jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17)“.36
Pri samotných počiatkoch Cirkvi je kauzálny vplyv Eucharistie. Evanjelisti spresňujú, že s Ježišom sa pri Poslednej večeri spojili Dvanásti, apoštoli (porov. Mt 26, 20; Mk 14, 17; Lk 22, 14). Tento detail má značný význam, lebo apoštoli boli „zároveň semenom nového Izraela a pôvodom posvätnej hierarchie“.37
Tým, že im Kristus ponúkol ako pokrm svoje telo a svoju krv, tajomne ich zapojil do obety, ktorá sa naplnila o niekoľko hodín na Kalvárii. Analogicky so zmluvou na Sinaji, spečatenou obeťou a pokropením krvou,38
Ježišove slová a gestá pri Poslednej večeri kládli základy nového mesiánskeho spoločenstva, ľudu Novej zmluvy.
Apoštoli, ktorí vo večeradle prijali Ježišovo pozvanie „Vezmite a jedzte… Pite z neho všetci…“ (Mt 26, 26 – 27), po prvý raz vstúpili do sviatostného spoločenstva s ním. Od tej chvíle až do konca vekov sa Cirkev buduje prostredníctvom sviatostného spoločenstva s Božím Synom, ktorý sa za nás obetoval: „Toto robte na moju pamiatku… Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24 – 25; porov. Lk 22, 19).
22. Privtelenie ku Kristovi uskutočnené prostredníctvom krstu sa neustále obnovuje a posilňuje účasťou na eucharistickej obete, predovšetkým plnou účasťou na nej, ktorá sa dosahuje pri svätom prijímaní. Môžeme povedať, že nielen každý z nás prijíma Krista, ale že aj Kristus prijíma každého z nás. Uzatvára s nami priateľstvo: „Ste mojimi priateľmi“ (Jn 15, 14). My totiž žijeme vďaka nemu: „Ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). V eucharistickom spoločenstve sa vznešeným spôsobom uskutočňuje vzájomné „prebývanie“, Krista a jeho učeníka: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 4).
Spájajúc sa s Kristom, ľud Novej zmluvy, vzdialený od toho, aby sa uzatváral sám do seba, sa stáva akoby sviatosťou pre celé ľudstvo39, znamením a nástrojom spásy, ktorú uskutočnil Kristus, svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt 5, 13 – 16) na vykúpenie všetkých.40
Poslanie Cirkvi je pokračovaním Kristovho poslania: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). Preto z eucharistického sprítomňovania obety kríža a zo spoločenstva s Kristovým telom a krvou Cirkev čerpá duchovnú silu potrebnú na spĺňanie svojho poslania. Tak sa Eucharistia stáva prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie, keďže jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým.41
23. Eucharistické spoločenstvo Cirkev rovnako upevňuje aj v jej jednote Kristovho tela. Svätý Pavol sa odvoláva na túto jednotiacu účinnosť účasti na eucharistickej hostine, keď Korinťanom píše: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16 – 17). Komentár svätého Jána Zlatoústeho je presný a hlboký: „Čo vlastne je chlieb? Je to Kristovo telo. Čím sa stávajú tí, čo ho prijímajú? Kristovým telom; no nie mnohými telami, ale jedným telom. Tak ako chlieb je len jeden, i keď sa skladá z mnohých zŕn, ktoré sa v ňom, hoci ich nevidíme, nachádzajú, takže vďaka ich dokonalému vzájomnému spojeniu sa ich rozdielnosť stráca; takým istým spôsobom sme aj my spojení navzájom a všetci spolu v Kristovi“.42
Argumentácia je naliehavá: naše spojenie s Kristom, ktoré je pre každého darom a milosťou, spôsobuje, že v ňom sme včlenení aj do jednoty jeho tela, ktorým je Cirkev. Eucharistia upevňuje privtelenie do Krista, ktoré sa uskutočnilo v krste prostredníctvom daru Ducha Svätého (porov. 1 Kor 12, 13. 27).
Spojené a neoddeliteľné pôsobenie Syna a Ducha Svätého, ktoré je pôvodom Cirkvi pri jej ustanovení a zotrvávaní, je činné v Eucharistii. Autor Liturgie svätého Jakuba si je toho dobre vedomý: v epikléze anafory sa modlí k Bohu Otcovi, aby zoslal Ducha Svätého na veriacich a na dary, aby Kristovo telo a krv „slúžili všetkým tým, ktorí ich prijmú (…) na posvätenie duší a tiel“.43
Cirkev je prostredníctvom eucharistického posväcovania veriacich posilňovaná Duchom Svätým – Tešiteľom.
24. Dar Krista a jeho Ducha, ktorý prijímame v eucharistickom prijímaní, s prekypujúcou plnosťou vytvára putá bratského spoločenstva, ktoré prebývajú v ľudskom srdci, a zároveň vyzdvihuje skúsenosť bratstva v spoločnej účasti na tej istej eucharistickej hostine, a to na oveľa vyššej úrovni, než je bežná skúsenosť ľudského spolužitia. Prostredníctvom spoločnej účasti na Kristovom tele Cirkev čoraz hlbšie dosahuje svoju podstatnú črtu, ktorou je byť „v Kristovi akoby sviatosťou, teda znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“.44
Proti zárodkom rozdelenia medzi ľuďmi, ktoré sú podľa každodennej skúsenosti v ľudstve hlboko zakorenené ako následok hriechu, sa stavia sila Kristovho tela rodiaca jednotu. Eucharistia práve tým, že buduje Cirkev, vytvára spoločenstvo medzi ľuďmi.