5. „Mysterium fidei! – Hľa, tajomstvo viery!“ Keď kňaz vyslovuje alebo spieva tieto slová, prítomní odpovedajú zvolaním: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Keď Cirkev poukazuje na Krista v tajomstve jeho utrpenia, týmito alebo podobnými slovami zjavuje aj svoje vlastné tajomstvo: Ecclesia de Eucharistia. Ak s darom Ducha Svätého na Turíce vychádza Cirkev na svetlo a vydáva sa na cesty sveta, tak rozhodujúcim momentom jej utvárania istotne je ustanovenie Eucharistie vo večeradle. Jej základom a jej žriedlom je celé Triduum paschale, ktoré je však zhrnuté, už anticipované, a navždy „skoncentrované“ v eucharistickom dare. V tomto dare Ježiš Kristus odovzdal Cirkvi stále sprítomňovanie veľkonočného tajomstva. Ním ustanovil tajomné „sprítomnenie“ tohto Tridua v priebehu všetkých storočí.

Táto myšlienka v nás vzbudzuje city veľkého a vďačného obdivu. Vo veľkonočnej udalosti a v Eucharistii, ktorá ho cez stáročia sprítomňuje, sa nachádza akoby koncentrát, ktorý zahŕňa celé dejiny ako adresáta milosti vykúpenia. Tento obdiv musí stále napĺňať Cirkev zhromaždenú pri eucharistickom slávení, no osobitným spôsobom musí sprevádzať služobníka Eucharistie. Lebo v skutočnosti je to on, kto vďaka moci, ktorá mu bola daná v sviatosti kňazstva, uskutočňuje premenenie. Je to on, kto s mocou, ktorá pochádza od Krista vo večeradle, vyslovuje: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás…“ Kňaz vyslovuje tieto slová, alebo lepšie – dáva svoje ústa a svoj hlas k dispozícii tomu, ktorý ich vyslovil vo večeradle a chcel, aby sa opakovali z generácie na generáciu prostredníctvom tých, čo majú v Cirkvi služobne účasť na jeho kňazstve.

6. Touto encyklikou by som chcel zamerať pozornosť na obdiv k Eucharistii, a to v kontinuite s dedičstvom Jubilejného roku, ktoré som chcel Cirkvi odovzdať v apoštolskom liste Novo millennio ineunte s jeho mariánskym korunovaním v Rosarium Virginis Mariae. Kontemplovať Kristovu tvár, kontemplovať ju s Máriou je program, ktorý som na úsvite tretieho tisícročia predložil Cirkvi, pozývajúc ju, aby s entuziazmom novej evanjelizácie hlboko načrela do mora dejín. Kontemplovať Krista zahŕňa vedieť ho spoznať všade tam, kde sa prejavuje, v rozmanitých podobách jeho prítomnosti, no najmä v živej sviatosti jeho tela a krvi. Cirkev žije z eucharistického Krista, ním sa živí, on ju osvecuje. Eucharistia je tajomstvo viery a zároveň „tajomstvo svetla“.3 Vždy znova, keď ju Cirkev slávi, veriaci môžu istým spôsobom znova prežiť skúsenosť dvoch emauzských učeníkov: „otvorili sa im oči a spoznali ho“ (Lk 24, 31).

7. Odkedy som začal službu Petrovho nástupcu, vždy som venoval Zelenému štvrtku, dňu Eucharistie a kňazstva, prejav zvláštnej pozornosti a všetkým kňazom sveta som adresoval osobitný list. Tohto roku, v dvadsiatom piatom roku môjho pontifikátu, by som chcel do tejto eucharistickej reflexie plnšie zapojiť celú Cirkev, aby som poďakoval Pánovi za dar Eucharistie a kňazstva: „Dar a tajomstvo.“4 Ak som chcel vyhlásením Roka ruženca položiť túto moju dvadsaťpäťročnicu do znamenia kontemplácie Krista v Máriinej škole, nemôžem nechať prejsť Zelený štvrtok 2003 bez toho, aby som zastal nad Kristovou eucharistickou tvárou a s novou silou ukázal Cirkvi ústredný význam Eucharistie. Z nej Cirkev žije. Živí sa týmto živým chlebom. Ako necítiť potrebu vyzvať všetkých, aby sa to pre nich stalo stále novým zážitkom?!

8. Keď myslím na Eucharistiu, hľadiac na môj život kňaza, biskupa, Petrovho nástupcu, spontánne začínam spomínať na nespočetné okamihy a toľké miesta, kde mi bolo dopriate sláviť ju. Spomínam na farský kostol v Niegowe, kde som konal prvú pastoračnú službu, univerzitný Kostol svätého Floriána v Krakove, na wawelskú katedrálu, na Baziliku svätého Petra a na toľké baziliky a chrámy v Ríme i po celom svete. Svätú omšu som mal možnosť slúžiť v kaplnkách pri horských chodníkoch, na brehoch jazier a pobreží mora; celebroval som ju na oltároch vybudovaných na štadiónoch, na námestiach miest… Tento rozmanitý scenár mojich eucharistických slávení mi pomáha silno zakúšať jeho univerzálny, ba povedal by som až kozmický charakter. Áno, kozmický! Pretože Eucharistia, aj keď sa slávi na malom oltári dedinského kostola, sa v istom zmysle vždy slávi na oltári sveta. Eucharistia spája nebo so zemou. Zahŕňa a preniká celé stvorenstvo. Boží Syn sa stal človekom, aby prinavrátil celé stvorenstvo do zvrchovaného aktu oslavy Boha, ktorý ho učinil z ničoho. A tak on, najvyšší a večný Kňaz, vstupujúc prostredníctvom svojej krvi a svojho kríža do večnej svätyne, navracia celé vykúpené stvorenstvo Stvoriteľovi a Otcovi. Robí tak prostredníctvom kňazskej služby Cirkvi, na slávu Najsvätejšej Trojice. To je naozaj mysterium fidei, ktoré sa uskutočňuje v Eucharistii: svet, ktorý vyšiel z rúk Stvoriteľa, sa k nemu vracia, vykúpený Kristom.

9. Eucharistia, Kristova spásonosná prítomnosť v spoločenstvách veriacich a ich duchovný pokrm, je to najcennejšie, čo Cirkev môže mať na svojej ceste dejinami. To vysvetľuje starostlivú pozornosť, akú vždy venovala eucharistickému tajomstvu, pozornosť, ktorá významným spôsobom vyniká v dielach koncilov a pápežov. Ako neobdivovať doktrinálny výklad dekrétov o najsvätejšej Eucharistii, vyhlásených Tridentským koncilom? Tieto stránky po stáročia viedli tak teológiu, ako aj katechézu a doteraz sú dogmatickým východiskovým bodom stálej obnovy a rastu Božieho ľudu vo viere v Eucharistiu a v láske k nej. Chcel by som spomenúť tri encykliky, ktoré sú nám časovo bližšie: Mirae caritatis Leva XIII. (28. máj 1902),5 Mediator Dei Pia XII. (20. november 1947)6 a Mysterium fidei Pavla VI. (3. september 1965).7

I keď Druhý vatikánsky koncil nezverejnil osobitný dokument o eucharistickom tajomstve, na jeho rozličné aspekty poukazuje v dlhom rade svojich dokumentov, osobitne v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium a v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium.

Ja sám som mal v prvých rokoch apoštolskej služby na Petrovej katedre možnosť apoštolským listom Dominicae cenae (24. február 1980)8 uvažovať o niektorých aspektoch eucharistického tajomstva a o jeho vplyve na toho, kto je jeho vysluhovateľom. Dnes nadväzujem na túto niť so srdcom ešte väčšmi naplneným pohnutím a vďakou, akoby ozvenou žalmistových slov: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo“ (Ž 116, 12 – 13).